Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 14.1.2008, 17:56:15
Čítaná: 763×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 21)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

takže som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená.

- asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Pod Chilternskými vrchmi ležala neveľká dedinka. Obyčajní ľudia - nazývaní aj muklovia - o nej skoro vôbec nevedeli z jedného jediného dôvodu. Bola to výlučne čarodejnícka dedinka. Nepatrila medzi tie tradičné muklovské, hoci tak navonok mohla pôsobiť. Nemala viac ako päťsto obyvateľov a bola založená pravdepodobne ešte v roku 1510, kedy sa o nej našli prvé zmienky v miestnej kronike, spísané Olafom Hostom, vtedajším kronikárom. Svoje meno Belfry dostala podľa kamennej zvonice, ktorá vraj kedysi dávno patrila k Chilternskému zámku. Ona jediná sa zachovala z celej stavby, hoci sa na jej vzhľade podpísal čas i počasie a jej zvon bol odvtedy menený už niekoľkokrát. Keď ho však rozhúpal vietor v nepriaznivom alebo veternom počasí, jeho srdce sa rozozvučalo jemným vyzváňaním. Ľudia si na ten zvuk už zvykli.

Na opačnom konci dediny stál blízko pod lesom osamotený dom. Tesná blízkosť lesa majiteľovi veľmi vyhovovala. Ďalšou výhodou bolo aj to, že dedinka ležala len zopár kilometrov od Londýna. Domček bol ohradený krátkym železným plotom čiernej farby s neširokou bránkou. Kedysi sa pýšil tou najpestovanejšou a najkrajšou záhradou v celom Belfry. Teraz tu po nej nezostala ani pamiatka z prostého dôvodu. Nemal sa kto o ňu starať. Všetko zarástlo trávou a burinou. Celý dom vlastne pôsobil tak trochu ponuro, akoby skrýval tajomstvo, ktoré nesmel vyzradiť.

Dedinčania považovali terajšieho majiteľa tak trochu za čudáka, hoci o ňom vedeli skoro všetko - teda to málo, čo sa o ňom dozvedeli. Vždy, keď sa s ním niekde náhodou stretli milo pozdravil, ale na kus reči sa nikdy nezastavil. Bol uzavretý a nerád o sebe rozprával. Po dedine sa šepkalo, že ho azda postihla akási tragédia, ktorá ho navždy poznačila. Napriek tomu nevedeli pochopiť, prečo taký pomerne príťažlivý muž v tých najlepších rokoch žije sám ako pustovník. Povrávalo sa, že tomu domu a tej spustnutej záhrade sa vyhýbajú aj záhradný trpaslíci. Všetky tie nepodložené fámy a dohady vytvárali okolo Remusa Lupina auru záhadnosti.

Obloha bola tmavo čierna. Pokrývali ju búrkové mraky, visiace nízko nad zemou, akoby sa jej chceli dotknúť, splynúť s ňou raz a navždy.

Po štrkovitej ceste vedúcej k tomu opustenému domu kráčala mladá žena. Pred bránkou zastala a chvíľu sa naň nerozhodne dívala. Vietor, ktorý sa medzi tým zdvihol sa do nej opieral svojou silou, strapatiac jej fialové, po plecia dlhé vlasy a pohrávajúc sa s cípmi rovnako lilavého plášťa. Tlačil ju do chrbta, akoby ju chcel posunúť dopredu, alebo jej aspoň naznačiť, nech vstúpi. V malom okne sa svietilo a to slabé, mihotavé svetlo ju priam hypnotizovalo. Hlasno si vydýchla a z čela si zotrela kvapku dažďa, ktorá sa jej naň zniesla z oblohy. V diaľke sa zablýskalo. Rozhodnutá, no neistá zabúchala na dvere. Keď za nimi začula rázne kroky, rukou si prehrabla vlasy a zo všetkých síl sa snažila nevyzerať nervózne.

,,Tonksová," odvetila, dúfajúc, že nebolo rozumieť ako sa jej zachvel hlas. Ak aj bol prekvapený jej návštevou, nedal to najavo.

Kontrolná otázka a to všetko len kvôli tým pohnutým časom a väčšej bezpečnosti. Ale neprekvapila ju.

,,Hovoria ti Námesačník," odvetila s úsmevom na perách. Dvere sa konečne otvorili a objavila sa v nich mdlá, unavená Remusova tvár.

,,Ahoj Dora, stalo sa niečo?" ozval sa nenútene a jej napadlo, že je zrejme naozaj veľmi unavený.

,,Hm, ani nie ... pustíš ma dnu?" spýtala sa so zdvihnutým obočím, ale na odpoveď nečakala a prešuchla sa popri ňom dnu.

,,Jasné, len vstúp," zahundral, hoci už bola vnútri. Kráčala za svetlom, zvedavo sa okolo seba obzerajúc. Remus šiel za ňou poslušne ako baránok, nespúšťajúc ju z očí a v tichu.

,,Máš to tu ... celkom pekné," odvetila prelomiac ticho, ktoré sa medzi nimi rozhostilo.

Prešiel do malej kuchyne a podišiel k ticho vrčiacej starej chladničke. Otvoril ju a vybral odtiaľ asi trojdecovú fľašu minerálky. Popritom úporne premýšľal nad dôvodom jej návštevy. Nepamätal si, kedy ho bol niekto navštíviť naposledy. Snáď to bolo v časoch, keď ešte žili James a Lilly Potterovci a Sirius ešte nebol zatvorený v Azkabane. V časoch, keď o Petrovi netušili, že je poskokom Temného pána a Frank a Alice Longbotomovci boli v poriadku. Lenže to bolo už naozaj veľmi dávno. Pri tej spomienke si len nostalgicky vzdychol, vytiahol zo skrinky pohár, naplniac ho vychladenou vodou a prešiel do izby, ktorá by sa dala považovať za obývačku.

Doru našiel sedieť v svojom obľúbenom kresle. Netušil, že za tú krátku chvíľu si izbu pozorne obzrela. Neušlo jej, že na nábytku je tenká vrstva prachu a v rohu si na stene našiel svoje miesto pavúčik, ktorý si tam usilovne upriadol bielučkú pavučinku. V izbe bol nevysoký drevený stolík, s dvoma pomerne zachovalými kreslami a veľkým gaučom, ktorého poťah bol miestami prešúchaný. Nepochybovala však, že je pohodlný. Izbe dominovala obrovská knižnica, ktorá úplne zaplnila dve steny od hora až nadol zapratanými policami. Remus bol známy tým, že už od detstva bol knihomoľ. Musela uznať, že mal pomerne veľkú zbierku kníh. Podal jej orosený pohár s vodou a ona sa napila. Remus si strčil ruky do vreciek a plecom sa oprel o knižnicu.

,,Ja, vlastne ... som sa prišla spýtať ako sa máš?" odvetila napokon hľadiac do zeme. ,,Po tom, čo Sirius ..." nedopovedala. Hlas sa jej zasekol v hrdle. Ešte stále si pripisovala vinu za jeho smrť.

,,Chýba mi," šepol neveselo. ,,Nie je to však prvý priateľ, o ktorého som prišiel. No zdá sa, že bol posledným."

S Jamesom a Siriusom ho spájalo toľko spomienok. Kým ich nestretol, nevedel, čo je to skutočné priateľstvo. Prežil ich. A ostali mu len spomienky na tie šťastné chvíle, ktoré s nimi strávil na Rokforte i pár mesiacov potom. Až po chvíli, keď sa prebral z bdelého snívania, či skôr spomínania na staré časy si uvedomil, že Tonksovej tečú po tvári slzy. Plakala, no ani nevzlykla.

,,Hej," ozval sa mäkko. ,,To nie je tvoja chyba." Vedel, prečo tie slzy. Vždy, keď došlo na túto tému, skončilo to takto, alebo sa jednoducho vytratila. Akoby sa sama trestala za jeho smrť. Alebo možno chcela aj jeho odpustenie, že ho pripravila o posledného priateľa, akého mal?

,,Ale je," riekla horko. ,,Keby som vtedy nezlyhala, keby som ju bola porazila ..."

Remus nevedel, čo robiť. Sedela v jeho obývačke ako kôpka nešťastia a smoklila. Nakoniec podišiel k nej a ona mu vkĺzla do náručia.

,,Nemohla som ... tá jej tvár, tak veľmi podobná tej maminej!" vyjachtala. ,,Bolo to, akoby som bojovala proti vlastnej matke!"

Remus až teraz pochopil. Úplne zabudol na skutočnosť, že Bellatrix Lestrangeová a Andromeda Tonksová sú sestry. Dvojičky.

,,Nenávidím ju, nenávidí!" mrmlala s tvárou zaborenou do jeho pleteného šedého svetra, ktorý dostal vlani od Molly na Vianoce.

Postupne sa však utíšila. Nevedela, či to bolo skôr Remusovým nežným hladkaním, alebo skôr jeho hlasom, ktorý pôsobil ako balzam na dušu, keď jej upokojujúco šepkal do vlasov, že všetko bude v poriadku. Uverila tomu.

Keď potom k nemu zdvihla tvár, oči sa jej ešte stále ligotali od sĺz. Dora však ani nedýchala, lebo si uvedomila, ako sú jeho pery zrazu blízko. Tak strašne blízko tých jej ... A tak ho bez zbytočného premýšľania, alebo bez varovania pobozkala. Remusa to tak prekvapilo, že stuhol. V jednej dlhej chvíli nevnímal nič len Doru. Do nosa mu udrela svieža vôňa jej parfumu. Cítil jej horúci rozochvený dych a hodvábne pery, ktoré sa tak nežne dobíjali do jeho úst. Dotyk jej tela, rúk, ktoré cítil na krku bol taký elektrizujúci. Vnímal ako jej splašene bije srdce. Presne ako to jeho.

Remus sa pristihol pri tom, ako vášnivo jej bozky opätuje. Zvieral ju v náručí tak tuho, akoby sa bál, že ju stratí. Napriek tomu, že v svojom živote už dlho nezažil taký opojný a slastný pocit, veľmi dobre si uvedomoval, že musí prestať. Také niečo predsa nemohol dovoliť. Jeho unavená myseľ to pripísala výsledku emočného vypätia, ktoré obaja prežívali, ako poľahčujúcu okolnosť.

,,Dora ... ja ... nemali sme," hlesol zmätene povoliac objatie. Odstúpil od nej pár krokov vzad. Zrazu nevedel čo s rukami, tak si ich znova strčil do vreciek nohavíc.

,,Prečo?" nerozumela. ,,Viem, že sa ti to páčilo. Alebo mi chceš tvrdiť opak?" šepla zúfalo, rovnako zmätená ako on. Tak dlho snívala o tejto chvíli, o chvíli, kedy ju Remus zovrie v náručí a pobozká ju tak, že v momente prestane myslieť na čokoľvek iné. Aj na to, že sa jej pri tom bozku azda aj srdce zastavilo na pár krátkych sekúnd od šťastia.

,,Lenže tu nejde o to, či sa mi to páčilo, alebo nie. Mala by si už radšej ísť," napomenul ju. Nemal jej k tomu čo viac povedať.

Dora sa však ani nepohla zo svojho miesta. Stála tam so sklamaným pohľadom zabodnutým do jeho chrbta. Až teraz si uvedomila, že vonku leje a v diaľke počuť zvonenie Belfryjskej zvonice.

,,Tak sa ti nepáčim ja, Remus?" opýtala sa znova. Nechcela odtiaľ odísť bez toho, aby nevedela na čom je.

Remus sklonil hlavu a jeho oči sa naplnili trpkým smútkom. Nechcel jej ublížiť. Práve naopak. Chcel ju ochrániť a to znamenalo, aj pred sebou samým a aj za cenu toho, že ho znenávidí. Dora bola ... bola krásna, odvážna, inteligentná, skvelá aurorka a pochádzala z dobrej rodiny. Bola jeho pravým opakom. Predstavovala všetko o čom kedy sníval, po čom kedy túžil. Ale nebol schopný klamstva. Preto zaryto mlčal. Nemohol jej tvrdiť, čo nebola pravda a pri tom sa jej dívať do očí. Možno sa v ňom prejavil kus sebca, keď si chcel kúsok šťastia ukradnúť aj pre seba. V jeho vnútri zúril boj. Rozum sa prel s citmi.

,,Dobre, Remus," vyrušila ho a pretrhla niť jeho myšlienok. Jeho zaryté mlčanie si vysvetlila po svojom.

Remus sa otočil, ale zbadal už len jej vlajúci plášť, ktorý sa mihol v dverách ako fialová chmára. Vchodové dvere buchli a tieň, ktorý sa vonku mihol, zrazu zmizol. Vošiel si rukou do vlasov. Na malú chvíľu zavrel oči. Pred očami mal stále jej bledú tvár a na perách cítil dotyk jej horúcich pier.

Na sekundu oľutoval, že jej tú otázku nevyvrátil hneď. Ale ... nemohol. Ešte stále bol ochromený z toho bozku a potom ... naozaj sa v sebe zrazu nevyznal. Nevedel, čo chcel. Prvýkrát v živote to nevedel.

Zo zmätených myšlienok ho vyrušilo opätovné zaklopanie na dvere. Už znova. Druhýkrát v ten istý večer.

,,Kto je?" opýtal sa držiac svoj prútik pevne v ruke. Napadlo ho, či sa azda nevrátila Dora.

Remus otvoril a vpustil riaditeľa dnu. Chcel ho niečím ponúknuť, ale on zdvorilo odmietol.

,,Remus, som tu, lebo potrebujem tvoju pomoc a v tej veci mi môžeš pomôcť iba ty. Avšak je to delikátna záležitosť, nie ľahká a pomerne nebezpečná," hovoril unavene. ,,Máš však samozrejme možnosť odmietnuť."

Remus si nevedel prestaviť, čo by od neho Dumbledore mohol požadovať, vedel však, že nebolo skoro nič, čo by preňho nespravil rád.

Albus sa pohodlne oprel v kresle, v ktorom pred nedávnom sedela Dora. Polmesiačikové okuliare si posunul na koreň nosa a pustil sa do vysvetľovania, ako aj do návrhu činnosti, ktorý od neho požadoval.

Nymphadora sa premiestnila do parku, ktorý bol len pár metrov od domu, kde bývala. Obozretne sa porozhliadla po ulici a ešte chvíľu počkala, kým vykročila.

Park nebol veľmi veľký, bol primeraný. Cez deň sa doň chodili hrávať matky s deťmi, starší ľudia si sediac na drevených lavičkách čítavali a po nociach sa tam tajne stretávali zaľúbené páriky. Dora ich niekedy pozorovala z okna svojho bytu a tak trochu im závidela. No teraz park už nebol taký navštevovaný ako voľakedy. Dora vedela prečo a nebolo to len kvôli zlému počasiu. Na to sa mohli vyhovárať akurát tak muklovia.

Konečne celá čarodejnícka spoločnosť uverila, že sa obávaný a nenávidený čarodejník, Lord Voldemort vrátil. Bol opäť živý a taký nebezpečný, akým býval voľakedy. V novinách i správach sa šírili rôzne nepriaznivé správy, jedno nešťastie striedalo druhé. Po celom kraji sa hovorilo o zrútení Brockdalského mosta, v Somersete zúril hurikán, ale pravda bola, že tie rozsiahle škody spôsobili smrťožrúti a šepkalo sa, že aj obri v tom mali prsty. A nakoniec tu boli vraždy. Bola zavraždená Amélia Bonesová a Emmelina Vanceová. A ako keby toho nebolo dosť, mesto napádali dementori. To spôsobovalo pochmúrne počasie sprevádzané studenými hmlami a to bola ešte len polovica júla.

Dora prešla cez cestu rýchlym krokom. Pod schodmi však zastala, lebo v hale domu sa rozsvietilo. Počula zaštekať psa. Keď sa vchodové dvere otvorili, uzrela v nich nízku, vekom mierne zhrbenú postavu jedného zo svojich susedov. Pán Stamp jej kývol hlavou na pozdrav, zatiaľ čo jeho teriér netrpezlivo šklbol vodítkom.

,,To máme ale počasie, čo, slečna Dora? Akoby sa dementori množili!" ozval sa a zapínal si gombíky na hrubšom svetri.

,,Veru," odvetila zamyslene sledujúc ho, ako si vykračuje po chodníku a jeho pes pobehuje okolo a všetko oňucháva.

Len čo sa za ňou zabuchli vchodové dvere, znova siahla do vrecka a vybrala odtiaľ špiónoskop. Napadlo ju, ako rada by mala v takýchto chvíľach to Divookého čarovné oko. Vecička v jej dlani ostávala po celý čas v kľude. Vyšla na druhé poschodie a otvorila dvere na svojom byte. Nič. Zdalo sa, že je všetko v poriadku.

,,Lumos," zašepkala a koniec jej prútika sa rozsvietil. Jej byt nebol veľký, ale páčil sa jej, hoci o útulnosti sa tiež veľmi nedalo hovoriť. Vlastne sem chodila iba prespať a na to jej poslúžil viac ako dobre. No už dlhšie uvažovala, že ho bude musieť opustiť. A rozhodla sa tak práve teraz.

Špiónoskop si vložila späť do vrecka plášťa a pobrala sa najprv do spálne. Spod postele vytiahla svoju plátenú cestovnú tašku a v rýchlosti do nej nahádzala svoje veci. To isté spravila aj v kúpeľni. Potom zapla nahlas rádio, aby nebolo počuť, že sa odmiestnila.

,,Myslím, že to bola ona," odvetil nepekný muž skoro až s vyziabnutou postavou. Rebrá mu trčali horšie ako radiátoru.

Nevšimli si, že spoza neveľkého kríka rastúceho opodiaľ ich niekto počúva. Pán Stamp rozmýšľal, o kom sa asi bavia a želal si, aby jeho pes kušal, nech ich neprezradí. Nepochyboval totiž o tom, že tí dvaja, ktorí sa tu už druhýkrát za deň obšmietali, boli smrťožrúti.

Pán Stamp prižmúril oči, a ešte viac rozhrnul vetvičky kríka husto obrastené zelenými lístkami, aby na nich lepšie dovidel, ale nešlo to ľahko, lebo zastali práve pod pokazenou pouličnou lampou, ktorá nesvietila už tretí deň.

,,Určite to bola ona!" vyštekol ten mladý odroň. ,,Si videl sám predsa tie jej fialové vlasy! Je to jedna z nich!" dušoval sa.

,,Ja fakt neviem! Fialová jej nepristane," poznamenal druhý len tak medzi rečou a Stan si poklepkal prstom po čele.

Pán Stamp stuhol. Keby nebol šmukel, tak by ich začaroval, až by sa im z gatí prášilo! Ale čo mal robiť teraz? Zrazu sa ozvalo zaštekanie a on červený v tvári, vidiac pred očami svoj vlastný pohreb, celý stŕpol.

,,Stupefy!" ozvalo sa, keď Stan Shumpike namieril paličkou na krík. Pes zavyl a ostalo ticho. ,,A je po probléme," uškrnul sa a odhalil tak svoje škaredé, krivé zuby. Jeho kolega sa zasmial a vyšiel za ním na cestu.

O pár sekúnd na to v jej byte niečo vybuchlo a všetko zachvátil ničivý požiar. Dva tmavé postavy stojace už znova v tieni pod pokazenou pouličnou lampou hneď na to zmizli.

Dora sa ocitla na tichej, tmavej ulici, kde boli domčeky roztrúsené po okolí a nie vystavané jeden vedľa druhého ako radový vojaci. Zaklopala na dvere a po zvyčajnej kontrolnej otázke jej otvoril otec.

,,Tvoja stará izba ostala nezmenená," povedala matka a prevrátila list v knihe.

Naozaj. V jej izbe sa nič nezmenilo. Bola taká, akú ju zanechala pred ôsmimi rokmi, keď trvala na tom, že sa chce osamostatniť. Rodičov však pravidelne navštevovala alebo im občas poslala správu.

Zrazu ju zachvátila taká skľúčenosť. Udalosti posledných dní na ňu doľahli plnou váhou. Boj s tetou, Siriusova smrť a akoby to nestačilo, aj Remus sa k nej správal chladne, neprístupne. Spoznali sa asi pred rokom, keď sa pridala k Fénixovmu rádu aj ona, po jednej z Dumbledorových návštev. Zaľúbila sa doňho na prvý pohľad. Nikdy sa jej nepáčili chlapci v jej veku. Ničím ju nepriťahovali. Naopak. Remus bol skvelý! Vôbec jej neprekážalo, že nie je bohatý, či z dobrej rodiny. Ani to, že je vlkolak. No a? Veď sa premieňa len na pár dní v mesiaci. Podstatné bolo, že to bol dobrý človek, skvelý muž a vynikajúci čarodejník. Nepochybovala, že v jeho hrudi tlčie milujúce srdce, ktoré rovnako túži po láske ako to jej. Plač ju premohol, z čírej bezmocnosti. Nevedela, čo robiť. Tašku hodila do kúta, vyzliekla zo seba kabát, vyzula sa a ľahla si do postele, kde vzlykajúc do vankúša po troch úmorných hodinách zaspala.

V Brlohu bolo večer rušno. Napriek tomu, že tam bola len Molly Weasleyová, Ginny s Ronom a Fleur. Len pred chvíľou prišli traja členovia Fénixovho rádu. Po smrti Siriusa sa väčšinou schádzali tam. V dome Arthura Wealeyho. Ten bol teraz ešte v práci. Pracoval na Ministerstve mágie a s kolegom Perkinsom viedli Oddelenie pre odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov. A ani Bill nebol doma, tiež bol ešte v práci. Pracoval v Gringottbanke. Fred a George si kúpili v Šikmej uličke obchod spolu s bytom nad ním. Dali mu príznačný názov: ,,Weasleyovské výmysly a vynálezy." A darilo sa im veľmi dobre.

,,Počuli ste o tom požiari v dome na Zaprášenej ulici?" opýtala sa Molly a postavila pred nich malé občerstvenie. ,,Stavím sa, že to bola práca Smrťožrútov."

,,Samozrejme," odvetil Moody a odpil si piva zo svojho korbeľa. ,,Mám preto obavy, lebo Tonksová sa ešte neohlásila," povedal akoby nič, ale Molly i Remus zbystrili pozornosť. ,,Dnes ráno som bol u sv. Munga vypočuť svedka. Našťastie ho len omráčili, ale už má svoj vek. Starý, zvedavý šmukel," zašomral Alastor, keď si spomenul na to, ako ho chcel vypočuť, ale namiesto toho ten starec vypočúval jeho. Ešte teraz zaškrípal zubami, keď si na to spomenul, rovnako aj na jeho večné otravné oslovenie: ,,Synu."

,,Veľa," odvetil Moody, ,,lebo to bol jej byt. Ten starý to len potvrdil. Poznal ju. Vravel, že sa chvíľu pred tým vrátila a hneď potom to zrejme muselo vyletieť do luftu."

Remusovi skoro zabehol dúšok čaju, keď si práve odpil z pohára. Nepochyboval, že to sa vracala od neho. Napadlo ho, že ak by ju bol zdržal ... Lenže mohol tušiť, že sa stane niečo také?

,,Pevne verím, že ma poslúchla a odišla k rodičom," zašomral, ,,aspoň nateraz."

,,Takže sa vlastne nevie, či ...," Molly si rukou prikryla ústa. Nemohla na to ani len pomyslieť. Bolo by to strašné! ,,Možno Arthur bude vedieť viac," dodala napokon a pozrela na svoje čarovné hodiny. Bolo skoro sedem. ,,Mal by prísť každú chvíľu." Nevedela však určiť, či je jej manžel ešte v práci, alebo je už na ceste domov, pretože ručičky hodín už dlhšiu dobu ukazovali na smrteľné nebezpečenstvo, od kedy Temný pán opäť povstal.

Remus celý ten čas napäto mlčal, hoci sa ho Alastor i Kingsley pokúšali zapojiť do debaty.

Desať minút po siedmej prišiel domov Arthur a Molly ho okamžite zasypala netrpezlivými otázkami.

,,Skutočne to bol byt Tonksovej? To som netušil," čudoval sa sadajúc si k stolu. ,,Naši ľudia tam boli. Samozrejme, že sa jednalo o smrťožrútov. Pokiaľ viem, žiadne telo sa však nenašlo, ale ten oheň bol dosť silný, takže to nevieme naisto."

Remusovi sa po tej správe vôbec neuľavilo. Nebude mať pokoj, kým nezistí, čo sa s ňou stalo. Buď je naozaj mŕtva, alebo poslúchla Moodyho radu a stihla odtiaľ odísť včas. Aspoň v to pevne dúfal.

,,Ja už pomaly pôjdem," ospravedlnil sa a z vešiaka zobral svoj starý, poplátaný plášť.

,,Kam ideš teraz, pred večerou?" vyzvedala Molly s rukami založenými v bok, otočiac sa od sporáka.

,,Mám ... ešte nejaké povinnosti," zamrmlal a náhlil sa von. Molly za ním chvíľu hľadela krútiac hlavou. ,,Tvrdohlavý baran!" zahundrala a otočila sa k bublajúcej špenátovej polievke.

Dora nemohla celý deň doma obsedieť. Schladila ju však správa z rádia o nočnom výbuchu v jej byte. Podľa predpokladu a svedkov, stalo sa to len pár sekúnd po tom, ako odtiaľ odišla. Bola rada, že rodičom nepovedala kde býva. Aspoň sa o ňu nemuseli báť viac ako zvyčajne. Večer však už nervózne pochodovala po izbe, lebo sa nudila a nevedela prísť na žiadnu činnosť, ktorý by ju zamestnala. Keď sa jej matka medzi rečou zmienila o premnožených záhradných trpaslíkoch, rozhodla sa, že pôjde na lov.

Práve sedela učupená za kríkom a pozorovala jedného ako sa pokúša zo zeme vytiahnuť petržlen.

,,A mám ťa," zašepkala a skočila po ňom. Lenže trpaslík ju uhryzol do prsta, a keď jej zovretie povolilo, vrtko sa vyšklbol a bežal preč. Už chcela vytiahnuť prútik a znehybniť ho, keď sa ozvalo: ,,Dora?"

Ostala stáť ako prikovaná na mieste. Zdalo sa jej to, alebo počula Remusov hlas?

Bol to skutočne on. Neskutočné bolo to, že ju strhol do náručia so slovami: ,,Vďaka Merlinovi, vďaka Merlinovi."

Remus bol tak nevýslovne rád, že je živá a zdravá, že sa neovládol. ,,Všetci si myslia, že si mŕtva. Prečo si nám nedala vedieť, že žiješ?" karhal ju, hľadiac jej do žiariacich očí.

,,Divooký? A on o tom vedel odkiaľ?" zamračila sa ešte viac. Dobre, bavila sa s ním na tú tému, ale nikdy mu nepovedala, kde býva.

,,To je teraz aj tak jedno. Hlavné je, že si v poriadku," hlesol a pomaly sa od nej odtiahol. Skoro, akoby ani nechcel.

,,To si sem prišiel len kvôli tomu?" vyzvedala s nádejou v hlase. ,,Lebo si sa o mňa bál?"

,,Nebál som sa o teba len ja," odvetil okamžite, ,,ale ... v podstate áno," odvetil zamračene vidiac, ako sa do toho zamotal. Nenavrával si, že len zistí, či je v poriadku a pôjde hneď späť? Nie! On ju musel rovno strhnúť do náručia, aby sa presvedčil, či nie je prízrakom! A veľa nechýbalo od toho, aby ju znova nepobozkal. Ešteže si nevšimla ten zvláštny lesk v jeho očiach, ktorý sa tam na malú chvíľu mihol. Alebo nepočula ten tichý vzdych, ktorý sa mu vydral spomedzi pier.

Dora sa usmiala, pretože čakala, že sa konečne spamätá. Nakoniec to, že prišiel, bol toho jasným dôkazom. Aspoň pre ňu. Musel k nej predsa niečo cítiť!

Remus sa od nej odvrátil, aby nemusel vidieť jej tvár, keď povie to, čo si zaumienil.

,,Neviem, čo si od toho sľubuješ a ani to radšej nechcem vedieť. Si krásna, o tom niet pochýb, ale nie si pre mňa."

Nemohla uveriť vlastným ušiam. ,,Čo? Ale prečo?!" zvolala priškrteným hlasom.

,,Pretože to jednoducho nejde, náš vzťah by nemal zmysel! Som nebezpečný a naviac, som pre teba pristarý!" zašomral. Tá pravda bolela viac jeho ako ju. A to neboli ani zďaleka všetky dôvody.

,,To je obyčajná lož!" zvolala trasúcim sa hlasom. ,,Nie si ani nebezpečný, ani starý! Táraš hlúposti, Remus Lupin!"

,,Nevidíš, alebo nechceš vidieť skutočnosť?! Som vlkolak!" zašepkal hlasom pretkaným dlhoročnou bolesťou.

Rozhostilo sa medzi nimi napäté ticho. Dora sa ale nechcela len tak ľahko vzdať a ani sa ho nevzdá.

,,Prečo sa vlastne skrývaš pred svetom? Prečo k sebe nechceš nikoho pripustiť bližšie?"

Neodpovedal. Tváril sa, že otázku nepočul. Namiesto toho jej stručne a vecne oznámil, že Dumbledore ho poveril dôležitou úlohou, a že sa zrejme neuvidia už tak často. Potom ešte raz zopakoval, že je nesmierne rád, že je v poriadku a pripomenul jej, aby nezabudla poslať odkaz niekomu z rádu, že je v absolútnom poriadku a odišiel.

,,Prečo je len taký tvrdohlavý?" smoklila. Vôbec nevedela, čo sa s ňou dialo. Jej fialové vlasy zmenili svoju farbu. Znova. No nebola nijako výrazná. Cítila sa tak zle ... akoby jej niekto roztrhal srdce na tisíc drobných kúskov. Plakala. Z oblohy sa spustil jemný dážď a ona hľadela ako jeho kvapky dopadajú na steblá trávy, na vlhkú zem, bubnujú po oknách domov, striech ... Ani si nevšimla, že dostala spoločnosť. Trpaslík, ktorého len nedávno naháňala si smelo sadol vedľa nej, chlpatou rúčkou si podoprel bradu a odhryzol si z petržlenu, ktorý uchmatol z ich záhrady, ťažko si pri tom vzdychnúc, kým ona plakala.

Svetlo v tme