Kapitola:
Pridaná: 27.2.2008, 15:29:28
Čítaná: 2189×
Hodnotenie: (počet hlasov: 29)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Stirlian, Helios
Stručný dej: Príbeh plný elfov, vojny, zla, ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Smrteľné zvony 2 » Únos

Pokojnú noc v Sarnenských lesoch preťal hroznou silou veľký červený blesk. Bolo z neho cítiť hnev, zlo a smrť. Neznámy tvor ničil všetko živé čo mu prišlo do cesty. Vyruboval stromy, pustošil a zapaľoval les. Zvieratá toto zlo cítili už dávno a preto sa húfne pustili na útek. Aj elfovia cítili že sa niečo deje. V ich hlavnom meste Gil-ort zvonili zvony na poplach. Ženy a deti sa utekali skryť do svojich príbytkov a muži statočne brali najlepšie luky a meče. Čarodejníci si pripravovali svoje magické palice a medikova pripravovali lôžka pre ranených. Nikto však nevedel proti akému tvorovi musia bojovať a preto sa každý sa bál, aj keď elfovia boli tie najodvážnejšie tvory na zemi. Každý elf rôzneho veku cítil že toto nie je ďalší ľudský, alebo orgský útok. Cítili akoby samo zlo vyšlo z útrob zeme. Kapitán elfskej armády Helios dával posledné pokyny svojim vojakom pred tým, ako predstúpi pred kráľa, kráľovnú a pred radu starších. Bol robustnej postavy. Jeho dlhé čierne vlasy, ktoré mu siahali až po pás boli teraz pevne zviazané v konskom chvoste. V jasných modrých očiach sa mu odrážal tvrdý výraz. To však nič neznamenalo. V skutočnosti to bol veľmi milý a spravodlivý človek. „Nesmiete nikoho vypustiť z mesta ani do mesta.“

Jeden z vojakov sa už neudržal a vyhŕklo z neho „Čo to je pane? Cítim hroznú zlobu, nenávisť, smrť...“ Pri poslednom slove sa jeho hlas zlomil a on padol na kolená a začal trpko plakať. Niektorí muži iba zhnusene odvrkli, no Helios mu povedal:

„Viem čo cítiš a viem aký je tvoj strach. Aj ja sa bojím, ako ešte nikdy no pamätaj: sme elfovia a musíme bojovať až do posledného dychu. Sme prastarý ľud, ktorý obýva túto prekliatu krajinu od nepamäti.“

Mladíkovi to vôbec nepohlo, no prestal plakať a pozbieral sa.

„Helios!“ ozval sa hlas „Helios kde si?“ Bol to Stirlian služobník kráľa. „Helios volajú ťa. Máš sa okamžite dostaviť do súdnej siene.“

„Idem Stirlian. Neboj sa už idem.“ Naposledy sa otočil k svojim mužom a povedal im „Ak túto bitku vyhráme, tento deň sa zapíše do elfských dejín, ako deň neporaziteľných elfov!“ Zvrtol sa a ponáhľal sa do hlavného paláca. Prešiel okolo krásnych do dreva vyrezávaných obrazov s výjavmi z najslávnejších elfských bitiek. Šiel rovno ku nádhernému, machom obrastenému schodisku ktoré viedlo až na samý vrch paláca. Asi v polovici schodiska zišiel na tmavú, dubom vykladanú chodbu. Šiel až na jej koniec, kde našiel veľké zlaté dvere. Bez váhania ich otvoril. Ocitol sa vo veľkej kruhovej miestnosti kde sa naňho pozeralo vyše sto vzrušene debatujúcich elfov. Keď sa dvere zatvorili v miestnosti to okamžite stíchlo.

„Vitaj Helios!“ ozvalo sa zo stredu veľkého balkóna. Sedel tam veľký, urodzený elf. Po jeho ľavici sedela tá najkrajšia elfka aká kedy žila. Bol to kráľ Argonis so svojou ženou Elviou. „Pristúp bližšie drahý Helios zopakoval kráľ.“ Helios ráznym krokom pristúpil pod balkón a úctivo sa uklonil so slovami „haier en rieoleks“. Bola to stará elfšina ktorú ovládal iba málokto. Znamenalo to „tvoj verný služobník prišiel a úctivo sa Ti klania“. Kráľ nebol zaskočený že Helios vie rozprávať staroelvštinou, nebolo to po prvý krát. Povedz nám Helios, čo to visí vo vzduchu?

„ Neviem pane. Nepodarilo sa nám to zistiť. Poslal som tam dvoch špiónov no už sa nevrátili určite sú už po smrti. V miestnosti to nepríjemne zašumelo.

„Určite to budú zasa tí hnusní orgovia alebo úbohí ľudia, aby získali naše tajomstvá.“

prehovorila kráľovná.

„Nie madam určite nie. Každý cíti, že toto je oveľa väčšia sila, než akú majú orgovia či ľudia. Je z toho cítiť zlo, hnev, skazu a smrť. Preto vravím že by sme mali opustiť mesto ešte skôr, ako to sem príde. V miestnosti sa ozval hrozný smiech. Rada starších očividne neverila že by mohlo niečo dobyť toto nedobytné miesto.

„To nepripadá v úvahu!“ povedal kráľ. „Sme elfovia a nie biedne padavky. Máme tých najlepších lukostrelcov a mágov akí kedy existovali.

„Ja viem pane,“ povedal zúfalo Helios „ale aj tak proti niečomu takému silnému nemajú šancu.“

„Och, nebuď hlúpy!“ ozvalo sa z ľavej strany. Helios sa prekvapene otočil a videl že nejaký starec sa tvári mimoriadne nahnevane. „Ty si myslíš že elfský národ sa len tak vzdá? Sme hlavné mesto elfov! Máme tu mocné zaklínadla, ktoré ho strážia! Zaklínadla, o ktorých by sa tebe ani nesnívalo chlapče!“

„Arnafis prestaň!“ Okríkol staršieho kráľ. „Helios počúvaj, potrebujem vedieť či budeš za mnou stáť a neujdeš.“

„Aj keď si myslím že je to zlé rozhodnutie, budem za vami stáť až do mojej smrti!“

„Výborne tak už nemáme o čom diskutovať.“ potešil sa kráľ „Priprav vojsko Helios! Musíme byť pripravení na boj.“ No v tom sa ozval nejaký hlas tentoraz z pravej strany miestnosti.

„Je to hlúposť! Všetci zahynieme! Vy neviete čo je tá beštia zač!“ Helios sa otočiť a videl tam sedieť drobného starca. Nevidel mu však do tváre, pretože mu ju zakrýval tieň.

„ Čo si to povedal?“ spýtal sa ho kráľ zhrozene.

„Že všetci zomrieme ak zaraz neodídeme!“

„ Ale... ale prečo? Jachtal kráľ.

„Pretože tá beštia je Tumbruktus, syn samého Keltmara, pána podsvetia a kráľa nemŕtvych! Proti nemu nemáme šancu.“

„ Ako to môžeš vedieť?“ pridal sa iný starší.

„Pretože som ho videl cestou sem.“ povedal starec až príliš pokojným hlasom. Helios sa obzrel po sále a videl zhrozené tváre starších.

„Je iba jedna možnosť ako poraziť Tumbrukta a tou je legenda o troch rytieroch svetla.“ Miestnosť sa ozvala smiechom.

„Och, pravdaže tá báchorka o troch rytieroch svetla to že sa majú spojiť orgovia, ľudia a elfovia. Pravdaže, ale bohužiaľ to je nemožné pretože sme vo vojne!“

„ Ja som vás varoval.“ povedal záhadný starec a razom zmizol. Kráľ sa tváril pobavene, no vystrašene zároveň.

„Helios“ vyjachtal zo seba „pripravte vojsko!“

„Áno pane.“ Helios bol veľmi sklamaný. Na okamih si myslel, že kráľ dá na jeho slová a prikáže elfom, aby opustili mesto. Nestalo sa tak. Miesto toho kráčal naspäť ku svojej armáde. No v tom sa ozval ten najhorší zvuk aký mohol Helios čakať. Trubači trúbili na poplach. Helios bral schody po troch. O chvíľku vybehol na hlavné nádvorie a to čo videl mu vyrazilo dych. Bol tam. Naozaj tam bol. Nad mestom sa týčil veľký obor z ktorého sálalo zlo. Bol to Timbruktus.

„Pripravte zbrane!“ zakričal na svojich vojakov Helios. „Lukostrelci páľte!“ vzduchom preletelo veľké množstvo šípov. Mágovia hádzali ohnivé gule, no nepomáhalo to. Nič z toho sa ku Tumbuktovi nedostalo. On sa na nich iba mračil a potom sa začal smiať. Bol to ten najstrašnejší a najmrazivejší smiech, aký kedy počuli. Tumbruktus mávol rukou a celé mesto zachvátili plamene. Elfovia kričali a bežali, aby si zachránili život. Bolo počuť nárek a ston a všade naokolo vyčíňala smrť. Helios zazrel ako z paláca uteká veľké množstvo postáv. Na nešťastie si to všimol aj Tumbruktus a zvolal „Ale pozrime sa kráľ a kráľovná nám chcú ujsť!“ a poslal tým smerom veľmi mocné kúzlo. Kráľ a kráľovná sa našťastie stihli kúzlu vyhnúť a zmizli za zvyškami hradieb . Helios neváhal ani sekundu a zvolal vojakov na ústup. „Všetci do lesa!“ No hovoril to zbytočne. Väčšina elfov už bola dávno po smrti. Neváhal a rozbehol sa smerom k hradbám. Videl, že tí, čo ešte žijú, sa zúfalo pokúšajú uniknúť pred padajúcimi zvyškami paláca. Helios preskočil hradby a rozbehol sa do lesa. Zrazu sa zastavil a otočil sa. Videl ako celé mesto zachvátili plamene. Jeho srdce išlo puknúť od žiaľu. Jeho domov padol. Takto skončilo veľké mesto elfov. Zrazu ho niečo chytilo za rameno a on inštinktívne vytiahol meč. S prekvapením zistil že je to kráľ.

„Poď somnou!“ povedal. Bežali do blízkosti mesta. Tam Helios zbadal najmenej dvadsať veľkých, zlatom tepaných zvonov.

„Toto sú Smrteľné zvony. Týmto dáme vedieť celej ríši elfov že Gil-ort padol. Dokáže ich rozozvučať iba kráľ a kráľovná.“ Až vtedy si Helios všimol že neďaleko nich leží kráľovná. Bola mŕtva.

„Pomôž mi prosím.“ Potichu sa mu prihováral kráľ odvracajúc pohľad od mŕtvej manželky. „Tu más kľúč kráľovnej. Keď ti poviem, zasuň ho do tamtoho otvoru a potoč ním doprava. Priprav sa, teraz!“ Helios potočil kľúčom doprava. Zvonmi to otriaslo a rozozvučali sa. Bola to nádherná hudba. Taká, pri ktorej sa človeku chcelo až plakať. Táto hudba za ozývala v každom elfskom obydlí na míle ďaleko.

Zaniesla sa až do jednej elfskej osady Ordisium a zobudila mladé dievča menom Silvanas.

Venujem mojej naaaaaaaaaaaj. laske Katy Black milujem ta z celeho srdca a za toto dostanes ozajstnu pusinku uvidis.

[ » na začiatok « ]