Kapitola:
Pridaná: 27.12.2007, 01:32:01
Čítaná: 1583×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Albus Severus, Rose
Stručný dej: Albus a Rose mieria na Rokfort. Ich zaradenie do fakúlt ale nie je také, ako si predstavovali. Ako sa im bude na Rokforte dariť si prečítate v tejto poviedke.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Očakávali niečo iné 2 » Deň a noc 3 » List 4 » Výber 5 » Zrada 6 » Nové udalosti 7 » Brat proti bratovi 8 » Prekonaná hrdosť 9 » Horká pravda 10 » Vianočné prázdniny

September pomaly ubiehal a počasie bolo stále chladnejšie. Študentom pribúdalo viac učenia a prváci pochopili, že to naozaj nie je sranda. Úlohy robili do neskorej noci. Každú voľnú chvíľu trávili v knižnici. A niektorí mali k tomu všetkému aj metlobalové tréningy.

"Al, tešíš sa na zajtra?" spýtal sa Scorpi svojho kamaráta v piatok večer v knižnici.

"No... Teším, ale... Mám aj trochu strach." Povedal mu popravde.

"Neboj sa. Videl som ťa na tréningu. Ty to určite zvládneš."

Ala podpora jeho kamaráta rozhodne potešila. Bol rád, že ho má po svojom boku. Bola s ním sranda a navzájom si pomáhali v učení.

Al sa však dnes večer na učenie rozhodne nevedel sústrediť. Stále myslel len na svoj prvý metlobalový zápas.

Ako každý rok sa turnaj o školský pohár otvára zápasom Chrabromil proti Slizolinu.

"Už asi pôjdem spať." Vzdal svoje pokusy o učenie Albus.

"Idem s tebou. Sám tu toho asi moc nezvládnem. A... nechce sa mi." Dodal Scorpi s úsmevom a obaja sa pobrali do svojej klubovne.

"Ach, ahoj Al." pozdravilo dievča s ktorým sa stretli pri vchode do knižnice.

"Ahoj Rosie." Pozdravil ju Scorpi, kým Albus stihol otvoriť ústa. Ona sa na neho usmiala.

"Scorpius, odprevadíš ma prosím do.."

"Áno jasne." Súhlasil okamžite a spolu vyrazili smer Bystrohlavská klubovňa.

Albus len smutne stál a pozeral, ako ho opúšťajú dvaja jeho najbližší. Už zase. Je to už druhý krát. A on je ešte smutnejší. Znova sa za nimi zahľadel a videl, že sa Scorpi pootočil a pozrel na neho. Al odvrátil zrak a sám kráčal do svojej Slizolinskej spálne.

***

"Al! Albus!!! Héééj! Al! Vstávaj!"

"Čo? Už? Veď je sobota."

"Teba je vždy problém zobudiť. Áno je sobota, ale potrebuješ sa naraňajkovať pred metlobalom."

Albus náhle vyskočil z postele.

"Metlobal! Úplne som na to zabudol." Bleskurýchle si na seba obliekol habit a utekal na raňajky. Scorpi vybehol za ním.

Sadli si za Slizolinský stôl a pustili sa do jedenia. Teda, Scorpi sa pustil do jedenia. Albus si naložil na tanier dve hrianky. Chvíľu na ne pozeral, dokonca to vyzeralo, že si aj odhryzne, ale nepríjemný pocit v žalúdku ho od toho odradil.

"Pošta ide." Zvolali niektorí študenti, ako každé ráno, keď sa do Veľkej siene nahrnula hŕba sov s listami a zásielkami.

"Al, pozri." Scorpi ukazoval na dve sovy, ktoré medzi sebou držali niečo dlhé a leteli priamo k nim.

Albus odtrhol svoj pohľad od jedla a zahľadel sa ku stropu. Obe sovy pristáli priamo pred ním a dlhý balíček mu pristál na kolenách. Najprv vzal list, ktorý bol k nemu pripnutý, otvoril ho a začal čítať.

Ahoj Albus.

Dúfam, že sa máš dobre! James nám písal, že si sa dostal do Slizolinského metlobalového družstva. Sme na teba veľmi hrdý.

Chápem, že máš toho teraz naozaj veľa a aj preto píšeš menej listov.

Ak sa nemýlim, dnes je tvoj prvý zápas. Tak ti veľmi držíme palce. Aj keď bude asi ťažké hrať proti bratovi! No verím, že sa k sebe obaja chováte rovnako priateľsky ako doma!

To, že si sa dostal do Slizolinu je úplné v poriadku! Hlavne, nech sa ti darí!

Mám ťa rád!

PS: Posielame ti predvianočný darček! Myslím, že teraz sa ti veľmi zíde!

Harry

Dočítal a trochu zosmutnel. Nie len že sa so svojim bratom k sebe nesprávajú tak ako doma, ale James ho teraz úplne neznáša. A dnes budú dokonca hrať proti sebe! Na rovnakých postoch, ale každý za iné družstvo.

"No čo? Od koho to je?" spýtal sa Scorpi tušiac, čo sa nachádza v balíčku.

"Je to od rodičov." Povedal a to odbaľovať.

O pár sekúnd bola na stole hŕba potrhaného papiera a v Alových rukách nádherná, novučká a lesklá metla.

"Wáááw." Žasli spolužiaci naokolo.

Al si zobral svoju novú metlu, postavil sa a pomaly kráčal preč z Veľkej siene. Každým krokom, ktorý ho približoval k ihrisku bol viac a viac nervózny.

"Veľa šťastia, Albus." Započul niekde za sebou kričať Rosie.

"Drž sa Al." podporil ho aj Scorpi.

Al sa však ani neotočil a len nervózne kráčal ďalej. Vyšiel z hradu a tvár mu ovanul studený vietor. Vošiel až do Slizolinskej šatne a opatrne oprel svoju metlu o stenu. Bol tam prvý. Vzal si metlobalový habit a prezliekol sa. Veľmi mu slušal. Bol zelený, prešívaný striebornou niťou. Ladil mu s očami a vyzeral veľmi príťažlivo. Vyšiel von a chcel vyskúšať novú metlu. No prv než na ňu nasadol, prišiel aj zvyšok Slizolinského družstva a kapitán sa pustil do rozoberania taktiky.

Albus moc nevnímal. Bol až príliš nervózny. Zo začiatku sa snažil zachytiť každé kapitánove slovo, ale potom mu myslel zaplavili úplne iné myšlienky a tie ho pohltili.

Asi po tridsiatich minútach začul hlas nejakého dievčaťa, ktorý sa rozoznel celým štadiónom. Bola to zrejme komentátorka, ale Al ju nepoznal.

Celé družstvo sa zoradilo a za búrlivého potlesku vyšli na štadión. Dievčenský, veľmi zvučný hlas postupne predstavil všetkých hráčov.

"A v oboch družstvách na postoch stíhača máme Potterov. Takže sa zrejme máme na čo tešiť."

Al sa pozrel na brata, ktorý na neho vrhol neznášanlivý a opovrhujúci pohľad.

Zaznel hvizd píšťalky a obe družstvá sa vzniesli do vzduchu.

Albus, nasledovaný Jamesom preleteli okolo celého ihriska a zmapovali situáciu. Obom na chrbtoch žiaril jasný nápis POTTER, aj keď jeho pozadie bolo u jedného bordové a u druhého krásne zelené. Lietali na rovnakých metlách a obaja mali veľmi podobné pohyby.

Hra sa začala vskutku veľmi rýchlo. Chrabromil dal v priebehu prvých piatich minút tri góly. Bolo evidentné, že ich tím je o niečo lepší.

Al sa obzeral okolo seba a videl zelené a bordové šmuhy ako lietajú okolo neho. Ako sa strážcovia trápia pri bránkach. Ako po ňom súperovi odrážači odrážali neveľké, ale veľmi priebojné lopty.

Albus sa im však s ľahkosťou, pre svoje meno typickou, vyhýbal.

Po dvadsiatich minútach hry, Slizolin prehrával 260:110.

A vtedy to začalo. James sa neuveriteľnou rýchlosťou vrhol k zemi. Al si ho okamžite všimol a keďže bol len kúsok od neho, po chvíli ho dohnal a spoločne sa rútili za malinkou, zlatou loptou s trepotajúcimi krídelkami.

"O čo sa snažíš krpec?" provokoval James svojho mladšieho brata.

"O to, čo sa tebe nepodarí."

"Ale, ale! Ty si vážne myslíš, že chytíš strelu?" spýtal sa ho a metlu naklonil trochu doprava, kam zamierila zlatá strela.

"Áno!" odpovedal mu stručne.

"Potrebuješ sa predviesť pred tvojimi novými kamarátmi so Slizolinu, čo?"

"Ale aspoň mám skutočných kamarátov."

"Čo tým chceš povedať?" drgol do neho a Al sa musel vyhnúť dorážačke, ktorá ho minula len o milimeter.

"Ááále nič." Zakričal Al a aj on drgol do svojho brata. Strelu už mal na dosah, ale James sa hneď vrátil a trochu ho odtlačil.

"Ako sa ti priatelí s Malfoyom? Otec mi písal, že je sklamaný, že si v Slizoline."

"KLAMEŠ." Zakričal.

"Neklamem Albus. Aj otec a aj mama boli zhrozený."

"Daj mi pokoj!" zakričal a prikrčil sa k metle. O malinký kúsok predbehol Jamesa a o chvíľku sa jeho prsty ovinuli okolo malinkej zlatej lopty.

"Potter chytil Zlatú strelu." Ozvala sa komentátorka. "Pardon, máme dvoch Potterov. Takže Albus Severus Potter chytil strelu a získal pre svoj team 150 bodov!" zakričala. "Takže dnešný zápas sa skončil remízou a oba tímy majú 260 bodov."

Malá loptička sa stále trepotala v Alových drobných rúčkach. Zletel pomaly dole a nevšímal si znechutený pohľad svojho brata.

O chvíľu sa k nemu pripojilo celé Slizolinské družstvo a všetci ho chválili a tešili sa. Síce nevyhrali, ale remíza bola veľmi dobrá!

Albus bol rád, že sa mu v jeho prvom zápase podarilo uspieť, ale na druhej strane ho stále veľmi trápilo, čo mu povedal James.

Jedna časť mu našepkávala, že to hovoril len preto, aby ho naštval. Ale tá druhá sa bála, že na tom môže byť predsa len niečo pravda.

***

"Je načase, aby sme začali konať." Rozdávala rozkazy Pansy.

"Každý viete, čo máte robiť. Máte úlohy, tak ich láskavo plňte." Pokračovala prísne.

"Pomstíme Pána a zničíme všetkých, čo sa mu otočili chrbtom. Všetkých, ktorý bojovali proti nemu. Tak pozdvihnite čaše a pripime si, na naše blížiace sa víťazstvo a pomstu! Tentoraz sa im nepodarí vyhrať." Na chvíľu sa odmlčala a zahľadela do plameňov.

"Na Pána." Predniesla prípitok.

"Na Pána." Zopakovali všetci v miestnosti.

[ » na začiatok « ]