Kapitola:
Pridaná: 8.2.2008, 20:28:13
Čítaná: 572×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Čarodejnícka dedinka 2 » Trpký dar 3 » Zlý začiatok 4 » Krutý nepriateľ 5 » Na stráži 6 » Nový domov 7 » Chybný krok 8 » Šikmá ulička 9 » Kotlík plný horúcej lásky 10 » Sirius, James a Peter 11 » Vlkolak 12 » Záškodníci 13 » Zarytý tvrdohlavec 14 » Epilóg - Už nie som voľná ...

Fenrir Greyback si rukou prehrabol hustú záplavu vlasov. Napriek tomu, že bol ešte mladý, tmavé vlasy mal popretkávané šedinami. Opláchol si tvár vlažnou vodou a vypláchol si aj ústa. Ešte stále v nich cítil sladkastú chuť krvi malého chlapca, jediného syna Johna Lupina. Ten chlap spravil obrovskú chybu, keď ho urazil. Dovoľoval si priveľa a on ho musel potrestať! Stačilo veľmi málo k tomu, aby ho nezaškrtil priamo tam, na ministerstve. Ale potom zbadal na polici tú fotografiu a jeho zrak zmútnel. Krv mu zovrela v žilách, ale myseľ mal jasnú a čistú. K jeho vedomiu sa prerezávali myšlienky kruté a ostré ako čepeľ nabrúsenej britvy. Nie. Vtedy sa rozhodol, že svoju pomstu zavŕši inak. Smrť je pre každého príliš ľahkým vykúpením z múk krutého osudu.

Pred očami sa mu mihala spokojná, usmievavá tvár mladej, príťažlivej blondínky a malého, plavovlasého chlapca, ktorého žena zvierala v náručí. Áno. Už vtedy vedel, čo vykoná. John Romulus Lupin potreboval príučku. A dostal ju. Za svoju chybu zaplatil.

Ešte v ten deň, keď odišiel z ministerstva taký zúrivý, ešte v teň deň ho vystopoval. Ľahko si zistil, kde býva. Spokojne sa uškrnul, keď zbadal neveľký domček, stojaci na okraji Londýna. Okolo neho bola záhrada zakvitnutá kvetmi, bezchybne zastrihnutá tráva na dvore vyzerajúca skôr ako zelený koberec a okolo bol plot. A les za domom. Schoval sa v ňom. Videl ako prišla domov jeho manželka, držiaca za rúčku svojho synčeka a neskôr sa vrátil aj Lupin. Kým on uvažoval, čo a ako spraví, zotmelo sa a on zatiaľ v tichosti vyčkával. Skoro sa rozosmial, keď videl, ako sa na dome otvorili dvere a vybehlo z nich chlapča so svojím psom. Už nepochyboval, že mu osud sám posiela to decko priamo do náruče. A on to využil. Premenil sa a zaútočil. Lupinov syn nebol jeho prvou maloletou obeťou. A vedel, že nebude ani poslednou. Chuť a pach krvi detí mu chutili najviac. Tak prečo si ich odopierať? Fenrir niečo ako svedomie už dávno nemal. Stal sa z neho surový, bezcitný vrah. Vyvrheľ spoločnosti, ktorým sa vlastne stal od chvíle, kedy bol sám napadnutý a jeho krv nakazená vlkolačím uhryznutím Roya Foxa.

Znova sa videl, ako drží v pazúroch to útle telíčko a slastne si spomenul na nevinnú vôňu kože malého chlapca, na sladkú, opojnú chuť jeho krvi, keď jeho tesáky preťali jemnú pokožku na krehunkom hrdielku. Slastne zastonal a na jeho zvieracej tvári sa objavil šialený výraz akéhosi blaženého vytrženia. Telom mu prebehla príjemná triaška a v jeho chladných, oceľovosivých očiach sa zjavil divoký lesk. Pre chlapca plánoval rovnaký osud, ako sám prežíval. Ale stačilo naozaj málo a bol by s jeho životom navždy skoncoval bez toho, aby si to uvedomil. Chuť jeho krvi bola príliš opojná. Spamätal sa až vtedy, keď mu na chrbát dopadla rana akéhosi neviditeľného biča sprevádzaného zdeseným krikom Lupina. Neustúpil. Chlapcovo telo mu bezvládne viselo z chlpatých láb, keď na Lupina desivo zareval a vyceril tesáky ušpinené krvou jeho syna. Zo schlpenej brady na papuli mu na hruď cícerkom dopadali kvapky karmínovej krvi lesknúcej sa v mesačnom svite. Iný by sa možno na Johnovom mieste zľakol, ale on si to nemohol dovoliť. Nevzdal sa. Mlátil ho tým bičom ako šialený, kde ho len zasiahol. Dopadala na neho jedna rana za druhou, až bol prinútený konečne ustúpiť a nechal chlapca na pokoji.

V puknutom, zašlom starom zrkadle visiacom na krivo nad rovnako starým umývadlom si obzrel svoju tvár. Ostala mu na nej jedna viditeľná stopa po tej noci. Jazva tiahnúca sa od koreňa nosa, dole k brade ako spomienka na svoju pomstu. Opatrne sa jej dotkol a sykol. Ešte teraz ho pálila. Napriek tomu nemohol potlačiť úsmev, ktorý sa mu dral na pery. Dosiahol, čo si zaumienil. Z tváre mu na nie práve čisté tričko dopadali drobné kvapôčky vody. Natiahol sa za uterákom a utrel si tvár do sucha. Na miesto, kde mal na líci pomerne čerstvú ranu uterák len zľahka priložil a rýchlo, nedbanlivo si ju ošetril. Podišiel k stolu a sadol si na ošúchanú stoličku. Do matného pohára si vrchovato nalial skoro až červenú tekutinu z Ohnivej whisky a vypil ho na tri hlty. Nalial si ešte raz a pohár rovnako rýchlo vyprázdnil. Potom sa zvalil na rozheganú posteľ, ktorá stála v kúte, a ktorá pod jeho váhou nesúhlasne zavŕzgala. Netrvalo dlho a zaspal. Jeho spánok však vôbec nebol pokojný. Stále ho sužovali trpké spomienky na noc, kedy sa jeho život tak veľmi zmenil. Jeho minulosť a spomienky na ňu ho možno netrápili cez deň, ale sem tam sa mu občas nečakane vyrojili uprostred bezsenných nocí. Na čelo mu vystúpili drobné kropaje potu a v hlbokom spánku, ktorý naňho doľahol sa podchvíľou krútil, prehadzoval zo strany na stranu a niečo si mrmlal popod fúzy.

Fenrir stál opretý o kamenný múr vonkajšej steny Rokfortu a v ruke si nadhazoval akýsi kamienok, popiskujúc si pri tom veselú melódiu. Bol jasný, slnečný, júnový deň. Sivými očami chvíľku žmúril do slnka. Mal už po vyučovaní. Dnes sa mu podarilo napáliť profesora Transfigurácie a začarovať jedného bystrohlavčana. Vždy robil nejaké vilomeniny a všetci toho už mali po krk. On sa však na tom nesmierne zabával a nehodlal s tým prestať. Zajtra mal mať sedemnásť a to znamenalo len ďalšiu výhodu. Bude môcť čarovať aj mimo školy. Takto o všeličom hútajúc už čakal asi desať minút, keď sa konečne objavila. Fenrirovi vypadol z ruky kamienok, ale už sa poňho nezohol. Svoju pozornosť mu už nevenoval. Preniesol ju na tmavovlasé dievča, ktoré kráčalo smerom od hájnikovej chalupy s taškou na pleci a s knihami, ktoré zvierala v náručí. Spokojne sa usmial, keď si všimol, že ho zbadala už aj ona, ale prekvapilo ho jej zaváhanie a neistý krok. Jej tvár nadobudla zamyslený a trochu ustráchaný výzor a jeho úsmev z tváre zaraz zmizol. Vedel, že sa niečo stalo. Vlastne tušil, že sa niečo deje už nejaký čas, ale ona bola neoblomná a nechcela mu nič prezradiť. Dnes to z nej však dostane. Podobrotky, alebo pozlom. Viac jej to trpieť nechcel. Ale na druhej strane, ak by našla spôsob, ako ho obmäkčiť ... Znova sa mu pery roztiahli do širokého úsmevu, keď sa k nej pohol.

Salamandra Sullivanová sa na svojho priateľa nesmelo usmiala. Za to mohol jeho pohľad, ktorým sa na ňu tak uprene díval, akoby jej videl až na dno žalúdka. Vedela, čo sa mu preháňa hlavou a na líca jej vystúpil rumenec.

,,Ahoj," pozdravila a nechala ho, nech jej na pery vtisne vášnivý bozk.

,,Ahoj," pozdravil aj on, keď sa po chvíli od nej odtrhol. Vôbec si nevšímajúc prekvapené pohľady jej bifľomorských spolužiakov. Veľmi dobre vedel, že nikto z jej priateľov nesúhlasil s tým, že sa dala dokopy so slizolinčanom a ešte s takou pochybnou povesťou. Bol výbušný, trochu egoistický a panovačný, ale aj neskutočne krásny. To uznávali všetci. Ona si však našla spôsob, ako ho spoľahlivo skrotiť.

,,Ale na ako dlho ešte?" napadlo jej v tej chvíli, keď sa dívala do jeho sivých očí, ktoré teraz pri pohľade na ňu horeli. Už ráno sa rozhodla, že je načase, konečne mu prezradiť to, na čo sa vypytuje už pomaly celý mesiac. Ale nebolo to pre ňu ľahké. Bála sa, že ju zavrhne a ona ostane znova sama. A okrem toho, ani rodičia by ju nepochopili. Nikdy ju nechápali. Vlastne mala dojem, že ju neznášajú a nevedia sa dočkať, kedy vypadne z domu. A teraz toto. Keby vedeli, čo sa jej stalo, otec by ju v záchvate zúrivosti vykopol bez váhania z domu a matka by pre ňu ani prstom nepohla. Dobre to vedela. Tak to vždy bolo. Rozhodoval jej otrasný otec a vždy muselo byť všetko podľa neho. Niekedy sa cítila ako v armáde. Spomenula si, ako raz dostala o stupeň horšiu známku. Vyťal jej také zaucho, že ešte dva týždne potom chodila s opuchnutým lícom.

S Fenrirom začala chodiť v piatom ročníku na Rokforte, hoci si ho pochopiteľne všimla oveľa skôr. Bol naozaj krásny, ale jeho krása bola chladná a tvrdá. Bol proste nezvládnuteľný, ale časom sa trošku zmiernil. Všetci si mysleli, že aj tak trochu vďaka nej. Napriek tomu si naňho kopu dievčat brúsilo pazúriky. Ale on nemal oči ani pre jednu z nich. Spomenula si na deň, keď sa prvý raz stretli osamote. Bola v astronomickej veži a pozorovala hviezdy. Vtedy sa jej na líci ešte jasne fialovela tá modrina a preto sa všetkých stránila. Neznášala, keď si pošuškávali a ukazovali na ňu prstom. Ale on za ňou prišiel a v ten večer z nej vytiahol všetko, čo ju trápilo. Díval sa na ňu tým svojím nepreniknuteľným pohľadom a určite uvažoval, prečo neplače, hoci dobre videl, že sa jej oči lesknú od sĺz. Vtedy sa k nej nahol a ako zhypnotizovaný jej mäkkými, plnými perami ju pobozkal. Dlho tam len tak sedeli a bozkávali sa. Znovu a znovu vpíjal do seba chuť jej sladkých pier. Od toho večera boli stále spolu.

,,Čo sa deje?" opýtal sa, keď zazrel znepokojenie v jej očiach.

,,Ja ...," zasekla sa. Naberala odvahu. Musí sa to dozvedieť, ale nie tu a nie teraz. Večer. Počká do večera a potom mu to povie.

,,No tak?" spýtal sa znova, zatiaľ čo ona iba uhýbala pohľadom.

,,Dobre, poviem ti to, ale nie teraz. Príď večer do našej veže," hlesla, pobozkala ho tak, akoby to malo byť naposledy a odišla, zanechajúc ho tam stáť, poriadne zmäteného.

Salamandra sedela na drevenej stoličke v Astronomickej veži už dobrú pol hodinku a nervózne si mädlila ruky. Dlane mala spotené a bola viac ako nervózna. Vôbec netušila ako zareaguje Fenrir na to, čo sa mu už onedlho chystala povedať. Jedno však bolo isté. Ona sa bála. A veľmi.

Obloha bola tmavá, akoby potiahnutá čiernym zamatovým súknom, na ktorom sa ako drobné, brúsené diamanty trblietali hviezdy. Jasne rozoznala Veľkú i malú medvedicu, hviezdu Sirius, Kasiopeju, Labuť i Draka a mnoho ďalších hviezd. Ale jej myšlienky boli nesústredené. Obavy v nej rástli každou ubiehajúcou minútou čoraz viac.

Fenrir stál opretý o veraje dverí a ticho ju pozoroval. Bola krásna. Od prvej chvíle ho k nej niečo priťahovalo. Lenže nevedel sa rozhodnúť, čo to bolo. Jemná, voňavá pokožka? Nádherné, i keď smutné oči? Mäkké, hodvábne pery? Alebo pekná, štíhla postava? Bol rád, že ju má. Jeho rodina v porovnaní s ňou bola preňho ničím. Menej ako drobným zrnkom prachu. S otcom si nikdy nerozumel a ani s matkou. Oni zasa videli len jeho staršieho brata, ktorého mu celý život predkladali za vzor. Ale on na to kašľal.

Salamandra sedela na stoličke a rukou si upravila neposlušný prameň vlasov, ktorý jej padol do tváre. Aj jej vlasy sa mu páčili. Dlhé, tmavé, jemné a rovné. Veľmi jej pristali. Páčilo sa mu, keď jej len tak voľne poletovali okolo tváre.

,,Tu si?" ozvala sa s nesmelým úsmevom, keď sa otočila a zbadala ho tam postávať.

,,Hej," riekol a podišiel k nej. Sadol si na vedľajšiu stoličku a objal ju majetnícky okolo pliec. ,,Niečo si chcela a ja som strašne zvedavý, čo to predo mnou tak dlho tajíš."

Salamandra si prerývane vzdychla a v duchu si dodávala odvahy. ,,Ja ..."

,,Áno?" opýtal sa a zvraštil obočie mysliac si, že to z nej snáď nikdy nevylezie.

,,Som ... som tehotná," vyslovila nakoniec s pohľadom zabodnutým do zeme.

,,ČO?!" zvolal azda až prihlasno, no nemohol uveriť tomu, čo práve povedala.

Na chvíľu medzi nimi zavládlo hrobové ticho. Bola ticho. Čakala, čo povie pripravená snáď na všetky možné verzie.

,,Čo s tým chceš robiť?" ozval sa po chvíli, ale ona nereagovala.

Touto otázkou jej akoby vrazil dýku do chrbta. Typický chlap. Že vraj: ,,Čo s tým chce robiť?!" Akoby to dieťa nebolo aj jeho.

,,Vieš, čo to pre nás znamená?" opýtal sa znovu a rukou si prehrabol svoje husté vlasy.

Ani tentoraz neprehovorila. Vedela, že sa mu to nebude páčiť. Ani jej sa nepáčilo, čo sa stalo, ale stalo sa. Práve končili šiesty ročník a mali pred sebou ešte rok štúdia. S dieťaťom na ceste by sa to dalo zvládnuť, ale len v prípade, že by vás podporila aj rodina. Milujúca rodina. Oni ju však nemali. Nemali nič. Mali prázdne ruky, prázdne vrecká a teraz aj nie práve veselé vyhliadky do budúcnosti. Salamandra to vedela. A teraz zrejme stratí aj jeho. Ostane sama. Myslela aj na túto možnosť. Možno sa jej podarí zohnať si nejaké ubytovanie a možno aj prácu. Ak nie, bude živoriť a bude musieť dieťa odovzdať do sirotinca. To však bola veľmi nepekná predstava a ona sa svojho dieťaťa nechcela vzdať. Teraz už nie.

,,Veľmi dobre si uvedomujem, čo to znamená," odvetila napokon a kútikom oka sledovala ako vstáva zo stoličky. Vlastne ... ako z nej vyskakuje, akoby na nej bol Červenoihlý ježur.

,,Prečo si neužila nejaký elixír?" opýtal sa zaskočený a zmätený. ,,Vravela si, že ich pár poznáš, nie? A v elixíroch si predsa skvelá!"

,,Hej, lenže ani tie nefungujú na 100%," poznamenala sucho.

Fenrir si vzdychol a schoval si hlavu do dlaní. ,,Do Trolla! Do Trolla! Do Trolla!" zanadával a nohou kopol do stoličky, ktorá odletela na druhú stranu miestnosti, až sa jej zlomilo operadlo. Salamandra sa pri tom nečakanom hluku mierne strhla.

,,Ty si to chceš nechať, pravda?" ozval sa, keď ju pár minút len ticho pozoroval. Prikývla a on znova zahrešil. Potom sa vychytil a odchádzal. V dverách sa však zastavil a pootočil sa.

,,Ja ... potrebujem čas," hlesol. ,,Musím si to premyslieť."

Salamandra sa rozplakala. Jej najhorší možný scenár, aký si v duchu predstavovala, že by sa mohol uskutočniť sa práve udial. Ako scéna vystrihnutá z filmu. Ale čo mala robiť? Urobila len to, čo musela. Povedala mu, že je tehotná a ako sa zariadi on, nechá naňho. Ona sa už rozhodla. Do siedmeho ročníka nenastúpi. Nájde si prácu a skromný byt. Nech sa deje, čo chce, ona svojmu dieťaťu pripraví pekný domov a zahrnie ho všetkou svojou láskou, ktorá jej tak v detstve chýbala.

Fenrir sa jej vyhýbal celé tri uplynulé týždne. Chodil ako chmára, z ktorej sršali hromy a blesky. Všetci sa mu radšej zďaleka vyhýbali. Stále len premýšľal ako sa to mohlo všetko tak pokaziť a čo teraz bude robiť. V hlave mu dookola krúžilo jediné slovo ako bludička. Dieťa. Stane sa otcom. Vôbec to neplánoval. A už vôbec nie tak skoro! Chcel si predsa užívať života! A nie vychovávať nejaké škvŕňa. Ale bude to jeho škvŕňa. Jeho a jej. Od rodiny pomoc čakať nemohol. To dobre vedel. A od jej už vôbec nie. Musel sa teda rozhodnúť, čo spraví. Opustí ju, alebo zostane s ňou? V posledný deň po skúškach sa jeho problém zrazu vyriešil. Zrazu vedel, čo musí spraviť. A to aj vďaka jednému hlupákovi, ktorého zo srdca neznášal.

Práve sa vracal z prechádzky, lebo si potreboval prečistiť hlavu, keď začul niečo, čo sa mu vôbec nepáčilo. Spozornel.

,,Vraj ťa ten tvoj okašľal," povedal hlas, ktorý bezpochyby nepatril nikomu inému ako Boydovi Hubertolinymu, slizolinskému siedmakovi.

,,Čo ťa je po tom!" odsekla mu a kráčala preč.

,,Ale no tak, Sal, nebuď taká netykavka," uškrnul sa o chytil ju za rameno, otočiac k sebe.

,,Okamžite ma pusť, ty kretén," varovala ho, ale on ju nepočúval. Namiesto toho sa zasmial ako blázon.

,,Na to zabudni. Viem, že nie si taká nevinná ako sa tváriš," zaškľabil sa a nahol sa k nej. ,,Prečo by si mi nedala to, čo si dávala jemu?" opýtal sa posmešne a pritiahol si ju k sebe bližšie.

Salamandra mala slzy na krajíčku. Prútik, ktorý zvierala v ruke jej bez problémov vykrútil a teraz ležal pri jej nohách. Na tvári cítila jeho horúci dych a s odporom sa od neho snažila odtlačiť. Napadlo ju, že nič by sa z toho nebolo stalo, keby ju Fenrir neopustil. Teraz sa musela brániť sama, ale nešlo jej to. Posledných pár nocí dobre nespala a bola oslabená.

,,Pusť ma Bo..!" zvolala, ale jej hlas zanikol v hrubom bozku, ktorý jej uštedril.

,,Pusť ju!" ozvalo sa za nimi zlovestne. Boydovi sa na tvári objavil trochu vystrašený výraz a na jej prekvapenie poslúchol.

,,Fenrir," ozval sa Boyd, ,,a čo ty tu?" spýtal sa akoby nič.

,,Obťažoval si moju priateľku," prehodil celkom pokojne Fenrir kráčajúc bližšie k nim. ,,Nepáči sa mi to Boyd. Vôbec sa mi to nepáči."

Boyd nahlas preglgol a pomaly ustupoval. ,,Ale veď sa nič také nestalo." Na Salamandru, ktorá sa ešte stále triasla na celom tele sa už ani nepozrel.

Fenrir zastal a jeho oči nadobudli nevraživý, divý lesk. V sekunde vystrel pred seba ruku s prútikom a použil neverbálne kúzlo, ktoré Boyda trafilo rovno do hrude a odhodilo ho o pár metrov ďalej. Ostal v bezvedomí. A viac ho nezaujímal.

,,Si v poriadku?" opýtal sa jej a podišiel bližšie.

,,Snáď ... hej," vyjachtala.

,,Poď ku mne," otvoril náruč a ona sa k nemu privinula. ,,Všetko bude v poriadku," povedal, keď ju hladil po vlasoch. ,,Neboj sa, už nikdy ťa neopustím. Všetko zvládneme spolu, Sal."

,,Ľúbim ťa," vzdychla si uľahčene.

,,Aj ja teba," vyjachtal. Bola to pravda. A bolo to prvý raz v živote, kedy niekoho skutočne miloval.

Kostolný zvon vyzváňal v jedno augustové, slnečné popoludnie len a len pre nich. Svadba bola veľmi skromná. Len vikár, akýsi vyhúknutý miništrant a mladomanželia. Neboli oblečený tak, ako sa na ženícha a nevestu patrilo, kvôli nedostatku finančných prostriedkov, ale bol na nich pekný pohľad. Už v druhý týždeň prázdnin sa im podarilo zohnať si prácu a prenajať si skromný byt v Šikmej uličke. Ona pracovala v Antikvariáte u Goosa a on si našiel prácu v Zašitej uličke u Borgina a Burkesa. Neveľmi sa jej to pozdávalo, ale vždy lepšie ako nič. A hlavne, potrebovali peniaze. Odkladali si každý ušetrený sikel. Aj ich svadobná cesta preto nebola žiaden luxus, ale stačilo im, že sú spolu.

,,Mám pre teba prekvapenie, pani Greybacková," povedal raz ráno Fenrir.

,,Aké?" usmiala sa a pobozkala ho.

,,Pôjdeme cez víkend na menší ... výlet. Môžeš to brať ako našu svadobnú cestu, keďže na nič lepšie nemáme," pokrčil plecami a objal ju v páse.

,,A kam pôjdeme?" vyzvedala.

,,Stanovať."

,,Stanovať?" opýtala sa Sal prekvapene. ,,Myslíš, že je to dobrý nápad?"

,,Samozrejme. Aspoň odtiaľto na pár dní vypadneme. Počasie má byť slnečné. Pôjdeme do Berkshireských lesov. Je tam vraj krásne."

,,Dobre, ale budem sa báť. Veď budeme v lese a sú tam divé zvieratá."

,,Áno, veveričky sú rozhodne divé a krvilačné zvieratá," posmieval sa a aj ona sa rozosmiala. Nakoniec ju presvedčil a ona súhlasila už len preto, lebo videla, koľko si s tým dal námahy, aby všetko pripravil. A ako videla, spravila dobre. Bolo tam naozaj krásne a prvý deň si veľmi užili. Hoci, keď nastala noc, nebolo jej všetko jedno. Ale nebola sama. Fenrir bol s ňou. Bolo príjemné nechať sa od neho rozmaznávať.

Aká však bola prvá noc príjemná a nezabudnuteľne krásna a romantická, tá druhá sa zmenila na nočnú moru. Na oblohe sa ako strieborná, žiarivá guľa plavne vznášal mesiac. Bol spln. Les bol pokojný a žil svojím nočným životom. A oni zaspávali v objatí, keď odrazu všetko stíchlo. Bolo to veľmi nepríjemné ticho. Ani len sova nezahúkala. Lesom sa ozvalo divoké zavytie, z ktorého každému naskakovala husia koža.

,,Čo to bolo?" Sal sa strhla z driemot a podoprela sa na lakťoch.

,,Neviem presne, ale mám taký dojem, že ...," zmĺkol. Na stene ich stanu sa zrazu objavil hrôzostrašný tieň vlkolaka, ktorého osvetlil mesiac, vykuknúc spoza mraku.

,,Vlkolak," šepol Fenrir a načahoval sa za prútikom. Uvedomil si, že zabudol použiť ochranné zaklínadlá. Salamandra bola paralizovaná strachom.

Z jej hrdla sa ozval vystrašený výkrik, keď sa vlkolak rozohnal labou a pretrhol plátenú stenu stanu. Jej krik sa miešal s jeho besným revom. Fenrir sa rýchlo vymotal z diek, ale nebol dosť rýchly na to, aby naňho zaútočil. Vlkolak sa znova rozohnal a ovalil ho svojou labou. Prútik mu vypadol z ruky a dopadol k labám toho divokého netvora. Fenrir spadol, ale nestratil duchaprítomnosť. Prisunul sa k Sal, v snahe chrániť ju.

,,Kde máš prútik? Sal, prútik!" pobádal ju, ale ona sa nevládala ani pohnúť. Kým on šmátral po zemi, vlkolak sa trhane nadýchol. Oňuchával ich. A potom znova zreval a zaútočil na Fenrira. Pod jeho labou čosi puklo. Fenrir zbledol. Jeho prútik bol zlomený. Vzápätí vlkolak zaútočil a jeho telom prebehla prudká bolesť, keď sa vlkolačie tesáky zaborili do jeho krku. Vtedy Salamandra nabrala konečne odvahu a zaútočila aj ona. Vlkolaka to odhodilo od Fenrira na pár metrov. Narazil chrbtom o hrubý kmeň stromu, zakňučal a ostal na zemi nepohnute ležať. Myslela si, že ho zabila. Celá sa triasla, keď sa sklonila nad zraneným Fenrirom.

,,Je to moja vina, moja," nariekala. ,,Prepáč, láska moja, prepáč mi," jachtala medzi vzlykmi, ktoré sa jej drali z hrdla. Fenrir bol v bezvedomí. Na krku sa mu červenela škaredá rana. ,,Budeš v poriadku. Neboj sa, ja ťa neopustím," šepkala, bozkávajúc ho na bledé pery. Salamandra sa s ním chcela premiestniť. Potreboval ošetriť. Musela ho zobrať k sv. Mungovi. Ale nevšimla si tieň, ktorý sa za ňou dvíhal. Nič z toho, čo mu sľubovala nestihla uskutočniť. Vlkolak ju prekvapil. Nebol mŕtvy, ako si myslela. Len ho omráčila. Prekvapil ju a udrel. Jeho ostré pazúry nechali na jej krku štyri hlboké ryhy, z ktorých sa krv valila prúdom. Bola ešte pri vedomí, hoci v šoku, keď ju zubami chytil za nohu a vliekol za sebou hlboko do tmavého lesa. Vedela, že jej už nič nepomôže. Toto bol jej koniec.

Keď sa Fenrir po štyroch dňoch strávených u sv. Munga prebudil, rýchlo sa vrátil späť do reality. Hneď sa pýtal na svoju manželku, lebo si myslel, že ho tam priviedla ona, ale mýlil sa. Začala sa ho zmocňovať zlá predtucha hlavne po tom, čo mu povedali, že ho našli nejakí turisti. U Munga nikdy nepočuli o niekom menom Salamandra Greybacková. Ešte v ten deň utiekol z nemocnice. Nemal tam viac čo robiť. Musel ju nájsť. Musel vedieť, či je v poriadku, alebo ... Nechcel ani pomyslieť na to, čo sa mohlo stať.

Doma ju však nenašiel. Ani v práci o nej nič nevedeli. Nezostávalo mu iné, len sa dostať späť na miesto, kde trávili víkend. Našiel tam všetko tak, ako to ostalo po tom útoku. Roztrhaný, podupaný stan a všade samá krv, ktorá medzičasom zaschla a stmavla. Jeho zlomený prútik a druhý, rozštiepený. Zohol sa poň a z hrdla sa mu vydralo tiché zastonanie. Potom si všimol niečo iné. Pri tej predstave ho zamrazilo až do špiku kosti. Vlkolak niekoho vliekol po zemi. Jasne viditeľná stopa viedla hlboko do lesa. Nasledoval ju. Asi po desiatich minútach natrafil na starú kaluž krvi a z kríka vyletel kŕdeľ havranov čiernych ako noc. Otočil sa a zbadal nohu, ktorá z neho trčala. S chvejúcim sa žalúdkom a roztrasený tak, ako ešte nikdy v živote sa pomalými krokmi približoval. Už teraz cítil hnilobný pach. Opatrne rozhŕňal krovie. Len čo jeho oči spočinuli na mŕtvole, jeho žalúdok to nevydržal. Fenrir stál opretý o najbližší strom a zvracal. Bol roztrasený, spotený, oči mal zaliate slzami a jeho samotného zaplnil smútok, des a pocit takého nešťastia, že ho to navždy poznačilo. Z jeho hrdla sa vydral zúfalý rev, možno ešte horší, ako bol rev toho vlkolaka, ktorý ich napadol. Les stíchol, akoby mu chcel vyjadriť svoju účasť na jeho smútku. Aj slnko sa zatiahlo. Preňho vlastne slnko zašlo už vtedy. A navždy.

Ani sám nevedel, kde v sebe nabral tú silu, aby sa na jej rozorvané, znetvorené telo mohol ešte raz pozrieť. Vytiahol ju z kríkov, zatlačil jej oči a uložil ju na stanovú plachtu, po ktorú sa vrátil. Z prstenníka jej sňal snubný prsteň a nasadil si ho na malíček. Veľmi opatrne ju zabalil do stanovej plachty a vložil do vykopaného hrobu, ktorý označil len veľmi jednoducho. Navždy si však toto miesto zapamätá. Ostane v jeho srdci, ako aj bolesť zo straty jedinej osoby, ktorej na ňom kedy záležalo.

Nebol už ničím. Bez nej, nebol ničím. Osud mu určil inú cestu. Stal sa vlkolakom a nemohol to zvrátiť. Tak ako ani jej nemohol prinavrátiť život. Nebol ani človekom, ani čarodejníkom. Bol len niekým bez svojho prútika ... bol netvorom.

Fenrir svoj žiaľ utápal v alkohole. Neprijal pomoc od nikoho. Na to bol príliš hrdý a príliš zlomený. Príliš nešťastný, aby sa pokúsil niečo zmeniť aspoň na svojej budúcnosti. Stal sa netvorom a rozhodol sa žiť ako netvor, ktorý každému naháňa strach. To bola jeho vidina, ktorá ho držala pri živote. Hnev a nenávisť mu opantali srdce a zahryzli sa doňho navždy svojimi jedovatými zubiskami.

Strhol sa zo sna. Celý spotený a unavený. Rukou sa dotkol zlatého krúžku, ktorý mal ešte stále na malíčku. Priložil si ho k perám a pobozkal. Jediné, čo mu po nej ostalo.

,,Váš syn sa zobudil, pani Lupinová," oznámil jej ošetrovateľ.

,,Dobre, ďakujem," odvetila a vkročila do izby. Bolo to prvý raz od vtedy, čo ho v tú noc pohrýzol Greyback. John šiel niečo vybaviť, ale mal sa každú chvíľu vrátiť.

,,Ahoj miláčik," pozdravila ho Anette, keď prekročila prah jeho nemocničnej izby.

,,Mami," ozval sa ticho. ,,Kde to som?"

,,V nemocnici zlatko," pristúpila k jeho posteli a nežne mu odhrnula vlasy z čela, pobozkajúc ho.

,,Prečo som tu?" opýtal sa, ale zdalo sa, že si hneď na to spomenul, pretože sa mu očká zaliali slzami. ,,Čo sa mi stalo?" spýtal sa plačlivo, vrhnúc sa matke do náručia.

,,Mal si ... nehodu, Remus." Anette sa oči zaliali slzami, ale usilovala sa ich zastaviť, pripomínajúc si, že práve kvôli nemu musí byť teraz silná.

,,Ahoj, Remus," pozdravil ho aj John, ktorý sa ukázal vo dverách. Aj on objal svojho syna a pobozkal ho na čelo.

,,Mám pre vás dobrú správu," usmial sa na nich. ,,Budeme sa sťahovať."

-----------------------------------***--------------------------------------

[ » na začiatok « ]