Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 23.2.2008, 21:15:00
Čítaná: 722×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 18)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Len čo sa Nymphadora Tonksová prirútila v piatok v noci domov, osprchovala sa a unavene sa zložila do voňavých, mäkkých perín. Zaspala po pár krátkych minútach.

Andromeda nad tým len nesúhlasne pokrútila hlavou. Nechápala ako takto mohla jej dcéra žiť. Uponáhľane, často krát v strese a s neustálym pocitom nebezpečenstva. Ju to nikdy nelákalo. Možno aj preto, že ona nemala Dorinu povahu. A dokonca bola iná aj ako jej sestry. Nemyslela si o sebe, že je príliš krásna, a preto nebola pyšná ako Narcissa, ktorá mala dlhé blond vlasy, dokonalú postavu a azúrovo modré oči. A určite nemala také obrovské sebavedomie ako Bellatrix, jej dvojča, ktorá mala od malička sklon k tyranii. Jej oči boli tiež modré, ale tmavšie ako Narcissine. Boli priam temné. Ona mala oči hnedé a teplé. Neodzrkadľovalo sa v nich nič z Blackovskej nadradenosti a pýchy. Andromeda videla už vtedy v svojej sestre gény ich prísneho otca, ale určite nejaké vlohy zdedila aj po ich matke Elladore, ktorá s obľubou odsekávala hlavy domácim škriatkom. Ešte teraz sa striasla pri starej spomienke, ktorá sa znenazdania vyrojila spomedzi ostatných, len aby sa jej drzo pripomenula.

Andromeda si spomenula na jedno jarné popoludnie, keď boli ešte deťmi. Zatiaľ, čo si Narcissa s Bellou niečo ticho šepkali a dohovárali sa opodiaľ, potajomky po nej pokukujúc a vymýšľajúc nejakú neplechu, ona sedela opretá o mohutný kmeň starého duba a hrala sa so svojou bábikou. Tie dve jej vždy robili napriek. Ani vtedy tomu nebolo inak. Zobrali jej bábiku a hrdzavým nožom jej odrezali hlavu. Šlo to ťažko, keďže nôž bol tupý. Narcissa chcela vidieť ako sa to robí, keď ich mama usekávala hlavy domácim škriatkom a Bella jej to s radosťou názorne predviedla. Potom ju tam nechali samu a uplakanú sedieť pod stromom. V lone jej ležala bábika i jej odťatá hlávka.

,,Slečna Meddy, vy neplakať," zapišťal vedľa nej domáci škriatok nešťastne a smutne hľadel na zničenú bábiku. Bola to Blowe. Mädlila si ruky a nervózne sa obzerala okolo seba.

,,Čo tu robíš, Blowe? Vieš, že sa so mnou nesmieš zhovárať," pripomenula jej plačlivo.

,,Blowe vedieť, ale ona chcieť slečne Meddy pomôcť," odvetila tenkým hláskom a Meddy mala aj teraz pocit, akoby sa zhovárala s čajníkom, ktorý pri vare hlasno píska. Potom iba luskla prstami a hlava bábiky prirástla späť k telíčku, ani čo by nikdy nebola useknutá.

,,Blowe ísť, nesmú ju vidieť zhovárať sa so slečnou, inak byť zle," a s hlasným puknutím zmizla, aby sa premiestnila niekde do útrob domu.

Lenže Andromeda si všimla spadnúť záves na okne a rýchlo si domyslela, že ich videli. A mala pravdu. Keď dobehla do domu, jej matka práve hrešila domáceho škriatka, lebo ju neposlúchla a ona si musela za trest prežehliť ruky žehličkou. Bellatrix stála vedľa ich matky a pomstychtivo sa vyškierala, spokojná sama so sebou. Vtedy sa Andromeda rozhodla, že to tak nenechá. Večer, keď všetci spali, vykradla sa z izby aby darovala Blowe pár ponožiek.

,,Vy ma vyhadzovať?!" zapišťala nešťastne a veľkými očami hľadela neveriaco na malú Meddy.

,,Vravela si, že nechceš, aby tvoja hlava visela na stene v našej obývačke, však Blowe? Tej izby sa bojíš, však?" nedala sa odradiť Meddy od svojej heroickej záchrannej akcie, hoci vedela, že jej to len tak neprejde a strkala ponožky do tenkej rúčky škriatka.

,,Áno. Blowe sa tej izby veľmi báť. Ona nechcieť prísť o svoju hlavu," zapišťala a chytila sa za krk. ,,Ale kam potom Blowe ísť?" spýtala sa nešťastne.

Meddy sa zamyslela. O Rokforte už počula veľa. Aj od svojho bratranca Siriusa, ktorého mala najradšej z celej rodiny. A dokonca tam učil aj jej starý otec. Keď tu bol naposledy, spomínal, že tam škriatkov potrebujú.

Blowe prikývla, ale vzápätí pokrútila hlávkou, až jej zaplieskali uši. ,,Ale slečna tu potom ostať sama," namietla skrúšene.

,,Neboj sa o mňa. Ja budem v poriadku. Ale ty by si nebola. Počula som mamu šepkať si, že potrebuje nový obraz. No tak, Blowe, na čo ešte čakáš?"

Škriatok sa na ňu pozrel ešte raz. Potom sa chvejúcou, obviazanou rukou natiahla za ponožkami - boli biele s ružovými bodkami - a po chvíli smoklenia zmizla.

Meddy sa usmiala. Bola si istá, že sa ešte uvidia. Vedela, že ju trest neminie, ale mala dobrý pocit z toho, že pomohla niekomu, komu na nej aspoň trochu záležalo.

A tak to bolo celý život. Až kým nestretla Theodora Tonska a nevydala sa zaňho. Napriek tomu, že ju rodina zavrhla, stálo jej to za to.

Remus ležal v posteli a nemo civel do stropu. Myslel na kopu vecí a predsa sa väčšina jeho myšlienok točila okolo Dory. Vôbec tomu nerozumel. Snažil sa na ňu zabudnúť, vyhodiť si ju z hlavy, nemyslieť na ňu a predsa ho vidina jej tváre mátala na každom kroku.

,,Čo mám robiť, aby som na teba nemyslel?" zašepkal do tmy. Pretočil sa na brucho a zaboril si tvár do páperového vankúša. Lenže v kútiku duše si musel priznať, že na ňu nechce zabudnúť. V mysli mu ako na obrovskej svetelnej tabuli svietilo pár jednoduchých slov ako obrovský výkričník: ,,Ľúbim ťa Remus Lupin a nevzdám sa ťa! Ľúbim Teba, Teba!"

Keď bol včera za Dumbledorom, aby mu podal nové správy o ,,prieskume", ktorým ho poveril, stretli sa s Dorou akoby celkom náhodou. Tak žiarivo sa naňho usmiala, až mal dojem, že sa mu srdce roztopí ako fondánová pralinka a búšilo mu ako o besný troll. Prezradila mu, že ide cez víkend domov.

Tentoraz sa pevne rozhodol, že ju nevyhľadá a mienil v tom odhodlaní vytrvať. Zajtra bol Halloween. Okrem toho, že mal nejaké povinnosti, týkajúce sa žiadosti, s ktorou za ním prišiel ešte cez prázdniny Dumbledore, večer sa chcel zastaviť pozrieť svojich rodičov.

Fenrir Greyback sedel v zafajčenej miestnosti pochybného podniku ,,Plesnivý kotlík," a chladnými, sivými očami si prezeral jeho návštevníkov. Bola tu samá vyberaná spoločnosť. Zlodeji a podvodníci (šmuklovia), bosorky (čarodejnice, ktoré sa radšej zaujímali o čiernu mágiu), hazardní hráči (raráškovia), kupliari. Spodina čarodejníckeho sveta. Potiahol si z cigarety a aj on do vzduchu vyfúkol oblak modrastého dymu. Zakrúžil pohárom v ruke a hladina červenkastej tekutiny v ňom sa rozvírila. Obrátil pohár do seba a nedbalo kývol na jednookú čašníčku.

,,Čo si dáte?" ozvala sa hrubým, nízko posadeným hlasom, ktorý by jej ako ani nepatril.

,,Ešte raz Dračí dych," odvetil a pohľadom skĺzol po jej postave, ktorá bola až neveriacky dokonalá. Keď sa mu otočila chrtom mieriac k baru a s naloženým podnosom v ruke odchádzala, napadlo ho, že ak by si odmyslel tie krikľavo zelené vlasy, čiernu pásku, ktorá jej zakrývala druhé oko, hlbokú jazvu na celkom peknej tvári a ten hlas, dal by si povedať. Lenže dnes tu nebol kvôli potešeniu. O chvíľu mu priniesla to, čo si objednal. Nahla sa nad stôl a jej dlhé, zlaté náušnice cinkotavo zazvonili. Jeho pozornosť upútali tóny klavíra, ktoré sa rozozvučali v melancholickej balade. Hlučná, všakovaká spoločnosť stíchla, keď sa na pódiu objavila krásna speváčka. Dlhé, zlatisté pramene mierne kučeravých vlasov jej zahaľovali polovicu tváre a splývali jej na plecia i chrbát. Jej plné, narúžované pery sa zmyselne pohybovali, vypúšťajúc z hrdla slová piesne o krutosti osudu, smútku a nešťastí. Keď pomalými, ladnými krokmi prechádzala k svojej barovej stoličke stojacej na pódiu neďaleko klavíra, bolo počuť jemné klopkanie jej drevenej nohy.

Fenrir zbadal, ako sa k nemu pomedzi stolíky prediera Gawain McCormick. Alebo lepšie známy ako Čierny Gawain, jeho pravá ruka. Pred dvoma týždňami ho poveril dôležitou úlohou. Mal sledovať Remusa Lupina a zistiť, prečo sa s nimi odrazu rozhodol bratríčkovať, pretože tušil, že tam nie je z vlastnej vôle.

,,Mal si pravdu. Nehrá čistú hru," odvetil Gawain a obzrúc sa za čašníčkou, plesol ju po zadku a spokojne sa uškrnul.

,,A?" Fenrirovi taká nič nehovoriaca odpoveď nestačila. To, čo mu prezradil, predsa nebola preňho novinka. To už tušil dávno.

,,Neviem síce, pre koho pracuje, ale viem, o čo mu ide." Gawain sa nahol bližšie k Fenrirovi a šepol: ,,Snaží sa niektorých presvedčiť, aby sa nepridali na stranu Toho, koho netreba menovať."

Fenrirovi stuhla sánka, ale iba zamyslene prikývol. Jeho zamračený, temný výraz tváre neveštil nič dobré. Lenže Gawain McCormick sa ho nebál.

,,Treba ho varovať," prehovoril nakoniec. ,,Mal by sa konečne rozhodnúť, na ktorú stranu sa sám postaví. Buď je s nami a bude s ostatnými z covenu poslúchať moje príkazy, alebo ..." jeho ruka sa zovrela v päsť a sánka mu znova stuhla. ,,Postaráš sa o to, Gawain. Daj mu na vedomie moje rozhodnutie."

Jeho verný špeh spokojne prikývol. Fenrir hodil na stôl pár mincí a pobral sa preč. Vyšiel na tmavú ulicu a zapálil si ďalšiu cigaretu. Zahľadel sa na mesiac a spokojne sa uškrnul.

,,Noc je ešte mladá," zašepkal. Bol znova smädný. No tentoraz by jeho smäd neuhasil ani Dračí dych, ani iná tá čertovská žbrnda. Bažil po krvi.

O tri dni neskôr sa Remus premiestnil na miesto, kde sa v neobývaných štvrtiach Londýnsych ulíc schádzal celý coven. Teraz bola stará budova vystavaná z pálených, červených tehál prázdna. Podišiel bližšie a nakukol dnu cez rozbité okno. Niečo tu nesedelo. S Roranom Veinom sa mal stretnúť tu, pred budovou. Takže sa oneskoril, alebo zabudol. A možno sa na to vykašľal. Zdalo sa mu, že Roran sa dal presvedčiť. Aspoň jeden. Na začiatok celkom dobré. Zatiaľ bol prvý, ale kto vie. Remus konečne videl vo svojom snažení nejaký pokrok, nádej. Konečne nejakú dobrú správu, ktorú by mohol oznámiť riaditeľovi a teraz toto. Žeby znovu neuspel? Rozhodol sa však, že počká ešte chvíľu, a keď sa Roran Vein nedostaví do desiatich minút, pôjde.

V tme za ním sa ozvalo tiché šťuknutie a krátky záblesk zapaľovača osvietil tvár prišelca. Ale nebol to ten, na koho Remus čakal.

,,Dnes schôdza nie je," ozval sa ležérne a zastal sotva meter od neho. ,,Čo tu teda robíš, Lupin?" z jeho úst sa do vzduchu vyvalil obláčik dymu zo zapálenej cigarety.

Lupinovi myklo čeľusťou, ale nedal na sebe znať prekvapenie. Mal už dlhšiu dobu tušenie, že ho práve tento Fenrirov poskok sleduje. Teraz videl, že sa nemýlil. A to znamenalo len jedno. Problémy.

,,Pre koho pracuješ?" vyzvedal Gawain. ,,Fenrir si totiž myslí, že si sa k nám nepridal z vlastnej vôle."

,,Klameš. Veľmi dobre viem, že si presviedčal Veina, aby sa pridal na tvoju stranu. Akurát neviem, koho je tá strana."

,,Ani sa to nedozvieš. Žiadna totiž nie je. Som zásadne nestranný." Remus sa otočil nadávajúc v duchu, že Roran všetko vytáral. Teraz vedel, že to bol z jeho strany chybný krok. Chcel odísť, ale Gawain ho schmatol za plece a jediným trhnutím ho otočil k sebe.

,,Žiadny ma nezaujíma!" Remus vedel, že sa odtiaľ musí dostať. S Čiernym Gawainom sa neoplatilo ťahať za prsty.

,,Ale tento ťa bude!" zavrčal a skôr ako stihol Remus zareagovať, Gawain mu vrazil päsťou do brady. Remus sa zatackal, chrbtom naraziac na tehlovú stenu domu.

McCormick tam len stál a pobavene sa chichúňal, uvedomujúc si svoju prevahu sily. Práve sa chystal potiahnuť si z cigarety, keď mu Remus úder vrátil a zasadil mu ranu do brucha. Gawain vypľul prekvapene cigaretu so smiešnym úškľabkom na tvári a chvíľu sa zadúšal dymom. Remus si utrel tenký pramienok krvi, ktorý sa mu spustil z kútika úst. Tak dávno sa už nebil. Vlastne ... bil sa len raz. So Siriusom. A bolo to strašne dávno.

,,Aký požičaj, taký vráť," povedal Gawainovým smerom a znovu sa otočil na odchod, no jeho nepriateľ sa rýchlo pozbieral a na jeho vrátený úder odpovedal. Útočil na Remusa a ten mu utŕžené rany odplácal. Nechcel mu zostať nič dlžný. Ale nestačil naňho. Možno aj preto, lebo Gawain bol skúsený bitkár. Jeho matkou bola nehostinná ulica a čo viac, vedel boxovať. Remus nebol hlúpy, aby si neuvedomoval, že naňho stačiť nebude, napriek tomu sa s ním pustil do bitky. Hoci vopred prehratej. Teraz ležal na zemi celý dobitý a hlasno oddychoval. Gawain sa neďaleko neho zbieral zo zeme. Tiež ťažko oddychujúc. Utrel si zakrvavené ústa a odpľul si na zem. S prebytočnou krvou zmiešanou so slinami vypľul aj vybitý zub.

,,Teda," uškrnul sa uznanlivo. ,,Nepovedal by som, že dáš tak zabrať, Lupin," hlesol na jeho adresu.

Zdalo sa, že odíde bez ďalších slov, ale spomenul si na odkaz. ,,Boss ti odkazuje, aby si si spomenul, kto si. Máš sa rozhodnúť, ku komu chceš patriť."

Jeho dunivé kroky sa stratili v diaľke. Remus zastonal a opatrne sa postavil. Cítil sa, akoby ho prešiel Rokfortský expres. Nečakal na nič a odmiestnil sa. Priamo na nepokosený, zarastený trávnik svojho domu.

Dora sa strhla a rýchlo sa prebrala zo zamyslenia, keď niečo neďaleko žuchlo do trávy.

Remus len zastonal a prižmúril oči. ,,Určite mám len halucinácie," nahováral si v duchu. ,,Len halucinácie."

,,Remus!" zvolala znova, keď zoskočila zo schodov a vrhla sa k nemu na kolená. ,,Čo sa ti pre Merlina stalo?!" odhrnula mu vlasy z čela a pomáhala mu vstať.

,,Ahoj Dora," pozdravil ju, ale nezdalo sa, že by sa tešil jej spoločnosti. ,,Čo tu robíš?" opýtal sa nevrlo, ale dovolil, aby ho podoprela a pomohla mu dostať sa do domu. ,,A to som sa zaprisahával, že sa s ňou nestretnem. Mala prisahať radšej ona ..." pomyslel si.

,,Chcela som ťa vidieť," odvetila prosto. ,,Spýtať sa, či si ešte stále nezmenil názor," podpichla ho. ,,A vidím, že som prišla ako na zavolanie."

,,Nie, stojím si za tým, čo som povedal," odvetil podráždene a sykol, lebo sa ozvala jeho rozťatá pera.

,,Tušila som," odvetila naoko pokojne, ale vo vnútri zúfalo zrevala nad jeho nepochopiteľnou neústupčivosťou.

,,Mala by si ísť," nabádal ju. Nie, že by nebol rád, že ju vidí, ale spôsobovala mu muky. Už len to, že bola tam a nemohol ju bozkávať, dotýkať sa jej tak, ako o tom sníval. Zastonal. Ale tentoraz nie od bolesti, ale od túžby, ktorá sa v ňom hromadila, aj napriek jeho rozhodnutiu. Napriek tomu, že jeho rozum hovoril: ,,Nie!" Jeho srdce si ako vždy muselo robiť po svojom. Kričalo z plného hrdla: ,,Áno!"

,,Nikam nejdem! Takto ťa tu predsa nenechám!" vyhlásila neochvejne a Remus vedel, že sa s ňou neoplatí hádať. Aj ona by si spravila po svojom. Keby pred ňou hoci aj zamkol dvere, ostala by nocovať na schodoch, len aby sa ráno mohla presvedčiť, že prežil a že je v poriadku.

Bol rád, že je tam. Lenže bál sa jej to povedať, aby si nenamýšľala, že zmenil svoje rozhodnutie. A za tým si stál a bude si stáť.

Dora ho zaviedla do kúpeľne. Prv ako sa posadil na okrej vane, stiahla z neho kabát i hnedý sveter, pokropený kvapkami krvi. Naozaj nevyzeral dobre. Veľmi sa preľakla, keď zbadala jeho dobitú tvár. Jedno oko bude mať určite opuchnuté a mal rozťatú nielen dolnú peru, ale i obočie nad ľavým okom.

,,Daj si dole aj tričko," prikázala mu, keď sa prehrabovala v jeho lekárničke.

,,Načo?" opýtal sa opatrne. Nie, že by bol hanblivý, ale ešte sa pred žiadnou inou ženou nevyzliekal. Ak sa nerátala jeho mama a madam Pomfreyová na škole. A Dora patrila k tým ženám.

,,Chcem vidieť, či nemáš aj iné zranenia. Napríklad zlomené rebro. Všimla som si, že ti aj jednoduché pohyby robia problém," vysvetlila a otočila sa k nemu s nekompromisným výrazom v tvári. ,,Dozviem sa, čo sa ti vlastne stalo? Vyzeráš, akoby ťa prešiel parný valec."

Remus sa uškrnul. ,,Nič to nebolo, len menšia nezhoda v názoroch." Chcel si vyzliecť tričko, ale znova sa dostavila prudká bolesť a tak to vzdal. A tak to spravila sama. Stačilo, že trochu zdvihol ruky. Tričko sa v momente zviezlo na zem k ostatným veciam a Dora zatajila dych. Do tváre sa jej nahrnula farba a vtedy bola vďačná, že sa Remus díva do zeme.

,,Spamätaj sa, Dora. Máš ho ošetriť, nie znásilniť!" prikazovala si v duchu, lenže veľmi to nezaberalo. Remus bol jednoducho ... úžasný. Pravda, to vedela už dávno. Mala aspoň šťastie, že sa jej netriasli ruky. Zato jej srdce by teraz predbehlo i Ohnivú strelu, aj bez krídel. Natiahla k nemu ruky a opatrne mu ohmatávala hrudník, sústrediac sa len na to, aby dokázala zistiť, či nemá zlomená rebrá. Mal na tele pár podliatin a ona nepochybovala, že tam budú modriny ako hrom.

,,Rebrá, Dora, rebrá!" nabádala sa v duchu. ,,Nevšímaj si tie široké ramená, dievča. A nech ťa nenapadne zistiť, aké jemné chĺpky sú na jeho hrudi!"

,,No tak?" ozval sa Remus a prerušil tok jej rozháraných myšlienok. Ani on však nebol taký pokojný, ako sa zdalo. ,,Človeče, to sú muky!" opakoval si po celú dobu, čo sa ho dotýkala. Mala jemný dotyk, teplé ruky a na prsiach ho šteklil jej dych. Keby nemal také silné sebaovládanie, zvalil by ju na podlahu a ...

,,Zdá sa, že je to v poriadku. Ale budeš mať modriny. To je isté," zaškerila sa a on sa konečne odvážil na ňu pozrieť. ,,Ošetrím ti tie ranky na tvári," oznámila mu a natiahla sa za dezinfekčným elixírom. Naliala pár kvapiek na vatový tampón a jemne ranku potrela. Pálilo to, ale nevydal ani hláska.

,,Tak a je to," povedala spokojne. Potom vytiahla prútik a zašepkala kúzlo. Ranky sa hneď stratili.

,,Ďakujem," zahundral, mysliac si, že teraz by už naozaj mohla ísť, lebo nevedel, ako dlho sa ešte vydrží ovládať.

,,Nie je za čo," zašvitorila a usmiala sa. ,,Mal by si sa obliecť. Zatiaľ ti zohrejem večeru, čo ti poslala Molly," povedala a odbehla po tašku, ktorú so sebou doniesla a on si ju nevšimol. Pravda, bol veľmi hladný a tak radšej neprotestoval. Už dlho sa nikto o neho takto nestaral. Bol to príjemný pocit.

Do kuchyne sa vrátil o pár minút. Mal na sebe čisté tričko a zelený sveter, ktorý sa mu hodil k očiam.

,,Určite od Molly," napadlo Dore, keď sa k nemu otočila a postavila pred neho tanier s teplou polievkou a druhým jedlom, zapekaným kuraťom s ryžou. Popriala mu dobrú chuť a odišla do obývačky, aby sa v pokoji najedol. Ona chvíľu stála pred knihovničkou a potom sa zohla, aby z poslednej police vytiahla starý album. Sadla si do kresla a otvorila ho. Nikdy nevidela fotky malého Rema a ani jeho rodičov. Bola naozaj zvedavá. Keď ho prelistovala, zistila, že sa podobá na otca, ale oči mal po mame. Krásne, nežné, zelené oči. Uvažovala, že aj Harry sa podobal viac na otca, ale jeho oči boli tiež po mame. A boli tiež zelené. Remove oči mali však iný odtieň ako tie Harryho. Aj to veľmi dobre vedela. A bol tu ešte rozdiel. Jeho oči boli smutné, zatiaľ čo oči Anette Lupinovej boli veselé a šťastné.

,,Dora?" ozvalo sa z chodby a ona rýchlo odložila album späť, pričom si fotku, ktorú z neho vytiahla strčila do vrecka bundy.

,,Áno?" ozvala sa a vybehla na chodbu. ,,Kam ideš?" spýtala sa prekvapene, keď ho videla, ako si oblieka kabát.

Kráčali vedno, v tichosti. Dora nemala rada tie miesta. Keď nemusela, nešla tam. Nebola ani na hroboch svojich starých rodičov. Nepovažovala to za potrebné hlavne preto, že ani jej matka túto tradíciu neudržiavala a o svojich rodičoch často nehovorila. Vlastne o nich nehovorila skoro vôbec.

Prešli na druhý koniec dediny, kde na kúsku rovnej pôdy trčali zo zeme drevené i železné kríže a kamenné pomníky. Remus zastal a otočil sa k nej.

,,Môžeš tu na mňa počkať?" ozval sa, a keď prikývla, pokračoval ďalej sám.

Dora videla, ako zastal pri dvoch krížoch, stojacich vedno pri sebe. Kľakol si a niečo vyťahoval z vrecka. Napadlo ju, že to bude určite sviečka, lebo na okolitých hroboch ich svietilo azda stovky. Bolo to tak.

Remus kľačal na kolene a díval sa na kovové kríže, ako tichú spomienku na miesto, kde oddychovali jeho rodičia večným spánkom.

,,Mama, otec," zašepkal. ,,Chýbate mi. Tak veľmi." Hodnú chvíľu tam len tak ticho kľačal. ,,Keby som vedel, čo mám robiť. Keby ste ešte žili, isto by ste mi múdro poradili. Tak ako vždy." Z oka sa mu vykotúľala slza, keď si spomenul na nežný úsmev jeho matky. Na jej láskavé oči a lásku, ktorou ho zahŕňala. Rovnako ako jeho otec. Teraz to bolo všetko preč.

Do jeho prázdnej dlane zrazu vkĺzla teplá Dorina ruka a pevne ho chytila. A on ju napriek všetkému zovrel.

Dora tam stála so zmiešanými pocitmi. Nevedela, čo robiť. Tak ho len chytila za ruku. A v duchu odriekala podľa nej tú najsprávnejšiu modlitbu akej bola v tej chvíli schopná.

,,John, Anette, ja som Dora a ľúbim vášho syna. On je však príliš tvrdohlavý a nechce mi to dovoliť. Keby ste tak mohli niečo spraviť! Neviem ako ho presvedčiť o tom, že je to správne, a že sa nemá čoho obávať. Och!" vzdychla si a napadlo ju, či jej práve nepreskočilo, keď sa pokúša v mysli zhovárať s mŕtvymi.

,,Mama ochorela. Nejaká dedičná srdcová chyba. Nezvládla to. Zomrela pred siedmymi rokmi. Otec zomrel krátko po nej. Často si doberal sám seba, že mu matka veľmi chýba, a že mu z toho smútku pukne srdce. Lenže presne to sa stalo."

,,To je mi veľmi ľúto," šepla a radšej sa nepýtala nič, ako by mu mala privodiť smutné myšlienky.

Keď boli znova u Remusa a on sa s ňou lúčil už asi tretí krát za ten večer, veľmi ho zatúžila pobozkať. Zajtra mala znova odísť a nevedela, kedy sa uvidia. Pravdepodobne až na Vianoce, ak vôbec. A dovtedy bude oňho tŕpnuť strachom, či je živý a zdravý.

,,Remus, prepáč, ale ja musím," varovala ho, pritúlila sa k nemu a jemne sa prisala na jeho pery.

Prekvapený, no zasiahnutý rovnakou túžbou ako ona, nedbajúc na svoje predchádzajúce odhodlanie sa od nej neodtiahol. Objal ju okolo štíhleho pása a pritiahol si ju bližšie, vychutnávajúc si vášnivý bozk. Keď sa po hodnej chvíli od seba lenivo odtiahli, Dora si zdvihnutou rukou privolala svoju metlu.

,,Neboj sa, budem opatrný," zašepkal a díval sa, ako vysadla na metlu a vzniesla sa do vzduchu. Vyrazila smerom k Londýnu a on ešte dlho hľadel na oblohu, kým z nej neostala len drobná bodka, črtajúca sa v mesačnom jase, kdesi ďaleko.

Svetlo v tme