Kapitola:
Pridaná: 27.12.2007, 19:26:05
Čítaná: 1233×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Elizabeth Green

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ide sa "oslavovať"! 2 » Nový život 3 » Spln 4 » O´Conceitovci 5 » Nedôvera a vojna 6 » Zabudnúť 7 » Prehraté boje 8 » Nešťastné lásky 9 » Marcusovo tajomstvo 10 » List s pravdou 11 » Na slávnosti 12 » Odhalenie 13 » Donútené rozhodnutia 14 » Objavenie neskutočnosti 15 » Nová nevesta 16 » Zrkadlo túžob 17 » Stred hradu... s pokladom

Elizabeth otvorila list a začítala sa doň. Ako jej oči postupovali čoraz nižšie, zostala čoraz viac prekvapená.

„Takže pre neho to bolo nič? Načo sa so mnou dal teda dokopy, keď nakoniec to so mnou skončil a ožení sa s Klaudiou?“ nahnevane si povedala.

Po lícach jej stekali slzy.

„Musím sa stretnúť s Klaudiou!“ rozhodla sa.

Napísala list.

Klaudia,

musíme sa stretnúť. Je to dôležité. Stretneme sa o polnoci na kraji lesa pri lúke! Prosím príďte!

Elizabeth Green

Zatvorila list a odložila ho na nočný stolík a hodila sa na vankúše a zaspala nepokojným spánkom.

Kým Elizabeth spala, do jej izby cez otvorené okno preletel jemný vánok a trochu jej postrapatil vlasy. Elizabeth sa pomrvila, no nezobudila sa. Cez okno vletela sova, do zobáka zobrala list a vyletela do noci. Elizabeth sa znova pomrvila.

Klaudia nevedela zaspať.

„Ako môže byť niektorí ľudia takí krutí?“ pomyslela si, „Budú rozhodovať za druhých, a je mi jedno, čo ti iní chcú alebo nie!“ Zrazu počula ťukanie na okno. Keď sa tam pozrela, uvidela svoju sovu. Podišla k oknu a otvorila jej. Sova jej sadla na plece a tlmene zahúkala, lebo list mala v zobáku.

„Ahoj! Tak, čo mi to nesieš?“ spýtala sa jej nedočkavo a milo.

Sova jej pustila do ruky list.

„Dík!“ poďakovala Klaudia a sova si sadla na svoje bidielko, hlavu schovala pod krídlo a zaspala. Klaudia medzitým otvorila list.

„Elizabeth sa chce so mnou stretnúť?“ pomyslela si prekvapene, „A vlastne prečo nie? Aspoň si konečne všetko vyjasníme!“

Ani nevedela ako, ale zaspala.

Na druhý deň bolo krásne slnečno, čo sa odrážalo aj na tvárach rodičov Norberta a Klaudie. Zrejme si mysleli, že sa im to s Elizabeth a listom vydarilo. Aspoň na zatiaľ. Jednoducho chceli do rodiny nový prírastok a to mal byť potomok Norbert a Klaudie.

Norbert sa hneď skoro ráno obliekol a išiel za Elizabeth. Elizabeth bola práve v tanečnej sále a tancovala. Chcela ten smútok zo seba vydať von, všetku zlosť a smútok. Chcela na Norberta zabudnúť. Už s ním nechcela mať nič spoločné, keď v tom...

„Elizabeth!“ niekto klopal na okno.

Neotáčala sa.

„Elizabeth!“ ozvalo sa znova.

Otočila sa a uvidela Norberta ako je prilepený na okne a ťuká doň. Elizabeth vypla hudbu a zobrala si veci. Norberta totálne ignorovala. Nechcela ho ani vidieť. Otočila sa a vyšla von z miestnosti. Norbert nechápal.

„Čo sa to s ňou deje?“ spýtal sa prekvapene.

No nechcel sa vzdať. Preletel na balkón jej izby. Elizabeth tam práve vošla. Hodila veci na posteľ a pobrala sa do kúpeľne. Bola celá spotená.

„Elizabeth!“ znova niekto na ňu volal.

Pozrela sa na okno a bol tam. Ignorovala ho. Pobrala sa do kúpeľne. Norberta to hneď naštvalo. Už sa mu nechcelo volať na ňu. Vytiahol prútik. Zamieril na kľučku na balkónových dverách.

„Alohomora!“ pomyslel si.

Dvere sa otvorili. Vošiel dnu a zamieril rovno do kúpeľne. Keď v tom...

„Au!“ narazil na neviditeľnú stenu.

„Norbert?“ ozvalo sa z kúpeľne.

„Elizabeth!“ zavolal na ňu Norbert.

„Čo tu robíš? Ako si sa sem dostal?“ pozerala naňho so založenými rukami.

„Zabudla si, že som čarodejník?“ spýtal sa Norbert a uškrnul sa, no úškrn mu hneď zmizol, keď videl, v akej nálade je Elizabeth.

„Čo chceš?“ spýtala sa ho nahnevane a otočila sa k zrkadlu a robila si svoje veci a o neho sa nezaujímala.

„Prišiel som za tebou! Čo to tu je?“ spýtal sa a ťukol do neviditeľnej steny.

„Čo by tam malo byť?“ spýtala sa Elizabeth začudovane.

„Žeby neviditeľná stena?“ spýtal sa Norbert.

„A odkiaľ by sa tam vzala?“ spýtala sa Elizabeth a už si vážne začínala myslieť, že Norbert si vymýšľa. Otočila sa k nemu s rukami vbok. Podišla k nemu a zrazu aj ona do niečoho narazila. Naozaj tam bolo niečo, čo ho nechcelo pustiť do kúpeľne k nej a ona sa nemohla dostať k nemu.

„Ty si čarodejnica?“ spýtal sa jej Norbert.

„Nie! Pokiaľ viem tak nie!“ odsekla.

„A kto toto potom vyčaroval?“ spýtal sa Norbert a chcel znova prejsť, ale aj tak znova narazil.

„Ja neviem ja nie!“ znova odsekla.

Pobrala sa späť k zrkadlu a znova sa upravovala. Norbertovi už dochádzala trpezlivosť.

„Prepáč, chcel som ti dať bozk, ale asi to nepôjde!“ povedal nahnevane a namrzene.

Elizabeth sa k nemu otočila. Zamračila sa.

„Nie, to vôbec nepôjde! Lebo ti to ani nedovolím, ani keby tu tá stena nebola!“ povedala Elizabeth so zvýšeným hlasom.

Norbertovi spadla sánka. Neveriacky na ňu hľadel.

„Elizabeth, čo sa to s tebou deje?“ spýtal sa nechápavo.

„ČO SA TO SO MNOU DEJE? AKOŽE ČO SA SO MNOU DEJE? POVEDAL SI MI, ŽE MA MILUJEŠ, ALE AJ TAK SA PREDSA OŽENíŠ S KLAUDIOU! UŽ SI NA MňA ZABUDOL? BOLA SOM PRE TEBA LEN TAKé MALé ROZPTýLENIE?“ Elizabeth to už nevydržala, musela to zo seba dostať, všetko mu vykričať do tváre, aký je len pokrytec, že sa s ňou iba zahrával.

„Elizabeth, o čom to hovoríš? Prosím, nehovor, že si bola pre mňa iba rozptýlenie! Tak to nebolo!“ upokojoval ju Norbert, aj keď stále nechápal, kde tieto hlúposti, (teda ako ktoré) zobrala.

„NAOZAJ? NEHOVOR!“ zrevala Elizabeth a neviditeľná stena sa roztrieštila ako, keď sa sklo rozbije vo vzduchu. Kúsky neviditeľnej steny pomaly leteli vzduchom a pri Norbertovi zmizli vo vzduchu.

Norbert pozeral ako omámený.

„Elizabeth! Vieš o tom, že vieš čarovať? Si jedna z nás! Som si tým istý!“ povedal jej ohúrene a pozeral na ňu.

Elizabeth bola tiež celá meravá a pozerala na neho alebo skôr na miesto pred ním, akoby hľadala tie kúsky neviditeľnej steny.

„Ja a čarodejnica?“ pomyslela si, no nešlo jej to do hlavy, „Naozaj som tú stenu spravila ja? Lebo som nechcela, aby sa ku mne Norbert dostal? To bola stena pre neho???“

„Elizabeth! Prečo si mi to nepovedala, že vieš čarovať?“ spýtal sa Norbert.

„O čom to tu trepeš? Ja neviem čarovať!“ zavrčala Elizabeth.

„Ale áno! Veď tá stena... to sa tu nemohlo objaviť z ničoho nič!“

„Mohla! Mohol si ju pričarovať ty! Už mi daj pokoj! Nemám chuť sa s tebou baviť!“ zavrčala Elizabeth a začala si robiť poriadok v izbe.

„Elizabeth, o čom to stále hovoríš?“ Norbertovi už došla trpezlivosť a zvýšil hlas.

„O TEBE A KLAUDII! CHOD ZA ŇOU A DAJ MI POKOJ!“ Elizabeth už zasa kričala.

Norbert mlčal a nechápavo na ňu pozeral. Elizabeth zúrivo podišla ku stolíku a vytiahla odtiaľ list. Podišla k nemu a zúrivo mu ho podala, čo spôsobilo, že list sa zapálil.

„Nie!“ zvreskla.

Norbert vytiahol rýchlo prútik.

„Aguamenti!“ povedal rýchlo a tak zachránil list.

Zobral si ho do rúk a začal čítať. Vypúlil oči a vyplašene na ňu pozrel. Elizabeth nadvihla obočie.

„No? Čo mi povieš?“ spýtala sa ho.

„Ja som to nenapísal.“ povedal.

Ale to už Elizabeth nevydržala a vytlačila ho von na balkón.

„Mne už klamať nebudeš!“ zavrčala na neho.

Hodila doňho jeho metlu, ktorú si tu nechal už predtým a zatvorila mu dvere balkóna pred nosom. Už mu neverila, už mu veriť nechcela. Nechcela mať s ním nič spoločné. Hoci včera mali toho veľmi veľa spoločného, ale dnes je to už len taká matná spomienka. Aspoň sa o to snažila. Chcela naňho zabudnúť a to čo najskôr.

Konečne nastala noc. Elizabeth sa rýchlo obliekla do plášťa a pobrala sa do lesa pri lúke. Klaudia urobila to isté. Keď Elizabeth prišla na určené miesto, Klaudia tam už čakala. Mesiac bol za oblakmi, takže veľa svetla nebolo.

„Dobrý večer.“ pozdravila Klaudia Elizabeth, keď prišla.

„Alebo skôr dobrú noc?“ spýtala sa Elizabeth.

Klaudia sa nepríjemne usmiala.

„Načo som sem mala prísť?“ spýtala sa jej.

„Chcela by som sa s tebou porozprávať a konečne sa dozvedieť pravdu.“ Povedala Elizabeth chladne a pozrela sa Klaudii do očí.

„Čo odo mňa chce?“ pomyslela si Klaudia.

„Prepáč, hovorila si niečo?“ spýtala sa Elizabeth.

„Nie, nič!“ povedala Klaudia trocha vystrašene. /Vie čítať myšlienky?/pomyslela si znova.

„Klaudia, naozaj nič nehovoríte?“ spýtala sa Elizabeth.

„Nečítate myšlienky?“ spýtala sa Klaudia, „Nie ste čarodejnica?“

„Nie, ja čarodejnica určite nie som!“ povedala Elizabeth, no spomenula si na neviditeľnú stenu a na zapálenie listu.

/List!/ spomenula si.

„Klaudia,“ začala a vytiahla list, „Môžete mi to vysvetliť?“ spýtala sa a podala jej list, ktorý ona sama napísala.

Klaudia si list prečítala a pozrela do zeme. /Takže o tom vie!/

„O čom mám vedieť?“ spýtala sa Elizabeth.

„Vy čítate myšlienky, som si tým istá! Ešte som nič nepovedala!“ povedala zdesene Klaudia.

Chcela rozhovor o pravde trocha oddialiť, ale chcela si byť istá aj tým, že či Elizabeth vie alebo nevie čítať myšlienky.

„Neviem, ešte sa mi nič podobné nestalo!“ povedala Elizabeth, „Veď si niečo pomyslite a zistíme to.“

/Ale, čo si mám pomyslieť?/ Klaudia rozmýšľala.

„Nuž, áno! Viem čítať myšlienky! Ale kvôli tomu tu nie som! Chcem počuť pravdu!“ povedala Elizabeth.

Hoci ju to prekvapilo, že vie aj ona čarovať a hoci to bolo pre ňu neskutočné, ale teraz chcela vypočuť Klaudiu. Pozrela na Klaudiu.

„Totiž s Marcusom sme sa zoznámili na jednej diskotéke. Ja som vtedy utiekla z domu aspoň na jednu noc. S Marcusom som pretancovala celú diskotéku, ale každá rozprávka má svoj koniec a tak som musela už odísť domov, lebo rodičia nesmeli zistiť, že som preč. Totiž moji rodičia mi nikdy nedali tak veľa slobody. Aj teraz, nútia ma vydať sa za Norberta, ale ja nechcem. Pôvodne mi nezostávala iná možnosť, až kým som tu nablízku nenašla Marcusa a teraz sa za Norberta nechcem vydať, lebo milujem Marcusa a...“

„A?“ spýtala sa Elizabeth.

/A čakám s ním dieťa!/

Elizabeth si prikryla ústa dlaňou a ustúpila k stromu. Toto nečakala. Klaudia a Marcus budú čoskoro rodičmi! Podišla ku Klaudii, ktorej teraz stekali po lícach slzy. Objala ja. Klaudia jej objatie opätovala.

„Bojím sa, že ma teraz O´Conceitovci spolu s mojimi rodičmi zabijú. A ja... chcem ho ochrániť!“ povedala Klaudia a Elizabeth vedela, že myslí na svoje nenarodené dieťa.

„Neboj sa! Nejako to vyriešime!“ upokojila ju Elizabeth.

Zdalo sa jej však čudné, že Klaudia tak rýchlo zistila, že je tehotná.

/U bosoriek je zrejme možné všetko!/ pomyslela si.

Elizabeth pustila Klaudiu a pozrela na ňu.

„Takže ty miluješ Marcusa. Marcus miluje teba už pár dní so mnou neprehovoril!“ povedala jej, „A to len preto, lebo si mu napísala tento list!“ ukázala na list v Klaudiiných rukách. Klaudiine oči sa znova naplnili slzami.

„Ja viem, je to ťažké! Ale musíme tomu predísť. Ja zasa strašne milujem Norberta, ale dnes som od neho dostala list.“ Povedala Elizabeth a ukázala mu trochu obhorený list.

Klaudia si ho prečítala. Potom pozrela na Elizabeth a rozosmiala sa.

„A ty si tomu uverila?“ spýtala sa jej so smiechom.

...avšak s nejakým smutným smiechom...

„No, áno!“ povedala Elizabetha znova v nej vzkypel hnev zmiešaný so smútkom.

„Toto nepísal on! To by neurobil!“ povedala Klaudia.

„Ako to môžeš vedieť?“ spýtala sa Elizabeth.

Vôbec si neuvedomili, že si začali tykať. No aj tak obe sa cítili uvoľnenejšie, keď si tykali.

„Včera, sme to všetko povedali našim rodičom! Norberta skoro ukameňovali, keď sa priznal, že s tebou včera bol...“ povedala Klaudia trochu rozladene.

„Klaudia, dúfam, že ti to nevadilo...“ ospravedlňovala sa Elizabeth trochu zahanbene.

„Samozrejme, že nie! A čo ja?“ spýtala sa Klaudia a ukázala na brucho a trpko sa usmiala.

„No, vieš myslela som si... že keď je to tvoj snúbenec...“ Elizabeth nedokončila.

„Podľa mojich rodičov je to môj snúbenec, ale podľa mňa a Norberta nie sme zasnúbení!“ povedala Klaudia, „Takže máš voľnú cestu!“ povedala jej Klaudia.

Elizabeth jej nemala prečo neveriť. Klaudia ju nemala prečo klamať. Usmiala sa na ňu.

„A ja som dnes Norbertovi vynadala za to, že sa s tebou ožení, že som bola pre neho iba na zábavu.“ povedala Elizabeth a už si sa za seba hanbila.

„Nemôžeš za to! Nevedela si to. No myslím, že by si sa s ním ráno mala porozprávať!“ povedala Klaudia, „Neboj sa, on ťa pochopí!“ žmurkla na ňu.

Vyšiel mesiac, bol spln. Lúč mesiaca ich osvetlil. Zrazu však...

„AUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUU!“ niečo vedľa nich vpravo v lese zrevalo. Aj Elizabeth aj Klaudia sa zľakli.

„Oswald!“ zašepkala Klaudia.

„Čo?“ nechápala Elizabeth.

„AUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUU!“ tentoraz to bolo vedľa nich naľavo.

„Laura!“ zašepkala Klaudia.

„Čože?“ Elizabeth nechápala, o čom to hovorí.

„AUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUUU!“ ozvalo sa po tretíkrát, tentoraz za nimi v lese.

„Norbert!“ zašepkala tentoraz Klaudia.

Elizabeth sa nezmohla ani na slovo. /Norbert?/

Poobzerala sa okolo seba. Zrazu Klaudia odpadla. Elizabeth si ju nemohla práve všímať. Všímala si okolo seba teraz troch vlkolakov, ktorým tiekli sliny a zúrivo na ňu vrčali...

_______________***______________

Prepáčte, ale mám domáce väzenie na počítač, takže cez prázdniny nebudem moc pridávať kapitolky.:( Je mi to ľúto. Vážne, toto som nečakala. Takže mi odpusťte! Ale asi to bude také ako doteraz...

Ale zato tu máte tú najdlhšiu kapitolku, akú som doteraz napísala:)...takže čakám chvály:P

Chcela by som sa poďakovať všetkým mojim čitateľom! Veľmi si to vážim, že sa vám moja poviedka páči...:)

Tiež by som chcela upozorniť na poviedku, ktorú píšem so Sayuri:).. Poviedka sa volá Trocha zvláštne priateľstvo a dosť dlho trvá, kým ju napíšeme spolu... jedna kapitola trvá aj celý deň, aj keď sme celý deň na počítači. Ale myslím, že sa vám bude páčiť. Ešte sme to úplne nerozbalili, ale snažíme sa:)...

Takže chcem sa týmto spôsobom poďakovať všetkým čitateľom, ktorí čítajú moju poviedku Nezvyčajná láska a Trocha zvláštne priateľstvo:)) naozaj si to vážim:)

Takže tešte sa na ďalšie kapitolky:)

Vaša Bernardette Flynn

P.S.: čakám vaše sowky alebo reakcie. A tiež čakám na vašich 5 hviezdičiek:))

[ » na začiatok « ]