Kapitola:
Pridaná: 9.3.2008, 13:34:59
Čítaná: 855×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Čarodejnícka dedinka 2 » Trpký dar 3 » Zlý začiatok 4 » Krutý nepriateľ 5 » Na stráži 6 » Nový domov 7 » Chybný krok 8 » Šikmá ulička 9 » Kotlík plný horúcej lásky 10 » Sirius, James a Peter 11 » Vlkolak 12 » Záškodníci 13 » Zarytý tvrdohlavec 14 » Epilóg - Už nie som voľná ...

Remus sedel na podobločnici v spálni a hľadel na stmievajúcu sa oblohu. Dnes mal byť spln a prvýkrát sa ocitne sám na nejakom neznámom mieste, v nejakom cudzom a prázdnom dome. Hneď po večeri ho tam mala odprevadiť vedúca jeho fakulty, profesorka McGonagallová. Trochu sa toho obával. Len včera poslal rodičom list po svojom kuvikovi Hermesovi a sľúbil im, že im znova napíše, keď to bude mať za sebou. Vzdychol si a zložil si hlavu na kolená.

,,Tak tu si," ozvalo sa odo dverí. Vystrčila sa z nich Petrova vrabčia hlava. ,,Všade som ťa hľadal. Nejdeš na večeru?" opýtal sa a vošiel dnu, držiac svoju krysu - Spika v ruke.

,,Ale hej, idem," odvetil sotva počuteľne a skĺzol z parapety.

,,Ja som strašne hladný. Vlastne som hladný ako vlk," priznal sa Peter a usmial sa.

Remus sa však pri jeho poznámke zamračil a ešte viac sa uzatvoril do seba. Dnes mu nebolo veľmi do smiechu. A okrem toho, cítil sa taký slabý a bol bledší ako zvyčajne. Aj Lilly si oňho robila starosti. Nevedel, či ju presvedčil, že mu nič nie je, ale bolo milé, že sa oňho bála. Mal ju rád. Bola to jeho prvá kamarátka. Samozrejme, okrem Petra. James a Sirius sa mu zdali príliš divokí a zrejme nestáli o takého všedného priateľa, akým bol. A navyše, ukázalo sa, že je šprt, bifľoš. Ale Remus nemohol za to, že ho všetko tak bavilo. Dokonca aj Elixíry mu celkom išli, hoci ho nebavili tak ako Čarovanie alebo Obrana proti čiernej mágii.

Pred Veľkou Sieňou ho zastavila profesorka McGonagallová.

,,Pán Lupin, nezabudnite," pripomenula mu starostlivo, keď Peter vošiel do siene a na malú chvíľu osameli. ,,O siedmej vás budem čakať vo vstupnej hale."

Remus prikývol. Všimol si, že aj v jej tvári sa zračilo znepokojenie, hoci sa ho snažila skryť. Niečo ich však vyrušilo. Vlastne niekto. Okolo nich prebehli do siene James a Sirius.

Remus s profesorkou sa za nimi zarazene pozerali a potom sa otočili hľadiac do chodby, odkiaľ sa rinuli rôzne nadávky z úst školníka Filcha. Blížil sa k nim ťarbavým krokom so svojou mačkou v náručí a obaja smrdeli na sto honov.

,,Vagabundi! Ničomníci! Malí smradi! Ja im ukážem!" šomral si popod krivý nos.

,,Čo sa stalo Argus?" oslovila nazlosteného školníka profesorka.

,,Že čo? No len sa na nás pozrite! Obaja vyzeráme akoby sme padli do hnojovky," zvolal nešťastne.

,,Aj tak páchnete," potiahla nosom profesorka McGonagallová a Remus si všimol, že jej myká kútikom úst, akoby sa chcela už - už rozosmiať. ,,Kúpeľ to napraví."

,,Veď hej, ale ja žiadam trest. Za seba i za pani Norisovú," trval na svojom ukazujúc na miaukajúcu mačku.

Remus si ich oboch prezrel. Všade po sebe mali zvyšky hnojových bômb. Pani Norisová bola dokonca zasiahnutá rovno do tváre.

,,Predpokladám, že vinníkmi sú Potter a Black," poznamenala a školník prisvedčil. ,,Dobre, ja si to s nimi už vybavím."

Školník spokojne čosi zahundral a odišiel šomrúc si čosi o kúpeli, keď si profesorka uvedomila, že Remus je ešte stále tam.

,,No tak, bežte pán Lupin, máte už iba dvadsať minút," upozornila ho a pobrala sa preč.

Remus si sadol konča stola k Petrovi, ktorý sa už napchával. Keď sa pozrel na jeho vrchovato naložený tanier, prišlo mu zle.

,,Remus, si naozaj v poriadku?" opýtala sa ho znova Lilly a on mal pocit, že zrejme ozelenel, keď si oňho robí také starosti.

,,Ale hej, no akosi nie som veľmi hladný," poznamenal.

,,Aký si mal dnes deň?" očividne chcela pokračovať v rozhovore, no Remusovi nebolo do reči.

,,Celkom fajn. A ty?" nalial si do pohára teplého mlieka a načiahol sa za topinkou. Musel zjesť aspoň niečo, hoci to doňho naozaj šlo ťažko.

,,Skvelý," odvetila nadšene. ,,Najmä hodina čarovania bola úžasná," rozplývala sa, keď jej do reči skočil James. Remus si uvedomil, že až priveľmi pozorne načúva ich rozhovoru.

,,Podľa mňa si úžasná ty," zaškeril sa a žmurkol na ňu.

Na Lilly to však akosi nezabralo. Zatvárila sa veľmi nevrlo. ,,Daj mi pokoj, Potter," varovala ho.

Remus počul ako si vzdychol. No James neprestal jesť a hľadiac na ňu pritom. Až kým do nej neštuchla jej kamarátka Alice.

,,My už ideme," oznámila jej. ,,Ideš aj ty, alebo sa tu ešte zdržíš?" opýtala sa.

,,Idem," pritakala. Usmiala sa na Remusa a zakývala mu.

,,Čo by som dal za to, keby tak kývala mne," začul šepkať Jamesa.

Sirius len znechutene prevrátil očami. ,,Hovoríš, akoby to bolo jediné dievča na škole. Spamätaj sa konečne. Už ma nebaví počúvať o tom, aká je krásna a skvelá."

Lenže James ho akoby ani nevnímal. Hľadel za jej vzďaľujúcou sa postavou. Aj Remus sa za ňou otočil. Nechápal, ako sa mohol James tak veľmi zamilovať. Okrem toho, že mal ešte len jedenásť a dievča jeho snov oňho vôbec nestálo. No on sa vôbec nevzdával. Remus ho vlastne obdivoval. James Potter bol veľmi vytrvalý. Aspoň v tomto.

S tými dvomi sa ešte stále nekamarátil. Nejako si k sebe nevedeli nájsť cestu. On pre nich nebol veľmi zaujímavý, a oni preňho boli ozaj veľmi divoký, hoci bola s nimi zábava. Ale myslel si, že to tak bolo dobre.

,,Ako sa ti to podarilo?" opýtal sa ho zamračený James. Nie, že by sa hneval. Bol len zvedavý.

Remus jeho otázku nepochopil. ,,Ako sa mi podarilo čo?" opýtal sa.

,,Ako sa ti podarilo to, že sa s tebou skamarátila," vysvetlil mu, pričom Sirius znova prevrátil očami.

,,Ja ani neviem. Prisadla si k nám vo vlaku so svojim kamarátom," odvetil po pravde. ,,Je milá."

,,Áno, je neskutočne milá," zasníval sa James. ,,Prečo som tam len vtedy nebol?" spýtal sa skôr sám seba.

Remus pozrel na hodinky. Bolo za päť sedem. Najvyšší čas zmiznúť.

Vstal od stola a chystal sa odísť, keď ho zastavil Jamesov prekvapený hlas. ,,Ty už ideš?"

,,No ... áno. Prečo?" vyjachtal.

,,Myslel som si, že by sme sa mohli porozprávať. Sme tu už dva týždne, delíme sa o spoločnú fakultu, spálňu, ale vlastne sa nepoznáme."

,,No," Remus narýchlo hľadal nejakú výhovorku. ,,To by bolo fajn, ale ja teraz nemôžem. Možno nabudúce."

Bol už pri dverách, keď začul Siriusa šepkať: ,,Pán Perfektný o to nestojí, tak sa nenamáhaj, kamoško. Remus je čudák."

,,Nie je čudák!" bránil priateľa Peter. ,,Je to najlepší kamarát, akého mám."

,,Mhm, to iste," uškrnul sa Sirius.

Remus posmutnel. V jednej chvíli si myslel, že sa ľady azda medzi nimi konečne prelomia a tu toto. Nebolo to od neho veľmi pekné. Ale musel uznať, že ten chlapec mal pravdu. Bol čudák a on to vedel najlepšie. Keby tušili aké má strašné tajomstvo, nekamarátil by sa s ním veru nikto. Ani ten naivný Peter.

Keď sa konečne dostal do haly, profesorka bola nervózna a netrpezlivá.

,,Meškáte, pán Lupin. Povedala som o siedmej a je 19:05."

,,Ja viem, prepáčte. Už sa to nestane," odvetil udýchane.

,,Dobre. Verím vám. Tak poďte."

Remus ju nasledoval. Vyšli z hradu. Slnko práve zapadalo za vrcholky hôr a on sa naň díval ako na sudcu, ktorý mu uložil ten najvyšší trest. Jeho zrak sa zaboril do zeme a kĺzal vedno s ním po zelenom, trávnatom koberci. Ich kroky boli rýchle. Vedel, že profesorka to chce mať čím skôr za sebou. Aj on si želal, aby tá pekelná noc rýchlo skončila. Zdvihol hlavu a rozhliadol sa okolo seba. Prešli za hrad, obišli soviu voliéru a zamierili na malú lúku, uprostred ktorej stála mohutná vŕba. Vyzerala rovnako smutne ako chlapec, ktorý kráčal vedľa svojej profesorky. Remusovi ten strom pripadal celkom obyčajný. Avšak až do chvíle, keď si na jeho konár nesadla straka a strom sa ohnal svojimi konármi, aby ju odplašil.

,,No do kotla!" zamrmlal Remus prekvapene na to civiac. Celkom zabudol, že tam nie je sám.

,,Sama by som to nevystihla lepšie," odvetila profesorka, zízajúc na strom rovnako prekvapene. Ešte stále si na ten strom poriadne nezvykla.

Nebolo to však jediné prekvapenie, ktoré na Remusa v ten večer čakalo. Profesorka sa vedľa neho bez varovania zmenila na mačku a ako mačka pobehla k stromu a nohou stlačila akúsi hrču na jeho kmeni. Strom sa zaraz prestal hýbať. Potom sa znova zmenila a kývla mu, že môže prísť bližšie.

,,Vy ... vy ste ... animágus?" ozval sa uveličene.

,,Správne, pán Lupin," odvetila a chytila ho za plece vedúc úzkym otvorom v kmeni stromu. Z habitu si vytiahla prútik a zašepkala: ,,Lumos." Jej koniec prútika im poskytol dostatočné množstvo svetla. Kráčali úzkou chodbou vyhĺbenou v zemi. Sem - tam trčali zo stropu nejaké korienky alebo korene. Chodba viedla rovno, potom sa stočila doprava a po chvíli znova doľava. Zdalo sa mu, že kráčajú celú večnosť, hoci to bolo možno len päť minút. Nakoniec dorazili ku kamenným schodom, na ktorých konci boli drevené dvere.

,,Tak a sme tu," oznámila mu profesorka a vyšla po schodoch. Odchýlila dvere a rozhliadla sa po izbe. ,,Nie je to kto vie čo, ale postačí to."

,,Áno, iste," odvetil skleslo.

,,Uvidíme sa ráno o šiestej."

,,Áno, pani profesorka."

Minerva si vzdychla. Hľadela naňho svojimi bystrými modrými očami vediac, že mu nie je práve do smiechu. Ale čo mohla robiť?

,,Hlavu hore chlapče, všetko bude dobré," snažila sa ho povzbudiť. Dokonca ho pohladila po líci. Potom však zrozpačitela, akoby urobila niečo neprístojné.

,,Tak, ja už pôjdem. Želám vám dobrú noc."

Remus osamel. Ešte nikdy v živote sa necítil taký osamelý ako práve teraz. Znova sa rozhliadol po izbe. Bola veľmi skromná, ale vedel, že riaditeľ urobil všetko pre to, aby mu pomohol a on nepatril k tým, ktorý by si to nevedeli vážiť. Holé drevené steny nijako nepripomínali pivnicu u nich doma. Nebola tam ani žiadna tajná skrinka, ktorá by sa otvorila len na jeho želanie. Bola tam len posteľ. Žiadny stôl, ani stolička. A dokonca ani okno. Svetlo prenikalo do izby cez drobné škáry v izbe. Remus sa zviezol na podlahu a hlavu si zložil na kolená. Oči mu zahrali slzami a on zrazu plakal ako malý, vystrašený chlapec. No práve v tejto chvíli ním bol.

,,Peter? Kde je Remus?" opýtala sa zvedavo Lilly na druhý deň pri raňajkách.

,,Vôbec nemáme ani poňatia," predbehol ho James. ,,Celú noc nebol v izbe."

Lenže jeho ochota sa nestretla s požadovaným výsledkom. Lebo Lilly ho prebodla zúrivým pohľadom.

,,Ak ste mu vy dvaja niečo urobili, tak si ma neželaj!"

,,Ukľudni sa Evansová," zatiahol pokojne Sirius, natierajúc si na chlieb džem. ,,V tomto ozaj nemáme prsty. James ti povedal pravdu. Vôbec nebol vo svojej posteli a netušíme, kde by mohol byť."

Lilly sa začervenala, ale nemienila sa nikomu ospravedlňovať. Namiesto toho sa nesústredene prehrabávala v jedle.

,,Možno by sme ho mali ísť pohľadať," navrhol Peter. ,,Čo ak sa mu niečo stalo?"

V tom momente sa otvorili dvere a do siene vošiel Remus. Rovnako bledý ako včera. Niečo na ňom bolo ale iné.

James sa vyklonil a prezrel si ho. ,,Vyzeráš, akoby ťa prešiel Rokfortský expres, kamoško," nadhodil a Remus sa slabo uškrnul.

,,Aj sa tak cítim."

Bol slabý, bledý a očividne unavený. Jedol hltavo, akoby prinajmenšom týždeň hladoval. Aj Sirius zastal s chlebom na pol cesty k ústam a zazeral naňho.

,,Vravel som, je to čudák," zašepkal a konečne sa pustil do svojich raňajok.

,,Remus? Kde si bol celú noc?" spýtala sa šeptom Lilly.

Remus už otváral ústa, že jej odpovie, no našťastie ho vyrušila profesorka McGonagallová.

,,Pán Lupin, Potter a Black, dostavte sa do mojej kancelárie," povedala prísne.

,,Do Škrota!" zašomral Sirius a tresol nedojedený chlieb na tanier.

,,A ja som si myslel, že nám to prejde," zabručal James roztopašne spomenúc si na včerajšie hnojové bombardovanie školníka.

Všetci traja si stali v kancelárii pred jej stôl a čakali. James a Sirius vôbec nechápali, prečo tam je aj Remus, keď on s tým atentátom nemal spoločné nič.

,,Pani profesorka, asi tu došlo k omylu," ozval sa James a hľadel ako zvedavo nadvihla obočie, čakajúc, čo jej povie. ,,Remus nemá s tým včerajškom spoločné nič."

,,Ja to veľmi dobre viem, pán Potter," odvetila sucho. ,,Trest sa bude týkať len vás dvoch."

,,To nám odľahlo," zašomral uštipačne Sirius.

,,Bez toho cynizmu, pán Black. A teraz váš trest. Budete celý týždeň dve hodiny po vyučovaní pomáhať školníkovi s upratovaním a s čím bude treba, aby ste si ho začali vážiť, ako sa patrí."

,,To nemyslíte vážne?" zaúpel Sirius.

,,Myslím to smrteľne vážne, pán Black!" zdôraznila. ,,A teraz môžete ísť."

Počkala, kým sa za nimi zavrú dvere a upriamila sa na Remusa.

,,Ste v poriadku?"

,,Áno."

,,Napadlo ma, že by bolo zrejme vhodné vymyslieť si nejakú vierohodnú výhovorku, aby sa vaši spolubývajúci nestarali, kde sa stratíte na tú jednu noc v mesiaci."

,,To napadlo aj mňa," odvetil a premýšľal.

,,Dobre. Myslela som, že by ste im mohol povedať, že ste bol v nemocničnom krídle. Možno by nebolo zlé povedať im, keby sa pýtali, že máte nejakú dedičnú chorobu," rozmýšľala nahlas.

,,Hej, to by bolo asi vhodné. Prestali by sa pýtať."

,,Správne," pritakala Minerva. ,,Dobre, to je všetko. Teraz sa poponáhľajte, aby ste nezmeškali prvú hodinu."

Keď odišiel, Minerva vstala od stola a zamyslene podišla k oknu. Spomenula si na chvíľu, keď jej Albus oznámil, čo ju čaká. Bolo to v ten večer, hneď po zatriedení študentov do jednotlivých fakúlt. Dal si ju zavolať do riaditeľne v naliehavej veci.

,,Čo sa deje Albus?"

,,Nič vážne, posaď sa prosím," ukázal na stoličku a ona si sadla.

,,Nemohol som to povedať skôr, kým som nevedel, do akej fakulty bude ten chlapec zaradený."

,,Aký chlapec? O čom to hovoríš?" opýtala sa zmätene.

,,Mám na mysli Remusa Lupina. Je tu niečo, o čom musíš byť nevyhnutne informovaná."

,,Aha. A čo je s ním?" opýtala sa a vôbec si nevšimla, že aj obyvatelia portrétov nastražili sluch, aby im neuniklo ani slovko.

,,Je vlkolak," odvetil riaditeľ bez obalu, nevšímajúc si híkanie, ozývajúce sa po celej riaditeľni, ani Minervin šokovaný výraz tváre, ktorý sa objavil na malú chvíľku, kým sa znovu neovládla.

,,A čo odo mňa očakávaš?" opýtala sa po chvíli, keď tú informáciu predýchala.

,,Veľmi dobre vieš, že som na jednej lúke zo školských pozemkov zasadil nový strom. Volá sa Zúrivá vŕba, aj to vieš. Pod ňou je chodba, ktorou sa chlapec dostane do domčeka, kde strávi ako vlkolak každý mesiac jednu noc. Tvojou úlohou bude zaviesť ho tam a potom vždy ráno priviesť do hradu."

Minerva žmolila v rukách vreckovku. ,,Ale ako sa tam dostanem. Sám si vravel, že ten strom k sebe nepustí nikoho a nič."

,,Je jeden veľmi jednoduchý spôsob. Hneď zajtra ti ho ukážem. Dá sa celkom ľahko zastaviť a znehybniť. Ale hľuzou, nie prútikom," upozornil ju a ona prikývla.

Minerva si vzdychla. ,,No, asi nemám inú možnosť."

,,Ak to nechceš urobiť ty, budem to robiť ja, ale aj tak ťa musím zaviazať mlčanlivosťou."

,,Samozrejme, Albus. Dobre vieš, že na mňa sa môžeš spoľahnúť. Už strážim nejedno tajomstvo," veľavravne sa naňho pozrela a bolo by sa zdalo, že sa začervenal. ,,Ujmem sa toho chlapca. To nebude problém. Ak som správne pochopila, nik iný o jeho prekliatí nevie, však?"

,,Nie, nikto. My dvaja sme jediný."

Minerva prikývla. ,,Ak sa nemýlim, spln je približne o dva týždne."

,,Správne. Si si istá, že to naozaj zvládneš?" opýtal sa znovu.

,,Neboj sa, zvládla som aj horšie veci," usmiala sa a kývla nedbanlivo rukou. ,,Takže, je to všetko, čo si chcel?"

Dumbledore prikývol.

,,Tak ja teda pôjdem. Som unavená. Asi začínam starnúť," uškrnula sa a pozrela na fénixa, ktorý ticho zakrákal zo svojho bidielka.

To bolo pred dvoma týždňami. Už si celkom na tú situáciu zvykla. Akurát zabudli na ten jeden detail. Vymyslieť si pre chlapca dôvod neprítomnosti, vždy počas tej jednej noci v mesiaci. A zdalo sa jej ako celkom dobrý nápad vysvetliť jeho neprítomnosť nejakým ochorením.

Uplynul dva mesiace, od kedy bol v tej drevenici - ako ju nazval - prvý raz. Už hneď na druhý deň sa začali po Rokville šíriť podivné zvesti a chýry o čudnej chalupe, odstrašujúcej už len na pohľad. Z chalupy sa ozývali čudesné zvuky, zavíjanie i brechot psa. Ľudia jej dali príznačný názov. Odvtedy bola známa ako Škriekajúca búda. Povrávalo sa, že je to najmátožnejšie obydlie v celej Británii. Remus by sa na tom bol možno aj zasmial, keby práve on nebol tým dôvodom strašenia. No malo to aj svoju výhodu. Nik sa k tej jeho drevenici ani len neodvážil priblížiť.

,,Kam ideš Rem?" spýtal sa James, ktorý vošiel do izby hneď po ňom.

Remus márne dúfal, že sa zdrží na večeri. Už minulý mesiac sa ho spytoval na to isté a on mal problém vymyslieť si niečo vierohodné bez toho, aby sa nebodaj opakoval.

,,Idem do knižnice," povedal napokon.

,,Teraz?" vyvalil naňho James oči. ,,Veď je piatok večer!"

,,No a?" Remus schmatol plášť a chcel vyjsť von, keď ho James znova zastavil.

,,Idem s tebou."

,,Čo?" Rem sa k nemu otočil s vypleštenými očami. Toto nečakal. James nebol práve taký ,,zažratý" študijný typ. ,,Ne - nemôžeš," koktal protestujúc.

,,Prečo?" ozval sa nechápavo.

,,Le-lebo má-mám rande," vykoktal zo seba prvé, čo mu napadlo.

,,S kým?" spýtal sa nedôverčivo, lenže to si Remus už nechal pre seba, lebo do izby vošli Sirius s Petrom. Removi napadlo, že by mal Petrovi poďakovať, že odviedol Jamesovu pozornosť aspoň na tú chvíľu, aby mohol ubziknúť.

,,Zasa meškáte, pán Lupin," karhala ho profesorka McGonagallová, ktorá ho už čakala.

,,Ja viem, prepáčte, ale James sa ma začal vypytovať a ja som nevedel, akú si mám zasa vymyslieť výhovorku."

Nebadateľne prikývla. ,,Tak dobre, poďte. Máme najvyšší čas."

Netušili však, že z okna jednej z chlapčenských izieb ich pozorne sledovali dvoje očí.

James Potter však nebol žiaden hlupák. Peter ho síce zdržal, ale nezastavil. Keď Sirius odišiel do klubovne baliť dievčatá a Peter sa pobral do kúpeľne, James vytiahol z kufra svoju obrovskú vzácnosť a prehodil ju cez seba. Rýchlo sa prešmykol z izby popri Petrovi, ktorý sa práve vracal z kúpeľne a vykradol sa aj z klubovne. Hoci keď zbadal Lilly ako si osamote číta pred kozubom nejakú knihu, bol v pokušení prikradnúť sa k nej a pobozkať ju. No odolal. Jeho zvedavosť bola momentálne väčšia. Vykradnúť sa z hradu nebol problém. Horšie však bolo nájsť ich v tej tme. Chvíľu blúdil okolo hradu v tme a počul len šuchot opadaného lístia zo stromov pod nohami, kým nezašiel dosť ďaleko od hradu, aby v diaľke zazrel mihotavé svetielko, ktoré však po chvíli zmizlo. Vydal sa tým smerom a zastal v dostupnej vzdialenosti od Zúrivej vŕby. Vedel, že keby prišiel bližšie, neskončilo by to dobre. Spozornel. Svetielko sa o pár minút znova ukázalo. Kdesi spod stromu vyliezla štíhla postava nejakej ženy v špicatom klobúku. Už si myslel, že ten strom sa pohne a rozdrví jej všetky kosti, ale prekvapene civel, že sa nič také nestalo. Potom sa premenila na mačku, pomotala sa okolo vystupujúcich koreňov stromu a odbehla do dostupnej vzdialenosti, pretože strom sa otriasol, akoby sa preberal zo spánku. James na to celé civel s otvorenými ústami a vypleštenými očami. Také niečo ešte nevidel. Tá mačka ako zistil bola profesorka McGonagallová.

,,Zaujímalo by ma, čo robila tam dole. A kde vlastne zmizol Remus?" uvažoval v duchu a ticho kráčal späť za nič netušiacou profesorkou do hradu. Bol rozhodnutý zistiť, čo sa to tu vlastne deje, stoj, čo stoj.

Presne o mesiac sa zopakovala tá istá situácia. Akurát, že všade naokolo bolo namiesto opadaného farebného lístia kopu snehu. Tentokrát James však pod plášťom nebol sám. Vzal si so sebou Siriusa.

,,Kam ma to vedieš?" spytoval sa, lebo James mu to nechcel prezradiť.

,,Buď ticho. Uvidíš," zahriakol ho James, lebo nechcel, aby ich niekto odhalil. Boli ešte len štyri hodiny poobede. Keďže bola zima, stmievalo sa skôr a noci boli dlhšie. Trochu ho to prekvapilo a skoro by ich nestihol.

,,Lenže ja to chcem vedieť hneď!" zlostil sa Sirius, lenže James ho štuchol do rebier a tak radšej čušal a nechal sa ním viesť. Zišli do haly práve vo chvíli, keď profesorka s Remusom vychádzala z hradu.

,,Čo to má znamenať?" nechápal Sirius. ,,Kam idú teraz v noci?"

,,To je to, čo som ti chcel ukázať. Minule som sa dostal len po Zúrivú vŕbu, ale teraz chcem prísť tej záhade na koreň."

,,To som zvedavý ako," zahundral Sirius, ale aj on bol poriadne zvedavý.

Stalo sa presne to, čo minule. Profesorka sa premenila na mačku, stisla nejaké miesto na strome a strom znehybnel. Premenila sa späť a vošla aj s Remusom do nejakej chodby, hoci Jamesovi so Siriusom to pripadalo, akoby sa prepadli pod zem, lebo zrazu proste zmizli.

,,Rýchlo za nimi!" zavelil James, kým sa strom nehýbal. Len čo sa dostali bližšie k stromu, naozaj tam zazreli chodbu. Vošli dnu a náhlili sa chodbou za dvoma tmavými postavami a nejasným lúčom slabého svetla. V točitej chodbe im však zmizli z dohľadu a keby nezahli obaja do tmavého výklenku chodby, zrazili by sa s profesorkou, ktorá sa odtiaľ náhlila sama.

,,Kde nechala Rema? Má ten chudák nejaký čudný trest, či čo?" čudoval sa James a pozrel na rovnako prekvapeného Siriusa, ktorý len pokrčil plecami.

,,Poďme za ním, dozvieme sa," navrhol Sirius.

Remus sedel na posteli a čítal si jednu zo svojich obľúbených kníh. Slnko už zapadlo. O necelú hodinu sa na oblohe objaví mesiac a on sa znova premení. V tom sa však strhol, lebo dvere na izbe sa rozleteli do korán. Počul kroky, ale nevidel nikoho. Bolo to naozaj zvláštne.

,,Kto je tu?" opýtal sa a pohľadom zastal na mieste, kde sa znova ozvali kroky. Keď James a Sirius so seba strhli plášť, onemel od úžasu i od ľaku.

,,Pre Merlina! Čo tu robíte?!"

,,To nám povedz ty!" vyzval ho James rozhodne.

,,Nemôžem!" zvolal Remus nešťastne. ,,Okamžite vypadnite! Je to nebezpečné! Načo ste sem chodili?!"

,,Boli sme zvedaví kam stále chodíš," odvetil Sirius podráždene. ,,Snáď si si nemyslel, že na to neprídeme."

,,To je jedno, proste choďte preč. Hneď!" kričal zúfalo.

,,Nie, kým nám nepovieš, čo tu robíš!" oponoval mu James a na znak toho, že neodíde skôr, kým sa nedozvie pravdu, sadol si na posteľ a preložil si ruky na hrudi.

,,Prečo by som to robil?" opýtal sa Remus zlostne. ,,Nie sme priatelia! Ak vám vyzradím svoje tajomstvo, kde mám záruku, že ma neprezradíte?!"

,,Tajomstvo?" hlesol Sirius a díval sa naňho prižmúrenými očami.

Remus však bol ticho ako mucha. Uvedomoval si, že o malú chvíľu sa premení a jeho spolužiaci sú v smrteľnom nebezpečenstve. Čo mal iné robiť? Vedel, že inak ich odtiaľ nedostane. V duchu sa už lúčil zo všetkým, čo si tu za tých pár mesiacov obľúbil.

,,Tak teda dobre," odvetil skleslo a sklonil hlavu. ,,Nikto o tomto mieste nevie okrem mňa, Dumbledora a McGonagalky. A teraz, aj vás dvoch. Je to miesto, o ktorom nemal vedieť nik."

,,Ale prečo?" ozval sa James nechápavo.

,,Dnes je spln," odvetil Remus potichu a Sirius v tej chvíli pochopil, lebo otvoril ústa dokorán a výrazne zbledol.

,,No a?" ozval sa James.

,,Do Trolla! Ty si vlkolak!" zvolal Sirius a vrhol naňho užasnutý pohľad.

,,Čo?!" zvolal aj James a vyskočil z postele na nohy. ,,Prečo si nám to nepovedal?!"

,,Nie je to niečo, s čím by som sa chcel chváliť," odsekol. ,,A teraz by ste mali ísť, lebo onedlho vystúpi na oblohu mesiac a potom za seba neručím."

Sirius schmatol strnulého Jamesa i plášť a ťahal ho preč. Už boli skoro na konci chodby, keď z izby začuli divoké vlčie zavytie.

,,Ako sa dostaneme von?" spýtal sa James. Keby bol vedel, že nebudú mať čas na hľadanie toho miesta na kmeni stromu, nebol by sa sem vôbec trepal. Ale kto mohol vedieť, že sa to takto zvrtne?

,,Musíme proste odtiaľto vybehnúť. Možno ak ostaneme pod tvojím plášťom, nič sa nám nestane," uvažoval Sirius. ,,Aspoň to môžeme skúsiť."

Sirius mal skoro pravdu. Skoro. Strom bol však naozaj zázračný. Predsa sa po nich ohnal svojim konárom a oni museli uhnúť, aby ich nerozmliaždil ako také čokoládové žabky. Nešli však do klubovne. Jediné miesto, kde sa mohli nerušene porozprávať, bola knižnica.

James sa žuchol na stoličku a skryl sa za rozmernou knihou s názvom: ,,Čarodejnícka móda v stredoveku."

,,Páni, to som ani len netušil." Museli obaja šepkať, lebo knihovníčka by ich okamžite odtiaľ vyhodila von.

,,Veru, kto by to bol povedal, že práve on ..." Sirius zmĺkol. Bol rovnako šokovaný.

,,Ak by sa to niekto dozvedel, vyletí odtiaľ," uvažoval James nahlas.

,,Hej."

Sirius si prehrabol svoje havranie vlasy a neprítomne civel na obrázok komického lorda v nejakom divnom oblečení.

,,Viem, že sa ti na začiatku veľmi nepozdával, ale mne sa zdá byť fajn. No tak čo, keď má taký ... malý ... chlpatý ... problém," uvažoval nahlas James. ,,Predstav si, že by si bol na jeho mieste ty alebo ja."

Sirius sa vydesil už len pri tej myšlienke. ,,To by bolo strašné."

,,Veru. Preto navrhujem, aby si si to nechal pre seba, lebo ja som sa už mlčať rozhodol."

Sirius bol chvíľu ticho. Rozmýšľal. ,,On nám neverí. Povedal, že nie sme priatelia."

,,Áno, lebo sme sa k nemu nesprávali práve najlepšie. Ale stále to môžeme napraviť."

,,Tak dobre. Skúsiť to môžeme," privolil nakoniec.

V tú noc zaspávali obaja so zvláštnym pocitom. Rozhodli sa, že hneď ráno povedia Remusovi, na čom sa so Siriusom dohodli. Remus sa však ráno do spálne nevrátil.

,,Čo robí v nemocničnom krídle?" čudoval sa James.

,,Vieš predsa, že v tom stave sa nevedia ovládať a môžu ublížiť nielen sebe, ale aj iným," vysvetľoval mu Sirius.

,,Ach, na to som zabudol."

Madam Pomfreyová ich pustila dnu, ale upozornila ich, že len na malú chvíľu. Remus ležal na posteli. Bol bledý a nevyzeral práve najlepšie. Keď ich zbadal, začervenal sa.

,,Ahoj, si v poriadku?" opýtal sa James a sadol si na vedľajšiu posteľ.

,,Hej."

,,A čo máš s rukou?" zaujímal sa Sirius.

,,Zlomená. Ale vraj sa to rýchlo vylieči."

,,Nepovieme o tom nikomu," povedal Sirius a uškrnul sa na Remusa, ktorý mu však z nejakého dôvodu nemohol uveriť a preto preniesol pohľad na Jamesa. ,,On mi naozaj neverí!" vyhŕkol Sirius pohoršene a žuchol sa na posteľ vedľa Jamesa.

,,Je to tak. Nepovieme o tom nikomu," povedal aj James.

,,Naozaj?" Remus nemohol uveriť vlastným ušiam. A to si myslel, že toto bude jeho posledný deň na škole.

,,Áno," zvolali obaja unisono.

,,Ale ... prečo to robíte?" opýtal sa neveriaco.

,,Ja osobne to robím preto, lebo sa priatelíš s Lilly a si dobrý v Elixíroch, čo môže byť užitočné," uškrnul sa. Aj Remus sa usmial. James znova žartoval. Natoľko ho už poznal. Málokedy vedel byť naozaj vážny.

,,Takže už sa vám nezdám ako čudák?" pozrel sa priamo na Siriusa a ten očervenel ako rozpálený kotlík.

,,Nie. Si fajn," vyjachtal. ,,Prepáč mi to. Nevedel som, že si to počul. Niekedy sa správam ako pako."

,,To je fakt," zamumlal James.

,,Tak? Priatelia?" spýtal sa Sirius a podával mu svoju ruku na znak zmierenia.

,,Priatelia," súhlasil Remus a podal mu svoju zdravú ruku, na ktorej pristála vzápätí aj Jamesova dlaň.

,,Priatelia."

Týždeň pred Vianocami poslal Remus rodičom list.

,,Ahoj mami, oci,

dúfam, že sa máte dobre. Veľmi mi chýbate. No ani ja sa nemám najhoršie. Vlastne sa mám fajn. Táto škola je proste skvelá.

Túto noc som si počas splnu nejako zranil ruku. Keď som sa ráno prebral v Škriekajúcej búde - tak volajú ten domček, kde sa vraciam raz do mesiaca počas splnu - bola zlomená. Ale madam Pomfreyová mi to vyliečila. Vravela, že to nie je nič vážne a musel som vypiť elixír, ktorý sa tuším volá Kostorast. Nerobte si o mňa starosti, lebo som naozaj v poriadku a nič mi nechýba. Onedlho sa uvidíme. Prídem domov na Vianočné prázdniny. Už sa veľmi teším.

s láskou, Remus.

P. S.: Mám skvelých priateľov. Sú to James, Sirius a Peter."

------------------------------------***---------------------------------------

[ » na začiatok « ]