Kapitola:
Pridaná: 31.12.2007, 18:34:04
Čítaná: 1919×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Elizabeth Green

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ide sa "oslavovať"! 2 » Nový život 3 » Spln 4 » O´Conceitovci 5 » Nedôvera a vojna 6 » Zabudnúť 7 » Prehraté boje 8 » Nešťastné lásky 9 » Marcusovo tajomstvo 10 » List s pravdou 11 » Na slávnosti 12 » Odhalenie 13 » Donútené rozhodnutia 14 » Objavenie neskutočnosti 15 » Nová nevesta 16 » Zrkadlo túžob 17 » Stred hradu... s pokladom

Všetci traja vlkolaci sa približovali. Boli bližšie a bližšie. Cítila pach krvi a tiež ich smrad z úst. Zrejme už nejakú korisť ulovili.

Elizabeth zhlboka dýchala. Snažila sa, aby nestratila vedomie. Veľmi sa bála, ale momentálne nevedela čo robiť. Poobzerala sa okolo seba. Od vystrašenia sa jej krútila hlava a zahmlievalo sa jej pred očami. Našla to, čo by jej pomohlo. Zobrala suchý drevený konár do rúk. Poobzerala sa okolo seba. Všetci traja vlkolaci boli už takmer pri nej a Klaudii. Klaudia bola stále v bezvedomí.

/Och, ako ju odtiaľto zoberiem?/ rozmýšľala.

Jeden vlkolak sa už chystal na ňu zaútočiť. Zdvihla konár a vlkolak od nej vyfasoval poriadny úder do hlavy. Zatackal sa a zvalil sa na zem. Zhlboka dychčal. Elizabeth dala do úderu všetko. Avšak ostatní dvaja vlkolaci sa len tak nevzdali. Keď videli, že jeden ich spoločník spadol zranený na zem, rozbehli sa k nej a ku Klaudii a chystali sa zaútočiť. Avšak dostali len ďalšie údery. Spadli na zem a tiež zhlboka dychčali. Elizabeth zdvihla Klaudiu, no nie úplne. Prehodila si ju cez seba a snažila sa rýchlo zmiznúť. Prešla asi osem krokov, keď zrazu začula za sebou dupot a pri uchu jej niekto dychčal a vrčal. Zacítila ten hrozný pach krvi. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Potkla sa a spolu s Klaudiou spadla na zem.

/Bože veď je tehotná! Hádam sa jej nič nestalo!/

Obe ležali tvárami k zemi. Vlkolaci sa okolo nich zhromaždili. Keď v tom...

Elizabeth pocítila v sebe neznámu silu. Vzlietla do vzduchu a okolo nej sa rozsvietila akási bledá žiara. Ruky mala vystreté zarovno pliec a prsty s dlaňami išli kolmo od zeme k nebu. Oči mala zatvorené. Vlasy a šaty poletovali okolo nej, hoci žiadny vietor nefúkal. Vlkolakov odhodilo, všetci traja narazili do stromov. Stratili vedomie. Elizabeth otvorila oči a žiara okolo nej zhasla. Elizabeth spadla na zem a stratila vedomie.

Nastalo ráno. Norbert, Laura a Oswald sa prebrali už v ľudskej podobe. Vstali. Pozreli na seba a zbadali, že Klaudia a Elizabeth stratili vedomie. Klaudia mierne krvácala.

„Čo tu robili takto v noci a ešte k tomu samé? Bože, mohli sme im ublížiť. Znova!“ povedal Norbert a kľakol si na kolená k nim.

„Ja neviem, ale zdá sa mi to čudné!“ povedal Oswald a zamyslene pozeral na Elizabeth a Klaudiu.

„Preboha! Klaudia krváca!“ povedala Laura zdesene na jej krvavé šaty.

Vytiahla prútik a namierila ho na Klaudiu. Niečo zamrmlala. Z prútika vyšľahol nejaký fialový lúč a rana sa zacelila a krv zmizla. Laura sa snažila nahmatať Klaudii tep.

„Žije!“ povedala pozerajúc na Norberta.

„A jej dieťa?“ spýtal sa Oswald.

„Bude v poriadku!“ povedala Laura stále pozerajúc na Norberta.

Norbert si to všimol.

„Čo je?“ spýtal sa jej.

„Je to dieťa tvoje?“ spýtala sa ho Laura.

Norbert mlčal.

/Klaudia a tehotná? So mnou? O tom pochybujem, nikdy medzi nami nič nebolo.../

„Norbert!“ vrátila ho do prítomnosti Laura.

„Nie, nie je!“ povedal Norbert potichu.

Laura podráždene zacmukala.

„Vidíš, poriadne si si ju nestrážil a ona ti bola neverná!“

„Aj ja jej som bol neverný!“ zašepkal Norbert.

Laura o tom však vedela. Počula to vtedy, keď to hovoril rodičom.

„Aj Elizabeth nejako krváca!“ upozornil ich Oswald.

Norbert hneď upriamil pohľad na Elizabeth. Naozaj, krvácala. Na tom istom mieste ako Klaudia...

Kým však bola Elizabeth v bezvedomí, niečo sa stalo. Bola v akejsi čierňave. Pobehovala v tme, ktorá nikdy nekončila. Keď na niekoho zakričala, jej hlas sa niekoľkokrát ozýval.

Po lícach jej stekali slzy. Cítila sa taká osamotená.

„Melissa!“ zakričala a klesla na kolená.

Rozplakala sa ešte vrúcnejšie. Nechcela zostať sama. V tom...

„Elizabeth!“ počula slabý hlások z diaľky.

„Melissa?“ zakričala aj ona, vstala a s uslzenou tvárou sa obzerala okolo, „Melissa!“ zakričala hlasnejšie.

„Elizabeth! Pomôž mi!“ začula Melissin hlas.

„Melissa, kde si?“ zakričala Elizabeth.

„Elizabeth, tu! Tu som!“

Elizabeth sa rozbehla za Melissininým hlasom, ale všade okolo seba videla čierňavu. Nikde ju nevidela. Už strácala nádej, keď v tom...

„Elizabeth!“ zašepkala Melissa, ktorá sa pred ňou z ničoho nič objavila.

Vyzerala ako duch. Mala na sebe to isté oblečenie, ako keď ju videla naposledy. Okolo rúk a nôh mala obviazané povrazy, no napriek tomu bola vo vzduchu. Nohy mala mierne skrčené a hlavu mala obrátenú k Elizabeth. Tiež bola hrozne bledá.

„Elizabeth!“

„Melissa!“ Elizabeth ju chcela objať.

Rozbehla sa jej naproti a roztiahla ruky do objatia. No ako sa na Melissu hodila, tak cez ňu aj preletela a spadla na zem o niekoľko metrov za Melissou. Spadla a dosť sa poudierala. Oprela sa o ruky a otočila sa k Melisse, ktorá jej tentoraz bola chrbtom. Oči mala opäť plné sĺz.

„Melissa? Čo sa deje?“ spýtala sa šeptom.

„Slečna Dawnsonová a Gertrúda sú zlé ženy! Zajali ma, lebo som ich počula sa rozprávať sa! Zistila som pravdu! Elizabeth, ty si víla. Máš čarodejné schopnosti a Elvíra je tvoja sestra, ktorá schopnosti po tvojej babke nezdedila! Joanne nie je tvoja matka. Tvoja matka zomrela hneď po tvojom narodení. S Elvírou Dawnsonovou máte spoločnú matku. Nezdedila schopnosti ani dedičstvo tvojej starej matky, hoci je o štyri roky od teba staršia a toto je iba jej podoba, aby ťa oklamala. Inak je to krásna mladá žena. Zabila vašu starú matku a zobrala jej schopnosti a preto si na ňu musíš dávať pozor. Ešte jedna vec. V hrade je schované akési zlato, ktoré má obrovskú moc. Elizabeth, nedovoľ jej to! Keď to zlato získa zničí ťa, to ti garantujem! Musíš ju zastaviť!

Elizabeth na ňu nemo hľadela. Nemohla tomu uveriť, čo všetko sa od Melissy dozvedela.

Zrazu zbadala svetlo. Spravila pár krokov ku svetlu. Obrátila sa ešte na Melissu.

„Choď! Pomôž mi!“ zašepkala Melissa a slabo sa usmiala.

„Melissa, neboj sa! Ja ťa vyslobodím!“ sľúbila Elizabeth pevným hlasom.

/Nenechám predsa moju najlepšiu kamarátku v štichu!/ pomyslela si s bojovným úsmevom, no aj tak na Melissu pozerala dosť smutne. Dosť jej chýbala. Otočila sa a vošla do svetla, ktoré vtedy sa rozsvietilo naplno a osvetlilo celú čierňavu aj Melissu a ako Elizabeth cez to svetlo zmizla, tak zmizlo aj to svetlo a Melissa znova zostala sama v celej čierňave.

Elizabeth otvorila oči a zhlboka sa nadýchla.

/Musím pomôcť Melisse!/ pomyslela si a chcela vstať, keď v tom ju nejaké ruky vtlačili naspäť do postele.

„Nechajte ma!“ kričala a naslepo bila rukami okolo seba.

„Elizabeth! Ukľudni sa! To sme my!“ povedal známy hlas.

Elizabeth bola znova v posteli a poobzerala sa okolo seba. Videla tam Lauru, Oswalda, Klaudiu, ktorá ležala na vedľajšej posteli, Gertrúdu, Jamesa, Elvíru, Marcusa, ktorý sedel pri Klaudii a držal ju za ruku a celé jej služobníctvo. Zostala prekvapená.

„Čo tu všetci robíte?“ spýtala sa.

„Báli sme sa o teba. Nevedeli sme ťa prebrať. Totiž, zistili sme, že...“ povedala Laura, ale zmĺkla a pozrela na ostatné služobníctvo.

Elizabeth pochopila. Laura si nebola istá, že či má hovoriť aj pred služobníctvom. Popravde, ani Elizabeth nechcela, že keď je to také dôverné, aby to vedeli. Prikývla.

Služobníctvo pochopilo, mierne sa poklonilo a vyšlo von. Laura podišla k nej a trochu sa k nej nahla.

„Vieš, čakáš bábätko!“ zašepkala jej.

Elizabeth stŕpla. Pozrela na Norberta. Bol jej jediný v jej živote. Prvý a posledný.

Sklonila hlavu, ale zrazu ju niečo napadlo.

„Ako to viete? Veď len nedávno...“ začala, ale zmĺkla.

Začala sa červenať. Nerada rozoberala svoje súkromie. Teda ako komu, ale zas až také súkromie nerozoberala.

Všetci pochopili, čo chcela povedať. Slova sa ujala Klaudia.

„Vieš u bytostí, ktoré majú čarodejné schopnosti, sa to dozvedajú skôr, ak sa niečo podobné stane, ako nám. Ale inak to zistia ako normálni ľudia.“ žmurkla na ňu a usmiala sa Marcusa, ktorý bol od šťastia taký usmievavý, až sa Elizabeth čudovala, že ako to, že sa mu ten úsmev od ucha k uchu ešte neroztrhol.

Vedela, že medzi nimi je to už všetko v pohode. Elizabeth pozrela na súrodencov O´Conceitovcov. Všetci si šúchali hlavy. Elizabeth si na niečo spomenula. Znova sa obrátila na Klaudiu.

„Klaudia, ako si včera vedela, že...?“ znova nedokončila, lebo Klaudia pochopila a hneď jej odpovedala.

„Vieš, všetkých troch detstve pohrýzol vlkolak. Vieš čo je vlkolak?“ spýtala sa Elizabeth Klaudia a ospravedlňujúco pozrela na O´Conceitovcov.

Vedela, že ani jej by to nebolo príjemné rozoberať, kebyže by bola na ich mieste.

„Nie neviem. Ale moment! Na niečo som si spomenula.“ povedala, ale v tom zistila, že nie je vo svojej izbe, „Ach, tú knihu mám v izbe! Ale aj tak, tá kniha sa volá Ako rozpoznať vílu!“ povedala namrzene, že tú knihu pri sebe nemá.

O´Conceitovci na seba veľavýznamne pozreli. Elizabeth si to všimla. Predtým, ako jej Klaudia povie o vlkolakoch im porozprávala, ako našla tú knihu, ako jej matka prečítala iný nadpis, ako ona a potom ako ju čítala, ale stále neverila, že je víla, ale potom im povedala o tom, čo sa s ňou dialo, keď bola v bezvedomí. Povedala im všetko o Melisse a čo sa dozvedala. Všetci na ňu iba vyvaľovali oči. Klaudia a Laura dokonca pri niektorých častiach dokonca híkali.

„Takže Amanda Rose je tvoja matka? A Elvíra Dawnsonová tvoja sestra?“ spýtal sa Marcus.

„Áno!“ povedala Elizabeth, ktorá tomu tiež stále nemohla uveriť.

„Zvláštne!“ a na tom sa zhodli všetci.

Elizabeth im potom ešte povedala o tom, že Elvíra a Gertrúda sú zlé ženy a vlastne všetko, čo jej povedala Melissa v tom jej „sne“.

„A čo si hovorila o vlkolakovi?“ spýtala sa Elizabeth Klaudie.

„No vlastne je to nakazená bytosť. Keď nastane spln všetci sa premenia na vlkolakov, teda všetci tí, ktorí boli nakazení. Nakazení čiže pohrýzol ich vlkolak. Keď niekoho pohryzie vlkolak, nemá na výber, aby sa počas splnu transformoval. Vždy to vraj veľmi bojí. Postihnutý človek si nepamätá kto je a tak počas splnu loví. Je schopný zabiť aj svojich na bližších. No existuje elixír, ktorý to trocha zmierni. Keď ho človek pred splnom vypije, môže prežiť celkom pokojnú noc ako neškodný vlkolak. Ale títo traja ho asi nepijú!“ povedala Klaudia a prísne pozrela na súrodencov O´Conceitovcov. Všetci traja sa zapýrili.

„Vieš, aký je ten elixír horký? Nikdy som nič horkejšie nepila!“ sťažovala sa Laura.

„Áno, ale vieš koľko nevinných bytostí tým ušetríš?“ spýtala sa Klaudia a ukázala na seba a Elizabeth.

Laura stíchla. Vedela, že všetci traja spravili chybu. Mali ten elixír vypiť, ale tiež nikto im ho nedal a oni naňho ani len nepomysleli.

„Ale, čo to má spoločné s Norbertom , Oswaldom a Laurou?“ nechápala Elizabeth.

„Prepáčte mi, viem, že je vám to nepríjemné!“ povedala ospravedlňujúco Klaudia O´Conceitovcom, „Ale Elizabeth to musí vedieť!“ povedala a obrátila sa k Elizabeth, „Elizabeth! Norbert, Laura a Oswald sú vlkolaci.“

Elizabeth otvorila ústa. Toto jej Norbert nepovedala. Zničujúco naňho pozrela. Norbert na ňu zasa dosť smutne. Elizabeth mu pozerala do očí a hneď mu odpustila, že jej to nepovedal. V jeho pohľade bolo toľko utrpenia.

„Norbert! Prepáč, nevedela som, ako to s Klaudiou bolo!“ ospravedlnila sa mu.

Norbertovi sa rozžiarili oči. Hneď sa k nej naklonil a dal jej zaľúbený bozk.

„Milujem ťa!“ zašepkal jej do ucha.

„Aj ja teba!“ odpovedala mu s úsmevom.

Konečne bolo všetko tak, ako malo byť. Norbert a Elizabeth boli opäť spolu, a čakali dieťa a tak to bolo aj s Klaudiou a Marcusom. Oswald a Laura sa len usmievali. Oswald sa hneď odmiestnil domov, ku svojej žene a Laura sa išla venovať svojim veciam. Bolo jej trochu nevoľno z tej zaľúbenej atmosféry a sama si nikdy nevedela nájsť poriadneho muža na celý život. Oswald sa oženil so ženou, ktorú síce mal rád, ale on milovať nevedel. Takže mal celkom pokojné manželstvo. So svojou ženou a synom.

„No takže, ako to povieme tvojim rodičom?“ spýtal sa Marcus a Elizabeth svojich polovičiek.

Rozosmiali sa.

„No tak my ideme do mojej izby!“ povedala Elizabeth s úsmevom.

Pomaly vstala, no Norbert ju vzal do náručia a zdvihol. Dal jej letmý bozk na pery.

„Musíme ťa šetriť!“ povedal jej.

Elizabeth sa naňho žiarivo usmiala. Odišli teda z izby a nechali Klaudiu a Marcusa samých. Naozaj si mali čo to vyjasniť.

„Vieš, že sa veľmi teším, že budem oteckom?“ spýtal sa jej šťastne Norbert na ceste do jej izby.

„A ako vieš, že to dieťa je tvoje?“ šibalsky sa usmiala Elizabeth.

Norbert zastal a šokovane na ňu pozrel.

„Len žartujem! Len žartujem! Veď ty si pre mňa jediný! Bol si prvý a posledný v mojom živote!“ povedala mu a pobozkala ho.

Všetko to sledovala Elvíra s Gertrúdou.

„Bože! Akí sú len nechutní!“ povedala Elvíra, ktorá sa znova pozerala z obrazu, kde mala postava obrazu oči.

„Tak, tak! Ale nemá to O´Conceit zakázané? Nemá sa oženiť s tou, ktorú mu vyberú rodičia?“ spýtala sa Gertrúda.

„Áno, veď to! Musíme s tým niečo spraviť! Norberta milujem už od prvej chvíle, čo ho poznám!“ povedala Elvíra.

Gertrúda sa znova na ňu pozrela a uvidela jej pravú podobu a nie podobu tej staršej pani Dawnsonovej. Elvíra vo svojej pravej mladej podobe pozerala na Norberta tak zaľúbene a túžobne...

„Mám nápad!“ povedala Gertrúda a hneď všetko svojej pani povedala.

Elvíra sa usmiala.

„To je úžasný nápad!“ povedala natešene a znova sa pozrela na Norberta, ktorý už aj s Elizabeth vchádzal do Elizabethininej izby.

Elizabeth však zosmutnela. Stále jej niečo k úplnému šťastiu chýbalo. Bola to jej najlepšia priateľka, Melissa. Čo s ňou je? Kde len môže byť? To Elizabeth nevedela, ale veľmi sa o ňu bála. Norbert ju položil na posteľ a ľahol si vedľa nej na bok a pozeral na ňu. Všimol si jej smutný pohľad.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa jej ustarostene.

„Vieš, chýba mi Melissa!“ povedala mu smutne pozerajúc na strop.

„Neboj sa, nejako ju nájdeme!“ povedal jej Norbert povzbudzujúco a tvár si prisunul bližšie k nej.

„V to dúfam! Už je preč niekoľko dní!“ povedala Elizabeth, ktorá vôbec netušila, kde by mala začať s hľadaním po Melisse.

„Neohlásiš to na polícií?“ spýtal sa Norbert.

Na to Elizabeth vôbec nepomyslela.

„Vidíš políciu!“ povedala a tľapla sa po čele.

Rozbehla sa k telefónu. Norbert ju chcel zadržať, chcel zavolať on, aby sa Elizabeth toľko nenamáhala, ale tak už je moc opatrný no nie? Tak tam zavolala Elizabeth a všetko im tam o Melisse povedala. Sľúbili, že sa zastavia ešte v ten deň a preskúmajú to.

„Prídu ešte dnes!“ povedala Elizabeth a sadla si k Norbertovi na posteľ.

„Neboj sa všetko bude dobré!“ povedal a objal ju.

Elizabeth mu bola vďačná za to, že stojí pri nej v akej situácii.

„Počuj Elizabeth, chcel by som ťa ísť predstaviť rodičom!“ povedal jej Norbert.

„Ale Norbert...“

„Nič nehovor! Poďme hneď!“ povedal Norbert, vstal a chytil ju za ruku a viedol ju na balkón.

„Doniesol som ešte metlu! Keď ťa sem doviezli, ja som išiel domov a doniesol som ju sem, lebo som už vedel, že si tehotná a tak chcel som ťa ísť predstaviť rodičom.“ uškrnul sa.

Nasadli na metlu. Norbert obkročmo a Elizabeth pred neho a nohy jej viseli iba z jednej strany. Spolu leteli vzduchom nad lesom, vietor im strapatil vlasy. Elizabeth sa obrátila k Norbertovi a vášnivo ho pobozkala. Norbert si ju nežne pritúlil a jednou rukou ju chytil okolo pása. Elizabeth si zaborila ruku do jeho vlasov a druhú hladila jeho šiju.

Norbert počas bozku otvoril oči a všimol si, že skoro narazili do steny jeho „domu“.

Prudko otočil metlu a nasmeroval ju do okna svojej izby. Nakoniec skončili tak, že

spadli na Norbertovu posteľ.

Metla...

...Elizabeth..

...a na ňu Norbert ešte stále bozkávajúc Elizabeth...

V tom sa od seba odtrhli, lebo dnu vošla bez zaklopania Laura.

„Och, už ste tu! Aspoň že tak, v salóne je vážna diskusia, musíme tam byť, aj ty Elizabeth!“ povedala, keď Elizabeth vyzerala, že pôjde a prídu to povedať rodičom neskôr.

Tak vstali a pobrali sa do salónu. Na ich veľké prekvapenie bola tam aj Klaudia a Marcus, ktorí tiež sedeli a tvárili sa trochu vystrašene. Tiež chceli zrejme oznámiť Klaudiiným rodičom, že sú spolu a čakajú spolu dieťa. Norbert chytil Elizabeth za ruku a sadli si pohovku vedľa Klaudie a Marcusa. Počkali na ďalších. Vošli Laura s Oswaldom a potom rodičia Klaudie a rodičia O´Conceitovcov. Hneď sa všetci otočili na Norberta.

„Norbert, keďže sa s Klaudiou nechcete zobrať, vymysleli sme niečo iné. Keďže aj Klaudia sa nechce za teba vydať, aj jej niekoho nájdeme!“ povedal Norbertov otec.

„O kom to hovoríte? Čo koho niekoho?“ spýtal sa hneď Norbert a vstal, rovnako ako Klaudia.

„My už totiž niekoho máme a chceme s ním zostať celý život!“ povedala Klaudia.

„NIE! MY VAM VYBERAME BUDUCICH PARTNEROV NA CELY ZIVOT!“ skríkol Klaudiin otec.

Zasa bol nahnevaný. Nenávidel, keď mu niekto protirečil. Zúrivo pozeral raz na Klaudiu a raz na Norberta.

„To už vieme!“ zahundral Norbert, ktorý stále držal Elizabeth ruku.

„TICHO!“ zrúkla teraz Norbertova matka.

„Je nám jedno, ako sa rozídete, ale UROBITE TO HNED!“ skríkla teraz Klaudiina matka.

Klaudiine oči sa naplnili slzami. Pozrela sa na Marcusa. Tak boli práve v tej istej chvíli aj Norbert a Elizabeth.

„A teraz Norbert, chcem ti predstaviť tvoju novú nevestu!“ povedal Norbertov otec a rukou ukázal na dvere salóna.

Dnu vstúpila akási neznáma mladá žena. Bola krásna. Jej chudé telo sa ladne pohybovalo a jej blond vlasy sa jej vlnili a jemne klipkala očami.

Norbert išiel na nej oči nechať. Hneď k nej podišiel a pobozkal jej ruku pozerajúc do jej hlbokých očí. Išla ho priam zhypnotizovať...

_______________***_______________

Ahojky:) toto je moje najdlhšie dielko. Píšem ho na chalupe na maminom notebooku :P. Napísala som ho za niekoľko hodín som na seba hrdá, lebo to naozaj bolo dlhé. Takže túto kapitolku venujem mojej kamarátke Sayuri, bez ktorej by som sa tu na stránke cítila dosť osamotene(Sayuri si super kamarátka, mám ťa veľmo rada:)), a tiež Charlotte, ktorá je tiež super babenaa:P(Charlotte, si super tiež:))

Inak ju venujem Luluuu a Rii Evansovej, ktoré mi vždy napíše tie najkrajšie chvály na moju poviedku:)

Ľudkovia snažím sa, ako len môžem, aby sa vám moja poviedka páčila aj naďalej aspoň tak, ako doteraz:)Loobim vás:)Veľmo.

[ » na začiatok « ]