Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 15.3.2008, 22:12:49
Čítaná: 1346×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Zima sa stratila kdesi v diaľke. Sneh sa roztopil už dávno a vzduch bolo cítiť prebúdzajúcou sa jarou. Všetko naokolo ožívalo, prebúdzalo sa zo zimného spánku a tešilo sa na teplé slnečné dni.

,,Všetko až na Remusa," zašomrala si nespokojne Dora a stiahla si vlasy do chvosta. Naozaj boli chvíle, keď mala sto chutí vzdať to a nechať ho ísť. Ale ona jednoducho nemohla. Príliš ho milovala.

Spomenula si na Valentínske prianie, ktoré mu poslala asi pred mesiacom. Chcela mu napísať niečo pekné. Niečo, čo by vyjadrovalo hĺbku jej citov. Lenže také niečo nikdy nerobila. Nikomu neposlala zamilovaný pozdrav, ani keď bola ešte puberťáčka. Nebola žiadnym básnikom, preto celé hodiny listovala v rôznych knihách, až kým nebola spokojná s tým, čo našla. V Zonkovom obchode objavila peknú kartu. Bola modrá a vnútri mala nakreslené veľké červené srdce začarované tak, že bolo počuť jeho tlkot. V pravom hornom rohu bol nakreslený malý, bacuľatý Amorček, ktorý pri otvorení pozdravu namieril lukom na srdce a vystrelil. Z drobnej ranky, ktorú šíp na srdci zanechal sa začali rinúť strieborné slová veršov.

Tak sa s tým natrápila a on jej ani len neodpovedal. No bola si istá, že to aspoň čítal. Raz sa náhodou stretli u Molly a on sa pri pohľade na ňu tak začervenal, až mu horeli aj uši. Musela sa priznať, že to nechápala. Tak veľmi ju chcel pred sebou chrániť, že zraňoval seba i ju svojou tvrdohlavosťou.

Dora sa pri opätovnom pohľade do zrkadla zamračila, keď zbadala svoju bielosivú farbu vlasov. Radšej mala ružovú alebo fialovú, ale táto vyzerala tak všedne a nepríťažlivo. Navyše, pripadala si ako starena. Lenže nemohla s tým nič robiť. Jej zmena bola ovplyvnená citovými pochodmi, ktoré sa v nej búrili.

Keď zišla po schodoch do baru, namiesto pomocníka Toma tam stál sám majiteľ Kančej hlavy.

,,Dobrý deň, Abe," pozdravila staršieho muža. Mal krátke sivé vlasy a rovnako sivú briadku. Jeho oči boli nevšednej azúrovej farby, a keď na ňu hľadel, zdalo sa jej, že jeho pohľad je akýsi iný, nadprirodzený. Abe bol utiahnutý starý mládenec, čomu zodpovedala aj jeho občasná nevrlosť, neústretovosť, či dokonca aj nevľúdnosť. Uvažovala nad tým, či aj Remus raz bude takýto, ak ju bude aj naďalej tak vytrvalo odmietať.

,,Dobrý, Tonksová. Dáte si niečo?" opýtal sa a utierku, ktorou utieral sklenené poháre si prehodil cez plece.

,,A čo tak čokoládové ovsené keksy k tomu čaju? Život si predsa treba trocha osladiť," pokúšal ju.

Napadlo ju, kto vie ako dlho neboli umývané. To, že ich sem - tam obmyl dážď sa nerátalo. Aj všetko ostatné tu vyzeralo viac - menej zanedbane. Z medvedej kože visiacej na stene sa prášilo len čo ste prešli okolo a dokonca si v nej urobili svoj pelech čiernožienky. Hlava losa, ktorá visela nad dverami mala jeden pár rohu otočený smerom nadol, takže to vyzeralo veľmi komicky. Vypchatý čierny drozd postavený na polici vedľa dverí vždy zakrákal, keď niekto vošiel. Keď sa spýtala Toma, odkedy drozdy krákajú, odvetil, že sa do toho nemá miešať, lebo je to Abova pamiatka na niekoho veľmi blízkeho. Dore napadla jediná taká bytosť. Záhradný trpaslík.

Hlas vychádzal zo zadného salóna. Vôbec netušila, že by tu niekto mohol byť. Tak skoro o pol šiestej a ešte aj v nedeľu ráno. Čo však bolo zvláštne, mala dojem, že to bol Remusov hlas.

,,Si tvrdohlavé trdlo! Vysvetli mi, prečo ju vlastne nechceš! Mal by si byť rád, že má o teba vôbec záujem!"

,,Toto je Alastorov hlas," uvedomila si náhle a spozornela. ,,Ale prečo sa škriepia?"

,,Nie, nie je! Ale na rozdiel od teba mi na nej záleží a nechcem, aby sa trápila. Alebo si hádam myslíš, že tá sivá farba jej vlasov je jednoducho jej nový imidž?"

,,Sto hromov do elfa!" zaúpela Dora a nasucho prehltla. Pochopila, čo je témou ich prudkého rozhovoru.

,,Nie," zaznela skoro nečujná odpoveď. ,,Myslel som, že aspoň ty ma pochopíš a podporíš ma. Že ma za to nebudeš odsudzovať, keď mi už Molly píli uši."

,,Tak to ľutujem, že si sa vo mne sklamal," zahučal podráždene Divooký, ale nemyslel to doslovne.

Dora začula zvuk odťahujúcej sa stoličky od stola a tiché zavŕzganie, keď drevená konštrukcia zastonala pod váhou mužského tela.

,,Hej. A nemysli si, že mňa obalamutíš tými výhovorkami, že si pre ňu starý a nebezpečný a podobne," varoval ho.

Remus si porazenecky vzdychol. Dore pravdu povedať nemohol a dúfal, že ak sa prizná aspoň Alastorovi, konečne tak získa aspoň nejakú oporu v svojom rozhodnutí, ktoré bolo podľa neho nepochybne správne.

,,Vždy som bral svoj údel vlkolaka ako prekážku, ktorá mi bránila vo všetkom. Áno, naučil som sa s tým žiť, ale bolo to ťažké. Nikdy som nebol ako iní chlapci. Hoci som bol dobrý študent, nedá sa povedať, že by som spravil nejakú prevratnú kariéru, alebo dieru do sveta. Pravda je, že toho nemám veľa. A odhliadnuc od toho, že ja pre ňu som naozaj starý a nebezpečný, nemal by som jej čo ponúknuť. Nemohol by som ju dostatočne zabezpečiť tak, akoby si zaslúžila. Z toho, čo zarobím, ledva stačí pre mňa a ty veľmi dobre vieš, že väčšinu z toho investujem do prísad na protivlkolačie elixíry a tie sú drahé. No keďže si ich robievam sám, vyjde ma to predsa len lacnejšie."

,,Dobre, jasnačka, že toto chápem, ale boli by ste na to dvaja. To by sa potom dalo zvládnuť ľahšie. Vo dvojici sa všetko ľahšie prekoná," povzbudzoval ho Moody.

,,Lenže ja nestojím o to, aby ma vydržiavala! Čo to nechápeš?" protirečil mu Remus nešťastne. ,,Vieš, ja ... naozaj neviem, čo na mne vidí."

,,Povedz mi, Rem, máš ju rád?" Alastor bol už z neho zúfalý. Stále chodil okolo horúcej kaše miesto toho, aby sa prepracoval k jadru.

Dore sa v tej chvíli zastavil nielen dych, ale mala dojem, že aj srdce jej na pár sekúnd prestalo pracovať.

,,A kde je teda problém?" zamračil sa Moody. Už z toho začínal byť jeleň. Snažil sa z toho vymotať, no ono sa to stále len zamotávalo.

,,Nevravím, že by som nechcel ženu, deti ... vlastnú rodinu. Ale to nie je mojím osudom. Sny sú na snívanie a ten môj sa nikdy nesplní. Nesmie sa splniť! Nemôže!"

,,Prestaň! Veď vieš, čo by sa mohlo stať. Vlkolakom sa nemusí stať človek len uhryznutím. Asi by som to nezvládol, žiť s vedomím, že ja môžem za to, že som splodil rovnako postihnuté dieťa. Nemohol by som ho odsúdiť na taký život, aký sám vediem."

,,Zabúdaš na to, že to sa stáva len vo výnimočných prípadoch. V jednom z desiatich."

,,Remus netáraj! Veď existujú kadejaké prípravky, ktoré tomu dokážu predísť."

,,To by som od nej nemohol žiadať. Dora si zaslúži viac. Zaslúži si normálneho, zdravého muža a ... Do kotla! Veď ja ani neviem, čo by som s ňou robil! Nikdy som nemal žiadne dievča!" priznal sa konečne.

,,Akože nikdy?" Alastorovi zjavne nedochádzalo a zvraštil čelo pri urputnom premýšľaní. ,,Myslel si tým žiadne rande, ani bozkávanie a ... tak?" spýtal sa, len aby sa uistil.

Dora ticho počúvala a modlila sa, aby ju práve teraz nevyrušil Abe. Remus zjavne prikývol, lebo bol ticho, až kým znovu neprehovoril Moody.

,,Ale veď na tom predsa nezáleží. Podstatné je, že sa obaja máte radi. To ostatné príde samo. Pozri, poviem ti príbeh jedného svojho kamaráta. Volal sa Drew Mackrel."

Dora sa uškrnula. Rozprával mu to, čo pred časom povedal aj jej, akurát, že pri nej niektoré pikantné detaily vynechal. Keď mu vysvetlil, čo tým chcel povedať, skoro prepukla v smiech, keď ho aj Remus prekvapil otázkou, ako sa volala jeho manželka.

Vôbec si totiž neuvedomila, že má oči zaliate slzami. No napriek tomu sa usmiala.

,,Ale nie. Všetko je v najlepšom poriadku," usmiala sa šťastne. ,,Vezmem si to do izby. Ďakujem, Abe."

Ted Tonks sedel na gauči v obývačke a listoval si v najnovšom vydaní Denného proroka. Jeho manželka spala s hlavou položenou na jeho nohách. Pozrel na ňu, keď sa pohla a starostlivo jej upravil záhyb na deke, ktorou bola prikrytá. Nežne ju pohladil po rovných, havraních vlasoch, teraz vypnutých do drdola na temene hlavy. Veľmi ju miloval. Bola celý jeho život. Veľmi si prial, aby aj jeho dcéra mala šťastie v láske, a aby stretla niekoho, kto by ju miloval tak vrúcne, ako sa ľúbili celý život aj oni s Andromedou.

Ted si ešte teraz živo pamätal ich prvé stretnutie. Vtedy mal rovných dvadsať a bol obyčajným úradníkom. Náhlil sa do práce, keď do seba doslova vrazili na chodníku, pre jeho chvíľkovú nepozornosť.

,,Si slepý, ty hlupák?!" ozvalo sa odniekiaľ, ale on nevnímal nič okrem tých najkrajších hnedých očí zasadených v nežnej, srdcovitej tvári.

Až potom precitol a preniesol zrak na osobu stojacu vedľa objektu svojho momentálneho záujmu a na malý moment sa zarazil. Boli dve. Rovnaké a predsa iné.

,,Prepáčte mi moju nepozornosť, slečna," povedal zdvorilo sa ospravedlňujúc, ale nie tej fúrii, ktorej z očí šľahali modré, ľadové blesky. ,,Neublížil som Vám, však?" opýtal sa nespúšťajúc z nej zrak.

,,Ale nie, som v poriadku. Nemusíte sa ospravedlňovať. Bola to moja chyba," odvetila tým najsladším hlasom, aký kedy počul.

,,Fakt dojemné, Andromeda," oslovila ju podráždene sestra a ťahala ju preč.

,,Prestaň Bella," šepla hnevlivo, lebo ju znova strápnila, čo bolo jej dobrým zvykom. A hlavne častým.

,,Bolo by odo mňa veľmi nezdvorilé, keby som Vás chcel pozvať na čaj?" zavolal za nimi.

,,Bolo!" odsekla mu Bella, a ani sa nenamáhala otočiť. Ted začul ako zahundrala niečo, čo znelo ako: ,,Sprostý mukel!"

Nešťastne civel za ich vzďaľujúcimi sa chrbtami hútajúc, čo má spraviť. Vedel, že ak niečo neurobí, už nikdy viac ju neuvidí.

Andromeda sa však otočila, a keď zbadala, že ešte stále tam stojí a hľadí za nimi, siahla do vrecka a spustila na zem lístok tak, aby si to jej sestra nevšimla. Potom zmizli za rohom a on sa rozbehol ako o život za lístkom, ktorý uchytil vietor. Čuduj sa však svete, lístok mu privialo rovno do dlane.

Stretli sa raz, druhý raz a potom znova a znova. Bola to láska na prvý pohľad. Nič sa na jeho citoch k nej nezmenilo, ani keď mu Meddy povedala o tom, že je čarodejnica. Videl, že sa bojí, ako zareaguje, ale prekvapil ju, lebo ho to nadchlo a túžil spoznať jej magický svet. Bol z neho uchvátený, hoci jej vždy s láskou tvrdil, že ich láska a milovanie sú oveľa magickejšie.

Potom však prišla nová prekážka, ktorú bolo potrebné zdolať. Bola to jej rodina, ktorá ním doslova opovrhovala. Nevyhovoval im, pretože bol mukel, nečarodejník a neurodzeného pôvodu. Ale Meddy sa ho nevzdala. Odlúčila sa od rodiny a odišla s ním. Ich svadba nebola veľká, ani honosná, ale oni to nepotrebovali. Mali jeden druhého a to bolo viac ako dosť. A okrem toho sa v tú noc - v ich svadobnú noc - dozvedel tú najúžasnejšiu správu na svete. Meddy bola tehotná. A z neho sa stal zrazu nielen manžel s tou najčarovnejšou manželkou po boku, ale aj otec toho zázraku, ktorý v nej rástol z čistej lásky.

Prešli celé dva týždne odvtedy, čo si Dora nechtiac vypočula rozhovor medzi Remusom a Divookým. V ten deň sa s Remusom nevideli. On odišiel za Dumbledorom a za ňou prišiel sám Moody, ktorý sa tváril ako obyčajne. Prišiel vlastne na kontrolu a potom sa hneď pobral preč. Lenže ona sa rozhodla, že musí navštíviť Remusa. Musela zistiť, či je jej situácia aj naďalej beznádejná, alebo či sa jeho postoj k nej po rozhovore s Divookým predsa len trošku zmenil. Dnes si dala na svojom výzore veľmi záležať, čo skoro nikdy nerobila. Napriek tomu, že mala oblečené pohodlné rifle a tmavohnedý pletený sveter, vyzerala celkom dobre. Vlasy si nechala rozpustené a na pery si naniesla tenkú vrstvu lesku.

Pred jeho dom v Belfry sa premiestnila v podvečer, dodávajúc si celý čas odvahy. Vošla do malého dvora a zaklopala. Nikto jej však neotváral.

Zamračila sa. ,,Buď nie je doma, ale mi náročky nechce otvoriť," hútala a rozhodla sa presvedčiť, ktorá z jej domnienok je správna. Vytiahla z vrecka svoj prútik a namierila ho na kľúčovú dierku.

,,Alohomora," šepla a v zámku to šťuklo. Otvorila dvere a strčila do nich najprv len hlavu. ,,Remus?" ozvala sa, no odpoveďou jej bolo iba hrobové ticho. Prešmykla sa teda dnu, odhodlaná na to, že ho počká.

Keď sa vrátil Remus večer domov, bolo už dosť neskoro a bol taký ustatý, že si ani nevšimol, že nie je zamknuté. V predsieni sa vyzul a cestou do kuchyne si stiahol sveter. Nebol hladný, lebo Molly ho dokonale zasýtila. Podišiel k neveľkej ošúchanej skrinke, stojacej na linke vedľa chladničky a vytiahol z nej jednu úzku fľaštičku s modrastou tekutinou. Horkú dávku protivlkolačieho elixíru vypil na jeden hlt. Skoro mu však zabehlo, keď zbadal stáť medzi pootvorenými dverami Doru.

Na pozdrav jej neodpovedal. Namiesto neho na ňu neveriaco civel. Spamätal sa až po chvíli.

,,Dora, čo tu robíš?!" zvolal nahnevane. A na chvíľu sa zamyslel. ,,Vari si neuvedomila, že dnes v noci je spln?"

,,A prečo nie dnes? Remus! Do morského hada! Už to takto ďalej nejde! Prečo ma stále odmietaš? Veľmi dobre viem, že sa ti páčim a ty vieš, že ťa milujem. No napriek tomu ma od seba odháňaš hlúpymi výhovorkami!" zlostila sa.

,,Tak hlúpymi výhovorkami, hej?" zopakoval potichu. Oprel sa o linku, lebo sa mu zatočila hlava. Nevedel, či to bolo z omamnej vône jej parfému, alebo tým, že sa mal onedlho premeniť. V hlave mu skrsol šialený nápad ako ju raz a navždy odradiť a ukázať jej, prečo nemôžu byť spolu. To bol jeho posledný tromf. Hoci tak trochu drastický, no o jeho účinku nepochyboval.

,,Remus?" ozvala sa jemnejšie, vidiac, že mu nie je práve najlepšie a podišla bližšie. Keď zbadala, že na ňu namieril svoj prútik, bolo už neskoro.

,,Mdloby na teba!" zašepkal a chytil ju do náručia, aby nespadla. Preniesol ju do obývačky a uložil na gauč. Sám si sadol na stôl uvažujúc, či sa nezbláznil, keď sa odhodlal k takému zúfalému kroku. Ale povedal si, že zúfalá situácia si žiada zúfalé činy. A on netušil, ako dlho by jej bol schopný ešte odolávať. Napadlo mu, že keď uvidí aj jeho druhú tvár, znenávidí ho, alebo sa aspoň zľakne natoľko, že ho prestane prenasledovať a všetko bude tak ako predtým.

Dlho sa na ňu len tak díval. Ticho a bez pohybu sledujúc každý jej pokojný výdych a nádych. Pripadal si tak bezradne ako vtedy, keď ho v Škriekajúcej búde prepadli Sirius s Jamesom. Po tom, čo pre ňu prichystal, už oňho ani pohľadom nezavadí. O tom bol presvedčený. Zohol sa k spiacej Dore a odhrnul jej z tváre prameň vlasov. Jeho zrak sa vpil do jej plných pier. Pamätal si ich chuť i hebkosť a dostal neprekonateľnú chuť ukradnúť si potajomky posledný bozk. Jeho posledné želanie pred vlastnou popravou. Keď priložil svoje pery k jej, z hrdla sa mu vydralo tiché zastonanie.

,,Odpusť mi, láska moja. Odpusť mi, odpusť," šepkal zlomeným hlasom plným bolestnej úzkosti. Ale svoje rozhodnutie ukázať jej aj svoju odvrátenú tvár beštie, nezmenil.

Ostávalo mu necelých desať minút. Vonku sa zotmelo a na oblohu začal vychádzať mesiac. Remus vzal Doru opäť do náručia a zamieril s ňou do pivnice, ktorú zamkol a zabezpečil. Na čele sa mu perlil pot a ťažšie dýchal. No nie preto, že by bola Dora ťažká. Jej váhu tela skoro necítil. Zložil ju opatrne do kresla a prv než ju prebral, pripútal jej ruky k opierkam, aby si nimi nemohla ani zakryť oči, ak by ju to náhodou napadlo.

,,Ennervate," vyslovil kúzlo a Dora sa s jemným trhnutím prebrala. Sedela tam a rozhliadala sa okolo seba.

,,Kde to sme?" ozvala sa a chcela sa pohnúť, vstať, no zistila, že nemôže. Vrhla naňho vystrašený pohľad. ,,Remus?" šepla spýtavo. Takto si to teda vôbec nepredstavovala. Skúsila pohnúť rukami, ale povrazy sa jej zarezávali hlbšie do kože.

Remus stál sotva na päť metrov od nej. Jeho výraz tváre bol nepreniknuteľný, no jeho vnútro kričalo a trhalo sa na márne kúsky.

,,Remus?" skúsila znova, ale nereagoval. Nevnímal ju. ,,O čo mu pre Merlina ide?" hútala skrúšene sledujúc, ako z podlahy rastie hrubá, sklenená stena, ktorá ich od seba oddelila, len čo sa dotkla stropu. Dora to celé napäto a s rastúcimi obavami sledovala a čakala, čo sa bude diať.

Remus podišiel tackavo k stene, v ktorej sa objavil akýsi otvor, kde si schoval prútik. Potom zo seba stiahol aj tričko, poskladal ho a aj to odložil. Dora ako vo sne - spomalene - vnímala, čo sa dialo. Telom mu prebehol prudký kŕč, ktorý ho zrazil na kolená, ale premohol sa a znova vstal. Pomaly kráčal späť k sklenenej stene, nespúšťajúc z nej zrak. Jeho pohľad bol taký uprený, taký ničivý.

Dorine tmavosivé oči skĺzli po jeho strhanej tvári pokrytej niekoľkodňovým strniskom na široké plecia, mocné, svalnaté ruky a nežne poláskali široký hrudník, pokrytý jemnučkou záplavou svetlých chĺpkov a pokračovali po plochom bruchu. Dora v živote nevidela krajšieho muža ako bol práve tento.

Všimla si, že jeho telom prebehol ďalší kŕč a on sa musel oprieť o stenu, ktorú medzi nimi vyčaroval.

,,Pre svätého Medarda!" zaúpela v duchu a oči sa jej rozšírili ako vyplašenému zajacovi. ,,Ako som mohla byť taká hlúpa a nevedieť, že je čas splnu?!"

Akoby na zavolanie vykukla v malom okienku žiarivá strieborná guľa. Dora vrhla rýchly pohľad z mesiaca v splne na milovaného muža stojaceho za priesvitnou stenou. Stále na ňu hľadel. Nespúšťal z nej zrak.

,,Rem," vyslovila nečujne a s otvorenými ústami aj so zatajeným dychom sledovala, ako sa Remus premieňa na divokú beštiu.

Úplne prvé sa mu zmenili oči, lebo sa zväčšili a rozšírili sa mu zreničky. Akási zmena sa odohrávala aj v jeho vnútri s orgánmi. Keď to už nevydržal, z hrdla sa mu vydral výkrik od potláčanej bolesti.

Dore do očí vystúpili slzy. Napadlo ju, že keď ho to bolelo teraz, aké to muselo preňho byť po celé tie roky, kým nevynašli ten protivlkolačí elixír. Videla ako si jediným pohybom strhol nohavice rukou, ktorá už ničím nepripomínala tú ľudskú. Kým sa mu sformoval hrudník a upravili sa dokonca aj rebrá, jeho končatiny sa predlžovali a spolu s nimi sa menila aj jeho tvár. Nos a ústa sa stratili a predĺžili do papule plnej hrozivo vyzerajúcich tesákov. Čelo sa znížilo, vlasy sa stratili a lebka sa o kúsoček zmenšila. Uši zošpicateli. Sivé chlpi na rukách a nohách sa mierne predĺžili, na hrudi, chrbte i v rozkroku zhustli. Jeho krik sa zmenil na vlčie vytie.

Dora sedela v kresle, ktoré pre ňu prichystal a hľadela na vlkolaka, stojaceho za tou vyčarovanou stenou. Zdalo sa jej, že má akýsi smutný pohľad, ale pripísala to len zdaniu, pretože v očiach mala slzy, ktoré neprestávali tiecť a telo sa jej otriasalo tichými vzlykmi. Videla ako sa jej otočil chrbtom a šiel si ľahnúť do kúta na vyležaný matrac. Chvíľu sa tam krútil na mieste, ale nakoniec si predsa len ľahol. Dlho na ňu odtiaľ hľadel a žalostne vyl na mesiac, akoby plakal spolu s ňou.

Mala dojem, že sa ponorila do toho kresla celá. Bolo už čosi po polnoci, keď jej plač ustal a oči i tvár uschli od sĺz. Remus zmenený na vlkolaka pokojne spal s hlavou položenou na predných labách. Izbu osvetľoval len mesačný lúč, predierajúci sa cez malé okienko. Vzdychla si a znova skúsila pohnúť rukami. Uvedomila si, že nie je pripútaná veľmi na pevno a snažila sa, aby povraz povolil. Dokonca sa nahla a pomáhala si zubami. Trvalo to síce dlhšie, ale nakoniec sa jej podarilo uvoľniť si jednu ruku. S druhou to potom už šlo ľahko. Načiahla sa za prútikom, keď sa ozvalo zlostné zavrčanie. Uvedomila si, že sa odtiaľ nedostane skôr ako ráno a tak nechala prútik prútikom. Ostala tam teda sedieť. Do toho kúta sa hodnú chvíľu neodvážila ani len pozrieť. Keď doplakala, nahromadila sa v nej zlosť. Nechápala, ako jej to vôbec mohol urobiť. Omráčil ju, spútal a prinútil ju aby hľadela na to kruté divadlo prírody, na jeho premenu. Od toľkého hnevu nemohla obsedieť na mieste a tak vstala a dlho sa prechádzala po miestnosti. Potom jej znova zaliali slzy oči a ona sa zrútila do kresla s tvárou zaborenou do dlaní. Po tom, čo jej spravil by ho mala naozaj zavrhnúť a zabudnúť naňho raz a navždy, ale ... Mala chuť vykričať svoju bolesť, no namiesto toho sa opäť načiahla za prútikom.

,,Lumos," zašepkala a namierila ním do kúta, kde ležal. Ticho zavrčal na znak nesúhlasu, keď naňho dopadlo svetlo z jej prútika. Skrútil sa viac do klbka a ona videla už len jeho chrbát. Sklonila prútik a šepla: ,,Nox."

Keď tak naňho tú chvíľu hľadela, začala si uvedomovať, ako trpel celé tie roky. V mysli jej hlodala ustavičná vidina malého chlapca, ktorý sa ocitol v pazúroch vlkolaka. A jeho život vtedy stratil zmysel.

,,Ak by som ho teraz opustila," uvažovala v duchu, ,,dala by som mu za pravdu a všetko to, čo som mu hovorila o láske a o tom, že sa vzdal života, by tiež stratilo zmysel." Vedela, čo by mohla očakávať, keby boli spolu. Prečítala celé kvantum literatúry o vlkolakoch, hoci jej unikol ten detail so splnom. Ale netušila, čo by sa stalo, keby ju naďalej odmietal, alebo keby ho teraz opustila. Jedno však vedela určite. Zlomilo by ju to. Už nikdy by sa nedokázala zamilovať. Netúžila po tom, aby ju bozkával nik iný, alebo aby sa jej dotýkal. Nevedela, čo sa stane ráno, keď sa opäť premení na človeka, ale vedela, že ona chce a bude chcieť vždy len jedno. Jeho a jeho lásku.

Schúlila sa v kresle a jej dych sa prehĺbil. Opustili ju všetky zmätené i chmúrne predstavy a jej pokoj sa vrátil so spánkom, ktorý jej nežne zavrel viečka.

Ráno ju prebudilo svetlo, ktoré sa dralo cez drobné okienko v pivnici dnu, aby ju aspoň máličko rozžiarilo. Keď si pretrela oči, zistila, že stena je preč a Remus leží na zemi skoro nahý. Akurát cez boky mal prehodenú plachtu z postele. Prútik ležal na zemi, neďaleko jeho roztvorenej ruky.

Chcela vyskočiť z kresla a podísť k nemu, ale bola ako polámaná. Napriek tomu sa premohla a podišla k nemu, kľaknúc si na kolená.

Jeho výzor bol ešte horší ako predtým. Kruhy pod očami stmavli a bledá pokožka tváre bola až sinavá. Vyzeral, akoby už zomieral. Srdce jej zamrelo strachom, ale len na malú chvíľku. Spomenula si na všetko, čo si prečítala v knihách a tak rýchlo skontrolovala jeho pulz. Bol pravidelný a silnel. Vyčarovala nosidlá a ďalším kúzlom ho na ne premiestnila. Dostala ho z tej tmavej pivnice a vyhľadala jeho izbu. Usúdila, že spánok na gauči, hoc by bol aký pohodlný, nie je v tejto chvíli ono. Našla ju bez problémov, lebo už vedela, kde je. Keď však teraz otvorila dvere, od úžasu zabudla zavrieť ústa. Celé steny pokrývali pergameny s portrétmi. Jej portrétmi. Na moment sa zabudla a Remus by bol pristál tvárou na tvrdej podlahe z viac ako metrovej výšky, ale včas ho zachytila kúzlom a bezpečne dopravila do postele. Keď ho uložila a starostlivo pozakrývala, vychádzala z izby šepkajú si: ,,Klamár," so šťastným úsmevom.

Keď sa Remus prebudil, bolo už neskoro poobede. V ústach mal sucho, v žalúdku mu škvŕkalo a nejasne si uvedomoval, že ho na krku šteklí čísi teplý dych. Ale to nebolo to jediné, na čo v tej chvíli myslel, lebo pod perinou bol úplne nahý, hoci netušil ako sa dostal do svojej izby.

,,Dora," šepol prekvapene hľadiac na ňu ako na prízrak. Ale už aj Dora sa preberala zo spánku.

,,Ty ... ty si ... neodišla?" ozval sa miesto odpovede a zdvihol sa na lakťoch.

,,Ale veď ... mala by si ma nenávidieť, alebo sa aspoň hnevať," čudoval sa.

,,Ale ja sa naozaj hnevám, Remus," odvetila mu s nezbedným úsmevom. ,,Klamal si mi," povedala celkom pokojne.

,,Ako dlho ti mám ešte opakovať, že ťa milujem? Kedy mi konečne uveríš, že sa ťa len tak ľahko nevzdám?" opýtala sa už o niečo menej veselšie.

Remus si vzdychol a znova na ňu pozrel. bola taká nádherná a ... milovala ho. Nechcel viac premýšľať. Jeho telo ožilo. Tak veľmi po nej túžil. A už tak dlho ...

Dlho, predlho na ňu bez jediného slova hľadel. Držal ju za bradu, palcom jej prechádzal po perách a jemným tlakom ju nútil pootvoriť ich. V tom okamihu sa jej zmocnila sladká a neodkladná túžba. Ich ústa sa stretli v najpomalšom z bozkov, teplom a vlhkom, intímnejšom než milovanie. Zašla mu prstami do vlasov, keď ju pobozkal s takou nežnosťou, až sa to nedalo zniesť. Stiahla ho bližšie k sebe, objala ho okolo krku a o chvíľu sa už silno tisli k sebe a hladili jeden druhého. Ani sama nevedela, ako sa jej ruka dostala na jeho stehno, ale pocit, že sa dotýka niečoho takého pevného, sa jej celkom zapáčil. Remusovi vyšiel z hrdla slabý ston a ona naň rovnako pochvalne zareagovala.

Keď si uvedomila, že jej rukou vošiel pod sveter, len ticho zastonala. Vyvrátila hlavu dozadu, aby mu videla do tváre, ktorá bola teraz mierne zapýrená, no nádherne odhodlaný dokončiť svoj úmysel. Všimla si, že zrenice mu od vzrušenia zatienili jeho nádherné zelené dúhovky. roztiahol prsty na jej prsiach a hnietol ich pod mäkkým svetrom, naďalej ju bozkávajúc. Avšak uvedomil si, že má na sebe akosi priveľa odevu. Začal ju teda vyzliekať, pričom ju musel pobozkať všade tam, kde ju odhalil, až mala pocit, že zdraví jej telo a víta ho po malých kúskoch.

Spôsob, akým sa jej dotýkal, jej chvíľkami pripadal nadpozemský a jej napadlo, že si nikdy ani len nemyslela, že milovanie ... ich milovanie bude taký zázrak.

Vyzliekol jej nohavice, sveter a stiahol aj posledné zvyšky odevu. Jej hodvábne prsia sa tisli na jeho hruď celou svojou plnosťou i váhou, a preto vziať ich do úst sa mu zdalo azda prirodzenejšie, než dýchať.

Prešiel rukami po jej tak krásne tvarovaných bokoch, chytil do dlaní jej okrúhly zadoček. Prinútil sa spomaliť a sústrediť pozornosť na jej ploché bruško. Láskal ho a ochutnával, a potom to isté robil aj s jej hebučkým stehnom.

,,Chcem ťa, tak veľmi ťa chcem," zašepkala hlasom plným vzrušenia a neskrotnej nástojčivosti.

Ležal na nej a ona cítila celé jeho telo. Uväznil ju vo svojom objatí. Jazykom ju ochutnával a dožičil aj jej, aby ochutnala aj ona jeho. A ona veru nezaostávala. Chcela mu svoju lásku dokázať, darovať, odovzdať sa mu celá. Bol taký nádherný. Taký vzrušujúci. Ruky, nohy i hrudník mu pokrývali bledozlaté chĺpky, jemné ako páperie. Nevedela sa nasýtiť dotýkania a hladkanie jeho mocného a tak vzrušujúceho tela.

Jeho vlasy ju šteklili, keď ju bozkával v priehlbinke medzi prsiami a potom znova a znova láskal jazykom jej pevné prsia a bral do úst ich ružové púčiky. Kým ju bozkával znovu na ústa a ich jazyky sa preplietli v divokom tanci, jeho ruka skĺzla z jej pŕs cez bruško ešte nižšie. Dora prekvapene zavzdychala od nového návalu pocitov, ktoré v nej v tej chvíli vyvolal. Mala pocit, že ak sa teraz niečo nestane, zhorí od roztúženia a nedočkavosti po hlbšom naplnení.

Lenže on, akoby jej rozumel, alebo sa cítil rovnako, jej od seba jemne odtiahol nohy a ľahol si medzi ne. Keď do nej konečne vošiel, bez námietok ho šťastne prijala a obaja naraz vzdychli, zdieľajúc spoločnú úľavu a hlboký údiv. Ležala bez pohnutia a cítila v sebe tlkot jeho srdca.

,,Milujem ťa," zapriadla slastne a on ju znova pobozkal. Potom už nasledovali len divoké a nežné pohladenia, náruživé vzdychy, hrubú a bezmocné stony, bezprostredná a zo srdca vychádzajúca hudba vášne. A v jednej, tej najkrajšej chvíli prestala byť zrazu sama sebou. Premenila sa azda na more, rovnako ako on a celý priestor sa zmenil na pretekajúcu slasť, blažené trieštenie a sladké vírenie. Z bezmedznej diaľky k nej doľahli jeho unavené a vyčerpané povzdychy.

,,Ó, môj Merlin," hlesol Remus hlasom stále chrapľavým od vrzušenia a ľahol si vedľa Dory. Obaja ešte namáhavo dýchali a boli spotený, no i krásne malátny.

,,Ale aj tak si ťa nevezmem Dora. Nemôžem. Chápeš ma, však?" opýtal sa prepletúc si s ňou prsty a vtisol jej bozk na chrbát dlane.

,,Áno, chápem ťa. Ale budeme sa stretávať, však?" v hlase jej zaznievala nádej. Predsa by nemohol po niečom takom krásnom a dokonalom, čo sa medzi nimi stalo povedať ,,nie!"

,,Áno, keby som ťa nevídal, bolo by to nad moje sily," pripustil nakoniec s roztopašným úsmevom.

Dúfala však, že časom sa jej možno podarí aj viac. Možno si na ich vzťah zvykne natoľko, že neskôr proti prípadnej svadbe nebude namietať. Ale aj keby nie, aj toto bolo vždy lepšie ako nič. Vedela, že ju miluje, hoci jej to zatiaľ nepovedal priamo do očí a ona milovala jeho. Nateraz bola viac ako len spokojná.

Svetlo v tme