Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 29.2.2008, 12:16:26
Čítaná: 739×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Dore sa zdalo, že tieto Vianočné sviatky budú asi najhoršie v jej živote. Týždeň po Halloweene sa veľmi škaredo pohádala s Remusom, pretože ho všemožne chcela prinútiť, aby to svoje nelogické rozhodnutie, že ju nemôže milovať len preto, že je vlkolak, zmenil. Ale nepodarilo sa jej to. Jediné, čo uňho vyvolala, bol jeho hnev. Alebo skôr zúfalý pokus odplašiť ju od seba. Tak veľmi by ho za to chcela nenávidieť! Ale ako mohla, keď ho milovala celou svojou bytosťou? Veď ju chcel len a len chrániť, hoci ona o to nestála. Veľmi jej chýbal. Stačilo by jej, keby ho aspoň mohla vidieť na kratučký okamih, ale akoby to nestačilo, prechladla. Bola z toho všetkého už taká vyčerpaná a zmätená, že posledné dni len ronila slzy kade chodila.

Za oknom bolo všade bielo. Aj teraz sa na zem ľahunko znášali snehové vločky ako páperie z bledosivej oblohy. Všade bol pokoj a kľud. Ticho, ktoré prerušovalo len Dorino ustavičné vzlykanie a srdcervúci plač, ktorý sa aj teraz, o tejto neskorej hodine (bolo už skoro jedenásť hodín večer) ozýval z izby na poschodí v Rokvillskom hostinci Kančia hlava už hodnú chvíľu. Takto to trvalo už pár dní.

,,Ešte stále plače?" opýtal sa pomerne znechutene Dawlish, keď si Proudfoot prisadol k barovému pultu.

Lenže kým si objednal drink, zišiel dole schodmi ťažkopádnym krokom aj Coleen Savage. Pod očami mal viditeľné tmavé kruhy a jeho tvár celkovo pôsobila dosť strhane.

,,Ale áno," opravil ich oboch protirečiac tak Queradovi. ,,Zase reve. Nechápem, prečo nepoužije aspoň zvukotesné kúzlo!" čertil sa. Bol unavený, nevyspatý a strapatý. Z nich troch vyzeral najhoršie. ,,Mal by sa s ňou niekto porozprávať," navrhol a aj ostatným sa to zdalo ako celkom rozumný nápad.

,,Ale kto?" spýtal sa Edwarín Dawlish a nezatváril sa veľmi ochotne. ,,Ja na také veci nie som stavaný," zaonačil rýchlo a pozrel na Proudfoota. Ten sa zmätene strhol, pričom skoro spadol z barovej stoličky, na ktorej si ledabolo hovel.

,,Zošalel si? Ja to určite nebudem!" protestoval. ,,Coleen," obrátil sa k Savagovi, ktorý sa tiež ledva držal na nohách. ,,Bol to tvoj nápad, takže ..."

,,Ja sa s ňou pozhováram a zistím, čo je vo veci," ozvalo sa hromovým hlasom odo dverí.

Všetci traja sa udivene pozreli na Alastora Moodyho, ktorý sa tam celkom znenazdania objavil.

,,Ani ja," zafrflal. Naozaj to nemal v pláne. Dora sa mu však už pár dní neohlásila a to nebývalo jej zvykom. Preto sa rozhodol zistiť, čo je vo veci. A keďže bol aj za Dumbledorom, nevidel dôvod, prečo ich neskontrolovať. ,,No a? Kde je?"

Všetci traja pohotovo zdvihli ruky a ich vztýčené ukazováky smerovali k poschodiu.

Alastor sa vybral hore schodmi a jeho neurčitý výraz tváre bol absolútne nečitateľný. Čím viac sa približoval k dverám izby Tonksovej, tým viac mal dojem, že tam nájde skôr vílu Benší ako Doru. Zastal pred dverami a presne trikrát zaklopal.

,,Moment," ozvalo sa roztraseným hlasom spoza dvier a on počul ako si smrká nos. Potom sa dvere s tichým vrzgotom konečne pomaly otvorili. Vystrčila sa z nich holubičiosivá hriva vlasov neposlušne rámujúca oveľa bledšiu tvár, akú mávala Dora inokedy. Jej oči, znova sivé teraz vyzerali až neprimerane priezračné. Leskli sa od sĺz a takmer ich skrývali opuchnuté viečka.

Odstúpila, aby mohol vojsť ďalej. Keď zavrela dvere, otočil sa k nej a otvoril pred ňu svoju medvediu náruč, aby si ju otcovsky privinul a vypočul. A Dora sa mu v nej skutočne celá utrápená schúlila.

,,Tak čo stalo?" opýtal sa Alastor znepokojene a sadol si na stoličku, ktorá bola po ruke. Hľadel na Doru, ktorá si zakrútená v deke ako kukla obrovského motýľa znova utiera slzy. Sedela na posteli s vreckovkou, ktorá veľkosťou mohla kľudne pripomínať tú Hagridovu.

,,Dora, vieš, že mne môžeš dôverovať. Môžeš mi povedať všetko," nabádal ju, najjemnejšie ako vedel, hoci práve táto stránka jeho osobnosti nebola práve veľmi vyvinutá. Nedalo by sa o ňom povedať, že bol jemný alebo dokonca citlivý. Nie. On bol skôr typ človeka, ktorý dirigoval a zastrašoval. V jeho povolaní sa mu jeho drsnosť zišla a bola nepostrádateľná.

,,Ja ... mne je len ... veľmi smutno," odvetila napokon po chvíli mlčania. Uvažovala, čo mu môže povedať. Bol jej mentorom a držal nad ňou pri práci ochrannú ruku. Vedela, že mu môže veriť, ale zveriť sa s niečím takým delikátnym ako boli jej city a neopätovaná láska k Remusovi Lupinovi? Nebola si istá, ako by zareagoval. Od neho bolo možné všetko. Isto by ju síce neprefackal a neprikázal jej, aby sa spamätala, to vedela určite. Na to ju mal príliš rád. Vlastne mala dojem, že je preňho ako dcéra. Moody bol vždy osamelý. Ako lovec a auror to bolo preňho v jeho povolaní výhodou, ale nedalo by sa povedať, že by s tým bol spokojný. Tušila, že ani on nie je taký spokojný a šťastný ako sa vždy tvári.

Zdvihla hlavu a pozrela naňho. Jeho magické oko sa nekrútilo. Prepaľovalo ju skrz - naskrz. Díval sa na ňu tak znepokojene, že to nevydržala.

,,Prvý raz neviem, čo si počať," priznala sa a červená ako paradajka dodala: ,,Som zamilovaná, lenže on ... nechce ma." Sklonila hlavu na pokrčené kolená a jej slzy dopadali na povrch mäkkej, chlpatej, zelenej deky.

,,Takže to zrejme nevyšlo podľa tvojich predstáv," skonštatoval súcitne a ona si vzdychla, sediac tam ako kôpka nešťastia a roniac krokodílie slzy. ,,Poznám toho hlupáka?"

Dora sa pri tej poznámke musela uškrnúť, no ani ona neostala ticho. ,,Nie je to žiaden hlupák," bránila ho. ,,Len ma chce chrániť, pretože ...," zmĺkla. Mala dojem, že už takto povedala viac ako pôvodne plánovala.

Moody si to samozrejme všimol. Rovnako ako si jeho čarovné oko všimlo fotografiu, ktorá ležala na stolíku vedľa postele, hoci ju z väčšej časti zakrývala starodávna a neforemná lampa. Spoznal tváre, ktoré sa na nej usmievali. Už to chápal veľmi dobre, lenže čo jej mal povedať? ,,Nehnevaj sa, ale myslím si, že má tak trochu pravdu?" to asi nepotrebovala počuť. Aj tak už na tom bola zle. A nakoniec, nebol to zlý človek, len mal zlý osud. No to neznamenalo, že by nemohol byť ešte niekedy šťastný, napriek všetkému, lebo na každý problém existovalo riešenie.

Alastor si odkašľal a rukou si nedbalo prehrabol riedke, plavé vlasy. Možno to bolo tými blížiacimi sa sviatkami, ale zdalo sa mu, že mäkkne a je sentimentálny ako dáka baba.

,,Vieš, poznal som raz jedného mladíka," nadhodil zamyslene. ,,Bol to pojašený vetroplach, ktorého dlho zaujímalo len dobrodružstvo a nebezpečenstvo. Vôbec nedbal na to, že pri tom môže prísť o život."

Dora si utrela oči od sĺz a počúvala, no nechápala, aký to malo súvis s ňou. Hoci nepochybovala, že jej práve opisuje svoju mladosť, pretože to sa až priveľmi podobalo naňho.

,,Stalo sa však niečo, s čím nerátal. Zaľúbil sa a to tak veľmi, že všetko ostatné zrazu stratilo zmysel. Zaumienil si, že ju musí mať. Vyznal jej svoje city a ona ho odmietla," uškrnul sa pri tej spomienke.

,,Nie, nikdy na ňu nezabudol. Urobil všetko preto, aby ju presvedčil o tom, že ich láska má zmysel. Rok na to mali malú a tichú svadbu. Nikto nevedel o tom, že sa oženil. O sedem mesiacov neskôr ju pochoval." Moodyho tvár zastrel smútok, ale neprestal hovoriť. ,,Bola chorá a vedela, že je na sklonku svojej životnej cesty. Preto ho odmietala," vysvetlil a uprel na ňu svoj prenikavý pohľad.

,,Vieš, čo som ti tým chcel povedať?" veľmi dúfal, že nebude musieť viac vysvetľovať, ale mýlil sa, lebo Dora pokrútila nechápavo hlavou. Ešte stále si dávala dokopy všetky súvislosti.

,,Ak ho naozaj ľúbiš tak, že by si zaňho dala aj svoj vlastný život, nevzdaj sa! Dokáž mu, že sa v svojom rozhodnutí zmýlil a bolo nesprávne. Život treba žiť, nie prežívať!" vstal a podišiel k nej, podávajúc jej suchú vreckovku. Pohladil ju po tvári a povzbudivo na ňu žmurkol. ,,Verím, že to dokážeš."

Chcel už odísť, ale ešte sa otočil a pobavene dodal: ,,Aby som nezabudol, tí traja sú na mraky. Ak by niečo ... použi jednoduché zvukotesniace kúzlo. Budú ti naveky vďační."

Aj Dora sa uškrnula. Vôbec ju nenapadlo, že svojím plačom ruší aj ich. Hľadela za vzďaľujúcim sa chrbtom svojho šéfa, keď zrazu vyhŕkla otázku, ktorá sa jej drala na jazyk a nestihla ju zastaviť.

Moody zovrel kľučku v dlani a zastal. Vzdychol si. ,,Vedel som, že na to prídeš. Ak to budem hovoriť niekomu nabudúce, vymyslím si preňho aj meno," zašomral a znova si vzdychol pootočiac k nej hlavu. ,,Volala sa Rosemary. Bolo to to najkrajšie a najlepšie dievča pod slnkom, aké som si len mohol želať. Veľmi dobre som vedel, že si ju nezaslúžim. Za tých pár mesiacov som však bol najšťastnejší človek na svete."

Prudko otvoril dvere a zabuchol ich za sebou. Uvedomil si, že si ešte pred nikým tak nerozpitval dušu. Ale vedel, že jeho tajomstvo bolo u Tonksovej v bezpečí.

,,Je to v poriadku," zamrmlal, keď zišiel k baru. Tí traja nešťastníci sa ledva držali na nohách a hlavy im kľuckali zo strany na stranu od únavy.

Ale Moody si neodpustil ešte jednu poznámku. ,,Vás vôbec nenapadlo začarovať si izby proti zvukom z vonka? Čo ste to za čarodejníkov?"

Dawlish a Proudfoot mlčali ako ryby, lebo to im naozaj vôbec nezišlo na um. Ozval sa len Savage.

,,To máš svätú pravdu. Vidíš a to zas nenapadlo mňa," pripustil. ,,Tak či onak, je to vybavené."

Ani sa s nimi nestihol rozlúčiť, keď sa z posledných síl rýchlo štverali hore schodmi do svojich postelí, predbehujúc sa pri tom ako malí chlapci.

,,Vitaj Remus," pozdravila a pozvala ho ďalej. Vonku síce mrzlo, ale tu bolo príjemne teplo. Zhodil so seba starý kabát a šál a vošiel za ňou do vykúrenej obývačky, ktorá bola vyzdobená záplavou farebných papierových reťazí. Ich Vianočný stromček bol tiež veľmi krásny, no zdalo sa mu, že ozdoba v podobe anjelika na jeho vrchu je veľmi nevšedná. Ten na zlato žiariaci anjelik vyzeral skôr ako atrapa záhradného trpaslíka. Nielen, že sa mračil, ale mal také chlpaté nohy, aké ani Remus nemával, keď bol v podobe vlkolaka. Kľudne by sa bol stavil, že toto bola práca Freda a Georga.

,,Remus," privítala ho Molly a objala ho. ,,O chvíľu bude večera," oznámila mu, akoby čakal celý čas len na to jedno.

,,Ešte v práci," odvetila a mávla rukou. ,,Mal by doraziť čo nevidieť," odvetila, keď sa pozrela na hodinky, lebo práve ukazovali, že jej manžel je na ceste domov. A skutočne. Arthur sa v nasledujúcej minúte vrútil do dverí, oprašujúc zo seba sneh.

,,Konečne doma," zvolal veselo a s drgnutím vpadol cez prah dverí do predsiene. Ostatných to síce pobavilo, ale nakoniec sa aj jeho zamračená tvár rozjasnila, keď zbadal, kto do neho narazil. Charlie sa premiestnil priamo pred dvere ich domu.

,,Ahoj Remus," pozdravili ho obaja, len čo ho zazreli. ,,Dúfal som, že prídeš," nadhodil Arthur. ,,Chcel som sa s tebou o niečom poradiť," hlesol a odtiahol ho kdesi do útrob kuchyne, kde nebolo až tak rušno a niečo mu energicky gestikulujúc rukami šepkal.

,,Kam ideš teraz na noc?" opýtala sa zamračene jeho matka, absolútne s tým nesúhlasiac.

,,Za Tonksovou," odvetil bez obalu. ,,Mám pre ňu darček a okrem toho, keď mi od nej včera prišla správa, vytušil som, že nie je na tom najlepšie."

Remus sedel pri kozube zahľadený do jeho plamenných hĺbok a nedal na sebe vedieť, že počul celý ich rozhovor. Jeho výraz tváre však hovoril veľmi výrečne. Mal chuť vstať z kresla a vytriasť z Charlesa Weasleyho dušu, varujúc ho, aby sa k Tonksovej nepriblížil ani na krok! Ale nespravil to. Vedel, že Charlie je dobrý chlapec a pre Doru by bol ako stvorený. Na rozdiel od neho. Tak sa len zahĺbil do vlastných myšlienok a smútku, ktorý mu opantal srdce i dušu. Zdalo sa, že nič iné ani nevníma. Miestnosťou sa niesli tóny obľúbenej piesne od Celestiny Warbeckovej, Kotlík plný horúcej lásky. Bola to rodinná tradícia Weasleyovcov. Pri tejto piesni spomínali Molly s Arthurom na svoje mladé časy. Remus si pri zmienke o tom vzdychol a napadlo ho, či by aj on s Dorou raz takto spomínali na svoje zoznámenie sa. Ak by to ovšem dovolil. No z chmúrnych myšlienok ho vytrhol rozhovor Harryho s Arthurom, ktorí sa bavili o mladom Malfoyovi a Snapovi.

,,Znova ten Snape?" zamračil sa a otočil sa tvárou k Harrymu. ,,To je Dumbledorova vec. Dumbledore Snapovi verí a to by malo stačiť aj nám všetkým."

,,Ale povedzme, že sa v ňom mýli," nedal sa Harry, ktorý pred sviatkami počul rozhovor Snapa s Dracom. Vedel, že Draco niečo chystá a Snape mu v tom chcel pomôcť. Okrem toho, bola tu tá Neporušiteľná prísaha.

,,Ľudia to hovorili veľa ráz. Ide o to, či veríš, alebo neveríš Dumbledorovmu úsudku. Ja mu verím, a preto dôverujem aj Severusovi."

,,Ale Dumbledore môže robiť chyby," nedal sa Harry. ,,Sám to hovorí. A vy máte Snapa naozaj rád?" čudoval sa, keď ho Lupin bránil.

,,Nie, nemám ho ani rád, ani nerád. Po tom všetkom čo sa stalo medzi Jamesom, Siriusom a Severusom, nikdy nebudeme dôverní priatelia - zostalo medzi nami priveľa trpkosti. Ale nezabúdam, že po celý rok, čo som pracoval na Rokforte, mi Severus každý mesiac pripravoval protivlkolačí elixír, robil ho dokonale, takže som pri splne nemusel trpieť ako zvyčajne."

,,Ale náhodou mu vykĺzlo, že ste vlkolak, a museli ste odísť!" nahnevane namietol Harry.

Remus si vzdychol. ,,Rozhodol si sa ho nenávidieť, Harry a ja to chápem, lebo James bol tvoj otec, Sirius krstný otec a ty si zdedil staré predsudky. V každom prípade povedz Dumbledorovi, čo si povedal nám s Arthurom, ale neočakávaj, že bude mať rovnaký názor, alebo že ho prekvapí, čo mu povieš. Možno sa Severus vypytoval Draca na jeho príkaz."

Videl, že Harryho veľmi nepresvedčil, ale potom chlapec zmenil tému, lebo ho zaujímal niekto, kto si hovoril Polovičný princ. Lenže Remus nikoho takého nepoznal.

Do postelí sa dostali neskoro večer. Dokonca aj Remus nocoval u nich. Prespal v obývačke na gauči. Musel uznať, že ich gauč bol skoro taký pohodlný ako ten jeho. Dlho do noci však nemohol zaspať. Počul, ako sa vrátil Charlie. Bolo už neskoro. Pol tretej. Vedel to presne, lebo sa potom pozrel na hodinky, keď Charlie čo najtichšie vybehol hore schodmi. Nahnevane sa otočil na bok a jeho pery sa stiahli do tenkej linky.

,,Do čerta aj s Chaliem!" zamrmlal potichu a hľadiac do plameňov plápolajúceho ohňa v kozube sa snažil zaspať.

Lenže ani nasledujúci deň preňho nebol kto vie ako veselý. Celé sa to začalo pri raňajkách, keď Charlie povedal, že Dora ich pozdravuje a želá im všetkým Veselé Vianoce a dodal, že tie jej veru veselé nie sú. Bola totiž chorá. Prechladla a ležala v posteli s horúčkami.

,,Bol som pri nej, kým jej neklesli aspoň trochu. Fakt som sa o ňu dosť bál, lebo začínala blúzniť," dodal a vrhol nenápadný pohľad na Remusa, ktorý sa ako naschvál začervenal.

Molly z toho nebola práve nadšená, ale jej náladu aspoň trochu vylepšili darčeky. Dostala krásny ligotavý klobúk polnočnej modrej farby, akoby posiaty drobnými diamantmi a rovnako krásny, ručne tepaný zlatý náhrdelník. Dary od jej synov, Freda a Georga. Kým sa nad nimi rozplývala, Ginny vyťahovala Harrymu červíka z vlasov. Jeho vianočný darček od Kreachera.

,,Dáš si omáčku, Fleur?" opýtal sa Ron v snahe obslúžiť ju a nechtiac na ňu prevrhol misu s jej tekutým obsahom. Bill však rýchlo zasiahol. Mávol prútikom a omáčka preletela vzduchom späť do omáčnika.

,,Si rohovnako hrhozný ako tá Tonksová," povedala Fleur Ronovi po vďačnom bozku, ktorý uštedrila Billovi. ,,Vždy všetko prehevrháti ..."

,,Pozvala som drahú Tonksovú na dnes k nám," oznámila Molly a nezvyčajne prudko položila na stôl mrkvu, pričom sa zamračila na Fleur. ,,No nepríde. Žiaľ, ako sme počuli, je chorá," otočila sa k Remusovi s nekompromisným výrazom v tvári. ,,Hovoril si s ňou v poslednom čase, Remus?"

,,Nie, s nikým som nebol v spojení," odvetil Lupin vyhýbavo, čo bola vlastne aj pravda. Naposledy ju videl týždeň po Halloweene, kedy sa pohádali. ,,Ale Tonksová môže ísť k svojej rodine, nie?"

,,Hmmm, možno," súhlasila Molly. ,,Ale mala som dojem, že chce tráviť Vianoce sama."

,,Pokiaľ viem," zamiešal sa do rozhovoru aj Charlie, ,,vravela, že ostane v Rokville. Domov poslala len Vianočné prianie."

,,Tonksovej Patronus zmenil podobu," povedal Lupinovi. ,,Aspoň Snape to tvrdil. Nevedel som, že sa také niečo môže stať. Prečo sa môže Patronus zmeniť?"

Remus tentoraz prežúval sústo dlhšie, prehltol a až potom pomaly povedal: ,,Niekedy ... po veľkom šoku ... citovom zlome ..."

,,Vyzeral veľký a mal štyri nohy," povedal Harry, ktorému náhle zišlo čosi na um a stíšil hlas. Lenže našťastie pre Remusa nedokončil, lebo prišiel sám minister osobne, spolu so svojím asistentom Percym, ktorý sa rodine v posledných rokoch odcudzil.

Remus rýchlo dojedol a ospravedlnil sa, ďakujúc za všetko s tým, že sa určite ukáže na Silvestra. Musel odtiaľ odísť. Zdalo sa mu, že je tam pritesno. A preňho azda aj prihorúco. Nielen, že všade, kde sa pohol videl pred sebou strápenú tvár Dory, ale každý mu ju neustále aj pripomínal. Akoby sám už takto netrpel viac ako dosť!

Bolo skoro sedem hodín večer, keď sa na dvere Dorinej izby za ozvalo naliehavé zaklopanie a ona lenivo otvorila oči.

,,Dora? Dievčatko, si tam?" spýtal sa tak veľmi známy hlas. Bol to jej otec.

,,Mami, oci," vyvalila oči, keď ich oboch zbadala postávať na chabo osvetlenej chodbe. ,,Čo tu robíte?"

Jej otec ju jemne odstrčil odo dverí, aby mohli vojsť dovnútra. ,,Pani Weasleyová bola taká láskavá a oznámila nám to, čo si ty asi nepovažovala za potrebné alebo dôležité a síce, že tvoj zdravotný stav nie je práve najlepší," vysvetlil jej, zatiaľ čo ju jej matka nekompromisne hnala späť do postele a priložila jej ruku k čelu skúmajúc, ako veľmi je rozpálené. No už po všetkých kútoch izby zhľadúvala aj teplomer.

,,Prečo si nám to vlastne zatajila?" ozvala sa vyčítavo, keď si ho strčila pod pazuchu. ,,A prečo si neprišla domov, keď tvoj stav bol taký vážny?! Boli by sme sa o teba postarali!" hnevala sa.

,,Naozaj?" Andromeda nevychádzala z údivu nad ľahkovážnosťou svojej jedinej dcéry a poklopkávala špičkou pravej topánky po drevenej podlahe. ,,Takže podľa teba je zrejme vysoká horúčka a blúznenie prechádzka ružovou záhradou, čo Nymphadora?"

,,Nevolaj ma Nymphadora, mama. Už som ťa o to prosila snáď tisíc krát!" zvolala rozzúrene.

,,Ale prečo?" Andromeda rozhodila rukami. ,,Prečo sa ti to meno nepáči? Ja to jednoducho nechápem!"

,,No dobre, veď sa nič také nestalo. Ale mohla si nám dať vedieť, že nie si v poriadku. Si naša jediná dcéra a máme o teba strach," napomenula ju s láskou, ktorá sa zračila v hnedých očiach. ,,Naozaj si už v poriadku?" starala sa, lebo napriek všetkým dcériným tvrdeniam sa jej nepozdávala.

,,No, nie je to ešte celkom ono, ale zvládnem to. Horúčky ustúpili. Už bude lepšie," uistila ju Dora.

,,Určite sa nechceš s nami vrátiť domov?" spýtal sa pre zmenu otec, ktorému sa jej stav tiež nepáčil.

,,Si tvrdohlavá ako mulica," nadhodil veselo. ,,A vôbec tu nemáš Vianočnú výzdobu!" až teraz si všimol tento podľa neho veľmi vážny nedostatok.

,,Nevadí. Veď aj tak je zachvíľu po sviatkoch," nadhodila bezstarostne. ,,Dostali ste darčeky?"

,,Áno, hoci nás veľmi mrzelo, že nám ich doniesla sova a nie naša dcéra," podpichla ju matka a Dora prevrátila očami.

,,Aj preto sme sa rozhodli, že tvoje darčeky ti prinesieme osobne. Boli sme rozhodnutí počkať, kým sa neukážeš," uškŕňal sa jej otec a vyťahoval z tašky škatule.

,,Toto je od mami," povedal a podal jej veľkú krabicu, zabalenú v tmavomodrom papieri s potlačou tváre Santa Clausa, ktorý navyše žmurkal. Bola previazaná veľkou stuhou. Chvatne ju otvorila. Našla v nej novú bordovú mikinu s kapucňou, šálom a párom teplých ponožiek.

,,Ďakujem, mami," povedala a objala ju. No otec jej už strkal do ruky dar od neho. Nebola to taká veľká krabica a nebola ani tak úhľadne zabalená, ale na tento dar sa tešila asi najviac. Otec miloval všetky tie čarodejnícke vecičky a bedlivo sledoval všetky nové vynálezy. Hneď ako sa objavilo na trhu niečo nové, už to mala.

Tentoraz dostala kompas na metlu, nový špiónoskop - lebo starý sa jej rozbil - a nepriateľohľad.

Remus stiahol ruku z dverí, keď začul cudzie hlasy. Práve sa chystal zaklopať na dvere Dorinej izby v hostinci Kančia hlava. Chvíľu tam len nepohnute stál a premýšľal, čo má spraviť. Rozhodne ich nechcel rušiť. Ako mohol počuť, boli pri nej rodičia. Barman Tom mu povedal, že v hostinci je teraz sama. Savage bol doma, Proudfoot spal a Dawlish bol na pochôdzke. Lenže zabudol sa zmieniť o tom, že má návštevu.

Remus sa zamračil. Chcel ju vidieť, hoci so sebou bojoval veľmi dlho. Chcel sa presvedčiť, že je v poriadku, ale už o tom nebolo ani pochýb. Zišiel dole do baru a sadol si do tmavého kúta k stolu. Objednal si čaj a kým tam sedel, z vrecka kabáta vylovil obálku. Dlho ju pred sebou držal v rukách a mal chuť ju priložiť k plameňu horiacej sviece, len aby vzbĺkla a premenila sa na popol. Lenže vedel, že bude lepšie, ak spraví, čo si zaumienil. Musel ju odovzdať. Už nevedel ako ju má presvedčiť, aby si ich vzťah vyhodila z hlavy raz a navždy. Najhoršie bolo to, že on jej už nevládal ani vzdorovať. To, že naposledy tak vybuchol tiež svedčilo v jeho neprospech. Vždy svoje problémy riešil s chladnou hlavou, ale teraz ... Znova si vzdychol. Chcel chvíľu počkať a dať jej ju osobne, keď odídu preč jej rodičia, ale napokon sa rozhodol inak. Nechal ju u Toma, aby jej ju odovzdal a odišiel, stratiac sa v snehovej chumelici, ktorá zúrila vonku.

Dora otvárala obálku horiac zvedavosťou. Vedela, že ju tam pre ňu nechal Remus. A Tom jej povedal, že bol dokonca tu. Nechápala však, prečo odišiel a neprišiel ju pozrieť. No len čo začala čítať list, pochopila.

Si krásna žena, moja Nymphadora sladká, no nie si pre mňa, to mi ver. Nechcem nás oboch viacej trápiť, preto prosím Ťa, tieto slová do úvahy ber.

Nikdy Ťa nebudem môcť ľúbiť a ani Ty, nemôžeš ma milovať. Veď dobre poznáš všetky dôvody, pre ktoré odmietam Ťa, tak neskúšaj viac proti tomu bojovať. Zabudni na to, že by si mohla čo i len na krátku chvíľu proti tomu vzdorovať.

Moje rozhodnutie už nič nepresvedčí a ranu Tvojho srdca, iné srdce po čase láskou vylieči. Nechcel som Ťa raniť, no inak to nešlo. Bol by som strašne rád, keby Ťa to poblúznenie srdca, to čo si myslíš, že cítiš ku mne, raz a navždy prešlo."

,,Znova to spravil," napadlo jej skrúšene. ,,Znova sa ma vzdal. Odrádza ma od lásky, ktorú k nemu cítim všemožným spôsobom," šepkala zlomeným hlasom.

Na stole uprostred izby horela svieca. Podišla k nej a list priložila k mihotavému plamienku. Nechala ho zhorieť na popol, ktorý potom mávnutím prútika nechala zmiznúť. Zamyslela sa. Naozaj na tom bola s odhodlaním na konci svojich síl a už - už chcela prestať. Už sa ho chcela navždy vzdať, lenže možno aj kvôli tomu listu, ktorý jej nechal sa rozhodla, že to neurobí. Vedela čítať medzi riadkami. A vedela čítať z jeho očí. Bola si istá, že k nej niečo cíti, ale zapiera to, potláča a skrýva, pretože má dojem, že nie je pre ňu dosť dobrý, a že je priveľmi nebezpečný.

,,Musím ho teda presvedčiť o opaku," skonštatovala veselšie, ale nálada jej klesla znova pod bod mrazu, keď začala rozmýšľať, ako to dosiahnuť.

Naposledy sa naozaj škaredo pohádali a to len kvôli tomu, že mu navrhla, aby boli milencami, ak si ju už teda nechcel zobrať a nechcel s ňou mať spoločnú budúcnosť, mohli si ukradnúť aspoň pár chvíľ pre seba takto. Ale jemu sa to zrejme nezdalo ako vhodný nápad, lebo vybuchol ako nepríčetný. Spomenula si na to, čo jej povedal Divooký. ,,Ak ho naozaj ľúbiš tak, že by si zaňho dala aj svoj vlastný život, nevzdaj sa! Dokáž mu, že sa v svojom rozhodnutí zmýlil a bolo nesprávne. Život treba žiť, nie prežívať!"

Mal pravdu ako vždy. Musí mu teda dokázať, že jeho rozhodnutie bolo nesprávne. Lenže stále ostávalo visieť vo vzduchu to ,,ako."

Nakoniec sa rozhodla dať mu aspoň jeden jediný deň. Dopriala mu pocit, že je všetko tak, ako si to želá. Ale nasledujúci večer si sadla k stolu a na kúsok pergamenu napísala krátku odpoveď. Jej sova Merkúra priletela ako na zavolanie, hoci skoro minula jej okno, keď ju silný studený severák poháňal svojím mohutným dychom. Dora jej otvorila a upevnila jej správu na nohu. Sova nespokojne zahúkala. Vôbec sa jej nepáčilo, že musí znova lietať v tom hroznom nečase. Dora to však nepochybne myslela vážne. Prikázala jej odniesť správu, ale nečakať na odpoveď. Na cestu jej dala jednu soviu sušienku a sova sa aspoň na malú chvíľu prestala durdiť a voľky - nevoľky vyletela do snehovej metelice znova.

Remus sedel pred krbom a čítal knihu. Teda, aspoň sa tak tváril. Pred sebou však nemal napínavý dej obľúbeného románu, ale obrázok Dory. Strhol sa, keď niečo narazilo do okna. Myslel si, že sa rozbilo, ale bol to omyl. Na parapete našiel sedieť našuchorenú guču peria. Bola to sova. Otvoril okno a vpustil ju dnu. No len čo jej odmotal správu z paprčky, znova uletela do nečasu. Remus si prečítal odkaz. Bol od Dory. Keď neodpovedala na jeho list, myslel si, že ju konečne o svojej pravde presvedčil. Očividne to tak nebolo. A hoci ho sprvu zachvátil pocit hnevu i zúfalstva, nemohol tvrdiť, že po prečítaní tej správy by sa cítil horšie ako doteraz. Vlastne ... vydýchol si. Podišiel k svojmu obľúbenému kreslu a znova si prečítal tých pár riadkov.

nazvi ma hoci tvrdohlavou, a či bláznom, ak to chceš! No nenazývaj lásku poblúznením, lebo to tak nie je a Ty to vieš! Opakujem znova už snáď po stý krát: Ľúbim Ťa a nevzdám sa Ťa! Ber to ako fakt!

Musel sa zasmiať. Z hrdla sa mu vydral zvonivý, uvoľnený smiech. Znova sa zasmial po veľmi dlhom čase. A mohla za to ona. Nevzdá sa ho napriek všetkému.

Svetlo v tme