Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 21.1.2008, 14:07:57
Čítaná: 630×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 22)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Upozorňujem vás znova, že tuto vchádzame do minulosti. Ako som vravela na začiatku 1. kapitoly, bude sa tu dejovo prelínať prítomnosť s minulosťou :)

Od Temže zavial vietor naplniac vzduch nepríjemným zápachom, zamoriac tak svoje najbližšie okolie. Neupravenému a otrhanému, sotva dvadsaťpäťročnému čudákovi to vôbec neprekážalo. Nekrčil nosom ako ostatní ľudia, ani si nezakrýval ústa a nos rukou s vreckovkou. Bol už dávno zvyknutý aj na oveľa horšie veci ako bol stuchnutý vzduch. Náhlil sa po preplnenej ulici bezohľadne si raziac cestu vpred, nevšímajúc si tie zhrozené, znechutené a občas aj ľútostivé pohľady okoloidúcich. Jeho chladné sivé oči zasadené do celkom peknej tváre, na nich zazerali s hlbokým opovrhnutím a jeho sotva sa pohybujúce pery opakovali dookola to isté: ,,Humusáci! Odporní mukli!" Skutočne sa veľmi nerád pohyboval po uliciach Londýna a hlavne medzi nečarodejníkmi.

S jeho schlpenými, dlhými, špinavými vlasmi sa pohrával vietor, ako aj s jeho potrhaným, dlhým plášťom. Rovnako ufúľaným ako zbytok oblečenia, ktoré mal na sebe. Konečne sa dostal k telefónnej búdke, ktorá stála na nie príliš frekventovanej ulici a aj ľudí tu ubudlo. Všetko tu bolo opustené, ošarpané. Len červená búdka pôsobila novo, neopotrebovane. Trhnutím otvoril jej dvierka a vošiel dnu. Zobral do ruky slúchadlo a držal ho nad hlavou, kým vytáčal číselnú kombináciu 6, 2, 4, 4, 2. V telefóne sa vzápätí ozval príjemný ženský hlas.

,,Vitajte na Ministerstve mágie. Uveďte prosím vaše meno a dôvod návštevy."

,,Fenrir Greyback, úradné jednanie na Oddelení pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov," vyštekol.

,,Ďakujem," ozvalo sa z telefónu. ,,Vezmite si menovku a pripnite si ju vpredu na habit.

Len veľmi neochotne spravil to, čo mu prikázal ten odporne sladký ženský hlas. Z priehrady telefónu, odkiaľ zvyčajne vypadávali vrátené mince si vybral štvorcovú striebornú menovku s nápisom: ,,Fenrir Greyback - úradné konanie." Keď si ju pripínal na zodratý plášť, ženský hlas mu oznámil, že sa musí ešte podrobiť bezpečnostnej prehliadke.

Potom sa podlaha búdky zatriasla a on začal klesať pod zem. Keď bol konečne na mieste, ten istý ženský hlas mu zaprial aj ,dobrý deň.´

Ocitol sa vo vstupnej hale a zvedavo sa obzeral okolo. Nič ho však z tej krásy neuchvátilo, hoci sa jeho oči zastavili na tyrkysovo modrom strope, ktorý bol vykladaný žiarivými zlatými symbolmi meniacimi sa ako obrovská oznamovacia tabuľa dlhšie, ako na ostatných detailoch.

Rovnako pozorne si obzrel aj fontánu v kruhovej nádrži. Bolo tam pár zlatých sôch v nadživotnej veľkosti. Presne päť. Čarodejník z nich bol najvyšší. A bola tam aj čarodejnica, kentaur, rarášok a domáci škriatok. Z koncov prútikov čarodejníkov, z kentaurovho šípu, zo špičky raráškovho klobúka a z uší škriatka vystrekovali prúdy priezračnej vody. Nápis, ktorý bol na fontáne oznamoval, že celá zbierka z fontány Čarovných bratov je určená nemocnici sv. Munga na liečbu čarovných chorôb a zranení.

Fenrir si nemohol nevšimnúť, že sa na jej dne ligocú strieborné sikle a bronzové knuty. Mal sto chutí strčiť tam ruku a zopár si z nich vytiahnuť.

Zamieril radšej však k pultu s nápisom ,,Bezpečnostná služba," pretože ten pracovník z neho nespúšťal zrak, odkedy vystúpil z tej telefónnej búdky. Vysoký a bradatý pracovník odetý v citrónovo žltom habite si ho premeral od hlavy po päty.

,,Poďte sem," povedal dôležito a tak pristúpil bližšie. Všimol si, že ten chlap drží akúsi zlatú tyč a prechádza ňou zhora nadol pred ním i za ním.

,,Tak môžete ísť," odvetil chlap pripomínajúci citrón, sadol si späť na svoju stoličku a vzal do ruky časopis s názvom: ,,Metlo - revue."

Fenrir sa pobral k výťahom. Nastúpil do jedného z dvanástich, ktoré tam boli po oboch stranách haly, a nechal sa vyviezť na štvrté poschodie.

,,Štvrté podlažie, Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov s odbormi: zverov, bytostí a duchov, Kancelária pre vzťahy s raráškami a Poradňou pre boj proti škodcom," oznámil ten istý hlas, ktorý počul aj v telefóne.

Razil si cestu von pomedzi ľudí a vôbec si nevšímal ich pohoršené pohľady, či hundranie.

,,Len čo vystúpil, popred nos mu prefrnkla sova so správou a o chvíľu leteli dve oproti, každá inam. Zlostne zavrčal hodiac po nich zúrivý pohľad, keď ho jedna z nich ušpinila. Musel zamieriť ešte na toalety, aby si to aspoň trocha očistil. V dverách sa zrazil s mladým mužom, ktorý práve niečo horlivo vysvetľoval svojmu nadriadenému.

,,Dobre, Kornelius, dobre," povedal unudene starší muž, ktorému neušlo ušpinené plece na Fenrirovom plášti. ,,Asi budeme musieť tie sovy naozaj nahradiť iným systémom posielania medziodborových správ."

,,Ja som vám to vravel, pane," riekol nanajvýš úctivo a dodal: ,,Naozaj to tu po nich vyzerá strašne. Špina a neporiadok. Mal by som jedno riešenie. Je jednoduché. Začarujeme samotné pergameny, na ktoré tie správy píšeme. Okrem toho, že každé oddelenie by malo príslušnú farbu, mali by samozrejme pečiatku ministerstva."

Ich rozhovor utíchol, keď obaja zahli za roh ďalšej chodby, rovnako ako ich kroky, ozývajúce na vyleštenej podlahe, lesknúcej sa ako sklo.

Keď sa ako-tak Fenrir upravil, vybral sa hľadať príslušné oddelenie, na ktoré bol pozvaný. Rýchlo však našiel tie správne. Vždy mal dobrý orientačný zmysel. Boli dubové a mosadzná tabuľka, ktorá na nich visela oznamovala:

Pod tým bola menšia tabuľka s dvoma menami. ,,Zodpovedný vedúci: John Romulus Lupin.

So zdvorilostným klopaním sa neobťažoval. Otvoril dvere a vstúpil dnu. Kancelária nebola obzvlášť veľká. Ale zato pomerne priestranná a dobre osvetlená. Boli v nej dva písacie stoly. Za každým z nich sedel úradník a na niečom očividne pracovali. Keď však vošiel, vrhli naňho obaja zamračené pohľady.

,,Dobrý deň," pozdravil ho mladík a Fenrir si na jeho stole všimol ceduľlku. Bol to asistent. Ale to podľa jeho mladého veku mohol predpokladať. Ten ho nezaujímal. ,,Želáte si?" opýtal sa znova mladík, ale bezvýsledne.

Neodpovedal. Namiesto toho sa pomalým krokom priblížil k stolu Lupina, pričom si ho pozorne obzrel. Bol vyššej postavy. Poznal to, hoci Lupin sedel. Odhadol, že nemá viac ako štyridsať rokov. Jeho hnedé vlasy boli aj tak mierne popretkávané šedinami.

,,Fenrir Greyback?" ozval sa John Lupin prezieravo, premeriavajúc si ho svojím azúrovo modrým pohľadom od hlavy po päty.

,,Meškáte skoro dvadsať minút," upozornil ho znova. Lupin a pozrel na hodinky s vodotryskom, ktoré spevom oznamovali čas. Dostal ich do daru od mladého Amosa pred troma mesiacmi na narodeniny.

,,Hlavné je, že som prišiel," odvetil pohrdlivo a pohodlne sa rozvalil na stoličke oproti Lupinovi.

,,Predvolali sme vás ako zástupcu Londýnskeho covenu, aby sme s vami prebrali potrebné a neodkladné záležitosti," informoval ho Lupin, zatiaľ čo si Amos Diggory hosťa pozorne obzeral. Ešte nikdy predtým nevidel vlkolaka na živo. Avšak ... takto chatrne si ho nepredstavoval. Ufúľaný, otrhaný, so špinavými rukami a dlhými, i keď polámanými nechtami. Bol by odprisahal, že tá drobná, červená škvrna, ktorú mu zbadal na brade, bol zvyšok zaschnutej krvi.

,,Amos, podaj mi záznamy o registrácii vlkolakov v Londýnskom kraji," vyzval svojho pomocníka a ten šikovne urobil, čo od neho jeho šéf žiadal.

John myslel na toľko vecí, ktoré potreboval prejednať a vyriešiť s Greybackom a vôbec netušil, či bude prístupný jednaniu a požiadavkám, ktoré s ním chcel prebrať. Neustále súboje medzi lycanmi, ich napádanie čarodejníkov a porušovanie dohodnutých pravidiel a mnoho ďalších vecí.

,,Pokiaľ sú naše záznamy správne, váš coven tvorí sedem členov. Ten posledný pribudol zhruba pred pol rokom. Je tak?"

,,Hm, zrejme, keď to vravíte vy," mykol nedbanlivo plecom, akoby sa ho nič z toho netýkalo.

Johnovi napadlo, že toto bol odjakživa typický provokatér, ale nič si z neho nerobil. Musel si zachovať chladnú hlavu a nenechať sa vyviesť z rovnováhy.

,,Niob Pesci, prezývaný Železný zub. Adron Woodsky, prezývaný Bystrozraký. Cyrus Crooked, známy ako Krivý chrbát. Hubert Youngblood, prezývaný Krysa. Scott Barrow, prezývaný Čierny tieň. Ebenezer Jinz, známy ako Samotár," menoval John zo záznamov.

,,Keď sme už pri ňom," nadhodil Fenrir nenútene, ,,dlhšiu dobu o ňom nemám žiadne správy. Bol už starý ... zrejme otrčil kopytá."

Lupin si pripísal k tomu menu poznámku: ,,Dlhšie nezvestný, možné uhynutie - prešetriť," a pokračoval, pričom mu v mennom zozname ostal už iba on.

,,A nakoniec vy, Fenrir Greyback, známy ako Šedivý chrbát. Nepribudol k vám v poslednej dobe nik?" opýtal sa ho John.

,,Pokiaľ viem, tak nie," odvetil Greyback a lenivo si zívol. No John si napriek tomu poznačil do papierov prešetriť, pretože ten divý lesk v očiach mu neušiel ako ani posmešný úškrn, ktorý sa mu objavil na tvári.

John odložil registračné záznamy a vytiahol protokol priestupkov. ,,Máme tu tri nové záznamy za tento týždeň a päť za minulý, nehovoriac o tých roztržkách medzi svorkou. Ale tie posledné mi robia starosti viac, ako tie vaše vzájomné boje, pretože sa týkajú hlavne porušovania dohôd, ktoré sme uzavreli s vaším predchodcom ohľadom správania sa k verejnosti."

,,Máme hlásené vlámanie do rodinného domu, pokus o napadnutie maloletého a zastrašovanie nečarodejníkov, pričom sme museli asi pätnástim z nich upravovať pamäť."

,,Čo mi k tomu môžete povedať?" spýtal sa John čakajúc, či mu povie niečo k obhajobe tých činov.

John mal chuť vytiahnuť naňho prútik a osviežiť mu pamäť. Alebo aspoň použiť pár kvapiek Veritasera, aby vtáčik konečne zaspieval. Veľmi dobre tušil, že tento Greyback má toho za ušami viac ako dosť a bol by dal ruku do ohňa za to, že by sa nemýlil, ak by dokonca tvrdil, že to práve on vyvoláva v svorke nepokoje a hucká ostatných na porušovanie pravidiel.

,,Ak nebudete spolupracovať, pán Greyback, Ministerstvo bude nútené sprísniť opatrenia týkajúce sa vášho druhu," varoval ho Lupin.

,,Len to, čo som povedal," odvetil pokojne, hoci to v ňom vrelo ako v kotlíku. Amos Diggory bol po celý čas ticho a iba pozorne počúval.

,,Pokiaľ ide o to zastrašovanie nečarodejníkov, musím s poľutovaním povedať, že hoci očitých svedkov máme, ich výpovede boli zmätené, takže informácie sú veľmi nepresné. Pokiaľ ide o to vlámanie a napadnutie toho chlapca ... tieto prípady sú ešte v stave vyšetrovania. Chlapec bude podrobený vypočúvaniu, len čo sa zotaví zo šoku. A mali by ste vedieť, že práve vďaka tomu prijalo Ministerstvo nasledovné opatrenia," informoval ho John stoicky.

,,Konečný verdikt stanovený Wizengamontom a schválený i Ministerstvom mágie."

Fenrir zaškrípal zubami a Amos sa inštinktívne prikrčil na svojej stoličke. Pomyslel si, že toto určite nedopadne dobre a rukou nenápadne zovrel svoj prútik, keď jeho vedúci začal predčítavať novo ustanovený zákon.

,,Pokiaľ vodca covenu, svorka, či jednotlivec budú porušovať ustanovené zákony, čaká ich nasledovné sakncionovanie:

Dodatok k §15 O následkoch za priestupky: Ak svorka, ale jednotlivec poruší zákon o Ochrane a bezpečnosti čarodejníckej i nečarodejníckej spoločnosti, bude trestne stíhaný, podrobený najvyššiemu súdu a následne odsúdený podľa závažnosti daného priestupku, pričom najnižším trestom bude odňatie slobody na nie menej ako dva roky a najvyšším trestom bude doživotný exil, teda vyhnanstvo, kde bude trestanec deportovaný na ostrov Grónsko. Týmto nariadením vstupuje do platnosti aj Zákon o monitorovaní pohybu lycanov."

,,Ale to nemôžete!" Fenrir tresol päsťou po stole, až na ňom všetko nadskočilo, vrátane Amosa, ktorý sedel na stoličke ako priklincovaný. ,,Na Grónsko? Kde v pekle to je?! A to nás chcete značkovať ako holuby?!"

,,Samozrejme, že môžeme. Nemôžete si robiť, čo sa vám zachce," odvetil John chladne.

,,Tak na to ... zabudnite! Vy nám nič prikazovať nebudete! Ani vy, ani Ministerstvo, ani Wizengamont!" zreval vyskočiac zo stoličky, až ju prevrhol.

,,Prečo nie?" zreval aj John, už viac nepotláčajúc svoj rastúci hnev. ,,Všetci sa podrobujeme nejakým zákonom!"

,,Lenže my ... sme iní! Nemáte právo zasahovať nám do životov!" protirečil mu.

,,A akí ste?" John sa prestal ovládať. ,,Ste polozvery, ktoré sa pri splne menia na beštie. Dokonca ani vlastný rozum vám neostáva, lebo ho zatemňuje ten zvierací! Pozrite sa na seba! Ste obyčajný špinavý, prašivý pes ... zviera!"

Fenrira takto ešte nikdy nikto neurazil. Jedným skokom preskočil dubový stôl a schmatol Johna pod krk, pritlačiac ho k stene jedinou rukou. John nestihol ani zareagovať, alebo sa aspoň načiahnuť za prútikom. Fenrir ho zvieral tak tuho, že mu za pár sekúnd tvár očervenela. Trepal nohami vo vzduchu a rukami sa snažil dať dole zo svojho krku jeho mohutnú ručisko.

Fenrir pootočil hlavu. Ten mladý asistent vyšiel spoza svojho stola a mieril naňho svojím prútikom, hoci sa mu ruka nepatrne chvela a snažil sa vyzerať isto. Nevedel, či sa zbláznil, alebo bol naozaj taký odvážny. ,,Počuli ste?!"

Fenrir sa len uškrnul, ale zovretie nepovolil. ,,Vzorný asistent," zašepkal Johnovi, ktorý ledva popadal dych. Jeho pohľad sa na pár sekúnd premiestnil z Johna na fotografiu zarámovanú v striebornom ráme, uloženú na poličke. Bol na nej Lupin so svojou rodinou. Manželkou a synom. Všetci sa šťastne smiali.

,,Pusťte ho!" zopakoval mladík naposledy a Fenrir ho poslúchol. Lenže nie tak, ako by si bol predstavoval. Chytil kašľajúceho Johna za chlopne kabáta, nadvihol ho a šmaril tam, kde stál mladík mieriaci naňho prútikom. Obaja sa zviezli na zem, pričom Amosovi vypadol z ruky prútik.

,,Toto si nemal Lupin!" vyštekol. ,,Zapamätaj si moje slová! Na to doplatíš! Pomstím sa ti! A ministrovi odkáž, že ja, ani nik z môjho covenu sa mu nepodriadime! Týmto si získal nepriateľov!"

,,Hej, vďaka Amos," hlesol John, stále hľadiac na otvorené dvere. ,,Takto som si to jednanie nepredstavoval."

,,To ani ja, šéfe," odvetil mladík a začal robiť poriadok po stole i po zemi.

John sa zviezol na stoličku, povoliac si kravatu a vreckovkou si utieral spotené čelo. Nemal sa nechať tak ľahko vyprovokovať. Lenže čo už. Stalo sa. Najviac ho mrzelo, čo mu na to povie minister. Toto ho vôbec nepoteší, hoci, keď sa rozprávali o tom dodatku, zmienil sa, že ráta aj s odmietnutím, či vzburou. Aj napriek tomu mal pocit, že zlyhal. Prvý raz počas celej svojej kariéry.

,,Dáte si kávu, alebo čaj? Na upokojenie ...," hlesol Amos, držiac v ruke pozbierané pergameny.

,,Čaj, Amos. Dám si čaj," odvetil a aj on sa zohol, aby zo zeme pozbieral popadané pergameny, na ktorých bol ten nešťastný dodatok.

John mal svoju prácu rád. Mal pre ňu vážne talent a cit, hoci sa mu to teraz tak vôbec nezdalo. Mal v živej pamäti jednanie s bývalým vodcom covenu. Roy Fox nebol ani panovačný, ani pomstychtivý. Svoj údel bral ako trpké a nečakané, ale nové dobrodružstvo, ktoré mu priniesol život. Vždy bol čestný a spravodlivý. Sám bol tvorcom niektorých pozmeňovacích návrhov v zákonoch. Zomrel sotva pred pol druha rokom. Vraj v čestnom súboji, ale on o tom pochyboval. Pretože Fenrir, ktorý ten súboj vyprovokoval, bol všetko, len nie čestný. Nanešťastie to bol práve Roy, ktorý uhryzol Fenrira. Chlapec mal sotva sedemnásť. Bol v lese na stanovačke so svojím dievčaťom. Jej telo nikdy nenašli. A on ostal poznačený na celý život. Nevedel sa s tým však najprv vyrovnať. Roy si ho chcel z pocitu viny i zodpovednosti zobrať pod ochranné krídla, ale on ho odmietol. Na pár rokov sa z neho stal samotár, túžiaci po pomste, ktorá ho držala pri zmysloch. A svoju pomstu zavŕšil. Stal sa tým najpodlejším, najzákernejším a najnebezpečnejším vlkolakom, s akým sa kto kedy stretol. Bol horší ako celá jeho svorka dohromady. A najhoršie na tom bolo, že oni ho ako vodcu uznávali. Bol mladý a už bol výbušný a krutý. Takáto negatívna kombinácia charakterových vlastností mohla znamenať len jedno: pohromu. A to rozhodne nebolo dobré pre nikoho. Či už pre svet čarodejníkov, alebo muklov. A John si to uvedomoval.

John sedel skleslo v kresle pozorujúc červenkastú hladinu v kvetinovej šálke. Nepochyboval, že Amos mu spravil jeho obľúbený malinový čaj. Ten mal najradšej.

,,Bude treba informovať ministra," odvetil bezvýrazne John Lupin. ,,Najlepšie ešte dnes."

Amos mu túto situáciu vôbec nezávidel. Nielen, že sa pohádal s vlkolakom, ktorú mu sľúbil pomstu, ale ešte sa musel báť o svoje miesto, pretože netušil, ako minister zareaguje na túto správu.

,,John, bol by som hlúpy, keby som sa pripravil o takého šikovného zamestnanca," usmial sa smutne. ,,Nie je to len vaša chyba, čo sa stalo. Obávam sa, že za všetko nesie vinu ten dodatok, ktorý sme schválili. Mali sme si to azda ešte premyslieť. No stalo sa," odvetil bubnujúc bruškami prstov po stole. ,,Hoci sa pán Greyback vyhrážal, naďalej ostávajú pod naším dohľadom. S tým žiaľ nič nespraví. Ale horšie je to, že sa vyhrážal vám osobne. Nemali by ste to brať na ľahkú váhu," varoval ho otcovsky.

S týmto sa rozlúčili a John odišiel domov zabratý do myšlienok, ktoré ho sužovali. Musel si oddýchnuť. Zobral si preto pár dní voľna, aby ich mohol pokojne stráviť so svojou rodinou. Tá bola preňho prvoradá.

,,Remus, otecko sa vrátil, bež ho privítať," nabádala pôvabná blondínka svojho päťročného synčeka a vyšla na chodbu za ním. Spokojne sa oprela o veraje dverí, držiac v rukách vlhkú utierku. Práve utierala umytý riad, keď začula v dverách štrngot kľúčov. Jej syn nadšene výskal, keď ho jeho otec nadhadzoval do vzduchu a ich psík okolo nich veselo poskakoval a štekal.

,,Ticho Nox!" okríkol John čierneho teriéra so širokým úsmevom a zložil syna dole. ,,Niekedy uvažujem nad tým, aký skvelý nápad sme mali, keď sme si kúpili domček na londýnskom predmestí. Nikto sa nemôže sťažovať na hluk.

,,Vitaj doma," povedala nežne Anette a objala svojho manžela, pričom zotrvali v sladkom bozku, hoci jej pozornému oku neušlo, že jej manžel nie je práve vo svojej koži.

Remus ich nenápadne pozoroval spoza dverí a chichotal sa do drobnej dlane, ktorou si zakrýval ústa.

Anette sa s úsmevom otočila a kým si on odložil kabát a vyzul sa, zohriala mu večeru.

John vošiel do kuchyne a s veselým úškrnom hľadel, ako Remus nakladá do Noxovej misky jeho porciu, pričom sa s ním veľmi dôležito bavil o tom, aká je zelenina veľmi zdravá, a že nemá zjesť iba pečienku.

John objal svoju manželku zozadu okolo pása a nakukol ponad jej plece do hrnca.

,,Skvele to vonia," pochválil ju. ,,Aký si mala deň?" jeho manželka pracovala u sv. Munga ako čaromedička.

,,Rozhodne zaujímavý," odvetila s úsmevom a pohodila dlhými vlasmi. ,,Dnes sme mali rušno. Jedna pani vypila akési víno, ktoré dostala ako dar a zozelenela jej z toho tvár. Niekto si zasa myslel, že bude smiešne, ak začaruje bundu tak, aby si ju dotyčný už nikdy nevyzliekol a kopu podobných prípadov," vzdychla si.

,,Dúfam, že víno, ktoré máme v pivnici my, je v poriadku," uškrnul sa veselo, keď si predstavil, že by im mali z neho ozelenieť tváre. Aj Anette sa pri tej predstave veselo zasmiala.

,,A aký si mal ty deň?" opýtala sa, dávajúc mu tak šancu povedať jej, čo ho trápi. Lenže John to zahovoril. Nebol schopný o tom ešte rozprávať. Ešte nie. Možno neskôr. Večer, keď uložia Rema spať.

Keď sa navečerali, John sa ponúkol upratať riad a Anette si sadla do kresla a vzala do rúk rozčítanú knihu. Onedlho sa k nim pridal aj jej manžel a čítal Removi príbeh z knižky Bardla Beedla. Ich psík pokojne ležal na gauči vedľa chlapca a ten ho zamyslene hladkal, kým teriér nezoskočil a netrpezlivo zamieril k vchodovým dverám zakňučiac, aby dal svojim pánom na známosť, že potrebuje vyvenčiť.

,,Idem aj ja," zoskočil Remus z gauča a vbehol do chodby, aby si zo skrinky vybral topánočky.

,,Dobre Rem, ale obleč sa. Vonku je chladno. Nechcem, aby si prechladol," upozornila ho Anette. ,,A počkaj na otca."

Jeho manželka sa hanblivo usmiala a s úsmevom ho vyhnala za synom, pretože ten malý nezbedník si už odomkol a počuli buchnúť dvere. Vyšiel von bez otca.

John prebehol pohľadom okolie, keď sa načahoval za svojím prútikom. Nikdy z domu nevychádzal bez neho. Mysľou mu prebehlo, či sa predsa len nemal manželke zdôveriť s tým, čo sa mu dnes prihodilo v práci. Zbehol dole schodami a s hrôzou si uvedomil, že nikde nevidí svojho syna. Ten malý huncút sa hral rád na skrývačku a on ho nevaroval, aby to viac nerobil.

,,Remus? Kde si?" ozval sa. Vedel, že nemôže byť ďaleko. ,,Synček, ukáž sa. Teraz nie je veľmi bezpečné hrať sa na skrývačku. Remus!" Johnovi nebolo všetko jedno. O to viac, že mu naskočili zimomriavky, keď v diaľke začul vlčie zavytie.

,,Nox!" skúsil zavolať na psa a mal šťastie. Aspoň to psíča malo rozum a ozvalo sa. Veselý štekot i chlapcovho chichotanie prichádzali spoza neďalekého krovia. Vybral sa ta, lebo bol na opačnej strane parku. Pes však zrazu varovne zavrčal a hneď na to sa rozštekal. Vzápätí bolestne zavyl a stíchol.

,,Nox? Nox! Kde si?" volal na psíka malý Remus. John uvidel synovu siluetu a na malý moment zdrevenel. Za Remusom stála iná, oveľa hrôzostrašnejšia postava.

,,Nie!" zvolal z plného hrdla, ale bolo neskoro. Jeho zúfalý výkrik sa miešal s vystrašeným a bolestným krikom Remusa, ktorý sa nevedno ako ocitol v pazúroch vlkolaka. Jeho ostré tesáky sa zarývali Remusovi do krku a jeho telíčko sa chvelo nielen od strachu, ale aj od bolesti. V jeho vystrašených očiach mu svetlá noci splynuli v čiernu tmu, do ktorej sa rýchlo prepadal.

,,Nie! Nie! Prečo on?!" reval nešťastne John a mával zúrivo prútikom, ktorý vo vzduchu vydával svišťanie a šľahal tú beštiu po tele i po tvári ako neviditeľný bič, spôsobujúci mu rezné rany. ,,Zmizni, ty beštia! Zmizni!" reval John zúfalo, snažiac sa odohnať vlkolaka od nehybného tela svojho syna zaliateho krvou. Šľahal ho neúnavne zo všetkých síl. Vlkolak ceriac naňho zakrvavené zubiská ustupoval späť do lesa, ale ešte sa vrčiac ako besný pes pokúsil o posledný výpad na Johna.

,,Stupefy!" zreval John a vlkolaka odhodila na pár metrov, kde dopadol tvrdo na zem. Potom konečne zmizol preč, hlboko v útrobách čierneho lesa. Z jeho vytia mu však stále naskakovali po celom tele zimomriavky.

John zdvihol mľandravé telo svojho syna do náručia a náhlil sa k domu. Pohľadom ešte zavadil o nehybnú čiernu kôpku. Noxova čierna srsť sa v mesačnom svetle leskla nasiaknutá krvou. Znova vrhol zúbožený pohľad na Remusa.

,,Ja ...," hlas sa mu zlomil. ,,Pohrýzol ho ... vlkolak," ledva to vyslovil. Anette do očí vyhŕkli slzy, keď zbadala polomŕtveho synčeka.

Odmiestnili sa rovno pred budovu nemocnice a náhlili sa na prvé poschodie, kde sa ich syna okamžite ujali, zatiaľ čo oni ostali čakať na chodbe.

Kým Anette rozmýšľala, ako sa to stalo, John sa hodnú chvíľu díval na ceduľu oznamujúcu, že toto je poschodie, kde sa liečia zranenia spôsobené tvormi. Pred očami sa mu dookola mihali tie isté obrazy. Sivý vlkolačí chrbát, mŕtvy pes a jeho zranený syn.

Anette sa cez slzy zahľadela na manžela. Nechápala, o akej vine to hovorí. Veď urobil všetko preto, aby tú beštiu od neho odohnal, jasne to videla.

,,On ma varoval. Povedal, že sa mi pomstí. Urazil som ho. Nemal som ho uraziť," jachtal a jeho kalné oči vyzerali na malú chvíľu ako oči pomätenca.

Anette pichlo pri srdci. ,,Takže toto myslel tým, keď tvrdil, že je to jeho vina," napadlo jej. Lenže ona mala príliš dobré srdce, aby ho z niečoho takého obvinila. Priveľmi ho milovala, aby mu ublížila ešte viac. Toto bola krutá rana pre nich oboch, ale ak to Remus prežije, bude to hlavne on, kto sa bude musieť vyrovnať s trpkým darom, ktorý dostal bez toho, aby ho kedy vôbec chcel. A oni dvaja teraz môžu spraviť len jedno. Držať spolu. Anette vedela, že táto rana ich rodinu alebo stmelí, alebo zničí. A ona ich oboch priveľmi milovala na to, aby druhú možnosť čo i len pripustila.

,,John," kľakla si pred neho a vzala mu tvár do dlaní. ,,Dobre ma počúvaj," šepkala. ,,Nie je to tvoja chyba! Počuješ?! Nie je to tak! Možno si toho človeka urazil, ale on nemal žiadne právo byť taký krutý!"

,,Žiadne ale!" zvolala rázne. Ani nevedela, kde sa v nej berie tá sila vzdorovať nepriaznivému osudu. ,,Z ničoho ťa neviním. A ani Remus to neurobí. Obaja ťa milujeme a teraz ťa budeme potrebovať viac ako kedykoľvek predtým," plakala a on plakal s ňou, zvierajúc ju mocne v náručí.

John vedel, akú má skvelú manželku, ale netušil, aká je výnimočná. Očakával všetko, len nie odpustenie.

Keď vyšiel z ošetrovne liečiteľ, našiel ich sedieť na stoličkách, pevne sa držiac za ruky.

,,No, mám pre vás dve správy. Dobrú i zlú," odvetil smutne, a keď nič nehovorili, pokračoval. ,,Remus žije," oznámil im dobrú správu a na chvíľu zmĺkol, pretože si padli do náručia s povzdychmi úľavy.

,,Ale ..." prehovoril znova neisto. ,,Sami ste povedali, že ten vlkolak bol premenený, čiže vám obom musí byť jasné, čo to znamená, však?" opýtal sa ticho.

,,Ranu sme vyčistili a obviazali. Dostal elixír na utíšenie bolesti a elixír na doplnenie krvi. Dokonca sa na chvíľu prebral. Pýtal sa na akéhosi Noxa."

John sklonil hlavu. Áno. Ešte ho čaká jedna nepríjemnosť. Musí vymyslieť, ako Removi šetrne oznámi, že jeho psík je mŕtvy.

,,Môžeme ísť za ním?" opýtali sa obaja naraz a liečiteľ prikývol. Pred tým, ako vstúpila Anette do synovej izby ju doktor pozdržal.

,,Ani to nedopovedzte!" varovala ho stíšeným hlasom. ,,My to zvládneme. Naučíme sa s tým žiť a urobíme všetko preto, aby mal plnohodnotný a šťastný život."

Dvere na izbe ich najmenšieho pacienta sa potichu zavreli. Liečiteľ hodnú chvíľu hľadel na ceduľku, ktorá oznamovala: ,,Nebezpečná izba Dai Llewellyna: vážne uhryznutia." Na kartičke v mosadznom rámiku pod ňou bolo napísané: Zodpovedný liečiteľ: Werner Dissel. Liečiteľ praktikant: Alexander Jessenius.

,,Obdivuhodná žena," šepol liečiteľ sám pre seba a nejaká ošetrovateľka z portrétu len súhlasne prikývla.

Svetlo v tme