Kapitola:
Pridaná: 1.3.2008, 17:17:21
Čítaná: 827×
Hodnotenie: (počet hlasov: 27)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Opál McKay, Severus Snape, Sirius Black

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Stratená, sama... 2 » Niečo nové, nepredvídané... 3 » Nočné stretnutie I. 4 » Nočné stretnutie II. 5 » Nočné stretnutie III. 6 » Nový začiatok 7 » Trest 8 » Sectusempra 9 » Slečna McKay?...nie!... 10 » Stretnutie, boj a rozlúčka

Opál vstala do horúceho rána. Bolo leto a ona konečne mala pokoj od školy.

„Opál, prosím ťa, treba ísť do obchodu!“ zavolala na ňu zdola matka.

Opál sa pomaly natiahla na posteli a potom vstala. Podišla k zrkadlu a pozrela sa na seba.

„Nie je to najhoršie!“ poznamenala pozerajúc na svoj obraz.

Opál bolo šestnásťročné dievča, ktoré malo prenikavé modré oči a hnedé vlasy dlhé po plecia. Postavu mala chudú od toľkej práce, čo spolu s rodičmi pracovala na ich farme. Mali veľké pole, kde pestovali kukuricu a obilie a inak ešte majú dve stajne a kurín a tiež chliev, kde Opál nerada chodievala.

No teraz mala rozospaté oči a strapaté vlasy a zhrbený chrbát, lebo sa práve zobudila a konečne sa po roku vyspala.

„Opál, zlatko už si hore?“ ozvalo sa znova mamino zavolanie.

„Áno mami, hneď som dolu!“ odpovedala jej Opál.

Upravila sa a zišla dolu do kuchyne, kde sa v lavóre poumývala, kým jej mama zatiaľ chystala raňajky.

„Chcela si niečo?“ spýtala sa Opál svojej matky, keď si sadla za stôl ku svojmu otcovi, ktorý čítal noviny a dala si do úst waflu.

„Áno, potrebujem, aby si zabehla do obchodu! Tie sliepky nechcú znášať vajcia!“ pohoršovala sa jej matka a pozrela na svojho manžela, ktorý zložil noviny a prekvapenie na ňu pozrel.

„Je to tak Alfréd, neviem, čo sa to s nimi tento rok deje!“ povedala mama a pokrčila plecami.

„Asi dostávajú málo zrna, Monika!“ poznamenal a znova otvoril noviny.

Monika iba zalomila rukami a niečo si zahundrala a znova sa pobrala ku sporáku.

„Mami, dáš mi ale prosím ťa peniaze?“ spýtala sa Opál, keď dojedla.

Monika sa pobrala ku plechovke s peniazmi a podala jej zopár mincí. Opál na seba hodila svoje pracovné šaty so zásterou a pobrala sa do obchodu, ktorý bol na druhom konci dediny.

Pomaly s košíkom v rukách a bosá išla do tráve a pospevovala si. Začula však hrmot. Po ceste práve prechádzal koč.

/Ten koč bude určite nejakej bohatej rodiny!/ pomyslela si.

Viac napla zrak vo vnútri sedel akýsi čiernovlasý chlapec. Ich pohľady sa stretli. Opál zastala, ale koč išiel ďalej, chlapec sa z neho vyklonil a stále na ňu pozeral. Opál nevidela, ako sa tváril, lebo bol príliš ďaleko. Keď jej koč zmizol z dohľadu, potriasla hlavou a znova si vykračovala ďalej, akoby sa nič nebolo stalo.

Konečne sa dostala k obchodu a vošla dnu.

„Tridsať vajec prosím!“ poprosila predavača, ktorý ich začal dávať do jej košíka.

Opál sa medzitým poobzerala po obchode a obzerala si ľudí. Zaplatila pätnásť libier a pobrala sa preč. Stále jej však neschádzal z mysle ten koč. Dlho sa tu nijaký neobjavil, lebo v dedine nebývali bohatí ľudia, ale ten chlapec sa jej zapáčil. Išla tou istou cestičkou, keď niekoho videla, ako beží.

/Nie je to...?/

Pobrala sa za chlapcom. Vajcia ukryla na dobré miesto a rozutekala sa za čiernovlasým chlapcom. Videla, ako ho niekto naháňa. Bol to jeden farmár, ktorý mal menšiu farmu, ako oni, ale zato tam mal aj ovocné stromy na rozdiel od nich. Opál zastala a sledovala, ako sa chlapec potkol. Farmár ho dobehol a pleskol ho po líci, načo sa chlapec znova zvalil na zem. Opál videla, ako mu z rúk a košele popadali jablká. Farmár chytil palicu a začal ňou chlapca mlátiť.

„Tak toto teda nie!“ povedala si Opál a bežala k nim.

„Ty zasran! Ukradneš mi jablká a pritom moja rodina pomaly hladuje a ja mám čo robiť, aby som ju uživil! Už ťa nechcem viac vidieť!“ reval muž a pritom bil chlapca palicou, kam len dosiahol.

Chlapec iba skučal a krútil sa v hrozných bolestiach. Muž chcel akurát znova zaútočiť, keď Opál sa zaňho postavila a chytila mu palicu. Muž sa najprv zľakol, ale potom zbadal Opál a začal sa rehotať.

„Ty? Ty ma chceš zastaviť?“ spýtal sa jej s krutým hysterickým smiechom, „Chcem len potrestať tohto zlodeja, ktorý mi kradne jablká už nejakú dobu!“ povedal jej a vytrhol jej z rúk palicu.

„Môžete ho potrestať, ale nie násilím! To je neľudské, pán Barkiss!“ povedala Opál, ale Barkiss ju odsotil a ona spadla na zem.

Znova chcel chlapca udrieť, keď Opál sa odrazila od zeme a skočila mu na chrbát a začala ho biť a ťahať za vlasy. Chlapec sa medzitým s veľkými bolesťami postavil a išiel svojej záchrankyni pomôcť. Kopol pána Barkissa do píšťaly, načo farmár začal skackať na jednej nohe a skučať a Opál medzitým mu zobrala palicu, odhodila ju a spolu s neznámym chlapcom sa rozutekali preč. Chlapec sa znova potkol, mal naozaj veľké bolesti. Opál si k nemu kľakla, chytila ho za ruku a znova sa rozutekala k miestu, kde nechala košík. Keď zistila, že ich už pán Barkiss neprenasleduje zastali a zvalili sa na zem, kde ich nebolo vidieť.

„Ďakujem! Naozaj, nebyť teba, asi by som už bol mŕtvy!“ povedal chlapec, keď mohol konečne lapiť dych.

„Naozaj nemáš zač!“ povedala Opál trochu zadychčane a odhrnula si vlasy z tváre.

Chvíľu bolo ticho, keď sa ozval chlapec.

„Ja som inak Severus, Severus Snape!“ predstavil sa.

„Ja som Opál McKay!“ usmiala sa.

„Zvláštne meno, Opál!“ povedal Severus, keď sa zrazu znova skrčil v bolestiach.

„Musíš byť vážne zranený! Poď pôjdeme k lekárovi!“ povedala Opál a postavila sa a chytila mu ruky, aby mu pomohla vstať.

„Nie!“ skríkol chlapec.

Opál sa zľakla, ale zrazu pocítila niečo zvláštne, zatackala sa a spadla na zem vedľa neho, stále mu ruky zvierajúc vo svojich dlaniach. Opúšťala ju energia. Zatvorila oči a pocítila bolesť, neovládateľnú bolesť. Potichu zakvílila. O chvíľku bolesť zmizla. Zrazu okolo nej bola iba tma...

„Opál, si v poriadku?“ spýtal sa akýsi hlas a rukou ju jemne tľapol po lícach.

Otvorila oči. Nad ňou sa skláňal Severus.

„Kde som?“ spýtala sa ho.

„Ešte sme sa nepohli zo zeme!“ povedal jej Severus s úsmevom.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Opál.

„No vlastne, si chcela ísť so mnou k lekárovi, ale potom si z ničoho nič začala kvíliť od bolesti a potom si omdlela.“

„Ale, veď ja som zdravá!“ povedala Opál.

„Áno si, a uzdravila si aj mňa.“ Povedal Severus s úsmevom.

„O čom to preboha hovoríš?“ spýtala sa ho začudovane no začala sa smiať.

Severus naozaj povedal nehoráznu hlúposť.

„Že si ma vyliečila od tých bolestí, čo mi spôsobil ten humusák!“ povedal Severus a úsmev mu povädol.

Opál sa začala rehotať až sa musela skrčiť, lebo ju začalo bolieť brucho. Severus na ňu mrzuto pozrel.

/Zvláštne, prečo som ju doteraz nevidel?/ pomyslel si.

„Prestaň, toto naozaj nie je smiešne!“ povedal Severus mrzuto a zamračene na ňu pozrel.

Opál stíchla a pozrela sa naňho.

/Vyzerá ako netopier!/ zasmiala sa v ruchu.

Chvíľu bolo ticho.

„Ako to, že som ťa tu ešte nevidela?“ spýtala sa ho zvedavo.

„Vieš, rodičia ma nechceli pustiť von, medzi ľudí a okrem toho študujem na škole, ktorá je dosť ďaleko!“

„Ako sa tá škola volá?“

„To je jedno, aj tak by si mi neuverila!“ odpovedal jej pohŕdavo.

Opál vstala a do rúk vzala košík.

„Tak prepáč, snažila som sa aby sme normálne rozprúdili debatu, ale ako vidím, robíš zo mňa hlupaňu, najprv mi povieš, že som ťa vyliečila z tvojich zranení a teraz že by som ti neuverila, že na akú školu chodíš! Vieš, čo Severus? Daj mi pokoj! Som rada, že si v pohode! Maj sa!“ povedala mu podráždene, otočila sa a odišla.

Severus za ňou iba nemo hľadel.

Bol už večer. Rodičia ju určite už budú hľadať a strachovať sa o ňu.

„Bože, to iba mne sa takto musí zamotať život!“ zamrmlala si sama pre seba.

Doma jej určite vynadajú.

/Och bože čím som si to len zaslúžila?/ pomyslela si skľúčene.

Zrazu zazrela dym. Bol veľmi tmavý a vychádzal odtiaľ, kde bývali. Opál pustila košík a rozbehla sa tam. Keď dobehla na farmu, skamenela a verila v to, že to čo vidí je len sen.

„Nie...“ zhíkla.

Celá farma horela, všetko aj obilie aj stajne, chliev kurník...celý dom. Ešte sa ozývali výkriky a Opál teda mala nádej, že jej rodičia prežili. Vbehla do plameňov a začala hľadať svojich rodičov.

„Mami, ocko?“ revala na každú stranu.

Vlasy mala strapaté a spotené, každú chvíľu sa nepekne popálila a tiež bola takmer celá čierna od dymu.

„Opál! Opál, zlatko uteč!“ zakričal mamin hlas.

Opál ale utiecť nechcela. Rozbehla sa za hlasom a vošla akurát do salónika, kde videla nejakých ľudí v čiernych plášťoch a hrozivých maskách, ako mieria niečím, čo vyzeralo ako prútik na jej rodičov.

„Mami, ocko!“ zakričala na nich.

Obaja otočila hlavu a mihlo sa v nich zdesenie. Aj oni mali v rukách prútiky.

„Opál, uteč, zachráň sa!“ zakričali, obaja sa prekrikujúc.

Postavy v plášťoch namierili na nich prútiky.

„Nezabúdaj, že sme ťa milovali najviac na svete!“ vykríkli, znova sa prekrikujúc, ale to boli ich posledné slová, čo povedali.

Opál pozerala ako ich zasiahli zelené lúče z prútikov postáv a jej rodičia padli na zem mŕtvi.

„NIEEEEE!“ zrevala Opál, ako ešte nikdy.

Zrazu spadol strop a zatarasil cestu do salónu. Muži sa na ňu pozreli a pohli sa k nej. Jej rodičov začali oblizovať plamene. Opál sa na ne so slzami v očiach pozrela, ale potom zbadala, že muži s prútikmi sa k nej blížia a tak venovala ešte jeden krátky pohľad svojim mŕtvym rodičom, otočila sa a utiekla tadiaľ, z kade prišla dnu so slzami v očiach. Vyšla von z domu a zamierila k obiliu. Muži ju nasledovali, nakoniec sa zašila v kukurici, ktorá bola vyššia ako ona a utekala čo jej sily stačili. Mužov sa striasla. Počas behu sa ešte obzrela na horiaci dom, kde práve jej rodičia vypustili dušu, keď sa potkla.

Tvárou padla na zem a rozplakala sa. Už nikdy ich neuvidí. Bože, prečo bola taká hlúpa a neponáhľala sa domov?

Takto tam plakala niekoľko minút, keď k nej niekto podišiel. Opatrne ju chytil a vzal do náručia. Opál sa nestarala o to, kto to je, ale objala človeka, ktorý ju držal v náručí a rozplakala sa ešte viac.

„Opál, už je dobre! Prosím, Opál už nemôžeš urobiť nič!“ upokojoval ju nejaký mužský hlas.

„Myslíš, Severus, že bude v poriadku?“ spýtal sa nejaký ďalší hlas, tiež mužský.

„Určite, ale toto bol pre ňu silný úder!“ povedal Severus, ktorý ju držal.

Opál naňho pozrela s uslzenými očami.

„Prečo? Prečo oni? Prečo ja?“ spýtala sa ho.

„To je veľmi nadlho!“ povedal starec, ktorý bol pri nich.

Mal bielu dlhú bradu, krivý nos, modré oči a dlhý modrý habit. Opál preniesla pohľad na neho.

„Kto ste? Ste jeden z nich?“ spýtala sa ho a rukou ukázala za seba na horiace zvyšky domu.

„Nie, ja som ten, kto sa snaží proti nim bojovať!“ odpovedal starec.

„A prečo ste teda nezachránili mojich rodičov?“ spýtala sa ho Opál s nenávisťou v hlase.

Teraz bola schopná uveriť komukoľvek a čomukoľvek.

„Nebolo času, keď som sa to dozvedel, bolo už neskoro!“ povedal starec.

„Ešte stále ste mi nepovedali, kto ste!“ povedala Opál bezočivo.

„Som Albus Dumbledore, riaditeľ Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, školy, do ktorej chodí aj Severus.“ odpovedal starec.

___________***___________

Moja nová poviedka, dúfam, že sa vám bude páčiť:)... lebo naozaj si dávam záležať, tiež by som neurazila, kebyže mi napíšete nejaké komentáriky a tiež ohodnotíte:)...prosím si na túto poviedku ohodnotenie s políčkom, ktorá je vedľa čísla 5:D Túto poviedku venujem všetkým, ktorí mi ju ohodnotili hviezdičkou 5:D...

Ale niee...ja budem rada, keď mi ju ohodnotíte:)... a okomentujete:)

[ » na začiatok « ]