Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 14.2.2008, 14:02:30
Čítaná: 530×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Remus sedel v obývacej izbe svojho domu. Túto izbu mal najradšej. Bola to jeho svätyňa i miesto, kde prijímal svoje zriedkavé návštevy. Len včera sa vrátil z covenu, kde pre Dumbledora robil špeha. Bol špinavý a unavený. A hladný. Prvé čo spravil bolo, že vliezol pod sprchu a potom si spravil niečo rýchle pod zub. Veľa toho pravda nebolo. Ešte teraz mu škvŕkalo v žalúdku, ale snažil sa nevšímať si to. Na nakupovanie proste nemal čas. A okrem toho, o tri hodiny mal byť u Weasleyovcov. A to znamenalo, že sa poriadne naje. Molly mu zasa naloží na tanier poriadnu kopu a bude hundrať, že je vychudnutý ako vyžla a všetko na ňom visí, a že aj rebrá by mu zrátala, čo mu tak trčia. Remus sa pri tej predstave veselo uškrnul.

Schmatol deku a pobral sa ku gauču. Musí si pospať. Aspoň na malú chvíľku. Vždy lepšie ako nič. Keď ťahal za sebou deku z kresla, zhodil na zem svoju obľúbenú knihu od Syntaksa Maxima, Nádeje. Veľmi príznačný názov pre detektívku alebo skôr divný. Našiel ju minulý týždeň medzi svojimi starými školskými knihami. Pripomenula mu študentské časy. Vypadol z nej však kus pergamenu. Remus hodil deku na gauč a zohol sa po knihu. Opatrne ju vzal do rúk a zdvihol aj ten pergamen. Bol pokreslený. Hľadeli naňho prenikavé sivé oči Tonksovej. Jej tvár bola verne zachytená uhlíkom na pergamene, až mal naozaj pocit, že je akoby živá. Prstom sa zľahka dotkol krivky jej nakresleného líca a prešiel ním i po línii pier. Bola dokonalá. Aspoň podľa neho. Vzdychol si. Knihu odložil nabok, ale spolu s kresbou sa vybral ku gauču. Ľahol si, prikryl sa, ale neprestal sa dívať na jej zobrazenú tvár.

Nikto to nevedel, ale Remus vedel kresliť. Ba vedel veľmi dobre maľovať. Už od čias, kedy si krátil chvíle zatvorený v ich starej pivnici a potom aj v Škriekajúcej búde. Začal s tým vtedy, keď ho čítanie začalo nudiť. Nikdy neprestal čítať, ale potreboval okrem čítania ešte niečo iné. Mal celú zbierku rôznych obrázkov. Krajinky, portréty, zátišia a rôzne iné motívy. Najviac mal však rád portréty. A najlepšie na tom bolo, že vedel kresliť spamäti. Nepotreboval sa na svoj objekt dívať, aby ho zachytil. Stačilo mu, že ho videl a zapamätal si jeho tvary, farby, línie. Teraz sa však jeho zbierka váľala niekde na pôjde domu, zatvorená bezpečne v truhlici. Nechcel, aby o tom niekto vedel. Nie, že by sa za to hanbil, ale bolo to jeho tajomstvo. Len a len jeho. Jeho záľuba, ktorú si chránil, keď vyčkával na blížiacu sa hodinu splnu.

,,Bolo by možné, aby som sa ti naozaj tak páčil?" spýtal sa potichu. ,,Bolo by možné, aby si naozaj ku mne niečo cítila?"

Portrét mu však nemohol odpovedať. On to dobre vedel. Netrvalo dlho a zaspal.

,,Remus, no konečne," zamrmlal Moody od stola, keď si zapaľoval fajku. ,,Už sme si mysleli, že neprídeš."

Remus zo seba zhodil svoj plášť a pobral sa k stolu. ,,Nezabudol som, ak si mal na mysli to."

,,Ahoj Remus," pozdravil ho Bill, vedľa ktorého sedela zaľúbene tváriaca sa Fleur a oproti nim Arthur, Kingsley a Mundungus Fletcher. Bill z neho nespúšťal svoj zrak. Všetci vedeli, že má dlhé prsty. Molly zatiaľ pobehovala po kuchyni ako farebný guľový blesk. Pôsobila tak vďaka svojim ryšavým vlasom, červeno - oranžovému svetru, pod ktorým mala žltú košeľu. Mala na sebe tmavo - fialovú sukňu s tenkými zelenými pásikmi, čierne pančuchy a ružové papuče.

,,Remus," oslovila ho skôr materinsky ako priateľsky. ,,Vyzeráš, akoby ťa prešlo lietajúce auto. Hneď ti dám najesť. Vyzeráš skoro ako vešiak, čo na tebe všetko tak visí."

Remus sa len usmial. ,,Celá Molly," pomyslel si spokojne, ale bol rád, pretože bol naozaj veľmi hladný.

,,Pre mňa by sa čosi pod zub nenašlo?" ozval sa Dung, ktorému sa už dobrú pol hodinu zvíjal žalúdok od príjemnej vôňe, ktorá sa vznášala nad kuchyňou.

,,Tak, čo je nové?" opýtal sa ho Moody a upriamil naňho svoje otáčajúce sa oko, ktoré sa teraz akoby dívalo skrz neho samého.

,,V podstate nič," odvetil vyhýbavo. Nechcel im vravieť o tom, čo robil. Ak sa im rozhodne prezradiť do Dumbledore, tak dobre, ale on bude ticho. Okrem toho, nerád rozprával o tejto stránke svojho života a to sa týkalo aj toho špehovania.

,,Dumbledor mi vravel, že teraz plníš nejakú úlohu, ktorou ťa poveril. Je to škoda, lebo som si myslel, že by si na víkend mohol vystriedať Dawlisha alebo Proudfoota."

,,No, keby išlo len o víkend, mohol by som si to zariadiť. Veľmi dobre vieš, že vám rád pomôžem. Rád budem užitočný."

,,Iste, iste," prikývol zamyslene Moody, tváriac sa zrazu tajomne, akoby vedel niečo ... čo ...

Remus to však šmahol pomyslenej ruky zamietol. ,,Odkiaľ by už len vedel, čo sa dialo medzi Dorou a ním? Teda, pokiaľ mu to niekto nepovedal. Ale kto by mu to vravel? Žeby Dora? Nie," o tom teda naozaj pochyboval. ,,Možno Molly," napadlo ho a vrhol na ňu skúmavý, i keď zamračený pohľad. Molly si to všimla.

,,Už ti to nesiem, Remus," odvetila, lebo si myslela, že sa mračí kvôli tomu, že jej to toľko trvá. Postavila pred neho tanier pariacej sa klobáskovej polievky a druhý tanier s vyprážanými, mäsovými medailónkami, zemiakovým pyré a syrovou omáčkou. Voňalo to naozaj lahodne a nepochyboval, že to tak bude aj chutiť. Molly bola výborný kuchárka.

,,Necháš to!" plesla Dunga po ruke, keď sa načahoval za Removým druhým tanierom. Hneď na to sa obrátila a doniesla mu jeho porciu, o niečo skromnejšiu.

,,Dobrú chuť," popriali im všetci zborovo, keď si už aj Molly konečne sadla na svoje miesto k Arthurovi.

,,Tak dobre," povedal Moody zapáliac si svoju fajku. ,,Ak by si mohol, budem rád, ak vystriedaš Dawlisha. Musí sa ukázať na ministerstve a podpísať nejaké papiere. Okrem toho, jeho manželka je tiež znepokojená. Proudfoota vystrieda Bill. Súhlasíš?"

,,Dobre," odvetil pohotovo. Jediný človek, ktorému sa to nepáčilo bola zrejme Fleur, ale našťastie to nedala najavo. Pred Divookým mala rešpekt. Tak ako napokon každý.

,,Dokopy nič. Scrimgeur to vzal do rúk a je veľmi prísny, veľmi precízny. Nechce robiť chyby. Ide si tvrdo za svojím cieľom. Neviem, ako dlho mu to však vydrží."

Remus prikývol a vložil si do úst ďalšie sústo. Dohadovali sa ešte chvíľu, ale potom Kingsleyho odvolali a musel ísť. Hneď za ním sa pobral aj Dung a o malú chvíľu po ňom aj Moody, vraj má ešte nejakú prácu. A hoci bol Remus unavený, ostal ešte chvíľu.

,,Dnes som mal iba dva zásahy," povedal Arthur. ,,Musel som tam ísť sám, lebo Perkinsa bolela noha a dosť kríval. Neviem ako by to zvládol sám."

,,A čo to bolo dnes?" opýtal sa ho Bill a odpil si z borievkového ginu. Fialková tekutina sa hmýrila v pohároch všetkých štyroch.

,,Grgajúce smetné koše v jednom hoteli," odvetil a napil sa. ,,Niekto si myslel, že bude zábavné, keď si pri vysypaní odpadkov kôš len tak odgrgne. Našťastie, bol to pomerne rýchly zákrok. Stačilo ľahké zaklínadlo a bolo to."

,,Fredovi a Georgovi by sa to iste videlo zábavné," poznamenal Bill a uškrnul sa. Aj Remus sa usmial. Tí dvaja boli naozaj dobrí výmyselníci.

,,Včera nám písala Ginny," povedala Molly. ,,Majú sa dobre. Harry mal zasa nejaký problém, hneď na začiatku v prvý deň so Snapeom. Ale vraj sa to vyriešilo. Písala, že teraz ich učí Obranu proti čiernej mágii práve on."

,,Dumbledore mu verí a my s tým nič neurobíme," povedal Remus, civiac do svojho poloprázdneho pohárika.

,,Iste, ale aj tak ... kto vie, čo má za lubom," povedal Arthur. ,,Mali by sme byť ostražitý, napriek tomu, že mu Albus verí."

,,Hej, mali by sme. Ešte niečo nové?" opýtal sa Rem s nádejou, či náhodou nespomenú aj Tonksovú, ale nestalo sa tak.

Keď odtiaľ odchádzal, mal zmiešané pocity. Nevedel, či spravil dobre, že sa ponúkol Moodymu na výmenu jedného z jeho ľudí, ale už sa to nedalo vziať späť. A nakoniec, on mal čas a oni si museli oddýchnuť.

Listy meniace farbu od hrdzavej cez oranžovú až po zlatistú jasne dokazovali, že zavládla jeseň. Dora práve končila svoju obchôdzku. Mal ju vystriedať Savage. O pár minút konečne dorazí do Kančej hlavy a dá si teplý čas. Vonku bolo nepríjemne sychravo a údy mala skrehnuté. Potrebovala sa zohriať. Zastala na štrkovitej ceste a pozrela sa na vyvýšený kopec. So všetkou svojou majestátnosťou sa na ňom týčil Rokfortský hrad a napriek tej neskorej hodine svietil do noci tisíckou svetiel a svetielok. Zajtra je sobota. Dawlish a Proudfoot mali dnes večer odísť a namiesto nich mal prísť niekto iný. Nevedela, koho Moody zoženie, ale niekto isto príde. Otočila sa a kráčala ďalej. Všetky zmysly mala nastražené a prútik zvierala pevne v ruke. Všade bol pokoj a ticho. Do hostinca Kančia hlava sa dostala čosi pred pol nocou. Pri výčape ju upútali nejaké hlasy. Na niečom sa dohadovali. Vošla dovnútra a na malú chvíľu snáď aj prestala dýchať. Jej dvoch kolegov, ktorí boli prichystaní už na cestu späť do Londýna prišli vymeniť Bill Weasley a Remus Lupin. Mala dojem, že sa jej to všetko len sníva. Musela sa uštipnúť do ruky, aby tomu uverila. Toľko prebdených nocí, ktoré tu strávila, toto teraz všetko vyvážilo. Jediný pohľad naňho by stačil, chvíľka s ním ... V tom si uvedomila, že tu bude celý víkend. Potešila sa a na pery jej sadol spokojný úsmev, odzrkadľujúci všetko, čo k nemu cítila.

,,Ahoj Dora," pozdravil ju, keď si konečne niekto z prítomných uvedomil, že už nie sú sami. Remus ju zbadal vojsť. Vošla celkom nehlučne, preto nebolo divu, že si ju ostatní nevšimli.

,,Ahoj," pozdravila a otočila sa k Billovi, ktorý jej kývol na pozdrav. ,,Čauko Bill."

,,Tonksová," oslovil ju Dawlish. ,,My s Edwarínom už pôjdeme. Je najvyšší čas. Vrátime sa v nedeľu v noci."

Keď odišli, barman Tom zatiaľ zaviedol Billa a Remusa do ich izieb a ona si sadla na barovú stoličku, oblapiac oboma rukami teplý hrnček, plný voňavého mätového čaju. Ešte stále nemohla uveriť tomu, že Remus je tu. Mala chuť zvýsknuť od radosti tak, že by ju počuli až niekde v Londýne. Spokojne sa oprela o pult a rukou si zasnene podoprela hlavu. Celkom zabudla na to, aká bola unavená. Lyžička v hrnčeku sa sama pohybovala a miešala čaj, aby rýchlejšie vychladol, keď sa vrátil Tom z poschodia a oznámil jej, že si ide konečne ľahnúť aj on, a že keby niečo potrebovala, môže sa sama obslúžiť.

,,Ďakujem Tom," odvetila a dívala sa za ním, ako sa pomaly, krivkajúc na pravú nohu vracia späť na poschodie.

Hostinec stíchol a ponoril sa do tmy. Na pulte svietila jediná sviečka, ktorá matne osvetľovala ošumelú miestnosť mäkkým svetielkom. Dora tam ešte stále sedela a zamyslene hľadela na pokojnú hladinu svojho čaju. Hlavou jej začali víriť nástojčivé otázky. Napadlo ju, prečo vlastne prišiel Remus a či sa niečo zmenilo na jeho rozhodnutí. Veľmi v to chcela dúfať, ale kdesi v hĺbke duše vedela, že svoje stanovisko nezmenil.

,,Ešte nespíš?" ozvalo sa zo schodov a ona sa strhla. Nevidela ho prichádzať.

,,Nie," odvetila a pousmiala sa. ,,Dlho som ťa nevidela. Stále robíš tu prácu pre Dumbledora?" opýtala sa zbrklo, pretože zrazu nevedela, čo má povedať. Srdce sa jej rozbúchalo ako o preteky a dlane jej zvlhli.

,,Hej, stále," sadol si na druhú stoličku a obzeral si fľaše s alkoholom, vystavené na drevených policiach za pultom. Likéry, koňaky, giny, pivá, whisky, vína. Mali tam naozaj širokú ponuku.

,,Nie je pre teba tá úloha nebezpečná?" spýtala sa zamračene uvažujúc nad tým, čo jej minule Dumbledore naznačil, keď sa rozprávali. ,,Ostatní zrejme nie sú vôbec ako ty."

,,S takým rizikom musím rátať. A ... ty vieš, čo robím?" Remus bol prekvapený. Nikto o tom nevedel. ,,Kto ti to povedal?"

,,Dumbledore mi niečo naznačil, tak som si to domyslela," odvetila bez okolkov a Remus prikývol. ,,Prečo si myslíš, že ostatní sú iní?"

,,Lebo ťa poznám," Dora sa mierne začervenala a pozrela sa naňho svojím ohnivým pohľadom. Všimla si novú jazvičku, ktorú mal na pravom líci. Natiahla ruku a prešla po nej zľahka prstom. Potrebovala sa ho dotknúť, potrebovala ho. Nahla sa k nemu a pobozkala ho.

Počula ako ticho zastonal, ale neodtiahol sa. Namiesto toho ju objal okolo pása a zdvihol z barovej stoličky, postaviac ju na zem. Zovrel ju v objatí, vpíjajúc do seba chuť jej mäkkých, sladkých pier. Bol ňou ako omámený. Nemohol prestať. Vnímal ju všetkými zmyslami. Jej vôňu, jej chuť, jej krehkosť. Napriek tomu, aká bola silná, teraz sa mu zdala byť krehká ako porcelánová bábika. Objímala ho rukami ovinutými okolo krku. Jej teplé prsty cítil na zátylku. Vnorila si ich do jeho hustých vlasov. Rozmýšľal, či Dora počuje, ako mu splašene bije srdce. Celým telom mu prebehla príjemná, elektrizujúca vlna vzrušenia, aké už dávno necítil. Až teraz, keď zvieral hebké telo, ktoré sa mu túlilo v náručí a tak vrúcne a vášnivo mu oplácalo bozky. Ale musel s tým prestať. Veľmi dobre vedel, čo by to znamenalo, keby ...

Odtrhol sa od nej len veľmi zdráhavo, akoby si chcel tú krásnu, magickú chvíľku predĺžiť. Dora sa naňho dívala svojimi veľkými sivými očami s takou láskou a tak odovzdane, až sa zrazu cítil veľmi nepríjemne, pri pomyslení, že ju odmieta a napriek tomu po nej túži a ...

Remus pokrútil hlavou a v jeho očiach zbadala odhodlanie, ale i smútok. ,,Nie, Dora, nezmenil. A ty vieš prečo."

Teraz prikývla ona. Chabo sa usmiala a pohladila ho po tvári. ,,Viem. Dúfam, že ty vieš, že sa ťa nevzdám."

Remus si vzdychol a i napriek tomu, že by sa mal na ňu nahnevať pre jej všetečnosť, či svojskú tvrdohlavosť, musel sa usmiať. Ešte nestretol nikoho takého ako bola ona. Nikoho.

Dora jeho úsmev nevidela. Načiahla sa za nedopitým čajom a vykročila do svojej izby na poschodí. Napriek tomu, že ju odmietol, rozhorel sa v jej vnútri maličký plamienok nádeje. Pobozkal ju. Niečo to predsa znamenať muselo. Na perách sa jej usadil blažený úsmev, keď si ho znova pripomenula.

Remus sa práve vracal z pochôdzky. Všade bol kľud. Mala ho vystriedať Dora. Pozrel sa na hodinky. Bola sobota a odbila polnoc. Noc bola jasná a udreli prvé mrazy. Vo vzduchu sa jeho dych zviditeľnil. Pritiahol si lepšie svoj poplátaný kabát a šál si okolo krku ovinul ešte jeden krát a uviazal. Jeho oči sa upreli na oblohu a na kosákovitý mesiac, ktorý jej kráľoval už tretiu noc. Obzrel sa, keď počul niekoho prichádzať.

,,Tu som," ozvala sa veselo, i keď trocha rozospato. Zato jemu sa vôbec spať nechcelo.

,,Nebude ti prekážať, ak ešte chvíľu ostanem?" opýtal sa, odvrátiac od nej zrak späť k oblohe.

,,Nie, vôbec," odvetila natešene. S prútikom pripraveným v ruke sa vydali po ceste vinúcej sa Rokvillom. Nešli však ďaleko. Túlali sa bočnými uličkami pomedzi domy, ticho sa pri tom zhovárajúc.

,,Ešte stále si mi nepovedal, prečo si vlastne tu," ozvala sa ostražito pozorujúc okolie.

,,Moody povedal, že potrebuje vymeniť Edwarína a Querada. Pýtal sa, či by som nemohol," odvetil, ale nebola to tak celkom pravda. Nechcel jej však prezradiť, že sa sám a dokonca dobrovoľne prihlásil.

Pozrel sa na ňu skúmavým pohľadom. Jej bielosivé vlasy stále nezmenili svoju farbu. Ale jej oči áno. Všimol si, že od včera ostali iné. Mali farbu teplej čokolády.

,,Nie. Zatiaľ bol vždy pokoj. Predpokladáme, že majú teraz iné povinnosti, ak to tak môžem povedať," zamračila sa.

,,Určite zháňajú nové posily a robia to, čo im vždy išlo najlepšie. Naháňajú ľuďom hrôzu."

Bola to pravda. Ničili, vraždili a to všetko robili premyslene, hoci nepredvídateľne. Nikto nemohol vedieť, kedy znova zaútočia. Práve takáto taktika bola vlastná Temnému pánovi.

,,Čo je to tam?" ozvala sa Dora a ukázala prstom do diaľky, kde sa mihotalo drobné svetielko.

,,Neviem určite, ale tak sa mi zdá, že je to ... Svetlonos," odvetil Remus, hľadiac na svetielko, ktoré sa k nim vzduchom približovalo čoraz viac.

Dora si uvedomila, že Remus mal skutočne pravdu a to čudné svetielko, ktoré k nim letelo v túto mrazivú noc bol vlastne len obyčajný Svetlonos. Čudovala sa však, kde sa v túto mrazivú noc nabral, pretože ako dobre vedela, títo tvorčekovia zaliezali do svojich úkrytov už koncom septembra. Tento sa jej zdal byť čudný. Akýsi chorý. Nevýrazne blikal a jeho zelenkavá farba telíčka bola rovnako bledá. Bol taký slabý, že si jej sadol na plece a jeho krídelká, tak podobné krídlam vážky ju teraz šteklili na uchu. Jeho svetlo pohaslo vo chvíli, keď jej dosadol na plece.

,,Zdá sa, že tomuto sa nechce ešte na odpočinok," poznamenal Remus a naklonil sa bližšie, aby si lepšie obzrel to malé, sotva desaťcentimetrové stvorenie.

,,Asi nie," odvetila Dora, trochu rozpačitá z toho, že bol Remus zrazu tak blízko.

,,Ani sa nedivím. Je dosť chladno. Ak ostane von ešte chvíľu, určite zamrzne," pokračoval Remus.

,,A ja sa určite neovládnem, ak neustúpiš aspoň o krok," dokončila Dora v mysli.

,,Možno by si ho mohol vziať so sebou do hostinca. Ja musím ostať na stráži, ale ty sa potrebuješ vyspať," navrhla.

,,Áno, asi máš pravdu," Remus však ďalej stále len o ten jej želaný krok od nej, prešľapoval z nohy na nohu a nerozhodne hľadel na malého Svetlonosa.

Remus sa poňho načiahol a jeho dlaň sa pri tom nechtiac obtrela o jej líce. Musela sa veľmi premáhať, aby nahlas nevzdychla.

,,No, tak pôjdem," povedal a jeho oči sa vpili do tých jej. ,,Dávaj na seba pozor."

Dora za ním chvíľu hľadela, ale potom si musela rozkázať, aby sa sústredila na svoju úlohu. Striasla sa od zimy, ktorá ju znenazdania objala do svojho mrazivého náručia až jej zacvakali zuby. Z vrecka kabáta si vytiahla sivé rukavice a rýchlo si ich nasadila na ruky. Aj šál si omotala lepšie okolo krku. Dlho sa prechádzala úzkymi uličkami pomedzi Rokvillské domy. Dokonca zašla aj k Rokfortskej bráne. Všade bol pokoj a ticho, čo ju nútilo len premýšľať a premýšľať, aj proti svojej vôli. Myslela stále iba naňho a v mysli hľadala nejaký spôsob, ako ho presvedčiť o tom, aby im dal šancu a mohli aspoň skúsiť, aké by to bolo, keby ...

Spozornela. Kdesi v pološere za sebou začula nejaké hlasy. Brieždilo sa a slnečné lúče sa ťažko predierali pomedzi hustú hmlu, ktorá sa rozprestrela všade dookola.

,,Prečo sme sa museli premiestniť akurát sem?" ozval sa nahnevane akýsi hlas.

,,Pretože nám prikázali zistiť, či je to tu strážené, alebo nie!" odpovedal mu iný hlas, no rovnako hnevlivo.

,,Veď to je jasné, že hej. Myslíš si, že Dumbledore je nejaký hlupák a nechá to tu bez dozoru?"

Dora hľadela, ako sa kdesi z bočnej uličky približujú dve tmavé postavy. Jedna vyššia a štíhla, druhá menšia a zavalitejšia. Skryla sa za ker, ešte husto obsypaný farebným lístím a čušala, čakajúc na vhodnú chvíľu, aby na nich zaútočila.

,,A čo si čakal? Nejakú uvítaciu párty?" vyšší z nich len pokrútil neveriaco hlavou.

,,Somár," zahundral znova ten menší muž, lebo to ustavičné komandovanie od kolegu mu už zjavne liezlo na nervy.

,,Prepáč!" zreval ten nižší a vtedy sa im ukázala Dora a zaútočila na nich.

Oni videli len nejasný tieň, ktorý na nich namieril svojou paličkou a vyslal na nich kúzlo. Vyšší muž v momente znehybnel, ale nižší uskočil tak vrtko, že by to nikdy nebola predpokladala a už na ňu vysielal jednu kliatbu za druhou. Snažil sa ju však len znehybniť, nie zabiť. Kúzla, ktorú na ňu pálil, neboli neodpustiteľné kliatby.

,,Nehýb sa!" zvolal znova a znova mieriac na ňu, ale ona uhýbala a tiež sa ho snažila omráčiť, či aspoň znehybniť. Lenže na rozdiel od neho používala neverbálne zaklínadlá. Jedno odrazené zaklínadlo trafilo toho znehybneného a teraz upadol do bezvedomia. Dora nechápala, prečo sa ho nepokúsil odkliať, ale namiesto toho s ňou horúčkovito bojoval.

Dora sa na chvíľu otočila a zbadala, ako k nej dobehol Bill Weasley, ktorý ju mal vystriedať. Lenže vtedy do nej vrazila kliatba jej protivníka a zasiahla ju do nohy. Dora prekvapene zvýskla, lebo ju to trochu odhodilo dozadu a spadla na zem. Ten malý muž to využil, schmatol svojho kolegu, ležiaceho v bezvedomí na zemi za golier kabáta a odmiestnil sa preč aj s ním.

,,Asi. Dobre, odprevadím ťa do hostinca a vrátim sa späť. Podľa mňa sa tak skoro nevrátia."

,,Počula som, o čom sa rozprávali. Chceli si overiť, či je to tu strážené, hoci predpokladali, že to tak bude. Jeden z nich mal smiešne meno. Jaquell."

,,Dobre. Myslím, že to bude Moodyho zaujímať. Naozaj, nevravel som ti, ale Charlie ťa dal pozdraviť. Chcel sa s tebou aj rozlúčiť, ale nestihol to."

Keď dorazili do hostinca, bolo ešte len pol šiestej ráno, ale Remus bol v jedálenskej miestnosti a raňajkoval.

,,Nemohol som spať," povedal na vysvetlenie, keď naňho Dora vrhla prekvapený pohľad. Ale potom si oboch premeral zvedavým pohľadom on.

,,Čo sa stalo?" civel na nich znepokojene a ani si neuvedomil, že sa mračí na Billa, ktorý držal Tonksovú okolo pása.

,,Ale nič, len členok," odvetila bezstarostne, pustila sa Billa a snažila sa dostať hore schodmi vedúcimi na poschodie.

,,Natrafila na dvoch smrťožrútov," vysvetlil mu rýchlo Bill. ,,Jedného dostala, ale ten druhý bol vrtký ako opica. Nestačili sme naňho dvaja. Bolo to neuveriteľné. Ale už sú preč."

,,Ja nepotrebujem žiadnu pestúnku!" zašomrala Dora, stojaca už na treťom schode.

Bill sa nad jej snahou len uškrnul. ,,Iste. Ja sa musím vrátiť," hlesol a takmer sa rozosmial, keď videl ako Remus pristúpil k Dore a bez varovania ju vzal do náručia, pričom prekvapene zhíkla. Poslušne sa ho však chytila okolo krku a ticho ako myška čakala, čo bude.

Remus neomylne zamieril k dverám vedúcim do jej izby vo chvíli, keď mu išla ukázať, ktoré to sú. No znova stíchla, lebo ako sa zdalo, on to vedel. Zložil ju opatrne na posteľ a ona si vyzliekla kabát, zatiaľ čo on sa vrátil po nejakú masť a obväz.

Nemo sledovala ako jej vyzul čižmu, aj ponožku. Trocha sa uškrnul, keď zbadal jej krikľavoružovú farbu. Keď sa dotkol jej bosej nohy, zavrela oči, hryzúc si pery. Ale nie od bolesti. Tá ju až tak netrápila. Skôr ju trápilo to, že Remus sa dotýka jej nahej kože svojimi veľkými, teplými rukami a dlhými prstami opatrne ohmatáva jej boľavý členok.

,,Zdá sa, že to nie je zlomené," povedal, plne sústredený jej ošetrovaním.

,,Mhm," zamrmlala. Nebola schopná jediného slova, keď bol tak blízko a ešte sa jej tak nežne dotýkal. Napadlo ju, ako by jej už len mohol ublížiť, keď je taký nežný, starostlivý a citlivý.

,,No a čo, že bol vlkolakom! Do čerta aj s tým!" napadlo ju strápene a nahlas si vzdychla, čo si on vysvetlil po svojom.

,,Prepáč, ak som ti ublížil," hlesol a jeho dotyk ešte viac zjemnel. A to si myslela, že už viac ani jemný byť nemôže.

,,Nič sa nestalo," ozvala sa potichu a sledovala, ako jej na boľavé miesto natiera masť a hneď nato jej nohu pevne obväzuje. Celým telom jej prechádzala príjemná triaška a tlkot jej srdca nabral na obrátkach. Modlila sa, aby si to nevšimol.

Prikývla, ale najradšej by bola, keby ešte ostal. Lenže nevedela, čím alebo ako by ho tu zdržala.

,,A čo ten Svetlonos?" spýtala sa chvatne, lebo nič iné ju v tej chvíli nenapadlo.

,,Myslím, že tiež bude v poriadku. Uložil sa medzi moje svetre a zaspal. Mala by si ho počuť ako chrápe," uškrnul sa a Dora sa naňho tak žiarivo usmiala, až mu poskočilo srdce.

Dora si zasnene vzdychla a zachumlala sa pod perinu. Doľahla na ňu únava a viečka sa jej zatvárali. Pred tým, ako zaspala napadlo ju, aké je príjemné, keď sa o ňu niekto stará, hlavne ak ten niekto je sám Remus Lupin.

Svetlo v tme