Kapitola:
Pridaná: 10.3.2008, 14:48:21
Čítaná: 910×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Opál McKay, Severus Snape, Sirius Black

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Stratená, sama... 2 » Niečo nové, nepredvídané... 3 » Nočné stretnutie I. 4 » Nočné stretnutie II. 5 » Nočné stretnutie III. 6 » Nový začiatok 7 » Trest 8 » Sectusempra 9 » Slečna McKay?...nie!... 10 » Stretnutie, boj a rozlúčka

Po chvíli sa Opál od Severusa odtrhla a zarazene naňho pozrela.

„Prečo?“ spýtala sa ho.

Severus na ňu iba pozeral. Nechápal.

„A čo Lily?“ spýtala sa ho.

Severus sklopil pohľad.

„Stretol som sa s ňou ešte pred štúdiom na Rokforte. Aj ju aj jej sestru. Boli na pláži a ja som jej povedal, že ej čarodejnica rovnako ako ja. Povedal som jej to, ale ona mi neverila, ale potom si to uvedomila aj ona a spriatelili sme sa. Petuna Lily závidela, lebo ona čarodejnícke schopnosti nezdedila. Nič viac. Teda aspoň nie z jej strany.“

„Ale ja som vás videla, ako sa nahnevane rozprávate!“ povedala Opál, „Dnes pred elixírmi!“

„Nadávala mi za to, s kým sa vláčim. Malfoy, Crabbe, Goyle, Macnair,...“

Opál naňho podozrievavo pozerala. Neverila, že Severus na ňu zabudol. Severus, ktorý dokonale ovládal oklumenciu, jej myšlienky pochopil.

„Vieš, ono je to ťažké. Ja som Lily vždy miloval!“ povedal jej.

V tom pocítil na líci prudkú bolesť. Opál mu dala jednu facku.

„Nabudúce si poriadne rozmysli, čo spravíš!“ zavrčala mu do ucha.

Otočila sa a utiekla preč. Severus za ňou smutne pozeral. Nechcel jej ublížiť, ale vďaka Opál začal opäť milovať, aj keď nie Lily...

Opál utekala so slzami v očiach. Znova sa cítila celkom nanič. Severus sa s ňou iba zahrával. Nenávidí ho. Ale tie bozky...

Opál zastala a oprela sa o stenu, zatvorila oči a jemne si prešla prstami po svojich perách. Ešte nikto ju nikdy nepobozkal. A rozhodne nie tak krásne ako Severus. Tie jeho bozky... veď sa jej podlomili kolená z toho a Severus ju ešte viac objal okolo pása a bokov...

„A kedy jej to povieme?“ spýtal sa nejaký hlas.

Opál otvorila oči. Niekto sa rozprával v učebni Aritmancie.

Podišla k pootvoreným dverám a načúvala. Bol sa Dumbledore s McGonagallovou. Obaja sa rozprávali veľmi potichu.

„Keď príde vhodný čas, Minerva!“ odpovedal Dumbledore.

„A povedali ste jej o jej prútiku?“ spýtala sa McGonagallová.

„Ešte nie, iba som jej povedal, že prečo vlastne ju čarovné pero zapísalo neskôr.“

„A nič viac? Dumbledore, to dievča žije v nevedomosti!“

„To bude pre ňu to najlepšie! Vieš ako by sa cítila, kebyže sa dozvie, kto je jej otec?“

„Mali by ste jej to povedať!“ trvala na svojom McGonagallová.

„Nie!“ Dumbledore po prvýkrát zvýšil hlas, „Ešte nie!“

„Dumbledore, aká je potom šanca, že sa s ním Opál udobrí?“

„Takmer nulová, ale raz sa to dozvie!“

„A o všetkých tých veciach? To bude kedy?“

„Minerva, prosím ťa nechaj to na mňa! Viem čo robím!“ povedal Dumbledore.

„A kedy jej dáš tú vec?“

„Neboj sa Minerva, dám jej to vtedy, keď je to určené!“ odpovedal Dumbledore a tým dal jasne najavo, že ich debata skončila.

Obaja vyšli z učebne a išli ďalej dávať pozor na chodbách. Opál mala čo robiť, aby sa schovala do tieňa prútikov profesorov, ktoré si veselo svietili kúzlom „Lumos“. Priblížila sa k obrazu s miskou v ktorej bolo ovocie a ani si nevšimla, že svojimi vlasmi pošteklila hrušku, ktorá sa potichu zachichotala a Opál sa prekoprcla cez obraz do nejakej chodby. Pri dopade zhíkla.

„Dokázala som to!“ pošepkala natešene. Išla ďalej chodbou, ktorá mala možno dĺžku päť metrov, až prišla k dverám, ktoré viedli do kuchyne. Stlačila kľučku a vošla dnu. Zostala prekvapene prekvapená. Vnútri bolo asi sto škriatkov. Všetci mali špicaté uši a všetci boli oblečení v košeliach, ktoré im boli dlhé po kolená alebo do šiat, na ktorých bol erb Rokfortu, a všetci poctivo pracovali. Ale čo Opál najviac prekvapilo bolo, že nebola jediný návštevník. V kuchyni pri kozube boli štyri kreslá a medzi nimi bol stolček, na ktorom boli štyri šálky čaju s čajníkom a koláčiky, zákusky a sladkosti. Keď začuli buchnutie dverí, všetci otočili hlavu k novému návštevníkovi.

„Dobrý večer vám želať, slečna!“ pozdravil škriatok najbližšie k nej a hlboko sa jej uklonil, rovnako ako aj ostatní škriatkovia.

„Ahojte! Som v kuchyni však?“ spýtala sa ho.

„Áno, slečna toto byť kuchyňa. Želať si niečo slečna?“ spýtal sa jej škriatok.

„Nie ďakujem.“ Povedala Opál a už mu nevenovala veľmi pozornosť, ale sa pobrala k skupinke pri kozube, ktorá na ňu ohúrene pozerala.

Boli tam Sirius, James, Remus a Peter. Všetci mali ešte plné ústa a očividne zabudli prežúvať, od prekvapenia, že tu vidia aj niekoho iného okrem nich.

„Ahojte! Vy to tu poznáte?“ spýtala sa ich.

„Ahoj! A čo? Veď sem chodíme dlhšie ako ty!“ odpovedal jej Sirius povýšene.

„Ja som tu po prvý krát!“ povedala Opál, „Dosť dlho mi trvalo, kým som to našla,“ obrátila sa na škriatkov, „Kam si môžem sadnúť?“ spýtala sa ich.

Hneď do desať škriatkov odbehlo a už ťahalo a tlačilo jedno veľké kreslo, také isté ako mali ostatní chalani. Potom ďalších päť škriatkov prinieslo podnos s čajníkom s čajom a šálkou a ďalšie maškrty.

„Tak povedzte, ako ste sa sem dostali?“ spýtala sa Opál, keď si sadla a odchlipla si z čaju.

„Objavili sme to tu náhodou!“ odpovedal James.

„Ako?“ spýtala sa Opál.

„Náhodou...boli sme v noci preč z veže a dostali sme sa sem a ty?“ povedal Sirius.

„Asi tak!“ odpovedala Opál, „A to sem chodíte stále?“

„Nie, len keď sme hladní!“ uškrnul sa Remus.

„Ale už vieme naspamäť, že ako sa sem dostaneme, lebo máme...“ no čo majú, to sa Opál od Petra nedostala, lebo Sirius a James doňho pod stolom kopli.

„O čom si to hovoril?“ spýtala sa Opál Petra, keď si šúchal nohu, ale dokvičal od bolesti.

„Ale o ničom. Nechaj to plávať Opál!“ mávol rukou Remus.

„No my už asi pôjdeme, už je neskoro!“ povedal Sirius.

Všetci štyria vstali a napchali si vrecká sladkosťami. Opál vstala tiež.

„Idem s vami! Aj ja sa už...chcem...vra-vrátiť do veže!“ zívla.

„Poďme!“ nariadil James a všetci piati sa vytratili z kuchyne.

Vyšli z chodby cez obraz a potichu sa pobrali do veže. Zakrádali sa potichu s rozsvietenými prútikmi.

„Niekto tam je!“ zavolal nejaký chrapľavý hlas za nimi.

Bol tam profesor elixírov. Horace Slughorn a profesorka obrany proti čiernej mágii Adolfa Umbridgeová. Obaja mierili na nich prútikmi.

„BEŽTE!!!“ skríkol James a všetci sa rozbehli.

Profesori nerozoznali ich tváre, ale začali ich naháňať. Ich zaklínadlá minuli obete, ale oni to nevzdávali. Jedno kúzlo zasiahlo aj Opál a ona padla na zem mimo vedomia. Sirius si to všimol, ale ostatní utekali ďalej. Pobehol k Opál a zdvihol ju. Zistil, že omdlela, ale už ju aj jeho chytil profesori.

„Takže Black a McKayová! Výborne! Zajtra si príďte po trest a obom strhávam päťdesiat bodov. Hovorím že každému!“ prízvukovala Umbridgeová.

Obaja sa škodoradostne uškŕňali.

„Došľaka!“ Zahrešil Sirius, keď položil Opál na pohovku v klubovni.

Opál bola stále v bezvedomí. Profesori sa ani neunúvali ju odčarovať. Sirius teda musel Opál odniesť do klubovne sám.

Odhrnul jej vlasy z očí. Bola taká krásna, aj keď bola v bezvedomí. Pokojne dýchala, vyzerala akoby spala. Sirius jej rukou jemne prešiel po líci.

„Si nádherná! Milujem ťa!“ pošepkal jej a naklonil sa nad ňu a pobozkal ju na pery.

Opál sa neprebrala, ďalej ležala na pohovke, akoby sa nič nestalo.

Sirius vytiahol prútik. Uprel naň pohľad. Prešiel po ňom rukami a potom túžobne pozrel na Opál. Tak túžil, aby patrila iba jemu. Namieril na ňu prútik.

„Enervate!“ povedal a odčaroval Opál.

Kým sa však Opál stihla poriadne prebrať, Sirius bol so svojimi myšlienkami v posteli.

___________***__________

Ahojky:)tha ja viem už zopár ľudí mi povedalo, že severus je iný...ale ak si všimnete tak nie len v tejto poviedke...sú aj iné poviedky kde je severus iný...tha sa na mňa nehnevajte...

veď poviedka je poviedka...v nej je dovolené všetko:P

tak a toto je polovica z poviedky...len aby ste vedeli, že ich je desať kapitol:P

[ » na začiatok « ]