Kapitola:
Pridaná: 21.2.2008, 15:28:48
Čítaná: 484×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Čarodejnícka dedinka 2 » Trpký dar 3 » Zlý začiatok 4 » Krutý nepriateľ 5 » Na stráži 6 » Nový domov 7 » Chybný krok 8 » Šikmá ulička 9 » Kotlík plný horúcej lásky 10 » Sirius, James a Peter 11 » Vlkolak 12 » Záškodníci 13 » Zarytý tvrdohlavec 14 » Epilóg - Už nie som voľná ...

,,My sa sťahujeme?" ozval sa Remus a nechápavo hľadel raz na jedného a potom na druhého.

,,Áno, srdiečko," odvetila mu matka s úsmevom. Balila mu veci, ktoré mal tu u Sv. Munga do cestovnej tašky.

,,Ale prečo ideme preč? Mne sa náš dom páči," hlesol zamyslene a v náručí tuhšie zovrel svoju novú plyšovú hračku. Anette sa pozrela na svojho manžela, hľadajúc uňho oporu pred návalom synových otázok.

,,Pretože musíme, synček," povedal John. Remus videl, že jeho otec sa stále usmieva, ale nebol to veselý úsmev, ktorý tak dobre poznal.

John si k nemu prisadol na posteľ a vzal jeho malú rúčku do svojich veľkých dlaní.

,,Pamätáš sa, čo sa ti stalo v tú noc?" opýtal sa opatrne, hľadiac na svojho syna. Remus prikývol a ešte teraz sa striasol.

,,A pamätáš sa, čo ti hovoril ten milý pán ošetrovateľ?" spýtal sa ho John znova.

Remus opäť prikývol. Vedel, že sa mu stalo niečo preto, lebo ho pohrýzol veľký, zlý vlk, ale nechápal presne, čo to znamená.

Ošetrovateľ Werner Dissel sa mu snažil vysvetliť, že na jeho chorobu zatiaľ nie je žiadny liek, a preto a bude vždy na pár dní v mesiaci meniť, keď sa mesiac zaokrúhli, ako povedal. A tá zmena nebude vôbec príjemná.

Lenže Remus nechápal ako sa bude meniť. Ošetrovateľ mu to veľmi neopísal, pretože nechcel chlapca vystrašiť.

,,Oci? Načo sa budem meniť?" ozval sa a vyvalil naňho svoje zelené oči, ktoré boli zrazu veľké ako taniere.

,,No," habkal John. ,,No vieš ..."

,,Budeš sa meniť na ... na vlkolaka," odvetila namiesto neho Anette a povzbudivo stisla manželovi plece.

Remusov nechápavý pohľad sa preniesol z otca na matku. Musela sa veľmi premáhať, aby potlačila vzlyky a príval sĺz, ktorý sa jej valil do očí.

,,A čo to je?" spýtal sa zvedavo i vystrašene zároveň.

,,To je veľký vlk," dodal John, hľadiac na svojho vystrašeného syna.

,,Aha," hlesol chápavo, tíško a v rúčke pevnejšie zovrel plyšového psíka tak, až hračke vypučali oči z jamôk. Mama mu ho doniesla len pred dvoma dňami. Tiež sa volal Nox. Rodičia mu povedali, že jeho psík zahynul, ale hovorili tiež, že ho chcel ochrániť, a že bol veľmi statočný. Remus plakal. Bol to jeho prvý kamarát, o ktorého prišiel. Po bledej tváričke mu stekali slzy, kĺzali mu dole bacuľatými líčkami a vsiakli do obväzu, ktorým mal obkrútené hrdielko.

,,Ale nemusíš byť smutný," ozval sa John veselšie. ,,Aj náš nový dom je veľmi pekný. Uvidíš, že sa ti bude páčiť."

,,Áno, oci," odvetil konečne a pousmial sa aj on.

,,Tak. My s ockom pôjdeme. Prídeme po teba zajtra ráno. Dajú ti dole obväzy a pôjdeme domov. Pomôžeš nám dobaliť," dala mu frčku do nosa a Remus sa uškrnul. Dlaňou si otrel brniaci noštek.

,,Dobrú noc, zlatíčko," Anette sa nahla k synovi a kým ho bozkávala na obe líčka, on ju objímal okolo krku. Aby ju konečne pustil z tuhého zovretia, musela ho poštekliť.

Keď poňho prišli ráno, už ich čakal Remusov ošetrovateľ, Werner Dissel.

,,Dali sme mu dole obväzy. Rana sa zahojila celkom pekne," informoval ich. ,,Predpokladám, že viete, čo vás teraz čaká?" opýtal sa znepokojene.

,,Samozrejme," odvetili obaja Lupinovci naraz.

,,Remus je ešte len dieťa, no keď príde jeho čas, premení sa na normálneho, dospelého vlkolaka. Nebude vás poznať a mohol by vám ublížiť. Dokonca by vás mohol aj zabiť."

,,My to všetko veľmi dobre vieme a uvedomujeme si možné nebezpečenstvo, ale je to náš syn a my ho ľúbime," prerušila ho Anette horlivo.

,,Ale aj tak vám ďakujeme a ceníme si vašu starostlivosť. Za ten krátky čas sme toho stihli o vlkolakoch veľa naštudovať v rôznych vedeckých štúdiách," povedal John.

,,To som rád. Všetky tie informácie sa vám zídu," pochválil ich Werner udivene.

,,Ak by sme niečo potrebovali, môžeme sa obrátiť na Vás?" opýtal sa John ošetrovateľa.

,,Budem rád," pritakal s úsmevom.

,,Ale zajtra sa sťahujeme do Belfry. Nebude to pre vás problém?" Anette naňho hľadela s takým prosebným výrazom v očiach, že ich nemohol odmietnuť. A ani nechcel. Remusa si obľúbil. Už len kvôli tomu chlapcovi to urobí rád.

,,Ani v najmenšom," odvetil bezstarostne.

Vtedy k nim pribehol Remus nasledovaný praktikantom Alexandrom, ktorý ho k nim doviedol z ošetrovne, kde mu dával dole obväzy. Otec ho zdvihol do náručia a pozrel naňho.

,,Ideme?" spýtal sa ho a Rem súhlasne prikývol.

,,Anette, John, dovidenia," rozlúčil sa s nimi ošetrovateľ a otočil sa ešte k svojmu malému pacientovi.

,,Pamätaj si, čo som ti povedal, môj malý priateľ. Dobré srdce sa nikdy nezmení. Veľa šťastia."

Remus sa hanblivo usmial a zakýval im na rozlúčku. Asistent stojaci vedľa ošetrovateľa sa za nimi ešte dlho díval. Až kým im nezmizli z dohľadu.

,,Je to milý a šikovný chlapec. Mohol byť ..."

,,Nehovorte, čo by mohol," napomenul ho Dissel, ,,lebo ja verím, že raz bude."

,,Myslíte si, že to zvládnu?" ozval sa po chvíľke ticha Alexander.

,,Áno, rozhodne som o tom presvedčený. Ak to niekto dokáže, tak jedine oni. Majú to, čo mnohým chýba."

,,A to je čo?" ozval sa prekvapene i zvedavo jeho mladý asistent.

,,Majú jeden druhého, priateľu," odvetil zadumane. Ale vedel, že Lupinovci toho mali viac. Mali lásku, ktorá ich navzájom spájala, mali odvahu a odhodlanie, že zvládnu každú prekážku. To bolo viac ako čokoľvek.

Ošetrovateľ Dissel sa otočil a odišiel do izby za ďalším pacientom. Spomenul si však na prípad zo svojej mladosti, keď bol sám ešte len asistentom. Vtedy k nim pribehla zúfalá žena, lebo vlkolak jej pohrýzol dieťa. Chlapec už mal trinásť. Pomohli mu, lenže bez lieku nemohli ani vtedy ničomu zabrániť. Tá žena to nezvládla a zabila jeho i seba. Werner si však uvedomoval, že tá žena s Anette Lupinovou nemá veľa spoločného. Vedel, že ak to niekto zvládne, bude to práve táto rodina.

Keď dorazili domov, bolo sotva desať hodín. Anette teda mala dosť času na prípravu obeda, kým John s Remusom ešte balili nejaké veci. Z poschodia počula Johnov veselý smiech i Remusov roztopašný chichot a musela sa pousmiať. Nechceli so sebou brať všetko. Nejaký nábytok, ktorý sa im zdal zbytočný, či nepotrebný predali na bazári. Ich nový dom bol aj tak menší ako tento a všetko by sa doň aj tak nezmestilo. Za ten čas, čo bol Remus v nemocnici, si všetko dobre premysleli.

,,Miláčik," ozval sa z dverí John, ,,nechávam ti na starosť Rema. Ja idem premiestniť ešte nejaké veci."

Anette sa pousmiala. ,,Ale ponáhľaj sa," napomenula ho a opravila mu zahnutý golier na saku, ,,aby ti nevychladol obed."

,,Budem," prisľúbil a odišiel do spálne, aby začaroval skrine, komodu i pár kufrov.

Keď sa vrátil o desať minút, spoločne sa najedli a potom odišli dobaliť Remove veci. Zvládli to pomerne rýchlo. Veľa toho nebolo, no pri predstave, že už zajtra majú navždy opustiť svoj starý domov ich opantávala melanchólia. Večer uložili Remusa spať a obaja sa vrátili do obývačky, ktorá teraz zívala prázdnotou. Ostal tam len starý gauč a malý stolík, na ktorom bol ešte nezbalený gramofón.

,,Je tu tak prázdno," šepla smutne Anette, rozhliadajúc sa po izbe.

,,Aj mne to tu bude chýbať," riekol John, stojac opodiaľ, keď do gramofónu zakladal ich obľúbenú platňu s piesňou ,,Naveky spolu", od Vladimiriaka Uchylenkova. Napriek tomu, že mal skutočne divné meno, bol to vynikajúci spevák a jeho texty piesní akoby vychádzali priamo zo srdca.

Keď sa po prázdnej obývacej izbe začali rozliehať nežné tóny romantickej balady, John gestom vyzval svoju manželku do tanca a ona sa mu s potešením schúlila v náručí. Netušili, že ich syn sa učupil pri zábradlí a pozoruje ich s tváričkou pritlačenou naň.

Remus nemohol spať. Trápilo ho veľa vecí. Neustále premýšľal, čo za zmenu ho to vlastne čaká, stále smútil za svojím psíkom a nakoniec, bol neuveriteľne zvedavý na ich nový domov. Keď začul známe tóny obľúbenej piesne rodičov, vykradol sa potichučky zo svojej izby na chodbu. Ticho ich pozoroval, ako sa pošepky zhovárajú a tancujú spolu v objatí.

,,Bude mi to tu chýbať," zašepkala Anette znovu s hlavou opretou o Johnovo plece.

,,Mhm," zamrmlal.

,,Pamätáš sa? Tu urobil Remus svoje prvé kroky," vzdychla si a John sa ticho zasmial, keď si aj on v mysli premietol tú chvíľu.

,,Ako by som mohol zabudnúť."

,,Och John, aj tak verím, že bude všetko dobre. Iste aj tam budeme šťastní, napriek tomu, čo nás čaká. Určite."

,,Áno, zaiste," pripustil, hoci nie s takým presvedčením ako ona. Musel sa však pousmiať, keď naňho pozrela s jasnou výčitkou, ktorá sa jej zrkadlila v očiach.

,,Ľúbim ťa, Anette Lupinová," pošepol a zohol sa k jej perám, aby ju mohol pobozkať.

,,Aj ja ťa ľúbim, John Lupin," odvetila šibalsky pomedzi bozky, ktorými sa zmocnil jej pier.

John si ju privinul mocnejšie a pobozkal ju tak vášnivo, až sa jej podlamovali kolená.

Remus sa zachichotal a rúčkou si prikryl ústa. Jeho rodičia sa pusinkovali. Uznal, že mal najvyšší čas ísť do postele. Vyštveral sa na ňu, prikryl sa až po bradu a starostlivo pozakrýval aj plyšového Noxa, ktorého uložil vedľa seba.

,,Dobrú noc, Nox," zaševelil, zívol si a zaklipkal očami. Už zajtra uvidí ich nový domov. Tešil sa.

,,Čo ak príde Rem?" ozvala sa Anette a zrak jej padol na poschodie, pomedzi poodchýlené dvere, keď jej manžel láskal chrbát a bozkával ju na krku.

,,Veď spinká," John však pre istotu zavrel a zamkol dvere, pričom izbu začaroval, aby z nej nebolo nič počuť.

,,Tak, toto je on," John ukázal na neveľký dom, stojaci pod lesom. Anette aj John čakali v tichosti na Remusovu reakciu. Veľmi dúfali, že sa mu bude páčiť. Ten len mlčky stál o krok ďalej pred nimi na ceste vysypanej štrkom a civel na dom.

Remusovi sa zdal byť rovnako veľký, ako ich starý dom. Mal strechu z hnedej škridly a svetlohnedú omietku. Jeho okná neboli ani veľké, ani malé. Najprv sa mu zdalo, že sú to oči toho domu, ktorý sa naňho tiež zvedavo zíza a obzerá si ho. Podišiel bližšie. Prešiel cez kovanú, čiernu bránku a vydal sa po chodníku, ktorý sa vinul medzi záhradkou a dvorom. K vchodovým dverám viedlo päť schodov. Dostal sa na malú plošinku a stlačil kľučku. Dvere sa otvorili a on vstúpil dnu. Jeho rodičia ho nasledovali. Všetci boli za ten čas ticho. Remus si pozorne obhliadol celý dom, všetky izby. Okrem jedných dverí, ktoré si nevšimol.

,,Páči sa mi," vyhlásil napokon a usmial sa.

Anette s Johnom si uľahčene vydýchli.

,,Dobre, to nás teší. Zajtra sa pôjdeme pozrieť do dediny, dobre?" navrhla a on radostne prikývol. Pravda bola však taká, že John potreboval ešte čas, aby mohol pripraviť miestnosť, ktorá sa ukrývala práve za tými dverami, ktoré si ich syn nevšimol, alebo ich len prehliadol. Deň im uplynul rýchlo. Pre zmenu boli zavalení vybaľovaním kufrov, škatúľ a ukladaním vecí do skríň, skriniek i políc. Aj Remus pomáhal. Ukladal si spolu s Noxom, - ktorý mu výdatne pomáhal -, do police v svojej novej izbe obľúbené rozprávkové knihy. Kým prišiel večer, bol taký unavený, že si ľahol do postele a zaspal hneď, ako sa jeho hlávka dotkla vankúša.

,,Ostáva nám sotva pol druha týždňa," povedal John, keď už obaja ležali v svojej novej spálni a potichu sa zhovárali.

,,Hej, viem. Budeme sa s ním ešte musieť pozhovárať."

,,Iste. Pár vecí mu bude treba vysvetliť. Ale ja najprv musím dokončiť jeho druhú izbu."

,,Áno. Spravíme to pozajtra, keď bude všetko hotové?" opýtala sa a privinula sa k nemu.

,,Myslím, že to tak bude najlepšie. Nevšimla si si na ňom už nejaké príznaky?"

,,Zatiaľ nie."

,,Vieš, v tých príručkách písali, že by sa mu podľa všetkého mali zlepšiť zmysly. Hlavne čo sa týka sluchu, čuchu a ..." zasekol sa, lebo rozmýšľal nad tým tretím, ktoré tam bolo spomenuté.

,,Máš na mysli to, že sa mu zlepší aj zrak?" Anette si zívla a oprela si hlavu o jeho plece.

,,Presne to, ďakujem. Takže nič?"

,,Nie zlatko, zatiaľ som si nič nevšimla. No možno si to ani on sám ešte neuvedomuje, veď je ešte maličký a ..." teraz stíchla ona. Do očí sa jej nahrnuli slzy a musela prehltnúť tú guču, ktorá jej navrela v hrdle. Nesmela plakať. Musela byť silná, tak si to sľúbila. Kvôli Johnovi, i kvôli Removi.

,,Zvládneme to," upokojil ju John a pohladkal ju po líci, keď vycítil zmenu jej nálady.

,,Ja viem, ale aj tak mám obavy," priznala napokon.

,,To aj ja," dodal. ,,Zmení to celý náš život. Lenže on je to najdôležitejšie a najcennejšie čo máme."

Anette ticho vzlykla. Už sa nevládala viac premáhať. Potrebovala sa vyplakať. John ju mocne objal, kým sa mu ona ticho chvela v náručí a trpko plakala. Aj jemu sa z očí vykotúľali slzy. Ešte stále si pripisoval za vinu, čo sa stalo a ešte stále preklínal krutosť Fenrira Greybacka za to, že neublížil radšej jemu, ale jeho synovi. Lenže čo sa stalo, už sa neodstane. Stále mal svoju prácu. Mali nový domov a nejaké úspory. Anette bola výborná laborantka a predtým u sv. Munga pracovala vo výskumnom centre Fénix, kde vytvárali nové protijedy, nové elixíry na zranenia každého druhu. Veľmi dúfal, že sa jej podarí nájsť niečo, čím by uľahčila ich synovi trápenie, pretože s premenou sa spájala aj bolesť. A okrem toho, stále bola v spojení so svojimi bývalými kolegami a tu si tiež zriadila malé laboratórium.

,,Všetko bude dobré, neboj sa," utešoval ju, no zdalo sa, že jej slzy nemajú konca kraja, a preto ju radšej nechal vyplakať sa. Aspoň sa jej uľaví, ak nič iné. Napokon, aj v slzách je sila.

Remus stál s mamou pred starou, kamennou zvonicou. Jej zvon sa nehýbal. Akoby čakal, kým ho niekto, alebo niečo rozozvučí.

,,Tak čo? Páči sa ti Belfry?" opýtala sa a otočila sa, aby si mohla z vyvýšeného miesta, na ktorom stáli, obzrieť celú dedinu.

,,Veľmi," odvetil a aj on spravil to, čo jeho mama. ,,Je tu veľmi pekne."

,,Áno, to je. Tak? Vrátime sa?" načiahla k nemu ruku a on ju za ňu chytil.

,,Prečo s nami nešiel aj ocko?"

,,Neboj sa, hneď sa to dozvieš, len čo prídeme domov," odvetila zadumane.

Remus videl, že mamu niečo trápi, preto sa jej už na nič nepýtal, ale všetko si veľmi pozorne obzeral. Naozaj sa mu tu páčilo. Menej sa mu páčilo už to, čo mu otec poobede spolu s mamou ukázal.

,,Musíme sa porozprávať, zlatko," povedal ticho a viedol ho k dverám, ktoré si predtým nevedno prečo nevšimol.

,,Dobre. Kam ideme?"

,,Chceme ti niečo ukázať," povedal John a v hlase mu bolo počuť skryté obavy. Otvoril dvere, zasvietil svetlo a pred nimi sa ukázal rad dlhých, drevených schodov vedúcich do pivnice.

,,Čo je tam?" Remus hľadel dole, ale nevidel nič, len matne osvetlenú podlahu.

,,To je ... pivnica," odvetila Anette, ktorá za nimi schádzala po schodoch, nasledujúc ich. Aj ona bola zvedavá, ako si John poradil s tým problémom.

,,Pivnica? A čo tu budeme robiť?" Remus sa pevnejšie chytil otcovej ruky. Vlastne sa do otca priam zakvačil. Zastali a jemu sa naskytol pohľad nie na pivnicu, ale na nejakú upravenú izbicu. Steny boli obkladané voňavým, tvrdým a ťažkým dubovým drevom. V rohu miestnosti stála posteľ a v druhom rohu pri stene bol iba matrac. Bola tam aj polička, ale bez kníh.

,,Poď, niečo ti ukážem," volal ho otec a on ho nasledoval. Videl, ako podišiel k miestu v dubovom obklade a poklopkal po ňom prstom. Bolo duté. ,,Otvor to," prikázal mu s tajomným úsmevom.

,,Veď to sa nedá. Nemá to ani kľúč," odvetil Remus nechápavo a jeho otec sa len zasmial.

,,Dá sa to, ver mi," usmial sa povzbudivo. ,,Stačí, ak si to zaželáš," prezradil.

Remus to teda skúsil. A skutočne. Z dreveného obkladu sa vyklopili dvierka umiestnené vo výške jeho očí. Tam boli ukryté niektoré jeho knihy.

,,Prečo sú knihy tu a nie na polici?" pozrel sa na mamu a potom na otca.

Anette si sadla na posteľ a stiahla ho k sebe. John si k nim prisadol.

,,Aby si ich nezničil, keď sa budeš premieňať," odvetila a pohladila ho po líčku.

,,Budem sa premieňať tu?" jeho zelené očká sa rozšírili od strachu.

,,Áno," pritakal John.

,,Ale ja tu nechcem byť," krútil hlavičkou a jeho plavé vlásky nadskakovali pri tom pohybe zo strany na stranu.

,,Remus, je nám to ľúto, ale inak to nejde. Budeš tu mať všetko, čo budeš potrebovať. Ale musíš tu byť," chlácholila ho mama a on len vzlykajúc počúval. Vysvetlili mu, že tá premena ho možno bude trošku bolieť, ale nemá sa jej báť. Ani si to vlastne neuvedomí. Povedali, že vlkolakom bude len v noci a iba pár dní. Cez deň bude s nimi, v noci pôjde do pivnice, na tých pár dní, keď sa mesiac zaokrúhli a bude v splne. Snažili sa mi vysvetliť, čo všetko ich spolu čaká a aj to, že keby tu nebol zavretý, mohol by niekomu ublížiť. Dokonca aj im.

,,A to by si nechcel, však, Remus?" opýtala sa ho matka citlivo.

,,Nie," vzlykol. Vrhol sa jej do náručia a plakal. Dlho plakal. No dospeli aspoň k tomu, aby im sľúbil, že urobí všetko, čo chcú lebo ich ľúbil a nechcel im ublížiť. Ani si vlastne nevedel predstaviť, ako by im mohol ublížiť.

Keď potom nastal čas splnu, obaja ho odviedli do pivnice a pobozkali ho s tým, že sa ráno uvidia. Mal však prísť až k dverám a musel zaklopať. Taká bola dohoda, aby vedeli, že je to naspäť ich malý Remus, a aby neotvorili zúrivej, krvilačnej beštii, ktorá by ich mohla kedykoľvek bez mihnutia oka zabiť.

,,Zabezpečil si všetko? Na nič si nezabudol?" spytovala sa Anette ustráchane. Bola to ich prvá noc. Prvý skúška ich skutočnej odvahy a lásky. Prvá noc premeny.

,,Neboj sa. Všetko je tak, ako má byť. Kúzla by mali vydržať."

,,Iste, mali by. A použil si aj ..."

,,Áno, celá pivnica je zvukotesná. Von neprenikne ani hlások, ani jedno jediné zavytie," ubezpečil ju a zovrel ju v objatí.

,,Dobre, to je dobre," šemotila, sotva pohybujúc perami. Jej tvár bola bledá. Ani Johnovi neschádzali v tú noc ustarostené vrásky z čela.

Anette podišla k oknu a dívala sa na mesiac s takým strachom v očiach, aký u nej nikdy nebolo badať.

,,Kto vie, čo robí?" šepla tíško.

,,Mení sa," riekol John, tiež hľadiac na striebornú guľu, ktorá ladne vyplávala spoza mraku.

Anette sa však rýchlo spamätala. ,,Poďme, pustíme sa do práce."

Obaja sa pobrali do jej laboratória, kde ich čakali nejaké poznámky, recepty na elixíry a dišputy, ktoré museli preštudovať. Len aby našli niečo, čo by pomohlo ich synovi ľahšie znášať jeho údel.

Týždeň na to ich navštívil aj ošetrovateľ, Werner Dissel. Chcel skontrolovať svojho malého pacienta a bol zvedavý, ako sa im vodilo. Všetko však bolo v poriadku. Počnúc Remusovým zdravotným stavom. Ak nerátal odreniny a škrabance, nebolo to také zlé, ako očakával. Odhodlanie Lupinovcov urobiť pre svojho syna všetko ho fascinovalo a sľúbil im pomáhať aj naďalej.

---------------------------------***-------------------------------------

[ » na začiatok « ]