Kapitola:
Pridaná: 14.3.2008, 22:39:59
Čítaná: 1251×
Hodnotenie: (počet hlasov: 29)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Plus-mínus 16-ročný Tom Riddle (eventuálne lord Voldemort) a niekoľko vlastných
Stručný dej: O veľmi tvrdohlavom a svojskom dievčati, ktorému skrížil cestu mladý Voldemort. Alebo naopak.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prevrat 2 » Malo to tak byť 3 » Tajomstvo úspechu 4 » Hadie oči 5 » Oči sú všade 6 » Situácia sa vyhrocuje 7 » Riddlov úmysel 8 » Pomsta je sladká 9 » Nákaza 10 » Politika 11 » Špinavá hra 12 » Sila elixírov 13 » Všímavosť 14 » Setty 15 » Suum Cuique 16 » Zhoda okolností 17 » Sabazios 18 » Kniha 19 » Na prázdninách 20 » Takmer všade dobre... 21 » Kde je zákon, tam je aj trest 22 » Večný kruh 23 » Večný kruh 2 24 » Kto dokáže ukradnúť vôľu? 25 » 2. časť 24. kapitoly 26 » Konflikt záujmov 27 » Konflikt záujmov 2

Ja som inak nesmierne mlčanlivý človek... :D

____________________________________________________________

Večný kruh

„To pre istotu,“ otočil sa, jeho habit sa za ním zavlnil, vyšiel z Núdzovej miestnosti a zabuchol za sebou dvere. Nechal ju tam samu... S potkanom…

Melian sa trhane nadýchla a snažila sa zachovať pokoj. Rýchlo premýšľala. Mohla niečo robiť? Jej prútik ležal dva metre od nej a hoci vedela čarovať trochu aj bez prútika, nemala na to energiu. Predsa aj znehybňujúce zaklínadlo uvrhnuté na potkana už prestávalo pôsobiť! Musí sa pozbierať a sústrediť sa. Možno sa jej tak podarí spomaliť rozmŕzanie zvieraťa a oddialiť tak svoju smrť. Neboli to ktovieaké vyhliadky...

Vďaka svojej vytrénovanej sile vôle bol potkan uväznený ešte desať minút, kým sa stalo niečo, čo Melian naozaj nečakala. Uvedomila si, že dokáže hýbať hlavou a rozprávať, hoci zbytok tela mala ešte celkom stuhnutý. Zavrela oči. Už nevládala udržať potkana, ktorý sa začínal sem-tam trhane mykať. Melian to nevedela pochopiť, no ako rozmŕzal on, zároveň s ním rozmŕzala aj ona a po pár minútach dokázala hýbať rukami, hoci ich mala veľmi ťažké. Nohy ju však stále nechceli poslúchať.

Ale dlhšie čakať nemohla, lebo vyhladovaný potkan na ňu vzápätí skočil. Melian sa sústredila na jedinú vec, ktorá pre ňu v tom momente v celom vesmíre existovala – na svoj prútik, ktorý jej skočil do rúk a ona vyriekla prvé zaklínadlo, ktoré jej zišlo na um. „Sculpo!“ zašepkala.

Zaklínadlo zasiahlo zdivené zviera uprostred skoku a rozpáralo mu to kožuch v oblasti srdca. Potkan padol v smrteľných kŕčoch na zem pol metra pred Melian, ktorá sa na neho nedokázala pozerať. Nešlo jej to do hlavy, pretože vôbec nerobila ten čudný pohyb prútikom ako Riddle a predsa sa jej to podarilo.

Pokúsila sa vstať a vtedy pocítila ohromnú bolesť, ktorú necítila vďaka znehybňujúcemu zaklínadlu, a do očí jej vyhŕkli slzy. Každučká čiastočka v jej tele kričala od bolesti a jej sa zahmlil zrak a zakrútila hlava. Chytila si ju do dlaní, akoby tým mohla zabrániť, aby jej ju obrovský tlak v hlave roztrhal na dve časti. Nemohla omdlieť. Nie, teraz nie! Musí sa odtiaľto dostať!

Po chvíľke bolesť v hlave ustúpila, no ona ešte stále nemala dostatok síl vstať. Bála sa. Naozaj sa bála. Bola presvedčená o tom, že sa jej stalo niečo s chrbticou. Najradšej by zatvorila oči a upadla do bezbolestného spánku, no nemohla sa vzdať, keď si spomenula na Riddlovu skazenú tvár. Takú radosť mu neurobí! „Máš pravdu, Riddle,“ pomyslela si. „Naozaj mám svoju hrdosť. Ale iný typ, ako si myslíš.“

Klesla na brucho a v ukrutných bolestiach sa na lakťoch odplazila k dverám Núdzovej miestnosti a prútikom ich otvorila. Stálo ju to množstvo síl a vonku na chodbe si zase ľahla. „Setty,“ ozvala sa slabým hlasom. V okamihu sa pri nej objavil jej obľúbený domáci škriatok.

„Áno, slečna Melian?“ poklonil sa jej zvyčajným tónom a úslužnosťou, hoci ona ležala na chodbe v očividných bolestiach. Melian by to pri normálnych okolnostiach pripadalo čudné, no teraz ju trápili iné veci.

„Vezmi ma k Dumbledorovi... Prosím...“ namáhavo zašepkala, Setty ju vzal za ruku a v ďalšej sekunde boli už pred pracovňou Albusa Dumbledora.

„Potrebuje slečna ešte niečo?“

„No... Nie...“ odvetila, prekvapená škriatkovou neochotou a on sa ihneď odmiestnil. ‚Čo teraz?‘ pomyslela si. Už musí byť riadne neskoro. Kašlala však na to. „Pán profesor!“ skríkla čo najhlasnejšie ako v danej situácii vládala.

Z pracovne vybehla nejaká osoba, ale nebol to Dumbledore. „Melian!“ skríkol, ale Melian ho ledva vnímala. Bolesť v chrbtici bola strašná.

Chlapčenské ruky ju jemne zdvihli a vzlykajúcu ju odniesli dnu.

Melian sa zobudila na nejakej posteli v Dumbledorovej pracovni. Okamžite ju napadlo, že ju vyčaroval sám. Ani jej nenapadlo posadiť sa, inštinktívne vedela, že by sa jej to aj tak nepodarilo.

„Melian, vypi to.“ Dumbledore jej k perám zdvihol pohár vody a ona ju namáhavo prehĺtala.

„Čo sa stalo?“ hlesla.

„Odpadla si,“ stručne odvetil.

Melian sa poobzerala po pracovni, lebo si pamätala ešte nejakého chlapca. Áno, stál tam, bledý v otrhanom cestovnom plášti a opieral sa o stôl. „Quirinius?“

Chlácholivo sa na ňu usmial.

„Pán Wotar, mohli by ste, prosím, skočiť do nemocničného krídla a vypýtať fľašku extra silného elixíru proti bolesti?“ spýtal sa Dumbledore.

Qwer prikývol a za pár minút sa vrátil spolu s krvavočervenou tekutinou.

„Fuj, ja to nechcem!“ protestovala Melian.

„Ale musíš to vypiť,“ vážne povedal Qwer a nalial jej to do úst, hoci sa bránila, ako vládala a Qwer jej držal ústa otvorené. Keď dopila, rozkašlala sa a striasla od znechutenia. Elixír jej priveľmi pripomínal krv. „Čo si to predstavuješ?“ oborila sa na neho.

Qwer ospravedlňujúco zdvihol ruky. „Prepáč, inak to nešlo. Musel som...“

Elixír začal pôsobiť a Melian už necítila bolesť. Vlastne, ona necítila nič, akoby bola zase paralyzovaná. Bolo to však lepšie ako predtým, no aj tak bola ešte na Qwera nahnevaná a rozhodla sa ho ignorovať. On jej rozhodnutie mlčky prijal a nasledujúcu polhodinu nepovedal ani slovo.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa jej Dumbledore. Okamžite si spomenula na možnosť, že nebude môcť chodiť a bude pripútaná na vozíček. Zúfalo sa rozplakala.

„No tak, dievčatko, neplač,“ pohladil ju Dumbledore po vlasoch.

„Ja nemôžem chodiť,“ posťažovala sa Melian profesorovi hlasom priškrteným od plaču.

„Neboj sa, určite nájdeme nejaké riešenie,“ upokojujúco sa na ňu usmial, „ale najprv mi musíš porozprávať, čo sa stalo.“

Melian sa váhavo pozrela na Qwera, ktorý mal na tvári nepreniknuteľný výraz.

„Som si istý, že pán Wotar o tom nepovie ani živej duši,“ ubezpečil ju Dumbledore.

Melian v duchu zvažovala, čo všetko mu má povedať. Rozhodla sa, že mu povie všetko. Riddle si to zaslúžil. A tak mu porozprávala o neporušiteľnej prísahe (Dumbledore sa vtedy tváril naozaj zmätene), o tom, ako ju Dagon chcel zaškrtiť a ako sa na ňu Riddle hneval, keď nedokázala predviesť kúzlo Sculpo a ako ju potom hodil o stenu a nechal ju napospas krvilačnému zvieraťu. Nezamlčala mu ani knihu, ktorú jej na prázdniny požičal.

„Nechápem jedno,“ povedal Dumbledore, keď dokončila. „Ako to, že sa ti odtiaľ podarilo dostať, ak si bola znehybnená?“

„Nerozumiem tomu... Ako sa strácala účinnosť môjho zaklínadla na potkana, tak sa strácala účinnosť Riddlovho zaklínadla na mňa. Nemyslím si, že by to kúzlo zbabral, na to je priveľmi schopný. Skôr mám pocit, že ma chcel len vystrašiť a spravil to tak naschvál.“

„Nemyslím si, že by to bolo naozaj tak...“ povedal Dumbledore.

„Ale ako je to potom možné?“ odporovala Melian.

„Nie som si tým istý,“ váhavo odvetil Dumbledore. „Radšej ti to nepoviem, akoby som mal klamať, ale mám určitú teóriu. Ak o tom zistím viac, dozvieš sa to ako prvá.“

Melian neochotne prikývla. Aj tak si myslela, že má pravdu ona. Dumbledore vedel, že ona vie, že skutočnosť, že sa to dozvie ako prvá neznamená, že sa to dozvie hneď, ako to Dumbledore zistí. Ak by mal pravdu, tak takáto pravda by musela počkať. Ak by jej to povedal teraz... Neodvážil sa to. Bál sa, že by tým zmenil priveľa vecí. Melian dospievala a sama nevedela, kým naozaj je a táto pravda mohla ovplyvniť veľa vecí. Ako aj to, na koho stranu sa postaví v nadchádzajúcich časoch. Bola priveľmi pyšná.

„Akú knihu ti požičal Tom?“ zmenil tému.

„Neviem jej názov,“ pravdivo odpovedala. „Vlastne som sa do nej veľa krát nepozrela...“

„A Tom ťa potrestal len kvôli tomu, že si nedokázala to, čo od teba žiadal?“ pochybujúco nadvihol obočie.

„Áno,“ odvetila pevným hlasom.

„Melian, Melian...“ vzdychol Dumbledore. „Koľkokrát som ti vravel, že ho nemáš provokovať?“

Melian urazene našpúlila pery. „Ja som ho neprovokovala!“ Skúmavo sa jej zahľadel do očí. „No dobre, neplazila som sa pred ním na zemi, ale on začal! Vlastne...“ zarazila, keď si spomenula, že ona sa pred ním naozaj plazila po zemi.

Dumbledore ustarostene pokrútil hlavou. „Melian...“ varovne začal, ale ona ho prerušila.

„Nie, nehovorte mi to! Viem, že k megalomanovi ako on by som sa asi mala správať s úctou a zbabelo utierať pred ním podlahu, po ktorej kráča, ale ja mám trochu sebaúcty!“

„Práve preto by si sa mala kontrolovať, aby si prežila dovtedy, kým mu budeš schopná zasadiť smrteľný úder!“ Dumbledore nezvýšil hlas, no jeho slová by beztak nemohli mať na Melian väčší účinok. Umlčali ju a prinútili ju zamyslieť sa. Naozaj by niekedy mohla zničiť Toma Riddla? Tá predstava ju desila. Aj po všetkom, čo si pre neho vytrpela, netúžila ukončiť jeho život, ale ani mu nemohla dovoliť získať moc. Uvedomovala si, aký teror by vtedy na Zemi nastal. Túto myšlienku odsunula na bok. Bude mať ešte kopu času premýšľať, čo spraví o niekoľko desiatok rokov, ale teraz musí pristúpiť na Riddlove pravidlá hry. Aspoň naoko.

„Čo sa týka tých paralyzovaných nôh...“ ozval sa Qwer a ona na neho pozrela. „Možno je to ešte účinok Petrificusu... Možno ešte nie si úplne rozmrazená.“

„Dobrá pripomienka, pán Wotar,“ povedal Dumbledore. „Priori Incantantem!“ Melian vydýchla od úľavy. Svoje nohy už cítila, no ešte stále nimi nemohla hýbať a aj im to povedala.

Dumbledore sa zamyslel. „Zrejme máš v tom prípade poranenú chrbticu. Becky!“ povedal krátko a pred ním sa objavil domáci škriatok. „Ako vám vedieť Setty poslúžiť, pane?“ spýtal sa Setty s nosom zaboreným do koberca. „Settleford!“ zvolal Dumbledore prekvapene. „Ja som predsa volal Becky...“

„Pane, Becky teraz nemôcť prísť, pretože ona mať veľmi veľa práce. A tak Setty prišiel namiesto nej,“ vysvetlil škriatok a vyhýbal sa Dumbledorovmu pohľadu.

„Dobre, na tom teraz nezáleží,“ povedal Dumbledore napokon, „teraz potrebujem hlavne niekoľko byliniek.“

„Nech pán povie, čo potrebovať,“ vyhlásil škriatok a Dumbledore mu vymenoval niekoľko bylín. „Nikdy som nebol tak zdatný v liečení ako madam Treatová, ale pán Wotar sa v bylinkách veľmi vyzná,“ adresoval Melian. „Musíme totiž pripraviť Kostihoj, aby sa ti stavce dostali späť na správne miesto.“

Melian prikývla. Setty o chvíľku priniesol všetky požadované bylinky a keď sa opäť odmiestnil, Dumbledore pozrel na Quiriniusa. „Nezdal sa ti ten škriatok nejaký čudný?“ spýtal sa a ani si neuvedomil, že mu začal tykať. Melian si to však všimla a pripadalo jej to zvláštne. Qwer sa však na Dumbledora veľavravne pozrel a neodpovedal. „Ach, jasné, prepáč...“ ospravedlnil sa rýchlo profesor.

Melian pozerala raz na Qwera, raz na Dumbledora. „Čo vy spolu máte?“

„Teraz je to vedľajšie,“ vyhlásil profesor nekompromisne. „Quirinius, ak by si mohol tú šalviu...“

Qwer pochopil, vzal veľký povarený list šalvie a podišiel k Melian.

„Čo chceš spraviť?“ nedôverčivo sa spýtala.

„Pomôcť ti,“ povedal jednoducho a vyzliekol jej habit. Dumbledore zatiaľ vyťahoval zo skrine pomôcky na výrobu liečivého elixíru.

„Hej!“ bránila sa, ale Qwer sa odmietol s ňou o tom baviť a vyhrnul jej na chrbte tričko. „Nehýb sa,“ prikázal jej, „lebo inak si vezmem príklad z Riddla a znehybním ťa.“

„Si odporný,“ zasyčala.

„Účel svätí prostriedky.“ Pokrčil plecami a opatrne jej položil na ranu na chrbte horúcu šalviu. Bol to zvláštny pocit. Šalvia bola horúca, no Melian cítila aj zimomriavky z Qwerovho dotyku. Uvedomila si, že sa jej dotýka chlapec.

„Nepomohli by viac skorocelové listy?“ spýtala sa vecne, aby odviedla svoje myšlienky inam.

„Nehádaj sa... A musíš chvíľu vydržať, kým bude Kostihoj hotový. Zatiaľ ti spravím obklad aj z toho tvojho milovaného skorocelu,“ povedal.

„Budem v poriadku?“

„Samozrejme, že budeš. A už mlč, všetci sa potrebujeme sústrediť,“ zahriakol ju.

„Buď rád, že nedokážem pohnúť nohami, inak by som ťa niekde poriadne kopla,“ odvetila a on sa kyslo usmial.

O chvíľu bol už Kostihoj hotový a Melian ho bez protestov vypila. „Hm... Žiadna zmena...“ zhodnotila napokon zúfalo.

„Zaberie to až za pár minút,“ ubezpečil ju Dumbledore. „Quirinius, myslím, že by si už mal ísť...“ adresoval Qwerovi a on prikývol. „Veľa šťastia ti prajem.“

„Ďakujem,“ povedal a podal si s ním ruku. „Tak dovidenia,“ otočil sa a vyšiel z pracovne, Melian nevenoval ani jediný pohľad, no o chvíľu zistila, prečo.

„Melian,“ začal Dumbledore, „musím sa ťa na niečo spýtať a bol by som rád, keby si mi povedala pravdu.“

„Ak budem môcť,“ prikývla a masírovala si zatiaľ nohy.

„Z knižnice pred dvoma týždňami zmizla jedna kniha.“

„Naozaj?“

„Bola zo Zakázaného oddelenia a opatrenie riaditeľa Dippeta bolo vážne narušené.“ Vyčítavo na ňu pozrel.

„Aká to bola kniha?“ nevinne sa spýtala. Keď však videla Dumbledorov pohľad, dodala: „No dobre... Vzala som ju ja... Mám ju vrátiť?“

Dumbledore zaváhal. „Za toto by som ti mal strhnúť body...“

„A pridal mi niekto body za to, čo si musím pri Riddlovi vytrpieť?“ odvrkla.

Profesor sa zamyslel. „Tak teda dobre... Myslím, že Caligulo nie je až taká nebezpečná kniha a...“

„Prečo bola vlastne v Zakázanom oddelení?“ prerušila ho Melian. „Je v nej predsa len pár protikliatob.“

„Áno, ale je v nej aj niečo mimoriadne cenné a nesmie sa to dostať do nesprávnych rúk,“ veľavravne na ňu pozrel. „Radšej si ju nechaj, možno sa ti ešte zíde. Ale sľúb mi, že nedovolíš, aby ju niekto videl.“

„Samozrejme...“

„Dobre. Máš mi ešte niečo povedať?“

Melian zaváhala. „Áno... Ide o to... Myslím, že Riddle cez prázdniny zabil svojho otca, lebo to bol mukel.“

„Si si tým istá?“

„Stopercentne.“ Prikývla.

„Lenže podľa riaditeľa Dippeta sa z Rokfortu celé leto ani nepohol.“

„Odkedy si myslíte, že Dippet vie všetko, čo sa na Rokforte deje?“ odporovala Melian a zistila, že už dokáže hýbať nohami. „A čo tu vlastne robil Qwer?“

„Museli sme niečo prebrať.“

„Pán profesor, uráža ma, ak ma považujete za hlupaňu. Všimla som si, že mal cestovný plášť. Niekam cestuje a vzhľadom na to, že je noc, je to trochu podivuhodné. A odkiaľ vie o mne tak veľa?“

Dumbledore pokrútil hlavou. „Dievčatko, aj keby som chcel, nemôžem ti to povedať.“

„Aha, samozrejme... Určite som ešte primladá a nebudem tomu rozumieť. Myslím, že už pôjdem,“ povedala a Dumbledore jej pomohol vstať. „Ďakujem vám za vašu pohostinnosť a za to, že sa o mňa tak staráte, že mi nedokážete povedať pravdu. Nemusíte ma odprevádzať, cestu poznám aj sama,“ chladne povedala a tackavo sa pobrala k dverám.

„Melian, dávaj si pozor,“ vyhlásil Dumbledore smutne.

„Nemajte strach, mne sa problémy na míle vyhýbajú, najmä keď sa mi dostáva toľkej milosrdnej starosti od ľudí, ktorí majú na srdci viac moje osobné dobro ako duševné zdravie,“ sarkasticky odvetila. „Dobrú noc.“

O pár stoviek metrov ďalej sa v slizolinskej izbe istý chlapec spokojne usmial. „Takže som mal pravdu...“

„Tom?“ ozval sa rozospatý hlas. „Čo tu robí ten škriatok? Premerlina, veď je pol jednej!“

„Tak spi, nikto ti v tom nebráni, ja tu musím prebrať istú naliehavú záležitosť,“ odsekol a Dagonovi neostávalo nič iné, len sa obrátiť na druhý bok. No nezaspal, oči mal dokorán otvorené a počúval.

„Takže išla za Dumbledorom?“ spýtal sa Tom škriatka kľačiaceho pred ním, ktorý trhane prikývol. „Suka jedna,“ uľavil si. „Som zvedavý, či to už Dumbledore vie... Ale ak aj áno, určite jej to nepovie, pretože si bude zrejme myslieť, že ju to zle ovplyvní. A namyslená je už beztak dosť...“ Tieto slová neadresoval nikomu konkrétnemu. „A určite jej nikto nepomáhal?“

„Nie, pane. Keď ma ona zavolať, ona ležať na chodbe na siedmom poschodí a ja ju musieť dostať k Dumbledorovi.“

„Aha, jasné... Potvrdilo sa mi, čo som už vedel. Takže ona a ja... Máme veľmi podobnú krv...“ Zamyslel sa. „Dobre, už môžeš ísť.“

Setty sa ešte raz hlboko poklonil, luskol prstami a už ho nebolo.

Tom vošiel do kúpeľne a napustil si vaňu. Potreboval premýšľať. Niečo mu na tom nesedelo. Čo robil v Dumbledorovej pracovni Quirinius Wotar? V živote o ňom nepočul, hoci mu Setty povedal, že je Melianin blízky priateľ. Vyzliekol sa, ponoril sa do vane a zaklonil hlavu. Vcelku to bol úspešný deň. Konečne vie, prečo sa s tou Halleyovou babral.

„Preboha! Baví ťa to?“ vyčítavo sa Melian zahľadela na Quiriniusa, keď zabuchla dvere na Dumbledorovej pracovni.

„Je mi ľúto, ak som ťa vystrašil,“ odvetil opierajúc sa o stenu chodby.

„Čo tu robíš?“

„Idem ťa odviesť do nemocničného krídla,“ pomaly povedal.

„Ale ja tam ísť nechcem.“

„Musíš. Ešte nie si úplne vyliečená,“ vážne povedal.

„Ja nemusím nič,“ odvrkla, „tak sa zmier s tým, že tam nepôjdem. Nemusíš sa báť, nič sa mi nestane.“ Qwer vyzeral, že o tom silno pochybuje. „A čo si vlastne ty robil u Dumbledora? A kam ideš?“ spýtala sa.

Smutne pokrútil hlavou. „Prepáč, ale to ti nemôžem povedať.“

„Myslela som si.“ Znechutene si ho premerala. „Hlavne že ty môžeš vedieť o mne všetko, ale ja o tebe nič... Myslela som, že sme priatelia. Priatelia si zvyknú dôverovať.“

„Ako ty a Jack?“ nadvihol obočie.

„Jacka sem nepleť,“ odsekla.

„Pozri, Melian,“ vzdychol, „nie je to otázkou dôvery...“

„A akou otázkou to potom je?“ nahnevane zvraštila čelo. „Alebo aj ty máš pocit, že to nemôžem vedieť, lebo som na to primalá?!“

„Nie, naozaj o to nejde... Nemôžem ti to povedať ani keby som chcel,“ smutne odvetil.

„Tak vieš čo?! Strať sa mi z očí... Dúfam, že keď odídeš, niečo sa ti stane a už sa sem nevrátiš,“ nenávistne na neho pozrela.

„Melian,“ začal varovne.

„Neber moje meno do svojich úst!“ zasyčala. „Nemáš na to žiadne právo! Celý čas len zo mňa vyciciavaš tajomstvá, ale bližšie k sebe ma nedokážeš pustiť!“

Qwer pokrútil hlavou. „No tak... Ty predsa nie si taká zlá, akou sa snažíš byť...“

„Prečo si si taký istý?! Nič o mne nevieš!“

„Lebo ešte stále si pamätám na to malé dievčatko, čo mi raz zrejme zachránilo život,“ potichu povedal.

10. október 1939

Pod schodiskom s knihami v ruke stál tmavovlasý chlapec a netrpezlivo podupkával nohou. „Melian! No konečne... Poď rýchlo, lebo nestihneme raňajky!“

„Už letím,“ povedala a zbehla po schodoch. „Bŕŕ, ale je tu zima,“ povedala, keď sa obzrela po klubovni. Aj keď v kozube horel oheň, nedalo sa to tam vydržať. Toho roku prišla jeseň skoro a bola veľmi chladná. Pred kozubom ležal v kresle chudý chlapec a silno kašlal.

„No tak, poď,“ potiahol Jack Melian za rukáv. Ale ju zaujal ten chorý chlapec. „Kto je to?“ spýtala sa.

„To je Qwer,“ povedal Jack úzkostlivo. „To je taký čudák... Nikto sa s ním nebaví... Kašli na neho.“

„Ale veď je chorý!“ protestovala.

„On je chorý duševne,“ poznamenal Jack. „Je to blázon... Nevšímaj si ho.“ Okolo nich prešli dve štvrtáčky a znechutene pozreli na chorého chlapca.

„Choď na raňajky, hneď ťa dobehnem,“ povedala Melian.

„Čo chceš robiť?“

„Ja? Nič, len som si zabudla v izbe knihy. Choď už.“ Keď Jack odišiel, Melian opatrne podišla k chlapcovi.

„Ahoj,“ prihovorila sa mu. „Si v poriadku?“

„Choď preč,“ odvetil chrapľavým hlasom a zase ho pochytil záchvat kašľa. Dievča mimovoľne ustúpilo. „Bol si už v nemocničnom krídle?“

„Nie a ani tam neplánujem ísť,“ odsekol. „Nechaj ma na pokoji.“

„Ale veď máš zrejme zápal pľúc! Čo ak zomrieš?“ nedala sa Melian.

Pozrel na ňu zahmlenými očami. „A komu na tom záleží? Nikdy si nepoznala človeka, ktorý by chcel zomrieť?“

„Máš horúčku, blúzniš a hovoríš hlúposti,“ poznamenala Melian. „Musíš ísť do nemocničného krídla.“

„Nemusím! Musíš ma tu nechať! Ja sa nechcem vyliečiť!“ Chlapec sa triasol od horúčky.

„Fajn,“ povedala Melian, „v tom prípade ti želám príjemné umieranie.“ Energicky vyšla z klubovne a zamierila rovno za vedúcim fakulty, profesorom Albusom Dumbledorom. Ten už tomu bláznovi dohovorí.

„To bolo už dávno...“ Melian nervózne prešľapovala z nohy na nohu. To bolo prvý krát, čo sa s Qwerom rozprávala. Neskôr jej madam Treatová povedala, že mu zrejme zachránila život, lebo o pätnásť minút začal kašlať krv. „A keby som nezavolala pomoc ja, zavolal by ju niekto iný.“

Qwer sa na ňu usmial. „Ty vieš, že by ju nikto nezavolal. Všetci sa ma stránili. Ty jediná si nemala predsudky. A za tvoju pomoc som sa ti vtedy ani nepoďakoval.“

„Len nezačni byť sentimentálny,“ odbila ho Melian a prekrížila si ruky na prsiach. Pravdou bolo však to, že sa bála, aby nezačala byť sentimentálnou ona. „A odvtedy som sa zmenila. Sú to tri roky, Qwer.“

„Lenže ja viem, že keby si mala opäť na výber, znova by si ma zachránila.“

„Ale ja som ti nezachránila život! Treatová vždy preháňa! A toto s tým vôbec nesúvisí, zbytočne odbočuješ od témy... Hlavné je, že do tohto kamarátstva prispievam stále len ja, no ty o sebe nemôžeš povedať nič. Pochop ma, nie je to voči mne férové!“

„A je férové to, že svojmu najlepšiemu kamarátovi Jackovi nedokážeš povedať o Riddlovi a snažíš sa rozbiť jeho vzťah s dievčaťom, ktoré miluje?“

„Po prvé, ona si ho nezaslúži. Po druhé, snažím sa ho len chrániť! Kvôli nemu som predsa prijala Riddlovu ponuku, len aby sa mu nič nestalo!“

Qwer znova pokrútil hlavou. „Nie je to tak a ty to vieš. Slúži ti to len ako alibi. Zmier sa s tým... Ty zamlčuješ veci Jackovi, ja tebe. Je to večný kruh, kým z neho niekto z nás nevystúpi. Ty to môžeš urobiť kedykoľvek, no ja musím pár rokov ešte počkať.“

„Stále len samé „musíš ešte počkať“ akoby som tú pravdu teraz psychicky nezvládla,“ odfrkla Melian. „Ale ja ju chcem počuť, aj keby ma mala zničiť!“

„Melian, je to pre tvoje dobro...“

„Vieš čo? Prestaň ma súdiť a nestaraj sa do mojich vecí! Nikdy ti do nich nič nebolo... Fakt neviem, prečo som sa s tebou kamarátila...“ Melian sa mu otočila chrbtom.

„Melian? Povedz mu to,“ povedal Qwer pevným hlasom. Melian len mávla rukou a sklamaná odišla.

Qwer sa ešte dlho pozeral, ako odchádzala. Nechcel, aby to dopadlo takto. Zhlboka si vzdychol a otočil sa. Ako bez duše kráčal cez Vstupnú halu, kde natrafil na Zloducha.

„Ale ale, koho to tu máme? Nie je to náhodou náš teploško Queer?“ zatiahol Zloduch sladkým hlasom.

„Strať sa,“ zavrčal Quirinius a vyšiel z hradu. Vonku husto pršalo a on si nasadil kapucňu a pevnejšie sa zababušil do plášťa. Pozrel hore na oblohu a nechal kvapky, aby mu padali do tváre. To dievča ani netušilo, že je príčinou všetkých jeho starostí a problémov s Radou...

Melian kráčala do chrabromilskej klubovne a vôbec si nevšímala okolie. Zrazu prešla cez niečo ľadové a striasla sa. Čo to bolo? Obzrela sa.

„Ach, prepáč, nevidela som ťa,“ ospravedlnila sa jej Šedá pani, bystrohlavský duch.

Melian pokrútila hlavou. „Trafená ženská...“ zamrmlala.

„Heslo?“ zastavila ju Tučná pani.

„Hm. Škrek aurigy?“ Tučná pani prikývla a pustila ju dnu. Melian nestrácala čas výstupom do svojej izby. Jednoducho sa hodila na gauč v klubovni a hneď zaspala.

Zobudila sa o pár hodín neskôr a hoci sa jej to zdalo len ako pár sekúnd, už sa jej nechcelo viac spať. Do klubovne svietilo zubaté jesenné slnko a ju to ťahalo von. A tak aj išla („Prečo ma budíš o štvrtej ráno?“ kričala Tučná pani), no po pár metroch si spomenula na to, ako by sa asi tváril Jack, keby išla von len v tričku. A tak sa zase vrátila („Dievčisko jedno nevychované, baví ťa budiť starých ľudí v takomto nekresťanskom čase?!“) a vošla do kúpeľne osprchovať sa. Potom zabehla do izby po sveter. Všetky tri dievčatá spali a Melian bolo ľúto nezobudiť ich. Preto robila všetko čo najhlučnejšie, až sa Tara zobudila. „Čo sa stalo? Koľko je hodín?“ zívla blondínka.

„Už je jedenásť, Tara,“ povedala Melian, „nemala si mať náhodou s niekým o pol dvanástej schôdzku?“

To ju úplne prebralo a vydesene sa posadila. „Čože?!“ skríkla. „A prečo nič nevidím?! Oslepla som!“ zhíkla.

„Tara,“ vzdychla si Melian a čudovala sa, že ten krik neprebudil Mirabelle a Corinu, „máš na očiach uhorky.“

„Aha,“ spamätala sa jej spolubývajúca a zložila si zo svojej tváre zeleninu. Pozrela na budík a v údive otvorila oči. „Ale veď je ešte len päť hodín!“ ohromene povedala.

„Nie! Naozaj?“ Melian predstierala prekvapenie. „Hups. Asi som sa zle pozrela,“ nevinne sa usmiala.

„Tyyy.... HLUPAŇAAA!“

Melian odtiaľ rýchlo zdúchla, lebo na ňu smeroval Tarin vankúš a vybehla von z hradu, pričom si zaumienila, že sa bude Tučnej panej radšej vyhýbať („Už sa konečne rozhodni, či ideš von alebo dnu!“).

Po tom raňajšom behu hradom sa unavene zvalila pod svoj obľúbený strom pri jazere a pozorovala pokojnú rannú hladinu, z ktorej sa sem-tam vynorila rybička a po nej nejaké zelené slizké chápadlo, ktoré rybičku chytilo a následne stiahlo pod hladinu. Melian sa na to divadlo len udivene pozerala a rozmýšľala o včerajšku. Stalo sa veľa vecí. Uvažovala o tom, čo jej povedal Qwer. Aj ona sama vedela, že rozhovor s Jackom len zbytočne odďaľuje, možno preto ju jeho výčitky tak rozladili. ‚Ale najprv musí zvládnuť oklumenciu, až potom mu to môžem povedať,‘ uisťovala sa. A to nevedela, kedy bude... Tiež jej vŕtalo v hlave Qwerovo tajomstvo. Kam len včera išiel? A ešte k tomu mu to Dumbledore dovolil! Bolo to nanajvýš čudné. Ach, tak rada by to tajomstvo vypátrala!

Zrazu spozorovala tmavú postavu prichádzajúcu od hlavnej brány. Prekvapene vstala a napla zrak. Kto to len môže byť? Hádam len nie Quirinius! Kde bol celú noc? Chlapec s vlasmi myšacej farby a prenikavými modrými očami sa k nej s úsmevom blížil a Melian si až teraz všimla, ako cez leto vyrástol. Ale prečo sa usmieva? Veď sa včera pohádali, hoci to Melian trochu mrzelo, lebo on bol ten, s kým sa mohla v poslednom čase otvorene rozprávať. Qwer bol už pri nej a bez slova okolo nej prešiel. To ona nečakala.

„Qwer?“ nesmelo na neho zavolala, ale odignoroval ju. Išla teda za ním dodržiavajúc bezpečnú vzdialenosť. Qwer vošiel do hradu a Melian ho nečujne nasledovala. Na treťom poschodí zaklopal na Dumbledorovu pracovňu a vošiel.

Melian zanadávala, ale keď prechádzala okolo pracovne, všimla si, že Qwer zle zatvoril dvere a tým sa narušilo zvukotesné zaklínadlo chrániace miestnosť. Priložila si ucho na dvere a počúvala.

„Dobré ráno, pane,“ pozdravil Qwer a vyzliekol si cestovný plášť. Dumbledore už takto skoro ráno sedel za svojím stolom a čítal noviny.

„Ach, dobré ráno, Quirinius,“ pozrel na neho. „Dobré správy?“

„Vynikajúce.“ Unavene sa usmial. „Síce sa Rada zhodla na tom, že ak si nedám pozor, obmedzia mi moc dovtedy, kým nenadobudnem plnoletosť. Ale čakal som horšie veci. Mimochodom, Gladwyn vás pozdravuje, odprevadil ma až k bráne. A odkazuje vám, že...“ Zrazu niečo hlasno zavrčalo. „Čo je to, pán profesor?“

„To je špiónoskop,“ zívol Dumbledore. „Zle si zatvoril dvere a teraz niekto načúva.“

Qwer rýchlo vybehol von a poobzeral sa po chodbe. Vrátil sa. „Nikto tam nebol, pán profesor.“

„V tom prípade beží Melian naozaj rýchlo.“ Žmurkol na neho.

„Och, to je moja chyba,“ chytil sa Qwer za hlavu. „Určite ma sledovala.“

„Aspoňže nepočula nič dôležité,“ povedal Dumbledore. „A teraz mi porozprávaj, čo presne sa v noci dialo.“

„Dnes máme prvú hodinu s Kettleburnom.“ Jack si sadol vedľa Melian vo Veľkej sieni.

„Odkiaľ vieš?“ spýtala sa s plnými ústami ovsenej kaše.

„Bolo to písané hore na nástenke. Tieto dva týždne vraj naháňal v lese nejaké beštie... Som zvedavý, čo nám predvedie.“

„To aj ja,“ priskočil k Melian Will nevedno odkiaľ a zobral jej hrianku, ktorú si práve natrela maslom a zahryzol do nej. „Akuem,“ zahuhlal.

„Hej! To bolo moje jedlo!“ hnevala sa, no Will už zatiaľ zmizol aj s hriankou v ruke. „Kam sa tak ponáhľal?“ začudovane sa spýtala Jacka.

Pokrčil plecami. „Asi išiel naháňať s Hagridom niečo do lesa.“

„Zdravím,“ pozdravil Qwer Jacka a sadol si vedľa neho.

„Ach, čau. Vyzeráš dosť unavene, starec,“ odvetil. „Kde si bol celú noc?“

„V posteli. Nevedel som zaspať,“ zívol Quirinius a Melian si odfrkla. „Nejaký problém?“ spýtal sa konverzačným tónom, no pozorný človek by v ňom zbadal osteň vyhrážky.

„Nie, mal by byť?“ povedala nevinne.

„Hm,“ zamrmlal Qwer a zahryzol do jablka. „Aspoňže piatakom odpadáva transfigurácia, takže si môžem pospať.“

„Prečo vám odpadla?“ spýtal sa Jack.

„Dumbledore musel ísť vybaviť niečo do Londýna,“ uhýbal Qwer pohľadom a Melian sa mohla len čudovať.

„Jack, podal by si mi, prosím, mlieko?“ milo ho požiadala.

Jack sa zatváril udivene, lebo si z neho Qwer práve nalieval do šálky, ale potom jej ho podal. „Stalo sa niečo?“ zašepkal jej. Prikývla. Keď Qwer odišiel, porozprávala mu všetko o tej prapodivnej Rade a o tom, že bol Qwer celú noc preč. Keď dokončila, Jack sa zmätene poškrabal na hlave. „A čo si vlastne robila o polnoci mimo chrabromilskej veže?“

„Eh...“ zarazila sa. „No, bola som na astronomickej veži. Vieš, že tam rád chodievam,“ klamala.

Jack prikývol. „Neuveriteľné, že ťa Pringle zatiaľ nikdy nenačapal.“

„Niekedy to bolo o chlp,“ priznala, „ale na môj geniálny výber chodieb nejaký školník nemá.“ Uškrnula sa. „Ale čo hovoríš na Qwera?“

„No, je to záhada. Ale skús ho pochopiť... Pozri sa, ako sa k nemu ostatní správajú, je normálne, že nedôveruje ľuďom.“

„Ale...“

„Áno, ja viem, že sme jeho kamaráti, ale musíš dať tomu trochu času. Hoci jeho správanie je niekedy naozaj dosť zvláštne,“ uznal. „Inak ako je možné, že si nikto nevšimol, že bol v noci preč?“ nechápal.

„Spýtaj sa Belaggia, je s ním na jednej izbe,“ ukázala na chalana sediaceho oproti nim.

„Odkiaľ to vieš?“ nadvihol obočie a ona sa len usmiala. „Hej! Olivier!“

„No?“ ozval sa.

„Bol Wotar v noci na vašej izbe?“

„Samozrejme,“ povedal.

„Si si istý?“

„Áno. O tretej som sa zobudil, lebo som bol smädný. Určite tam bol,“ prikývol. „Stupídne otázky,“ zamrmlal.

„Dočerta, ako je to možné?!“ lámala si nad tým hlavu Melian. Vzdychla si. Toto je ďalšia z vecí, ktoré musí vypátrať. „Koľkú máme starostlivosť o čarovné tvory?“ spýtala sa Melian, aby zmenila tému.

„Prvú. Už by sme mali ísť, začína o desať minút,“ odvetil Jack.

„O... O desať minút?!“ vykoktala. „Dočerta! Zabudla som si knihy v izbe!“ Vybehla von z Veľkej siene a pripravila sa už na druhý cezhradný maratón v to ráno.

Melian bežala po školských pozemkoch až k okraju lesa, kde videla veľkú skupinku ľudí – hodinu mali spojenú so Slizolinom a ona meškala. Pribehla tam, knihy v jednej ruke, habit a gumička v druhej, vlasy rozpustené a strapaté.

„Prepáčte,“ lapala dych, „pán profesor, že meškám. Zabudla som si vo veži knihy.“

„To je v poriadku, slečna...“

„Halleyová,“ povedala, Cynthia Anguishová zo Slizolinu si pohŕdavo odfrkla a ona jej venovala výstražný pohľad.

„...slečna Halleyová.“ Usmial sa na ňu čímsi, čo malo zrejme znamenať zvodný úsmev a pár štvrtáčok zaochkalo. „Sadnite si.“

‚A kam? Do trávy?‘ napadlo ju, no keď sa poobzerala, zbadala, že všetci sedia na malých záhradných plastových stoličkách. Kettleburn mávol prútikom a vyčaroval jednu stoličku aj jej. „Ďakujem,“ povedala a pritiahla si stoličku k Jackovi. „Čo robíte?“ zašepkala.

„Práve sa nám predstavil,“ odvetil šeptom. „Neuvažovala si ešte o tom, že by si nosila školskú tašku?“ Uškrnul sa.

„Je to zbytočná otrava,“ zamrmlala a hodila knihy do vlhkej trávy, na ktorej sa ešte udržovala ranná rosa.

„Prepáčte, slečna Halleyová, vraveli ste niečo?“ spýtal sa jej profesor Kettleburn s umelým úsmevom a dievčatá na ňu nenávistne zazerali.

„Nie, nič,“ vystrúhala nevinnú grimasu. ‚No super, ešte len prvý deň s novým profesorom a už aj on ma bude nenávidieť... Ako to ten Riddle robí?‘ zamračene premýšľala.

„Takže dnes vám predstavím pár neveľmi milých tvorov, ktorých som odchytil špeciálne pre túto hodinu,“ začal profesor Kettleburn svoj výklad. Dievčatá ešte nikdy predtým neviseli nejakému profesorovi na slovách tak ako Kettleburnovi. Melian si až teraz všimla dosť veľkú sústavu klietok pár metrov za Kettleburnom. V každej zo šiestich klietok sa tlačilo roztomilé zvieratko podobné obrovskej fretke a nenávistne vrčalo.

„Takže, kto mi vie povedať, ako sa tieto tvory nazývajú?“

„To sú predsa džarvejovia!“ neveriacky zvolali Melian s Willom presne naraz a celá trieda sa na tom zabávala, kým oni sa na seba len uškrnuli.

„Správne,“ zanôtil profesor, „ale nabudúce zdvihnite ruky, jasné, mládež?“ Melian s Willom prikývli. „Džarvejovia sa vyskytujú v Británii, Írsku a Severnej Amerike. Môže sa zdať, že vedia rozprávať, ale skutočný rozhovor je nad ich sily, pretože sa obmedzujú len na krátke a bezočivé frázy. Zvyčajne žijú pod zemou, kde naháňajú trpaslíkov. Na dnešnej hodine budete pracovať v skupinkách. Koľko vás je?“

Tara Rogersová pohodila blond vlasmi, zaklipkala mihalnicami a vstala, aby porátala všetkých Slizolinčanov a Chrabromilčanov. „Je nás dvadsaťtri,“ povedala sladkým hláskom.

„Je nás dvadsaťštyri, zabudla si zarátať seba,“ uškrnula sa Melian. Tara si urazene sadla.

„Slečna Halleyová, mali ste sa prihlásiť,“ dôrazne povedal profesor. „Takže sa rozdelíme do šiestich skupín po štyroch. No tak, šup-šup, vytvorte dvojice!“

„Dvojice?“ zarazil sa Will.

„Och, pardon, chcel som povedať štvorice, samozrejme. A vy, mladý muž, nabudúce zdvihnite ruku, ak chcete niečo povedať, lebo vaša fakulta príde o body.“

Will veľavravne prevrátil očami a podišiel bližšie k Jackovi a k Melian. Všetci sa začínali formovať do skupiniek.

„S kým ešte budeme?“ poobzerala sa Melian, lebo nechcela skončiť v skupine s nejakými Slizolinčanmi. Najmä preto, lebo by mohli mať nejaké poznámky týkajúce sa Riddla. Našťastie k nej však prišla Corina Jenkinsová a nesmelo sa spýtala, či môže byť s nimi. „No jasné,“ prikývla a Corina sa šťastne usmiala. Melian však nemohol uniknúť pohľad, ktorý venovala Jackovi a musela sa uškrnúť.

„Čo sa škeríš?“ spýtal sa Jack.

„Ale nič,“ povedala.

„Každá skupina dostane jedného džarveja a budete mať za úlohu nakŕmiť ho hrabošmi, ktoré nájdete v tamtom vreci.“ Profesor ukázal na vrtiace sa veľké vrece, ktoré bolo opreté o strom.

„Pán profesor?“ prihlásila sa Tara.

„Áno, slečna Rogersová?“ Usmial sa na ňu.

„Tie hraboše sú... živé?“ opatrne sa spýtala.

„Samozrejme, džarvejovia si ich zabijú sami,“ veselo odpovedal a Tara sa striasla od odporu, no nič nepovedala. „Ďalej si spravíme o džarvejoch taký menší projekt.“ Žiaci zaúpeli. „Ale nebojte sa, bude to veľmi zábavné. Každá skupina dá svojmu džarvejovi meno a celý mesiac budete skúmať jeho správanie a spíšete všetky frázy, ktoré ovláda. Tak a teraz z každej skupiny podíde jeden ku mne a ja mu dám zviera.“

Tara sa odvážne predrala dopredu k profesorovi a usmiala sa na neho. On jej odomkol jednu klietku a vybral džarveja. „Pozor, je dosť ťažký a hryzie,“ varoval ju, keď jej ho podával.

„To zvládnem,“ žmurkla na neho a vzala si džarveja na ruky. „Ahoj, ty môj zlatučký malý...“ prihovárala sa mu, no zrazu zvýskla a džarveja v panike pustila na zem, potkla sa a zvalila mladého profesora rovno do mláky ležiacej vedľa klietok. Keby nebol Kettleburn celý od blata, možno by to bolo aj celkom romantické, lebo Tara ho doslova privalila.

„Slečna,“ ozval sa priškrteným hlasom.

„On ma pohrýzol!“ zvolala Tara.

„Prosím vás... Zlezte zo mňa,“ prosil ju. Študentom sa to zdalo nesmierne zábavné a niektorí sa aj zachichotali, no Melian dostala záchvat smiechu. Možno by sa jej ho podarilo ovládnuť, keby práve nezbadala okolo nich ísť Lee Lesliovú s Joyom Mandelom, jej novým frajerom (piatakom odpadla transfigurácia). To by nebolo samo o sebe nič zvláštne, lenže Joy si z nejakých nepochopiteľných dôvodov prefarbil vlasy namodro a Leanne ich mala ružové a vzhľadom na to, že Joy pochádzal z Afriky a bol to černoch (bol to mladší brat Nelsona Mandelu, ktorý v tom čase rozvíjal svoju sľubnú politickú kariéru v Africkom národnom kongrese a Joy o ňom stále rozprával), vyzerali spolu naozaj komicky. Preto sa netreba čudovať, že Melian sa rozosmiala a nemohla s tým prestať a za chvíľu jej aj slzy tiekli.

Keď sa profesor postavil a kúzlom si očistil odev, slušne ju požiadal, aby sa prestala smiať, no ona to nedokázala a po chvíli sa na nej rehotal aj zvyšok študentov. Teraz sa už Kettleburn naozaj nahneval, pretože stratil kontrolu nad triedou a myslel si, že sa Melian smeje na ňom.

„Slečna Halleyová, buď sa okamžite upokojíte, alebo pôjdete za riaditeľom,“ povedal jej. „Fajn, to stačí,“ zahlásil o polminúty neskôr, keď videl, že jeho slová na ňu nemali žiaden účinok a ona sa už chytala za boľavé brucho. „TAK DOSŤ!“ skríkol, napísal niečo na čistý pergamen, zatočil ho do rúrky a poklopkal po ňom prútikom. „K riaditeľovi! Okamžite!“

Melian ten smiech ihneď prešiel, ale už bolo neskoro, a tak sa postavila a pomaly sa vliekla za Dippetom do riaditeľne spolu s Kettleburnovou správou.

Ešte nikdy nebola u Dippeta, no vedela, kade sa tam ide. Aj keď sa jej niečo podarilo vyviesť alebo bola drzá k profesorom, vždy sa to vybavilo u vedúceho fakulty. Preto teraz nemala dobrý pocit z toho, že tam ide. Keď prišla ku kamenným príšerám, ktoré chceli očividne heslo, prekvapene zažmurkala. Čo teraz? No obludy zrejme vedeli, že tam ide kvôli trestu a odskočili jej z cesty, takže vyšla točitým schodiskom hore a nesmelo zaklopala na dvere.

„Ďalej,“ ozvalo sa a Melian vstúpila dnu.

Ocitla sa vo veľkej kruhovej miestnosti, ktorej steny lemovali portréty rôznych čarodejníkov. Za stolom sedel Armando Dippet, veľmi starý vetchý zhrbený čarodejník, ktorý mal na hlave už len pár chumáčov bielych vlasov. Melian však najviac prekvapilo to, že tam nebol sám. Oproti nemu stál Tom Riddle, ten posledný chalan, ktorého si dnes želala stretnúť a obaja sa na ňu so záujmom pozerali. ‚Čo tu zase on chce?!‘ hútala.

„Tom, tvoju žiadosť vybavím hneď ako si vypočujem túto mladú dámu,“ počula povedať Dippeta. „Čo si želáte?“ spýtal sa jej.

„Ehm-ehm,“ odkašlala si Melian a premýšľala, čo povedať. „Dobrý deň, poslal ma za vami pán profesor Kettleburn.“ Podišla bližšie k stolu, podala mu pergamen a postavila sa vedľa Toma. „Práve sme mali hodinu starostlivosti o zázračné tvory,“ dodala.

Riaditeľ zvedavo roztvoril pergamen a žmúril naň. „Kde mám tie okuliare...“ šomral si popod nos, kým prehľadával zásuvky, ale nenašiel ich. „Nuž, budete mi musieť porozprávať, čo sa stalo, lebo okuliare som si zabudol zrejme na stole vo Veľkej sieni,“ povedal napokon.

„Mám vám ich priniesť?“ okamžite sa ponúkol Riddle s úlisným úsmevom.

„Nie, chlapče, netreba. A vy sa ako voláte?“ otočil sa k Melian.

„Melian Halleyová,“ povedala.

„Halleyová? Nie ste náhodou príbuzná Edmunda Halleyho?“ spýtal sa.

„Och, nemyslím si.“

„Veľmi šikovný chlapec,“ poznamenal z jedného portrétu plešatý starček s barlou. „Viac ako čary ho však zaujímala astronómia a tie muklovské vedy ako fyzika a matematika,“ vzdychol. „Bol to jediný žiak, ktorý z vlastnej vôle odišiel z Rokfortu.“

„Ďakujem, Roccus, ale vráťme sa k slečne Halleyovej. Z akej ste fakulty?“

Vtedy Melian zaváhala. Riaditeľ Dippet bol zo Slizolinu a nikdy nebol priateľský k Chrabromilčanom. A tak povedala: „Zo Slizolinu, pane.“ Cítila, ako sa pri nej Riddle prekvapene mykol a prosila nebesá, aby nič nepovedal.

„Naozaj?“ usmial sa riaditeľ. „Tak potom určite poznáte aj tuná Toma Riddla!“

„Áno,“ usmiala sa aj Melian. Videla, ako ho zbožňuje. To by sa jej mohlo hodiť... ‚Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy,‘ pomyslela si nešťastne a chytila Toma za ruku. „My spolu vlastne chodíme,“ dodala a žiarivo sa na Toma usmiala. ‚Buď ticho, pomôže ti to,‘ adresovala mu v myšlienkach a dúfala, že Dippet legilimenciu neovláda. Tom prekvapene otvoril ústa, ale po chvíli, ktorá sa jej zdala ako celá večnosť, ich zase zavrel.

„To je roztomilé!“ zvolal Dippet s rozžiarenou tvárou. „Gratulujem vám, Tom, tentoraz ste si vybrali naozaj dobre. Stevensová bola pre vás priveľmi vulgárna,“ žmurkol na neho. „Och, pripomínate mi časy, kedy sme ja a Agnes boli ešte mladí...“ Dippet sa zasnene pozrel von z okna a zatiaľ sa Riddle úpenlivo snažil vyslobodiť si ruku z Melianinho zovretia, no ona mu to nedovolila a držala ho celou svojou silou. Vtedy Tom využil novú taktiku a pre zmenu sa jej snažil rozmliaždiť kosti, aby ho pustila a Melian sa tisli do očí slzy, lebo bol od nej oveľa silnejší. Keď to už nemohla vydržať, zastonala a stúpila mu na nohu, takže teraz obaja vraštili tvár od bolesti, ale aspoň Tom povolil zovretie. Dippet k nim opäť obrátil pozornosť.

„Stalo sa vám niečo, slečna?“

„Nie, pane, len ma seklo v chrbte,“ slušne odpovedala a Tomovi venovala vražedný pohľad.

„Tvoríte naozaj pekný pár,“ uznanlivo pokýval šedivou hlavou. Melian sa mierne začervenala, ale Tom tvrdohlavo pozeral pred seba. „A aby sme sa vrátili k téme, prečo ste vlastne tu, slečna Halleyová?“

„Pán profesor ma sem poslal, lebo som neovládla svoje emócie a rozosmiala som sa,“ povedala pokorným hlasom. „Neviete si predstaviť, ako to veľmi ľutujem a sľubujem, že viackrát sa to už určite nezopakuje.“

Dippet opäť pokýval hlavou. „Nuž keď je tak... tak vám to odpustím, slečna Halleyová, ale len kvôli tomu, že ste také milé dievčatko a preto, lebo si želám, aby ste tento rok porazili Chrabromil v školskom pohári,“ žmurkol na ňu.

‚Jasné, a ešte preto, lebo chodím s Tommym,‘ pomyslela si. Nahlas však povedala: „Nebojte sa, pane, spravím všetko pre to, aby to tak bolo.“

„Šanujte si ju, Tom, máte poklad,“ dobromyseľne povedal Riddlovi.

„Nebojte sa, budem,“ odvetil s kyslým úsmevom a Melian si musela zahryznúť do pery, aby sa nerozosmiala.

„A čo sa týka vašej žiadosti, Tom...“ vzdychol Dippet a Melian nastražila sluch. Aká žiadosť? „Spočiatku som bol rozhodnutý nedovoliť vám to, lebo ste ešte len šiestak a do Zakázaného oddelenia by ste nemali mať prístup...“

„Pane, ja som to navrhol len preto, lebo sa cítim zaviazaný škole za to, že ste mi tu cez prázdniny dovolili zostať,“ rýchlo povedal. „Nesledujem tým svoje ciele.“

„Viem a oceňujem vašu charizmu. A madam Lettersovej by sa tiež zišla vaša pomoc. Ako som povedal, spočiatku som vám to nechcel dovoliť, no dnes ste mi ukázali, že máte naozaj zdravý rozum,“ veľavravne pozrel na Melian, „takže od zajtra môžete začať s výpomocou.“

„Ďakujem vám, pán riaditeľ,“ podlízavo sa usmial, „ani neviete, čo to pre mňa znamená. Nemohol by som žiť s pocitom, že niečo škole dlžím...“ Melian nenápadne prevrátila očami.

„A keď už sme pri tom Zakázanom oddelení, mali by ste niečo vedieť. Dúfam však, že sa to mimo túto riaditeľňu nedostane.“ Prísne na oboch pozrel a oni prikývli. „Asi pred týždňom Dumbledore zistil, že moje ochranné pole, ktoré bolo uvalené pred oddelením so zakázanými knihami, bolo vážne narušené.“ Melian zbledla. „Tom, skontrolujte, či nejaká kniha nechýba,“ povedal Dippet napokon a ona si nebadane vydýchla od úľavy.

„Samozrejme, pane. Ďakujem, pane,“ povedal Riddle. Pozdravili Dippeta a držiac sa stále za ruky vyšli z jeho pracovne, kde sa ihneď od seba odtiahli. Mlčali, až kým nevyšli na chodbu.

„Čo malo znamenať to divadielko?“ zavrčal na ňu Riddle a prerušil tým chvíľkové ticho.

„Pozri, ja som pomohla tebe, ty si pomohol mne, tak nechápem, prečo sa sťažuješ,“ odsekla, keď spoločne kráčali po chodbe. „Keby som tam nebola, nedovolil by ti vypomáhať,“ veľavýznamne na neho pozrela, „v Zakázanom oddelení, lebo neznáša Stevensovú. Zrejme má viac rozumu než som si myslela.“

„Ale prečo ju vlastne neznáša?“ nechápavo pokrútil hlavou Tom, skôr pre seba než pre ňu.

Zatvárila sa zamyslene. „Žeby preto, lebo je to hnusná vulgárna hlúpa štetka?“

„Klamárka.“

„Chrapúň,“ odfrkla. „Nerobím to pre seba, ale pre školu! Nemôžem žiť s pocitom, že jej niečo dlžím!“ napodobnila ho úlisným hlasom.

Zúrivo ju chytil za zápästie. „Takto so mnou nehovor!“ zasyčal. „Včerajšia lekcia ti nestačila?! Tiež by ma zaujímalo, ako si sa odtiaľ dostala!“ Oči mu nahnevane blýskali.

Energicky si vytrhla ruku z jeho zovretia a pohodila vlasmi. „Zisti si to, ak dokážeš,“ povýšenecky odvetila.

„Takto to ďalej nepôjde!“ Schytil ju a začal ju ťahať naspäť ku kamenným príšerám.

„Hej! Čo robíš? Pusť ma!“

Pustil ju. „Nabudúce ťa dotiahnem až k Dippetovi. Uvidíme, ako sa zatvári, keď zistí, že si mu klamala.“ Nevraživo sa usmial.

Melian prebehli zimomriavky po chrbte pri pomyslení, čo by sa s ňou stalo. Klamala riaditeľovi školy, neprekvapilo by ju, keby ju za to chcel Dippet vyhodiť z Rokfortu. Ale nemohla Riddlovi ukázať, aký majú na ňu jeho slová vplyv. „Zbohom,“ chladne utrúsila a odbočila do chodby naľavo, kým on zabočil doprava. „Dementný idiot!“ zavrčala a kopla do brnenia, ktoré stálo pri stene, takže s rinkotom spadlo na zem, kde sa rozbilo. Melian si to nevšímala a chcela ho jednoducho prekročiť. Zrazu sa však pred ňou vynoril Riddle a ona šokovane zastala. Veď išiel druhou chodbou!

„Počul som to,“ kyslo sa usmial a zatarasil jej cestu. Melian zovrela päste. Tie tajné chodby jej už liezli na nervy.

„Čo chceš?!“

Ukázal na padnuté brnenie. „Uprac to,“ prikázal jej. „Už aj!“

„A to už prečo?“ zamračila sa.

„Lebo som prefekt a urobíš, čo ti kážem!“ povedal panovačným tónom.

Nadvihla obočie. „Daj sa vypchať.“ Dobre vedela, že mu nejde o poriadok, chcel ju len ponížiť a prinútiť k tomu, aby ho poslúchla. Ale tú radosť mu ona nedopraje!

„V tom prípade bude najlepšie, keď poviem Dippetovi pravdu o tebe. Vieš, je to pre tvoje dobro...“

„Pokojne. Potom zase JA poviem Dumbledorovi, čo si mi včera spravil!“ Umelo sa na neho usmiala. „Nechápeš to? Je to večný kruh, ty sa budeš vyhrážať mne a ja tebe. Ak spadnem ja, stiahnem ťa so sebou!“ S úškrnom sa otočila a odišla. Pôjde radšej okľukou.

„Škoda, že bazilisk nezabil miesto toho dievčaťa teba, humusáčka!“ naštvane na ňu zakričal. Ona si ho nevšímala.

Zabočila za roh práve vo chvíli, keď sa za Riddlom ozvalo: „Tom, na koho kričíte?“

Riddle sa rýchlo otočil. „Ach, pán profesor!“ prekvapene hlesol.

Naozaj pred ním stál on, mal na sebe fialový plášť a švihácky fialový špicatý klobúk. Zrejme práve prišiel. „Za to slovo strhávam Slizolinu desať bodov,“ pokojne povedal. „A kto rozbil to brnenie?“

Riddle preglgol. „To bola Halleyová, pane,“ povedal. „Vravel som jej, že to má upratať, ale nepočúvla ma.“

„Tak to upracete vy. So slečnou Halleyovou si to neskôr vybavím.“ Jeho prenikavomodré oči sa zabodli do Riddlových a on ho nemohol neposlúchnuť. „A prečo nie ste na vyučovaní?“

„Bol som u riaditeľa.“

Dumbledore prikývol. Keď odišiel, Tom mávol prútikom a brnenie sa dostalo do pôvodnej polohy. „Mal som na ňu použiť Imperius,“ nespokojne zašomral.

[ » na začiatok « ]