Kapitola:
Pridaná: 27.2.2008, 16:14:54
Čítaná: 681×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Čarodejnícka dedinka 2 » Trpký dar 3 » Zlý začiatok 4 » Krutý nepriateľ 5 » Na stráži 6 » Nový domov 7 » Chybný krok 8 » Šikmá ulička 9 » Kotlík plný horúcej lásky 10 » Sirius, James a Peter 11 » Vlkolak 12 » Záškodníci 13 » Zarytý tvrdohlavec 14 » Epilóg - Už nie som voľná ...

Bol horúci júl, sobota, neskoro v noci, keď Anette Lupinová vyšla zo svojho skromného laboratória a manželove oči sa na ňu spýtavo pozreli.

,,Nič," odvetila strnula a unavená si sadla vedľa neho na gauč v obývačke.

John ju objal okolo pliec a pobozkal ju na čelo. Snažila sa už skoro celých päť rokov, aby vymyslela niečo, čím by uľahčila synovi premieňanie. Ale nedarilo sa jej to. No už si nezúfala, tak ako kedysi. Proste to prijala a skúšala odznova. Ale z času na čas potrebovala povzbudiť.

,,Neopováž sa vyčítať si to," varoval ju láskavo John. ,,Neprišiel na to nik ani z tých študovaných hláv. A ty nie si horšia ako oni."

Anette sa oprela hlavou o jeho plece a nespokojne si vzdychla.

,,Vieš, že ťa ľúbim, však?" opýtala sa a rukou si prikryla ústa, lebo zívla.

,,Áno. A ja ľúbim teba. Ale je načase ísť do postele ty moja divožienka," doberal si ju veselo a sledoval, ako si upravuje uvoľnený prameň vlasov. Zľutoval sa nad ňou a vreckovkou, ktorú vytiahol z vrecka štrikovanej vesty, jej utrel špinavú šmuhu z líca i čela.

Hoci bola Anette strašne unavená, nemohla spať. Prehadzovala sa jednostaj v posteli, mysliac na svojho syna.

,,Zlatko, čo je?" zahundral rozospato John a otočil sa na bok, tvárou k nej.

,,Prepáč mi, ale už dlho ma trápi jedna vec," šepla.

,,Mhm a čo je to?"

,,Remus mal v marci jedenásť. Myslíš, že dostane list z Rokfortu? Určite nevedia o jeho ... prekliatí."

John si vzdychol. Aj on nad tým uvažoval už dlhšiu dobu. ,,Neviem. Naozaj neviem."

,,A čo ak predsa len príde list? Čo potom?"

,,Anette, nemysli na to. Ak list nepríde, tak z Remusa bude obyčajný človek, mukel. A ak príde ... nuž, tým sa budeme zaoberať potom. Tak, či tak, budeme ho ľúbiť stále rovnako."

,,Áno, dobre. Máš pravdu," priznala nakoniec. Lenže aj tak nebola pokojná. Bolo už 12. júla. Ak list z Rokfortu príde, stane sa tak budúci týždeň, ale ak nie ... Nevedela, či by bolo lepšie, keby sa Remus do čarodejníckej školy dostal, alebo nie. Nemal žiadnych priateľov. Žili utiahnuto a on bol hanblivý a uzavretý do seba. Lenže, ak by predsa ten list prišiel, všetko by sa mohlo zmeniť. Určite by vymysleli nejaký spôsob, ako by pred ním na tých pár nocí ochránili ostatných a možno by si konečne našiel aj priateľov. Teraz mal ich dvoch a svoje knihy, nad ktorými trávil väčšinu svojho času. Určite vedela len jedno. Najhoršie zo všetkého bude to čakanie.

Remus sedel vo svojej izbe a bol zabratý do čítania knihy o drakoch, keď začul v predsieni cudzí hlas. Najprv sa mu to zdalo zvláštne, pretože oni návštevy nikdy nemávali. Stačilo mu poodchýliť dvere, aby celkom zreteľne počul o čom sa rozprávajú. Za svoj vynikajúci sluch i zrak - tomu sa hovorilo irónia osudu - mohol ďakovať tomu nešťastiu, ktoré ho postihlo pred viac ako piatimi rokmi.

,,Profesor Dumbledore," počul zašepkať prekvapene svoju matku. ,,My ... nečakali sme Vás," vyjachtala akoby na ospravedlnenie.

,,Profesor Dumbledore?" spytoval sa v duchu Remus sám seba. ,,Kde som to meno už počul? A čo tu asi chce?"

Do rozhovoru sa vmiešal Remusov otec, ktorý tiež prišiel hosťa privítať. Zaviedli ho do obývačky a jeho mama odtiaľ nervózne vybehla, len aby sa o malú chvíľu vrátila späť s naloženým podnosom, s čajom a sušienkami.

,,Prišiel som sem, lebo ..." začal hosť, ale John ho ospravedlňujúc sa prerušil. Remus počul, ako sa dvere obývačky s tichým vŕzganím zavreli a dom stíchol. Jeho otec znova použil nejaké kúzlo, aby nemohol nič počuť.

,,Ale prečo?" hútal nahlas. Bol taký zvedavý, že zaklapol rozčítanú knihu a zbehol dole schodmi. Pritlačil si ucho na dvere izby, kde sedeli jeho rodičia s neznámym hosťom, ale bolo to márne, lebo nepočul nič. Zvesil hlavu a skleslo si sadol na schody vedúce na poschodie, kde boli ich spálne. A čakal.

,,Naozaj to bolo potrebné?" ozval sa Albus, ale nedal na sebe znať žiadne prekvapenie.

,,Áno," odvetili obaja naraz a nervózne na seba pozreli. ,,Chceme ho chrániť. A nechceme, aby bol sklamaný," vysvetlila rýchlo Anette.

,,Chápem," prikývol Albus a usmial sa na nich. ,,Ale prišiel som práve kvôli nemu. Váš syn v septembri nastúpi na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku," oznámil im.

John a Anette si znovu vymenili neisté a rozpačité pohľady. Nakoniec sa odhodlal prehovoriť John.

,,Nuž, neviem, či to bude dobrý nápad, pán riaditeľ."

,,A prečo by nebol?" spytoval sa Albus, hľadiac na nich spoza svojich polmesiačikových okuliarov.

,,Je tu taký jeden ... problém," odvetil John, stále sa zdráhajúc priznať pravdu. ,,Náš syn je ... on je ..."

,,Vlkolak?" ozval sa Albus, pričom si spojil končeky prstov oboch rúk.

,,Ako to viete?" zhíkli obaja, no on sa len tajomne usmieval. ,,To teraz nie je dôležité," zdvihol ruku a mávol svojim prútikom. Na stole sa objavila zažltnutá obálka a zeleným atramentom bola na jej vrchnej strane vypísaná adresa s menom adresáta Remusa Johna Lupina.

,,Prišiel som na spôsob ako vyriešiť ten malý problém, aby Remus neohrozil ani seba, ani ostatných," riekol upokojujúco, stále sa usmievajúc.

,,Áno?" ozvala sa prekvapene Anette a čakala, že im to riaditeľ bližšie vysvetlí.

,,Na Rokfortskom pozemku rastie teraz jeden strom. Je veľmi vzácny. Jeho semienko som získal od jedného priateľa z Nepálu. Nie je to obyčajný strom. Po zasadení vyrastie do svojej normálnej veľkosti za jediný mesiac. Pod ním je v zemi vyhĺbená chodba, ktorá vedie do neveľkého domčeka. Je očarovaný a dobre zabezpečený kúzlami. Remusa tam vždy odvedie vedúci príslušnej fakulty - podľa toho, kde ho klobúk zatriedi," vysvetľoval. ,,Ten strom sa volá Zúrivá vŕba. Iste ste už z jeho názvu pochopili, že to nie je obyčajný strom. Dokáže sa ohýbať nielen v kmeni, ale dokáže hýbať aj konármi. Mohla by dokonca zabiť. No existuje jednoduchý spôsob, ako ju znehybniť - bez prútika," dodal rýchlo, keď videl znepokojený a vystrašený pohľad Remusových rodičov, keď spomenul, že ten vzácny strom by mohol ich syna aj zabiť. ,,Remus a aj ostatní tak budú v bezpečí a jeho tajomstvo ostane medzi nami. Viete o tom Vy, ja a bude to vedieť aj vedúci jeho fakulty, ktorého zaviažem sľubom mlčanlivosti. Tak, čo Vy na to?"

Lupinovci sedeli zavesení do seba a pozorne počúvali. Albus Dumbledore bol naozaj obdivuhodný muž. Takto si dal záležať s ich trápením. Bolo to od neho veľmi šľachetné.

,,Tak? Dovolíte mu ísť študovať na Rokfort?" Dumbledore trpezlivo čakal na ich rozhodnutie.

Anette sa dojato usmiala, potláčajúc slzy. ,,Zavolaj Rema," poprosila svojho manžela, ktorý bol rovnako vykoľajený riaditeľovou snahou ako jeho manželka. ,,Má tu poštu."

Remus vošiel nesmelo do obývačky, len čo ho otec zavolal a ich nevšedný hosť, oblečený v indigovomodrom habite s potlačou hviezdnych sústav, so špicatým klobúkom na hlave, s čudnými okuliarmi a dlhou bradou, mu podal akúsi obálku. Remus nikdy nedostal žiaden list a teraz držal jeden v ruke. Bol taký vzrušený, až sa mu pri jeho otváraní triasli ruky. Roztvoril pergamen a pohľadom preletel po hlavičke listu.

,,Vy ste riaditeľ Rokfortu!" zvolal prekvapene a teraz si spomenul, kde počul o tom mene. Čítal o ňom v knihe Dejiny Rokfortu. Počul o tej slávnej škole, ale nikdy sa mu ani len neprisnilo, že tam raz bude študovať. Hoci o tom potajomky sníval. Pred rodičmi sa o tom tiež nezmieňoval, lebo im nechcel pridávať zbytočné starosti. Aj tak ich s ním mali vyše hlavy.

No Albus Dumbledore sa len veselo zasmial, tak ako vždy. ,,Áno, Albus Dumbledore, osobne," kývol hlavou a podal chlapcovi ruku, keď sa mu aj ten predstavil.

,,Remus Lupin. Teší ma, pán riaditeľ," stisol mu ruku a na malý moment pozrel do tých priezračných modrých očí.

,,Aj mňa, mladý muž," odvetil spokojne.

Remus sa hneď na to rozlúčil a ospravedlnil sa, lebo si chcel list prečítať v súkromí. Znova sedel vo svojej izbe na posteli a znova a znova prechádzal očami tých pár riadkov.

,,Vážený pán Lupin,

s potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatý na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. V prílohe Vám zasielame zoznam všetkých učebníc a školských pomôcok.

Školský rok sa začína 1. septembra. Svoju sovu nám pošlite najneskôr do 31. júla.

Minerva McGonagallová

zástupkyňa riaditeľa."

Remus si už azda po desiaty krát prečítal zoznam priložených kníh.

,,Toľko nových kníh. Toľko zaujímavostí," šepkal si napäto. Najviac zo všetkých ho zaujali tri knihy. Dejiny mágie od Bathildy Bagshotovej, Nadprirodzené bytosti a ich výskyt od Newta Scamandera a Príručka sebaobrany od Quentina Trimblea. Lenže rovnako sa tešil asi aj na čarovanie, transfiguráciu a ostatné predmety. Všetko znelo tak tajomne, tak úžasne. Nevedel sa dočkať, kedy bude konečne prvého septembra.

Keď riaditeľ odišiel, rodičia si ho zavolali znova.

,,Takže," povedal otec spokojne a v hlase mu zaznela hrdosť, lebo nepochyboval, že jeho syn bude vynikajúci študent. Predpoklady na to mal. ,,Vyzerá to, že pôjdeš na Rokfort. Predsa len z teba bude čarodejník."

Anette si všimla neurčitý výraz na synovej tvári a aj na jej tvári sa objavili vrásky spôsobené obavami. ,,Chceš tam ísť, Remus?" spýtala sa a natiahla k nemu ruku. Keď si sadol medzi nich, ustarostene si vzdychol.

,,Áno, chcem tam ísť. Naozaj," ubezpečil ich rýchlo. ,,Ale všetky tie veci ... oblečenie, knihy, pomôcky ... bude to drahé. Môžeme si to dovoliť?" ozval sa pochybovačne.

,,Až tak zle na tom nie sme. Neboj sa. Zvládneme to," povedal John rozhodne, hoci pravda bola, že odkedy Anette nepracovala, boli na tom po finančnej stránke horšie. Predsa len, jeden plat pre troch ľudí ... a ani z Johnovho platu si nemohli veľmi vyskakovať, hoci pracoval na Ministerstve.

Ale Anette trápilo ešte niečo. ,,Nehneváš sa na nás s otcom, že sme sa s tebou doteraz o Rokforte nerozprávali?"

Remus pokrútil hlavou a ubezpečil ju, že nie, že to robili kvôli nemu, lebo ho chceli ušetriť od sklamania.

,,Ale môžete to napraviť," zvolal šibalsky. ,,Môžete mi o ňom porozprávať teraz."

John sa uškrnul a pohodlne sa oprel. ,,No, tak kde začať?" zamyslel sa nahlas. ,,Vieš, že tam sú štyri fakulty, do ktorých žiakov roztrieďuje klobúk?"

Remus prikývol a začal menovať: ,,Chrabromil, Bystrohlav, Bifľomor a Slizolin." To, že najradšej by sa ocitol práve v Chrabromile si nechal pre seba.

,,Správne," pritakal John a rozhodol sa začať od začiatku, pričom Remus pozorne počúval, sem - tam ho vyrušil nejakou otázkou a Anette občas niečo doplnila, ak John čosi v rozprávaní vynechal.

Sovu so správou o potvrdení nástupu do školy poslali hneď na druhý deň. Remus sa už nevedel dočkať, kedy odcestuje. Na kalednári v svojej izbe si odškrtával jednotlivé dni do nástupu do školy. Tešil sa, že spozná nový svet, nové prostredie i nových ľudí. Belfry totiž poznal ako vlastnú dlaň. Rodičia boli rovnako nadšení. Remusov entuziazmus a kladná zmena v jeho správaní ich nadchli. Na synovo prehováranie sa do Šikmej uličky vybrali na nákupy už v polovici augusta.

Boli už skoro všade. Mali potrebné knihy z antikvariátu, predpísané oblečenie od madam Malkinovej, kúpili aj ďalekohľad, mosadzné váhy a sadu sklenených fľaštičiek. Ostávalo už len posledné, no najdôležitejšie. Prútik.

Keď vošli všetci traja do vnútra, ozvalo sa slabé cinknutie zvončeka. Remus si všimol nápis na čiernej doske, vymaľovaný zlatými písmenkami. OLLIVANDEROVCI: VÝROBCOVIA PRVOTRIEDNYCH ČARODEJNÍCKYCH PRÚTIKOV OD ROKU 383 PRED N. L.

V obchode sa zvedavo poobzeral okolo seba. Bolo to tam také priestranné, asi ako ich predsieň. Bol to ozaj malý obchodík. Predstavoval si ho trochu inak, no napriek tomu sa nezatváril sklamane.

Spoza jedného z regálov sa vystrčila šedivá, strapatá hlava.

,,Dobrý deň, vítam Vás u nás," pozdravil ich predavač, keď sa ukázal celý. ,,Ako Vám pomôžem?" opýtal sa príjemným hlasom.

,,Dobrý deň, pán Ollivander," pozdravili jeho rodičia. ,,Potrebovali by sme prútik pre nášho syna," upresnil John.

,,A čo tak skoro? Iste ste sa chceli vyhnúť tomu zhonu, však je tak?" odpovedal si bez problémov aj sám. ,,Ešte dnes si pamätám na Váš výber prútikov, akoby to bolo len nedávno," usmial sa a sebavedome vychrlil všetky údaje. ,,John Lupin. 28 centimetrov, ohybný, vyrobený z višňového dreva s jadrom z vlasu jednorožca. Skvelý na čarovanie. Anette," preniesol na ňu svoj priezračný pohľad a ona sa len milo usmiala, aby prečkala túto uvítaciu ceremóniu. ,,Ružové drevo s jadrom vlasu víly, neohybný, 23 centimetrov. Skvelý najmä na elixíry." Keď prikývla, obrátil svoju pozornosť na Remusa.

Keď mu chlapec povedal, že je pravák, pán Ollivander mu prikázal predpažiť ruku a z pultu zobral meter. Zmeral ho od pleca po malíček, od zápästia po lakeť, od pleca po zem, od kolena po pazuchu i okolo hlavy, pričom mu vysvetľoval, že v prútikoch sa nachádzajú jadrá zo štyroch rôznych tvorov. Potom sa rozrečnil aj o rôznej dĺžke prútikov a vymenoval mu všetky druhy stromov, z ktorých drevo sa používa na výrobu prútikov. Remus mal po chvíli dojem, že aj on by už dokázal vyrobiť nejaký prútik. Keď ho konečne domeral a vedel už aj vzdialenosť medzi jeho nosnými dierkami, začal mu vyťahovať dlhé, úzke škatule, kde na zamatovom podklade ležal prútik. Každý bol iný. Rôzna dĺžka, rôzne drevo, rôzna ohybnosť. Presne ako vravel pán Ollivander. A Remus skúšal a skúšal, pričom si predavač stále niečo mrmlal a zdôrazňoval, že to vlastne prútik si vyberá svojho majiteľa, nie majiteľ prútik.

Remus tam len trpezlivo stál a skúšal prútik za prútikom. Zdalo sa mu, že ich vyskúšal azda aj tridsať, ak nie viac a začínal sa báť, že si vari ani žiadny nevyberie, keď vzal nasledujúci prútik do ruky a pocítil niečo zvláštne. V prstoch ho pošteklilo čudné teplo, akoby prútik povedal: ,,Ahoj, ja som ten pravý a odteraz som len tvoj." Keď ním mávol, z jeho konca vystrelil prúd žiarivých červených i zlatých iskier a pán Ollivander spokojne prikývol.

,,Tušil som, že to bude on. Tis, málo pružný. Dĺžka 26 a 1/4 centimetra, jadro z dračej blany. Blahoželám mladý muž. Váš prútik je skvelý na čiernu mágiu."

Hneď ako zaplatili, pozval ich John do Deravého kotlíka. Anette s Remusom si objednali nejaký zákusok a on narýchlo odbehol s výhovorkou, že čosi zabudol. Keď sa o malú chvíľu vrátil, neprišiel sám. V ruke držal neveľkú klietku.

,,Nech sa páči," povedal veselo a podával klietku svojmu prekvapenému synovi.

,,Ty si na to nezabudol?" opýtal sa červenajúc. To, že si mohli priniesť vlastné zvieratko rodičom zamlčal. Nechcel, aby mali ďalšie zbytočné výdavky.

,,Nie. Nezabudol. Hoci, nie je to kto vie čo, ale dúfam, že máš z neho radosť. Je to Kuvičok vra..." John nedopovedal, lebo Remus zoskočil zo stoličky a so slzami v očiach ho mocne objal.

,,Ďakujem, oci," hlesol a potom objal aj matku. ,,Aj tebe, mami."

,,Nemáš za čo," odvetili svorne a aj oni museli zaháňať slzy, tlačiace sa im do očí.

,,Mal by si mu dať meno," upozornila ho mama.

,,Sovy nosia správy, takže sa bude volať ... Hermes," vyhŕkol šťastne.

,,Hm, pekné meno," prisvedčil otec. A aj Anette ho odobrila.

Keď sa konečne dostali cez bariéru medzi nástupišťom 9 a 10, ocitli sa v celkom inom svete. Bolo tu tak rušno. Remus zatajil dych, keď sa obzeral okolo seba. Kým mu otec vyložil batožinu do kufra, mama sa s ním lúčila.

,,Nezabudni, že nám máš písať. Kľudne aj každý deň. Dávaj na seba pozor a svoje tajomstvo nevyzraď nikomu," zašepkala opatrne. ,,Ani zdanlivým priateľom. Mohlo by sa stať, že potom by ťa zo školy rýchlo vylúčili, dobre?"

,,Neboj sa mama. To nie je niečo, s čím by som sa chcel chváliť," odvetil poslušne.

,,Takže," vmiešal sa do rozhovoru otec. ,,Poslúchaj a snaž sa. Vieme, že budeš skvelý," usmial sa a objal ho. Vlak zapískal a Remus nastúpil. Ocitol sa v prázdnom kupé, hoci všade dookola boli hlúčiky baviacich sa študentov. Nevadilo mu, že je sám. Kýval rodičom, kým mu nezmizli z dohľadu spolu so stanicou. Sadol si a z vrchného vrecka kufra si vybral knihu. Dejiny mágie. No len čo ju otvoril na stránke, kde prestal čítať, dvere kupé sa otvorili a objavil sa v nich malý, zavalitý chlapec s pehami na tvári a vlasmi ostrihanými na ježka. Keďže boli už trochu dlhšie, vyzerali skôr ako vrabčie hniezdo. Remus si ho premeral pohľadom a čakal. Chlapec si ho tiež hanblivo obzeral, stojac medzi dvermi s kufrom v ruke a čiernou krysou v ruke.

,,Ahoj," pozdravil mu Remus prvý a chlapec potiahol nosom.

,,Ahoj," odvetil huhňavo a znova sa začervenal. ,,Môžem si prisadnúť? Všade je plno," vysvetlil, a keď Remus prikývol, vteperil sa dovnútra aj so svojím objemným kufrom.

,,Ja som Peter. Peter Pettigrew," predstavil sa a natiahol k nemu svoju bucľatú ruku, aby si s ním potriasol ako to často videl robiť svojho otca pri predstavovaní.

,,Remus Lupin," predstavil sa.

,,Toto je Spike, moja krysa. Naši mi chceli kúpiť radšej sovu, ale ja mám radšej krysy. Je vycvičená. Vie tancovať," chválil sa. ,,Chceš to vidieť?" Ani nečakal na Remusovu odpoveď a už jeho krysa poslušne tancovala na sedadle vedľa neho.

Lenže dvere kupé sa znova otvorili a ozval sa vystrašený výkrik. Peter vyvalil oči a rýchlo sa načiahol sa svojím zvieratkom.

,,Lilly, upokoj sa," ozvalo sa za dievčaťom a niekto ju vtlačil dnu.

,,Môžeme si prisadnúť? Všade je ..."

,,Obsadené," dopovedal Remus namiesto neho. ,,Jasné."

Nevysoký chlapec, s bledou tvárou a čiernymi vlasmi siahajúcimi skoro až po plecia sa otočil k Petrovi. ,,Prepáč, ale mohol by si si to zvieratko odložiť? Moja kamarátka sa bojí myší."

,,Aj potkanov a krýs," odvetilo dievča a pozeralo sa, ako Peter prikývol a odložil si Spika do klietky.

,,No tak si už sadni Lilly," prikázal jej chlapec a sám si sadol k Petrovi na voľné miesto.

,,No dobre," odvetilo dievča a žuchlo sa vedľa Remusa.

,,Ja som Severus a toto je Lilly," predstavil ich oboch.

,,Ja som Remus a toto je Peter," predstavil ich aj Remus. Zrazu ho kniha, ktorú mal na kolenách už nezaujímala. Živo sa zhovárali o tom, čo ich najbližšie čaká.

,,Vážne sa na hrad poplavíme na člnoch?" spýtal sa vyjavene Peter a Severus s vážnou tvárou prikývol.

,,Waw," hlesol Peter.

Potom sa bavili o ceremoniály a výbere jednotlivých fakúlt. Severus túžil dostať sa do Slizolinu a dúfal, že tam zaradia aj Lilly. Remusovi napadlo, že sa mu jeho kamarátka asi veľmi páči a nechce sa s ňou rozlúčiť. Lenže Lilly mala svoj názor a jednoznačne ho vyslovila. Bola tak ako Remus za Chrabromil. Aj Peter povedal, že by najradšej šiel tam.

,,No, ale to všetko zariadi Rokfortský klobúk. My o ničom nerozhodneme," dodal hnevlivo, lebo Lilly nechcela ísť do Slizolinu.

Keď vlak zastal, boli už všetci prezlečení v habitoch. Keď vystúpili, všetci štyria svorne zhíkli nad obrom, ktorý ich čakal na vlakovej stanici.

,,To je ale obor!" zvolala Lilly a vyvaľovala naňho oči.

,,Ruky má rozhodne ako lopaty," hlesol Remus neveriaco a zízal na pomerne mladého muža, vysokého možno aj tri metre, bradatého a oblečeného v nejakom chlpatom kožuchu. Až teraz si uvedomili, čo vlastne kričal.

,,Prváci ku mne! Prváci, ku mne! Šeci prváci ku mne!"

Jeho hlas znel ako hrom za búrky. Všetci sa okolo neho zhromaždili a čakali, čo bude. Kázal im zoradiť sa do dvojstupu a viedol ich k jazeru, kde si posadali do lodičiek. Do loďky k Remusovi, Petrovi, Lilly a Severusovi sa pridali ešte dvaja ďalší chlapci. Jeden mal okuliare a rovnaké strapaté vlasy ako Peter, no s tým rozdielom, že boli čierne ako uhoľ. A druhý chlapec mal vlasy dlhšie, tiež čierne a na tvári nadutý výraz, ktorý sa Remusovi nepáčil. Napadlo mu, že práve naňho si bude musieť dať v budúcnosti pozor. Volali sa James a Sirius a celou cestou na hrad sa chichúňali ako pomätenci.

V hrade na nich už netrpezlivo čakala zástupkyňa riaditeľa, profesorka McGonagallová. Rýchlo im dala pár inštrukcií a znova sa stratila za veľkými dverami, ktoré ako povedala, viedli do Veľkej Siene. Keď sa o pár minút vrátila, znova sa museli zoradiť do dvojstupu a nasledovali ju, aby mohla začať ceremónia triedenia. Viedla ich stredom, pomedzi štyri dlhé rady stolov, zatiaľ čo si ich všetci obzerali. Remus a Peter sa zvedavo obzerali po Veľkej Sieni, pričom Remus počul ako sa Lilly nadchýna začarovaným stropom a Severus jej vysvetľuje, prečo je to tak. Aj Remus to vedel. Čítal to predsa v knihe Dejiny Rokfortu.

Keď sa zoradili pred profesorským stolom, všimli si stoličku, na ktorej bol starý klobúk. Ten sa zrazu prebral a ožil. Začal spievať svoju uvítaciu pieseň o škole, jej slávnych zakladateľoch a nakoniec poprial žiakom veľa šťastia v novom školskom roku. Profesorka McGonagallová rozvinula dlhý pergamen, siahajúci takmer po jej kolená a začala vyvolávať mená jednotlivých žiakov. Remus všetko pozorne sledoval. Len čo nasadila žiakovi klobúk na hlavu, ten vykríkol meno príslušnej fakulty. Terry Abott sa dostal do Bifľomoru, Sirius Black putoval do Chrabromilu a aj Lilly Evansová tam bola zaradená, Gertrúda Hunterová šla do Bystrohlavu. Až po chvíli povedala profesorka jeho meno.

,,Remus Lupin."

Nervózne preglgol a pohol sa dopredu. Ani si poriadne nesadol, keď klobúk vykríkol: ,,Chrabromil!"

Pozrel na profesorku a tá mu venovala prísny pohľad. Jej obočie sa zdvihlo ako vtáčie krídla pri lete nad jej bledomodrými očami.

,,Presuňte sa k svojmu stolu, pán Lupin," upozornila ho a on odkráčal.

Sadol si vedľa Lilly, ktorá mu už držala miesto a všimol si, ako vyplazila jazyk Siriusovi.

,,Som rada, že aj ty si tu," zašvitorila a venovala pozornosť ďalej len triedeniu.

O malú chvíľu si k nim prisadli aj Peter Pettigrew s Jamesom Potterom a nejakou Alice, ktorej priezvisko Remus už nezachytil a ešte pár deciek. Videl, že aj Severus sa dostal tam, kam chcel. Ale sedel zamračene pri Slizolinskom stole zamračene poškuľujúc po Lilly.

Keď ich riaditeľ privítal, povedal potrebné nariadenia a príkazy, najedli sa. Remus takú hostinu už dávno nezažil. Mal pocit, že pukne. Po večeri ich odviedol prefekt do Chrabromilskej klubovne a predstavil im Tučnú pani. Keď povedal heslo, vpustila ich dnu. Remusa však čakala jedna nepríjemná záležitosť. Dostal sa na izbu s tými dvoma, ktorým by sa bol najradšej zďaleka vyhol. A ani Peter nebol ktovie aká útecha.

,,A to som si myslel, že si tu konečne nájdem priateľov," povzdychol si smutne v duchu.

-----------------------------------------***----------------------------------

[ » na začiatok « ]