Kapitola:
Pridaná: 1.2.2008, 12:49:35
Čítaná: 509×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Čarodejnícka dedinka 2 » Trpký dar 3 » Zlý začiatok 4 » Krutý nepriateľ 5 » Na stráži 6 » Nový domov 7 » Chybný krok 8 » Šikmá ulička 9 » Kotlík plný horúcej lásky 10 » Sirius, James a Peter 11 » Vlkolak 12 » Záškodníci 13 » Zarytý tvrdohlavec 14 » Epilóg - Už nie som voľná ...

Celý deň bola obloha zatiahnutá ťažkými, tmavosivými oblakmi. Sychravé a nanajvýš pochmúrne počasie iba podčiarkovalo Dorinu zlú náladu a prehlbovalo smútok, ktorý sa zakorenil hlboko v jej vnútri. Sedela v prítmí svojej izby a ľutovala, že na dnes jej Moody nedal žiadnu úlohu, hoci ho o to viac ako horlivo žiadala. Pri práci totiž nemusela myslieť, čo bolo pre ňu v poslednom čase veľmi bolestné, keďže sa jej myšlienky točili okolo jedinej osoby. Nevidela ho od vtedy, ako sa prišiel presvedčiť, že žije a je v poriadku po tom, ako dvaja smrťožrúti zaútočili neskoro v noci na jej byt v domnení, že sa ľahko zbavia jedného z aurorov.

Nahnevane si zotrela slzu, ktorá sa jej vykotúľala z oka, ale tie ďalšie sa jej už zastaviť nepodarilo. Na to, aby jednoducho prestala plakať, bola príliš nešťastná. Tmavé kruhy pod očami a strhaná, prílišne bledá tvár boli tichým svedkom jej mučivého trápenia. A aj jej vlasy, inokedy žiariace pestrými farbami, zvlášť ružovou, ktorú tak milovala, boli teraz bezvýrazné, nevábne na pohľad svojou holubičou sivou farbou, čo jej len pridávalo na rokoch. Vyzerala minimálne o päť rokov staršia ako v skutočnosti bola. Z hrdla sa jej vydral vzlyk, keď si spomenula na tie nezmysly, ktoré vtedy vyslovil.

,,Že vraj nebezpečný! Pristarý!" hundrala nespokojne a napadlo ju, čo by si ešte tak bol schopný Remus vymyslieť, len aby ju od seba odohnal.

Dora schytila vankúš a hodila ho celou silou o protiľahlú stenu. Roztrhol sa a perie, ktoré sa z neho vytrúsilo poletovalo teraz vo vzduchu a s jemu vlastnou ľahkosťou sa znieslo pomaly na zem, pokryjúc tak nielen podlahu, ale aj stôl, stoličku, prikrývku na posteli, zosadlo i na jej vlasy, plecia, ruky bezradne zopnuté v lone.

Remusa stretla prvý raz minulý rok v lete, keď ju Alastor Moody - jej šéf, poveril veľmi dôležitou úlohou. Ochranou Harryho Pottera, pri jeho preprave z Malých Neradostníc do hlavného stanu Fénixovho rádu na Grimmauldovom námestí číslo 12. Vtedy ešte žil Sirius. Dora si smutne vzdychla, pri spomienke naňho a na pocit viny, ktorý ešte stále cítila hlboko v duši. Jej myšlienky však znova zaujal Remus. Nikdy nebola naozaj zaľúbená. Z lásky na prvý pohľad sa doteraz len vysmievala. Doteraz. Avšak stačilo jedno jediné stretnutie, jeden jediný pohľad a stalo sa niečo, čo by nikdy ani len nepredpokladala. Zaľúbila sa. Najprv si len navrávala, že to, že sa cíti v jeho prítomnosti taká nesvoja, potia sa jej dlane a trasú kolená, nič neznamená. Že je to obyčajná zamilovanosť, ktorá časom rýchlo vyprchá. Ale nakoniec si musela priznať pravdu. Remus Lupin sa jej veľmi páčil od prvej chvíle. Nikdy nestretla niekoho ako bol on. Citlivý muž, s nežnými a tak veľmi smutnými očami. Vysoký, štíhly, dobrosrdečný, ale aj schopný a výborný čarodejník. Najprv ho len v tichosti pozorovala a vypytovala sa naňho. Hlavne Divookého. Ten z nej bol doslova na nervy, ale bol dobrým zdrojom informácií. Nezamlčal ani to, že Remus bol vlkolakom. Doru to prekvapilo, ale nakoniec sa konečne vyjasnili tie nové a nové škrabance na rukách a tvári. Vtedy ju to trochu vzalo. Ale len trochu. Dostala sa pred ťažkú otázku. Dokázala by ho milovať aj napriek tomu? Teraz už vedela, že áno. Spravila by preňho čokoľvek, len aby ho videla usmievať sa. Neváhala by mu zniesť modré z neba, len aby bol šťastný. Naozaj ho ľúbila. Celou svojou dušou, celým svojím srdcom.

,,Pristarý!" vyjachtala ticho. Remus bol od nej starší len o trinásť rokov. Nebolo to predsa až tak veľa. ,,Klamár!"

Áno. Bolo to tak. Veľmi dobre vedela, že jej klame rovno do očí, ale nanešťastie si rovnako dobre uvedomovala, prečo to robí. Preto ho ani nemohla nenávidieť za to, že sa vzdáva bez boja. A ona mu to ani nemohla zazlievať, že je chce chrániť aj pred sebou samým. Napadlo ju, že možno mohlo byť všetko inak, keby bol Sirius ešte nažive. Možno on by svojmu priateľovi dohovoril. A možno nie. Možno by na ňu bral ohľad podobne ako Remus. Ale to práve nechcela. Už nebola žiadnym malým dieťaťom. Mala predsa 24 rokov!

Podišla k porcelánovému umývadlu a ovlažila si tvár chladnou vodou. Na malú chvíľu nadobudla dojem, že práve toto teraz potrebovala. Zaborila si tvár do mäkkého uteráka a odhodila ho späť. Chvíľu len tak bez slova i bez pohnutia hľadela na ten páperový neporiadok. Potom sa načiahla za svojím javorovým prútikom a rýchlo to všetko upratala. Rozhodla sa, že si odskočí na návštevu. U Molly Weasleyovej bolo vždy rušno a našla u nej to, čo potrebovala. Útechu, pochopenie a občas i dobrú radu. Doma sa žiaľ takého niečoho dočkať nemohla. Vedela, že by jej rodičia nepochopili, keby sa im zdôverila so svojím trápením. Napadlo jej, že jej Molly znova možno aj poradí. Veď ktovie? Zdalo sa totiž, že ona už vyčerpala všetky nápady.

Dedinka Vydrí Svätý Dráb nebola od Londýna ďaleko. Našťastie, pretože sa jej nechcelo letieť dlho. Ani na to nemala náladu a pritom lietanie na metle milovala. Teraz si nevedela vychutnať ani to. Dokonca uvažovala o tom, či nepoužije na cestovanie kozub, alebo či sa nepremiestni. Potrebovala si však prevetrať hlavu a to sa na metle dalo najlepšie. Bolo niečo po jedenástej v noci, keď vybehla z domu s metlou v ruke. Špiónoskop vo vrecku jej čierneho plášťa ostal pokojný, no ona sa aj tak obozretne porozhliadala okolo seba, až potom vysadla na svoju metlu Blesk 2001 a vyletela vysoko k zamatovo tmavej oblohe. Kdesi v diaľke za ňou ticho zahrmelo. Vedela, že už to nepotrvá dlho a začne pršať.

Brloh zbadala už z diaľky a jej otrasená dušička trocha pookriala. Jej pohľad bol priklincovaný k pomerne vysokému domu. Dom Weasleyovcov jej odjakživa pripomínal akýsi obrovský kamenný chliev, ku ktorému časom pribúdali nejaké dostavané izby, vďaka čomu rástli jeho poschodia a dom získal ten pokrútený zjav, vyzerajúc tak nestabilne a trochu nebezpečne. Bola presvedčená, že dom drží pokope len vďaka čarom.

Pristála dlhým šmykom na ceste posypanej štrkom. Svižne zoskočila z metly a vliekla ju za sebou k vchodu, neďaleko ktorého bola v zemi zapichnutá pokrivená tabuľka s názvom ,,BRLOH." Najprv si odložila metlu do tmavého kúta k rozpadávajúcej sa garáži a pobrala sa k vchodu. Musela pripustiť, že napriek tomu, že to tu vyzeralo, akoby dom stavala demolačná čata, všetko na ňom sa jej zdalo úžasné. Milovala to tam a ani nevedela prečo.

Chystala sa zaklopať, keď sa vchodové dvere bez varovania otvorili a ona sa skoro zrazila s Charliem.

,,Dora!" zvolal prekvapene a ostal chvíľu nepohnute stáť.

,,Ahoj, Charlie," pozdravila a jej teraz sivé oči si ho so záujmom prezerali.

Bol vysoký, opálený, jeho vlasy boli dlhšie, ako keď ho videla naposledy a zdalo sa jej, že aj o odtieň tmavšie. Keď ju objal, zistila, že aj jeho objatie zmocnelo. Nečudovala sa tomu. Musel byť silný, keď pracoval s drakmi.

Z kuchyne k nej doliehali tiché hlasy. Zrejme nebola jediná, kto prišiel na neskorú návštevu.

,,Je u vás niekto?" opýtala sa zvedavo nakukujúc poza neho.

,,Iba Remus," odvetil nedbanlivo. ,,Poď, prejdeme sa," zavelil a vystrčil ju von z dverí.

,,Bude pršať," odvetila slabým protestom.

,,Nebude."

,,Vždy si to tvrdil a nakoniec sa vždy rozpršalo," zahundrala.

,,Vrátime sa skôr, ako sa rozprší," povedal a ťahal ju preč.

Chcela ešte protestovať, ale nakoniec sa podvolila. Nevideli sa predsa tak dávno. A nevedela, čo by spravila, keby sa stretla s Remom. Všetko pre ňu bolo ešte príliš bolestné. Ten sladký bozk, z ktorého sa aj teraz pri spomienke naň cítila trochu omámená a jeho nezmyselné, odmietavé správanie.

,,Dlho som ťa nevidel," poznamenal a objal ju okolo pliec. ,,Ako sa máš?"

,,Bolo už aj lepšie," odvetila vyhýbavo.

Charlie zvraštil obočie. S Dorou sa poznal veľmi dlho. Na Rokfort nastupovali v rovnakom roku, hoci bol o pár mesiacov starší ako ona. On sa narodil v decembri roku 1972 a ona až v máji nasledujúceho roku. On sa dostal do Chrabromilu, ona bola zaradená do Bifľomoru. Napriek tomu sa ich osudy akosi splietli a oni sa skamarátili. A hoci ju naozaj dlho nevidel, musel uznať, že sa vôbec nezmenila. Teda - správaním. Musel by byť slepý, keby si nevšimol jej bielosivé vlasy, ktoré rámovali jej bledú tvár.

,,No tak, von s tým," vyzval ju srdečne a dosť zvedavo.

,,S čím?" ozvala sa, tváriac sa, že o ničom nevie.

,,Nerob sa," uškrnul sa. ,,Veď máš napísané na čele, že ťa niečo trápi."

,,Prečo je ten Charlie taký vnímavý?!" zamračila sa, mysliac na to, akú by mohla použiť výhovorku. Problém bol však v tom, že on dokonca akýmsi zázrakom vedel, kedy mu vraví pravdu a kedy mu klame. Preto sa rozhodla inak.

,,Prepáč, ale nechcem o tom hovoriť. Je to niečo priveľmi osobné, aby som sa ti s tým dokázala zdôveriť."

,,Ako chceš. Možno by som ti však mohol pomôcť. Alebo prinajmenšom poradiť," ponúkol sa ochotne, ale nenaliehal. Aj preto ho mala rada. Vedel ju veľmi dobre pochopiť.

,,Čo tu vlastne robíš?" opýtala sa po chvíli, keď sa úzkou poľnou cestičkou vnorili do lesa. Charlie ju viedol k rybníku, odkiaľ sa k nim už z diaľky ozývalo škriekanie žiab a nepokojný šelest tŕstia.

,,Mám dovolenku. Vlastne mal som. O dva dni sa vraciam spať do Rumunska."

,,A čo práca?"

,,Ako vždy. Len nedávno nám pribudol nový drak. Je to poriadna potvorka. Samička Peruánskeho zmijozuba. Je ešte mladá. Nemá viac ako dva roky a je poriadne výbušná a energická. Volá sa Nymphadora."

,,Charles Weasley! Ty si sa zbláznil! Alebo sa ti z toho dračieho ohňa pripiekol mozog?!" lesom sa ozýval jej pohoršený krik zmiešaný s jeho veselým smiechom. A takým nákazlivým. Vedel veľmi dobre, že to oslovenie neznáša. Nemohla vystáť svoje meno, ktoré jej dali pri narodení. Mala radšej, keď jej hovorili Dora, alebo len Tonksová.

,,Nezbláznil. Veľmi mi ťa totiž pripomína a za toto mi to určite stálo," odvetil, ešte stále sa zadúšajúc smiechom, zatiaľ čo ona naňho zazerala ako bohyňa pomsty.

,,Takže, Nymphadora, hej?!"

,,Hej," pritakal spokojne a znova vybuchol smiechom.

Teraz sa začala chichotať už aj ona, až prepukla v hlasný smiech. Charlie si všimol, že jej vlasy znova nadobudli jasnú ružovú farbu.

Keď sa po chvíli smiechu utíšili, obaja zavesení do seba vykročili späť k Brlohu, nenútene sa zhovárajúc a vtipkujúc. No Dorina nálada poklesla znova kdesi na bod mrazu, keď zbadala na verande stáť Remusa Lupina. A rovnako rýchlo sa zmenila aj jej farba vlasov. Charlie cítil ako sa zachvela. Došlo mu, čo bolo zrejme Doriným veľkým trápením. Nepovedal však nič. Tiež si všimol Remusov zamračený, nesúhlasný pohľad, akým si ich premeriaval a odfukol si, zložiac svoju ruku z jej pliec.

,,Poviem mame, aby postavila na čaj," hlesol, odkašľal si a kývol Lupinovi na pozdrav.

,,Buď silná, Dora," opakovala si v duchu, keď sa približovala s pohľadom zapichnutým do zeme. ,,Len odvahu, dievča."

Remus stále bez pohnutia na verande a uprene ju pozoroval. Všimol si, že je iná. Lampáš visiaci nad ich hlavami na verande jej svojím mäkkým svetlom zalieval bledú tvár. Aj jej vlasy boli iné. Dokonca aj farba očí sa jej zmenila. Napriek tomu, že vyzerala tak strhane, uvedomil si, aká je krásna aj vo svojom smútku. Pri srdci ho pichol osteň žiarlivosti, keď ju videl po boku Charlieho a dokonca sa usmievala. Ale vedel, že je to tak lepšie. Napriek tomu nemohol odolať.

,,Dora," oslovil ju ticho. Odzdravila, ale chytil ju za lakeť, keď videl, že sa pri ňom nechce zastaviť. Musel ju zdržať aspoň na krátku chvíľku. Túžil po jej spoločnosti aspoň na pár krátkych minút.

,,Čo ešte chceš, Rem? Nepovedal si mi toho už dosť?" opýtala sa s výčitkou v sivých očiach, ktoré ešte viac stmavli.

,,Len sa pred ním nerozplač!" povzbudzovala sa myšlienkami, lebo mala slzy na krajíčku aj napriek tomu, že si myslela, že už všetky vyplakala.

,,Stále mi to zazlievaš?" opýtal sa skoro šeptom. ,,Vari nechápeš, čo by to pre teba znamenalo?!" zvolal už nahnevane, prekvapený jej tvrdohlavosťou.

,,Nie, nechápem!" odsekla mu vzdorovito a vytrhla si ruku z jeho zovretia. ,,A nikdy ani nepochopím, ako sa môžeš takto sám odrezať od života a od všetkého krásneho, čo ti ponúka!"

Remus nevedel, či sa to zablýskalo v jej očiach, alebo či to preťal oblohu skutočný blesk.

,,Ja mám svoj život! Život vlkolaka, ak si si to nevšimla!" riekol s horkosťou v hlase.

,,Príliš skoro si sa vzdal, Remus Lupin," odvetila s prižmúrenými očami, krútiac hlavou.

Zahrmelo a z oblohy sa spustil jemný dážď.

,,Mýliš sa. Nevzdal som sa. Ešte stále žijem, nie?"

Pri tej jeho skoro bezcitnej pripomienke ju premohli city, ktoré sa v nej hromadili. Láska, súcit, bolesť, smútok. Pristúpila k nemu a skôr akoby vôbec mohol namietať, pobozkala ho so všetkou láskou, ktorú k nemu cítila od chvíle, kedy sa stretli. Počula ako ticho zastonal a len čo sa stihla ústami dotknúť jeho pier v nežnom, kratučkom bozku, on ju jemne odstrčil, a spomedzi pier mu unikol ďalší ťažký povzdych. V tvári mal taký bolestný výraz, až ju to zasiahlo.

,,Prečo mi to robíš?" zvolal nešťastne, odstúpiac od nej do bezpečnej vzdialenosti. Otočil sa jej chrbtom a rukami zovrel drevené, vyrezávané zábradlie na verande tak tuho, až mu obeleli hánky. ,,Neviem, či si taká tvrdohlavá, alebo bláznivá."

,,Možno som oboje," riekla šeptom a v duchu si dodávala odvahy. ,,Teraz, alebo nikdy! Teraz, alebo nikdy!"

Zhlboka sa nadýchla a hľadiac na jeho ohnutý chrbát ticho riekla: ,,Ľúbim ťa, Remus."

Dora si uľahčene vydýchla. Konečne to bolo vonku. Priznala sa, hoci nevedela, či práve toto bola tá správna chvíľa, alebo či vôbec urobila dobre. Aj napriek tomu mala pocit, že jej zo srdca spadol obrovský balvan, ktorý ju priam zadúšal.

V jeho tvári však našla len odraz zmätku, ktorý ho zachvátil pri jej priznaní. Zmätku, úžasu a strachu.

,,A čo bude s Charliem?" spýtal sa nechápavo. Videl ich predsa spolu. Objímali sa, smiali sa spolu. Podľa jeho mienky sa k nej Charlie hodil omnoho viac, ako on.

Dora ostala v pomykove. V hlave jej vírila otázka, kam tým mieri. ,,Čo by s ním bolo?"

,,Charlie sa k tebe hodí oveľa viac," odvetil a znova sa zamračil, kamsi neprítomne hľadiac cez hustý dažďový závoj.

Konečne jej to došlo. Akoby sa s novým zábleskom na oblohe rozsvietilo aj v jej hlave.

,,Charlie je len môj kamarát, je to vzájomné a tak to aj ostane," odvetila.

Remusovi napriek všetkému odľahlo. V duchu sa hrešil, aký je sebec a dušoval sa, že sa to musí zmeniť. Lenže ona bola taká krásna a ... chcela jeho. Nie niekoho iného. Ale jeho! Vlkolaka. Remusa Lupina. Napriek tomu všetkému musel trvať na tom, čo povedal, a čo si myslel, že je to tak správne.

,,Aj tak by sa k tebe hodil väčšmi. Mala by si myslieť na svoje dobro."

,,Ale kdeže. Veď to už robíš celkom dobre aj ty," riekla podráždene. ,,Ľúbim teba! Teba!" zvolala chytiac ho za chlopne poplátaného plášťa a otočila ho tvárou k sebe.

To, čo potom vyslovil, ju znova bolestne zasiahlo. Želala si, aby to radšej nikdy nebol povedal.

,,Lenže tá láska je nezmysel! Nemôžeš ma milovať! Nemôžeš!" zvolal horko, vytrhol sa z jej zovretia a náhlil sa preč, zanechajúc ju tam osamote.

,,Ale môžem Remus, môžem a milujem. A nevzdám sa ťa tak ľahko," zašepkala, hľadiac za jeho vzďaľujúcim sa tieňom.

Molly otvorila dvere. Na tvári mala súcitný výraz. Vtiahla ju dnu a objala. Dora znova plakala, tak ju usadila za stôl a ponúkla ju radšej šálkou čokolády ako čajom, nechajúc ju, nech sa vyplače.

Remus sa premiestnil priamo do svojho domu. Túžil sa spiť do nemoty, aby aspoň na malú chvíľu na všetko zabudol. Chcel zabudnúť na to, že je vlkolakom a chcel zabudnúť i na to, že nemôže byť šťastný. Lenže keď zavrel oči, videl jej tvár tak jasne, akoby na ňu hľadel. Akoby stála priamo pred ním. Žiariacu, usmievavú, šťastnú. To by s ním nikdy nebola. Utrápila by sa. Nezvládla by život, ktorý by ju čakal po jeho boku. A on jej okrem toho aj tak nemal čo ponúknuť. Nerád ju zraňoval, ale inak to nešlo. Bolo to pre jej dobro. Musela pochopiť, že jej láska k nemu nemá žiadnu budúcnosť.

Napriek tomu, vedomie, že aj jeho niekto ľúbi ... bolo ... nepredstaviteľne krásne. Remus si trpko vzdychol a podišiel k starej dubovej skrinke. Otvoril ju a vybral odtiaľ sklenenú skúmavku. Mal v nej dávku protivlkolačieho elixíru. Vypil ju na jeden dúšok. Ten elixír chutil odporne, ale pil ho už pomerne dlho a na jeho horkastú chuť si už zvykol. Jeho zrak zablúdil k oknu a na krátko spočinul na zamračenej oblohe. Keby nepršalo a bolo by jasno, videl by žiariť mesiac v celej svojej kráse. Bol totiž čas splnu.

O pár dní neskôr ho v Belfry navštívil riaditeľ, Albus Dumbledore.

,,Vitajte, pán riaditeľ," pozdravil ho.

Jeho zadumaný a smutný výraz v tvári neušiel Dumbledorovmu pozornému oku. Čo - to sa mu do uší dostalo a nebol by to on, keby ako vždy nevedel o všetkom, čo sa deje medzi jeho priateľmi.

,,Ako ti ide práca, o ktorú som ťa požiadal?" opýtal sa, dávajúc prednosť povinnostiam.

,,No," vzdychol si Remus. ,,Je to ťažké."

,,To som predpokladal."

,,Zatiaľ som rád, že sa mi medzi nich vôbec podarilo preniknúť. Sú nedôverčivý a Greybacka počúvajú skoro všetci na slovo."

Dumbledore zamyslene zahmkal. ,,To znamená, že sa pridajú určite na Riddlovu stranu."

,,Hovoril som len s niekoľkými a boli váhaví, nerozhodní. Podľa mňa ešte máme šancu."

,,Možno, Remus, možno."

Remus vedel, že správy nie sú veľmi priaznivé a ľutoval, že toho nemá viac, ale bolo ešte priskoro. Úloha, ktorou ho riaditeľ poveril, bola jasná. Dostať sa do covenu, špehovať, prípadne sa pokúsiť dostať aspoň niekoho na svoju stranu.

,,Voldemort ich zatiaľ nekontaktoval, hoci Greyback si je viac ako istý, že tak čochvíľa urobí."

,,Ani ja o tom nepochybujem. Pomáhal mu aj prvýkrát. Bude mu slúžiť aj teraz," riekol Dumbledore a na chvíľu sa odmlčal. Oprel sa v kresle a uhladil si svoju dlhú, sivú bradu.

,,Na budúci týždeň idem po Harryho. Dúfam, že mi pomôže presvedčiť jedného starého priateľa, aby sa vrátil do školy. V profesorskom zbore nám chýba jeden člen."

Remus prikývol, ale nespýtal sa, o koho ide. Bol akýsi nesústredený.

Dumbledore si musel odkašľať, aby na seba upozornil.

,,Chceli ste niečo?" opýtal sa chvatne a do bledých líc mu vystúpil mierny rumenec.

,,Pýtal som sa ako sa máš," odvetil riaditeľ pobavene.

,,Bolo aj lepšie," riekol rýchlo.

,,Zaujímavé," podotkol Dumbledore. ,,To isté mi povedala Tonksová, keď som bol včera za ňou."

Remus spozornel, hoci sa snažil tváriť tak, akoby ho to ani najmenej nezaujímalo.

,,Požiadal som Alastora, aby ju uvoľnil z úradu. Chcem, aby strážila Rokfort. Pre väčšiu ochranu."

,,Samozrejme. Ak by ste ma tiež potrebovali, som ..."

,,Remus," riaditeľ ho zastavil. ,,Robíš pre mňa už teraz viac ako dosť a som ti nesmierne vďačný. Alastor mi sľúbil ešte niekoho ďalšieho, ale si kedykoľvek vítaný," odvetil bodro. ,,Naozaj ťa rád uvidím. Teraz ma ale prosím ospravedlň. Je neskoro a mal by som už ísť. Ešte mám nejaké povinnosti."

Remus riaditeľa odprevadil a vrátil sa do izby. Zo stolíka zdvihol rozčítanú knihu, ale neprečítal ani jednu vetu a hlasno ju zabuchol a hodil späť na stôl.

,,To sa všetci proti mne vari dohodli?" šomral si nahlas popod fúzy. Jeho myšlienky si znova obuli túlavé čižmy a vydali sa chodbičkami mysle, kde v kúte ležali ukryté spomienky na Doru. Znova a znova počul jej nežný hlas, obalený pavučinkou rozhorčenia, keď mu vyznala lásku.

,,Ľúbim ťa, Remus. Ľúbim teba! Teba!"

Vzdychol si a vložil si tvár do dlaní. Vôbec nevedel, čo mal robiť. Potreboval by poradiť. Ale nebolo toho, komu by sa zveril, aby ho vypočul a tú radu mu poskytol. Jeho otec a matka i dvaja najlepší priatelia boli mŕtvi. Pred očami mu znova vyvstal obraz usmievajúcej sa Dory zavesenej do Charlesa Weasleyho. Aj teraz, pri tej spomienke mu pohľad stemnel a pery sa stiahli do tenkej, hnevlivej linky.

,,Vari žiarlim?" šepol sotva počuteľne a rukou si unavene šúchal oči nadávajúc si do bláznov. Nevedel síce, čo urobí, ale vedel, čo ho čaká. Dlhá a bezsenná noc.

Andromeda Tonksová upierala znepokojujúci, skúmavý pohľad na svoju dcéru. Od kedy bola doma, zmenila sa. A nemala na mysli zmenu jej farby vlasov, či očí. Nie. Jej dcéra bola metamorfmágom a také zmeny boli pre ňu prirodzené. Už hodinu po svojom narodení mala inú farbu vlasov. Ale Andromeda vedela, že tie zmeny súvisia s jej pocitmi a náladami. Muselo ju niečo veľmi trápiť, keďže veselú ružovú nahradila sivá, myšacia farba. Keby tak len vedela, čo jej dcéru trápi. Rada by jej pomohla, či poradila. Alebo ju aspoň utešila. Bola predsa jej matkou. Ale vždy, keď sa čo i len nepatrne priblížila k téme, Dora sa uzavrela do seba a odmietla o tom hovoriť. Dokonca ani Ted, jej manžel nebol o nič úspešnejší ako ona a to s ním Nymphadora vychádzala lepšie ako s ňou. Bola prosto ockovým dievčatkom.

Aj teraz len ticho stála v chodbe a hľadela na svoju dospelú dcéru, ako si narýchlo i nakrivo zapína čierny plášť. Keď ju na to upozornila, len čosi zahundrala a chvatne sa rozopla.

,,Čau mama, neviem, kedy sa vrátim," hlesla, otvárajúc dvere.

,,Nymphadora," Andromeda bola naozaj znepokojená. Jej dcéra stuhla, pri zvuku svojho mena a pomaly sa otočila.

,,Áno?"

,,Tvoj prútik," Andromeda bielym, štíhlym prstom ukázala na ebenovú skrinku, kde ležal.

,,Ach," Dora sa zamračila. Hnevala sa pri pomyslení, ako naňho mohla zabudnúť. V poslednej dobe bola veľmi nesústredená a to teraz nebolo dobré, hlavne preto, že konečne mala znova nejakú dôležitú úlohu. Prvý septembrový deň sa jej naozaj nezačal dobre. Najprv nemohla nájsť svoje obľúbené tričko, potom sa obarila kávou pri raňajkách, do vlasov sa jej akýmsi zázrakom zaplietla žuvačka a mama jej ich vďaka tomu musela skrátiť a nakoniec sa ešte nakrivo pozapína a zabudne si prútik! Vybehla z domu a ani sa neobzrela. Nasadla k otcovi do auta a vyrazili na stanicu King´s Cross. Musela stihnúť Rokfortský expres, ktorý vyrážal o jedenástej z nástupišťa 9 a 3/4.

Cesta autom prebehla v tichu, čo jej aspoň dalo čas na to, aby sa upokojila a mohla popremýšľať. Rozlúčila sa s otcom a ubezpečila ho, že si na seba bude dávať pozor. Na vlak naskočila v poslednej chvíli. Vlakom cestovali aj Savage, Dawlish a dokonca aj Proudfoot. Nevedela, že Moody uvoľnil až toľkých. Zrejme sa do toho zamiešal aj nový minister mágie Rúfus Scrimgeour. Aj jemu záležalo na lepšej ochrane školy. Zatiaľ čo študenti vysedávali v jednotlivých kupé vlaku, oni hliadkovali na chodbách a držali nad nimi tichý dozor.

Zdalo sa jej, že cesta ubehla nezvyčajne rýchlo. Spolu s ostatnými vystúpila z vlaku a čakali, kým vystúpia aj študenti. Aurori sa rozdelili. Jeden šiel s prvákmi na loďkách, jeden sprevádzal žiakov v kočoch, jeden ostal v Rokville a ona ostala preskúmať vlak. Nevidela totiž vystúpiť Harryho. Naskočila naň znova a prehľadávala jednotlivé vagóny. Vlak sa už pohýnal na spiatočnú cestu, keď ho našla.

Ležal na zemi v jednom kupé, ktoré malo stiahnuté rolety - preto ho našla tak ľahko - , prikrytý neviditeľným plášťom.

,,Čauko, Harry," pozdravila ho a odčarovala. ,,Radšej odtiaľto rýchlo vypadnime," povedala, lebo okná zahalila para a vlak sa pohýnal zo stanice. ,,Poď, vyskočíme."

Keď stáli bezpečne na nástupišti a hľadeli za odchádzajúcim vlakom, Dora si znepokojene prezerala jeho dobitú tvár. Harry sa jej priznal, že to spravil Draco Malfoy. Videla, ako si prezerá jej nový výzor a bolo jej tak trochu trápne. Ponúkla sa, že mu napraví nos, hoci o to zrejme nestál. Nariadila mu, obliecť si plášť a potom vykúzlila patronusa, aby poslala správu do školy, že má Harryho, a že je v poriadku. Vedela, že si ho niekto príde vyzdvihnúť k bráne.

,,Čo tu vlastne robíš?" opýtal sa Harry cestou.

,,Teraz pracujem na Rokforte, aby mala škola zvýšenú ochranu," vravela. ,,Sú tu aj Proudfoot, Savage a Dawlish."

Keď sa dostali k Rokfortskej bráne, zbadali v diaľke pod hradom nadskakovať nejaký lampáš. Harry sa potešil, lebo dúfal, že to bude Hagrid. Na veľké sklamanie ich oboch to však bol Severus Snape.

,,Nemusíš čakať, Nymphadora. Potter je so mnou celkom ... bezpečný," povedal s úškrnom.

,,Posielala som správu Hagridovi," zamračila sa nesúhlasne.

,,Hagrid zmeškal začiatok úvodnej slávnosti rovnako ako Potter, tak som správu prebral ja. A náhodou," pokračoval Snape a odstúpil, aby Harry mohol prejsť popri ňom, ,,ma zaujal tvoj nový patronus."

S hlasným brinkotom jej zavrel bránu rovno pred nosom a znova udrel prútikom po reťaziach, takže sa rinčiac spojili.

,,Myslím, že ten starý sa ti daril lepšie," poznamenal zjavne zlomyseľným tónom Snape. ,,Tento vyzeral dosť slabý."

Dora naňho vrhla nevraživý pohľad. Bola nielen šokovaná, ale aj nahnevaná. ,,Čo si to ten hlupák dovoľuje?!" zlostila sa v duchu. Vzápätí ju znova zahalila tma, len čo jej Harry ešte stihol poďakovať a rozlúčili sa.

[ » na začiatok « ]