Kapitola:
Pridaná: 16.12.2007, 15:20:01
Čítaná: 1246×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Bola chladná, daždivá noc. Všade okolo sa vznášala hmla, ktorá vytvárala ešte ponurejšiu atmosféru ako naokolo vládla. Dážď dopadal na strechy domov v meste Greta v silných nárazoch a jeho rovnako silné búchanie na sklá okien pripomínalo dunivé cupitanie nôžok tisícového zástupu Cornwolských piadimužíkov.

Faethon Rumour ležal na posteli a jeho telo sa zmietalo v horúčke. Krátke tmavé vlasy sa mu na čele zlepili od potu, ktorý mu na ňom vyrazil. Bol rozpálený, ale skôr by sa dalo povedať, že celý horel. Vlastne sa triasol od zimy, napriek vysokej horúčke. Ležal na posteli, prikrytý akousi dekou a nesúvisle mrmlal. Niečo si stále dookola opakoval, akoby niekoho začarovával. V izbe bola na nábytku hrubá vrstva prachu, ktorá sa pri jeho trhaných pohyboch sem tam zavírila. Cez pootvorený oblok dnu zavieval studený vietor a ešte studenší dážď skropil nielen okennú tabuľu, ale aj špinavú dlážku pod ním. Dopadol i na starý koberec, ktorý mal v sebe miestami vyžraté diery po moľoch.

V tú upršanú noc stáli na námestí dve tmavé postavy, odeté od hlavy po päty v nepremokavých plášťoch a sledovali neveľký dom na tej ulici. Už celé tri noci sa tam snažili márne dostať, ale dom bol začarovaný takými silnými kliatbami, že si s nimi nevedeli dať rady. Povedali si, že to skúsia ešte zajtra, a keď to nepôjde ani potom, zavolajú sem svojho šéfa. On by to iste zvládol. Nevedeli, či sa tam chlapec skrýva, ale bolo to dosť možné, keďže bol dom začarovaný. No taktiež to mohol byť obyčajný chyták, aby si mysleli, že tam skutočne je. Obaja boli zabratí do rozhovoru, ktorý miestami viazol a nielen kvôli nepriaznivému počasiu. Z času na čas sa otriasli, aby zo seba striasli prebytočné kvapky vody, ale veľmi to nepomohlo.

,,Kde trčí tak dlho Cvetan," zamrmlala nepokojne jedna z osôb v tmavom plášti. Bola útla, a nikto by do nej na prvý pohľad nepovedal, že vie byť aj ohnivá a energická, čo ju robilo jednou z najlepších auroriek Ministerstva.

,,Nemám ani poňatia," durdil sa jej kolega, opierajúci sa o stenu autobusovej zastávky.

Aspoň tam sa chceli skryť pred nečasom, lenže steny zastávky boli z hrubých skiel, a na niektorých si niekto vybil svoju zúrivosť. Alebo ich rozbil len tak, zo zábavy, takže aj tam zavieval studený vietor.

,,Zomriem od hladu. V žalúdku mi už hodnú chvíľu vyhrávajú muzikanti ako na nejakej priblblej súťaži!" Deodata si tesnejšie pritiahla hrubý šál, snažiac sa nemyslieť na to, ako veľmi jej škvŕka v žalúdku. Bolo desať hodín večer a ona od obeda nemala nič v ústach.

,,Občas mám taký dojem, že nám to robí naschvál," zahundral Agap. ,,Prisahám, že ako je Merlin nado mnou, netuším, prečo ho šéf zamestnal. Veď on a Cyrus sú obyčajní nespoľahlivý babráci."

,,To možno hej, ale musíš uznať, že prácu si odvádzajú skvele, hoci musím uznať, že máš predsa len trochu pravdu. Ale keby neboli dobrí, šéf by ich neprijal. Vieš, aký je prísny pri výbere aurorov."

,,Hej, hej. Poviem ti, aj ja som mal poriadne v gatiach, keď som sa mal proti nemu postaviť. Myslel som si, že tá skúška, o ktorej hovorili je iná."

Deodata sa zasmiala. ,,Hej, spomínam si. Šiel si hneď po mne. Ale ani mne nebolo všetko jedno."

V tom obaja spozorneli. Po tichej ulici osvetlenej len slabým svetlom pouličných lámp sa k nim blížila ďalšia postava.

,,Pozor, niekto ide," šepol Agap a spolu s Deodatou sa schovali. Lenže ako zistili, nebolo treba. Bol to Cvetan.

,,Kde si bol tak dlho?" oborila sa naňho nedočkavo a z pliec mu strhla batoh a chvatne ho otvárala.

,,Hej, hej, kočka, pomaly, lebo ma vyzlečieš celého," poznamenal posmešne a žmurkol na ňu.

,,Pako," odvetila, nevšímajúc si ho a už vyberala z batoha teplé žemle plnené kuracím i morčacím mäskom so zeleninkou a kečupom. Podala aj Agapovi a spoločne sa pustili do jedla. Nikto z nich si pri tom nevšimol iné dve postavy, zakrádajúce sa k domu v hustom lejaku. A bola to vskutku čudná dvojica. Jedna postavička mala sotva meter. Bežali k tmavému domu, na ktorý sa ešte len pred malou chvíľou upierali dva páry ostražitých očí. Postavičky sa schovali za domom a tak im zmizli z dohľadu, kým traja aurori znova upreli svoj zrak na miesto pozorovaného objektu.

,,Pani moja, vy ísť za mnou," zapišťal škriatok a schmatol ju za studenú ruku. ,,Vy sa nebáť, len vy musieť starému Tinglovi veriť."

Olivian nevedela, prečo by mu nedôverovala. Skutočne nemala ten pocit, že by jej chcel ublížiť. A okrem toho, bol zrejme jediný, kto vedel spoľahlivo vypátrať Faethona. Olivian sa triasla na celom tele. Bola do nitky premočená, rovnako ako jej malý sprievodca. Naozaj ten dážď mohol počkať. Ale počasie im neprialo. Snáď im bude priať aspoň šťastie a nájdu Faethona tu. Olivian vôbec netušila, ako Tingle vedel, kde by ho mohli nájsť, ale zaumienila si, že sa ho na to opýta.

Chvíľu stáli pred dverami, akoby Tingle zvažoval, aké kúzlo má použiť. Škriatok potom svojim kúzlom odomkol dvere a vtiahol ju dnu. Olivian sa rozhliadala okolo seba. Lenže v tme nebolo nič vidieť. Veľmi rada by si bola posvietila pod nohy aspoň prútikom, ale nešlo to. Tú chvíľku nepozornosti strážcov sa im podarilo veľmi dobre využiť, hoci tŕpla, aby ich nezbadali. Mohla použiť aj dedov neviditeľný plášť, ale nechcela ho zničiť. Bola jednoducho príliš opatrná. Škriatok ju však niekam neomylne viedol. Zdalo sa jej, že prešli cez krátku chodbu vedúcu od zadných dverí cez kuchyňu a zrejme aj obývaciu miestnosť. Dostali sa na väčšiu chodbu k schodom. Boli dosť masívne so zábradlím z toho istého dreva, s vyrezávaným zábradlím. Pod dlaňou cítila neomylne silnú vrstvu prachu. Celý dom voňal stuchlinou. Ale nebolo sa čomu diviť, keď tu toľké roky nik nežil. Nevetralo sa tu, ani neupratovalo. Hore na schodisku sa otočili doľava a išli k jediným dverám, ktoré v sebe mali zapracované sklo a v sebe arkierový obraz draka. Stavila by sa, že aj v ostatných častiach domu by našla takéto ,,prekvapenia." Jeho rodičia museli byť trochu zvláštny, pomyslela si.

Tmavý drak na dverách zmizol, keď Tingle pootvoril dvere a ostal stáť na ich prahu.

,,Pani," otočil sa k nej, hľadiac na ňu svojimi veľkými, sivými očami. Natiahol ruku kamsi do kúta izby a ona sledovala jej smer. Neomylne rozoznala posteľ a v nej v horúčke zmietajúcu sa postavu. V tej chvíli vôbec nemyslela na nepohodlie, ktorým trpela, ani na to, aká príšerná zima jej je. Pribehla k posteli takmer bez dychu.

,,Faethon," šepla a kľakla si k posteli. Nereagoval na volanie. Stále sa len triasol od zimy a to tak, až mu drkotali aj zuby.

,,Tingle, musíme sa odmiestniť," hlesla. To bolo prvé, čo ju napadlo. Nemohli tu viac ostať. Potrebovala sa oňho postarať. A to si vyžadovalo hlavne svetlo a teplo. Tu boli všetci v nebezpečí. Stali sa z nich Faethonovi komplici. Vedela, že toto by jej dedo len tak neprepáčil.

,,Kam pani moja?" zapišťal škriatok a prešľapoval z nohy na nohu.

Olivian neodpovedala, stále premýšľala. Musela prísť predsa na niečo. ,,Potrebujem miesto, kde by nás hlavne nikto nehľadal. Ale kde je také miesto? Hovorí sa, že pod lampou je najväčšia tma, čiže pre nás to znamená, že by nás nemali hľadať ..." jej myšlienky dospeli k jedinému možnému záveru.

,,Naša chata za Londýnom," hlesla. Teraz však potrebovala iné. ,,Tingle, zober všetky Faethonove veci a príď sem. Ja zatiaľ niečo nájdem a začarujem to na prenášadlo."

Tingle odbehol a jeho rolnička na čiapočke zacinkala. Keď sa vrátil, v náručí držal nejaké veci, ktoré Olivian naskladala do jeho batoha. Nezabudla dokonca ani na jeho prútik.

,,Tingle? Môžeme?" opýtala sa ho a on prikývol. Olivian vybrala zo svojho batoha hrebeň a zašepkala: ,,Portus!" Hrebeň na krátku chvíľu žiarivo zmodral. ,,Tak na tri," odvetila a chytila do svojej ruky Faethonovu. O tri sekundy ich všetkých troch kúzlo vtiahlo a vyhodilo kdesi v neveľkej záhradke malej chatky, učupenej na okraji akejsi dedinky, pod lesom.

Olivian vyčarovala nosidlá a spolu s Tinglom na ne vyložili Faethona. Dážď ustal, ale vonku bolo stále blato. Všetci traja boli umazaní od hlavy po päty od toho, ako ich švaclo o zem. Tingle bežal otvoriť dvere znova kúzlom a o malú chvíľu do nich vleteli nosidlá, nasledované Olivian, ktorá korigovala ich letovú dráhu. Keď sa dostali do hosťovskej izby na prízemí, Tingle už mal zakúrené v kozube. Olivian levitovala nosidlá nad posteľ a tam ich nízko nad ňou odčarovala. Faethon žuchol do postele. Nevnímal nič.

,,Tingle, idem sa prezliecť. Aj ty tak urob, si celý mokrý a špinavý. Keď to spravíš, mohol by si prosím ťa niečo uvariť? V kuchyni sú stále nejaké zásoby. A kto vie ako dlho Faethon nejedol. Ja zatiaľ zoženiem nejaké lieky a prezlečiem ho."

Škriatok horlivo prikyvoval. A potom zmizol niekde v dome. Olivian vybehla na poschodie, zhodila zo seba mokré, špinavé veci a vkĺzla do sprchy. Ak sa mala dobre postarať o Faethona, musela sa dať do poriadku ona, aby náhodou neochorela. Poriadne sa vydrhla ručníkom, aby si zahriala telo, obliekla si suché veci a z lekárničky v kúpeľni vybrala nejaké lieky, ktoré mali zmierniť horúčku. V hosťovskej izbe bolo príjemne teplo a zdalo sa jej, že ani Faethon sa už netrasie tak veľmi ako pred tým. Kým sa jej ho podarilo vyzliecť, poriadne sa natrápila, ale dokázala to. Potom ho poumývala a obliekla do suchých vecí, ktoré si požičala od brata. Jeho pyžamo mu perfektne sedelo. Prikryla ho perinou až po uši a odbehla sa pozrieť, čo robí škriatok. Tingle práve viedol pátračskú akciu v skrinkách ich kuchyne a vyberal z nich všetko, čo sa dalo použiť na varenie. Nechala ho, nech teda pokračuje a zatiaľ vybrala zo skrinky čajník a dala postaviť vodu na čaj. Hneď na to vytiahla sklenený ďžbán a vhodila doň sušené mätové lístky spolu s materinou dúškov. Keď ich zaliala, po kuchyni sa rozľahla príjemná vôňa. Čaj dochutila medom a citrónom.

,,Faethon?" oslovila ho znova, keď vošla do izby a sadla si na kraj jeho postele. Uteráčikom mu otrela spotené čelo i zvyšok tváre. Zdalo sa jej, že na celkom malinkú chvíľu pootvoril oči. ,,Mám tu lieky," hovorila potichu. ,,Musíš ich užiť, aby si bol znova v poriadku," dohovárala mu ako malému dieťaťu. Bola by radšej, keby tu mala nejaký zázračný elixír, ktorý by ho uzdravil rýchlejšie ako muklovské lieky, ale nemala nič. A vôbec nevedela, či vôbec taký elixír existuje. Nadvihla mu hlavu a snažila sa doň dostať liek rozpustený na lyžičke v čaji. Ako tak sa jej to podarilo. Ale s jeho pomocou by to asi nezvládla. Znova sa spustil do perín a ona ho dobre pozakrývala. Na krátku chvíľu na ňu uprel spod spoly otvorených očí svoj kalný pohľad. Jeho oči sa leskli. Nepovedal nič. Zaspal.

Asi po hodinke ho znova zobudili, aby mu dali najesť. Olivian sa presvedčila, že Tingle vie veľmi dobre variť. Ten vývar bol skvelý. Spoločne ho nadvihli na posteli a dobre podopreli, aby ho Olivian mohla nakŕmiť. Nevedela ako dlho nejedol, ale bol skutočne hladný ako vlk.

V noci ostala pri ňom, aby ho mohla kontrolovať a podávať mu lieky. Keď nadišlo ráno, zistila, že jeho dýchanie je pokojnejšie, nemá triašku, hoci ho stále morila horúčka a dokonca spal s tvárou otočenou k nej a držal ju za ruku. Opatrne si ju vymanila z jeho horúcej dlane a pobrala sa k oknu. Sivé mraky visiace nízko na oblohe sa trhali a miestami prenikali jasné slnečné lúče. V tom sa preľakla. Vôbec nezabezpečila dom nijakým ochranným kúzlom! Vykradla sa potichu z izby, aby Faethona nezobudila a šla napraviť svoju chybu.

,,Ako to, že ušla?!" rozčuľoval sa Harry v riaditeľovej kancelárii. Madeline Weasleyová pri zvuku jeho nahnevaného hlasu nadskočila a v očiach jej zahrali slzy.

,,Žiaľ, je to tak," odvetil Niall a rozhodil rukami.

,,A ty? Prečo si nič neurobila?" oboril sa Harry na Kasiopeju, ktorá stála opretá o okno. ,,Si predsa jej krstná mama!"

Kasiopeja naňho vrhla nahnevaný pohľad. ,,Jednoducho som prišla neskoro. Ušla s nejakým škriatkom."

Harry na ňu vyvalil svoje zelené oči. ,,S kým?!"

,,S jedným z našich škriatkov. Pracoval v kuchyni ... väčšinou," odvetil Niall. ,,Prijal som ho len nedávno. Na začiatku školského roka, keď mi napísal Faethon."

,,Takže ten škriatok pracuje preňho?" ozval sa zlostne.

,,Zrejme áno. Hoci či preňho pracuje je pre mňa otázne. Skôr by som povedal, že s ním má niečo spoločné. Len neviem čo ..." Niall sa naňho previnilo pozrel.

,,Mandy, skutočne ti nič nepovedala? Veď ste najlepšie priateľky," otočil sa k nej.

,,Nie, nič. Skutočne mi nič nepovedala," smoklila, utierajúc si slzy z tváre.

,,Dobre Mandy, môžeš už ísť," povedal riaditeľ, hoci Harry sa zatváril nesúhlasne. Možno bolo niečo, čo vedela. Možno sa jeho vnučka zdôverila niekomu inému. Kto vie? A teraz to nezistí, lebo ju Niall poslal preč. Harry zvesil bezradne plecia a tupo hľadel na dvere, ktoré za sebou zavrela Mandy.

,,Harry, je tu niečo, čo ti chcem ukázať pred tým ako odídeš," odvetil a otvoril šuflík na svojom stole. Niečo odtiaľ vybral a položil to pred seba na stôl. Bol to neveľký, opracovaný kameň, s puklinou v strede.

,,Veď je to ..." zmĺkol. O relikviách vedelo len málo ľudí. Jednými z nich boli Dumbledore, on, Ron a Hermiona. Netušil, či o tom vie ešte niekto ...

,,Vieš, čo to je?" ozval sa Niall. ,,Našli sme to vo Faethonovej spálni. Mal to pod vankúšom."

Harry len nepatrne prikývol. Veľmi dobre poznal ten kameň i jeho účinok. Ak sa jemu vtedy ukázala jeho zosnulá rodina, kto sa ukázal tomu chlapcovi? Harry sa poň načiahol a poťažkal ho v ruke. Znova ho opantali staré pocity, ktoré prežíval v tej chvíli kedysi dávno, keď si vedome šiel po smrť.

,,Takže ako vidím, poznáš ten predmet," prerušil jeho myšlienky znova riaditeľ monotónnym hlasom. ,,Prezradíš mi, čo to je? Alebo budem hádať?" opýtal sa, prekrížiac si ruky na hrudi.

Harry váhal. Prečo by mu mal povedať, čo je ten kameň zač? Nevidel na to dôvod.

,,Dobre," povedal riaditeľ skôr sám pre seba. ,,Podľa mňa je to jedna zo vzácnych relikvií."

Harry bol stále ticho.

,,Čo to je?" ozvala sa duto Kasiopeja, ktorá doteraz len ticho počúvala ich rozhovor. Ale nik z nich jej neodvetil.

,,Vieš, že kto mlčí, ten svedčí," provokoval ho Niall. ,,A ja nepochybujem o tom, že mám pravdu." Otočil sa k obrazu visiacemu za sebou a spýtavo pozrel na Dumbledora. Ten sa len tajomne usmieval a uhládzal si svoju dlhú bradu.

,,Na čo je ten kameň dobrý?" opýtal sa ho Niall znova, ale Harry zaryto mlčal. Prišiel preto, aby vypočúval, nie preto, aby bol vypočúvaný on!

,,Tak aj na to si odpoviem. Ten kameň má vraj zázračnú moc. Tak ako aj ostatné dva relikvie. Dáva ti možnosť stretnúť sa s tými, ktorých si miloval a navždy stratil. Na tých rozprávkach od Bardla Beedla je niečo pravdy. Sám som po tých relikviách v minulosti pátral a chcel sa presvedčiť, či existujú. Nie preto, lebo som ich chcel vlastniť, ale preto, aby som dokázal, že naozaj sú."

Harry si vzdychol a zahľadel sa zamračene na Nialla.

,,Dobre!" vyštekol napokon a vzápätí sa hneď aj ukľudnil. ,,Je to tak, ako vravíš."

Niall sa len spokojne usmial.

,,Ale vráťme sa k nášmu problému a tým je Rumour a moja vnučka. Moji ľudia po ňom ustavične pátrajú, ale musím povedať, že sa im žiaľ nedarí ..."

,,Takže zlé správy?" ozvala sa znova Kasiopeja.

,,Hej, žiaľ ..." odvetil unavene. Vtom si náhle siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ starý, ošúchaný galeón. Dostal znamenie.

,,No, musím ísť, volajú ma," odvetil a zberal sa k dverám.

,,Našli ich?" opýtali sa obaja, Niall i Kasiopeja naraz.

,,Uvidíme, dovidenia," pozdravil, vzal si z vešiaka svoj plášť a zmizol za dverami. Bol neuveriteľne nahnevaný. Nielen na nich, ale aj sám na seba, že nezabránil Olivian urobiť tú hlúposť. Ako to vôbec mohla urobiť? Prečo ho neposlúchla. Vedel, že má toho chlapca rada, ale že až tak ... Vzdychol si a ponáhľal sa k Rokfortskej bráne, hoci jeho telo vekom začalo protestovať na také rýchle a prudké pohyby. No aj tak stratil len veľmi málo zo svojej svižnosti. Hneď ako sa dostal za ňu, odmiestnil sa, odkiaľ ho volali jeho podriadení.

Harry sa objavil na malom dvorčeku neveľkého domu, zahaleného večerným šerom. Keď zbadal tých troch, ktorý sa netvárili príliš veselo, vedel, že sa niečo stalo.

,,Čo je?" opýtal sa, premeriavajúc si ich zvedavým, napätým pohľadom.

,,Ušiel nám," odvetila Deodata hľadiac do zeme. Tak veľmi sa hanbila.

,,Prečo?" opýtal sa Harry a hlas mu znel stroho a prísne.

,,Na dome boli uvalené kúzla, ktoré sme nedokázali prelomiť. Chceli sme to skúsiť ešte včera večer, lebo sme si boli viac ako istí, že je tam, lenže niečo sa stalo," povedal Agap a pozrel na Deodatu. Ani jemu nebolo veľmi do smiechu. ,,Proste, keď sme tam prišli, nič sa nestalo. Kúzlo zmizlo."

,,A to len tak? Z ničoho nič?" hlesol Harry a zadíval sa na dom.

,,Predpokladáme, že sa odmiestnil," prehovoril Cvetan, ktorý doteraz mlčal.

,,A prečo ste to nepredpokladali skôr? Prečo sme ma skôr neinformovali? Prečo ste ma skôr nezavolali?" pýtal sa ich vyčítavo. Znova zlyhali. Jednoducho nechápal, prečo sa im zrazu nedarí. ,,Idem si pozrieť ten dom," povedal po chvíli ticha.

,,Už sme to spravili. Nikto tam nie je," nadhodil Cvetan, ale keď naňho šéf pozrel, radšej sklapol a všetci ho nasledovali.

Harryho špiónoskop, ktorý mal vo vrecu čušal ako voš pod chrastou. Vedel, že tam teda určite nikto nie je a žiadne nebezpečenstvo im nehrozí. Ale napriek tomu bol v strehu. Namieril prútikom na kľúčovú dierku a zašepkal: ,,Alohomora." V zámku to šťuklo a on vošiel dnu, nasledovaný svojimi spolupracovníkmi.

,,Vy traja ostaňte tu!" zahriakol ich už oveľa miernejšie a oni poslúchli a ostali stáť uprostred chodby.

Harry vykročil po drevenej podlahe a jeho kroky sa duto ozývali celým domom. Pri každom kroku sa mu okolo nôh vírili chumáče prachu. Prešiel kuchyňou, ktorá bola rovnako obyčajná ako asi každá. Vošiel do obývacej izby a pozorne sa okolo porozhliadal. Všade samé rodinné fotky. Podišiel ku kozubu a vzal jednu z fotiek do rúk. Zotrel z nej vrstvu prachu a zadíval sa na šťastný manželský pár. Žena bola pôvabná, útla čiernovláska a bola v pokročilom štádiu tehotenstva. Jej manžel sedel na operadle kresla a nežne ju objímal. Harry pri pohľade na jeho tvár zatajil dych. Bol to celý Tom Riddle, keď bol mladší. Presne akoby vypadol z oka tomu Tomovi, s ktorým sa stretol v tú noc, keď zachraňoval Ginny pred Baziliškom.

,,Aká neuveriteľná podoba," zahundral a načiahol sa za ďalšou fotku. Takto si poprezeral všetky, čo tam boli. Bolo očividné, že Faethonov otec nemal o svojom pôvode ani tušenia. Len nevedel prečo. Niečo sa muselo stať v tú noc, keď Voldemort zomrel. Svedčilo o tom už len jeho meno ... Rumour. Ale toto meno nebolo jeho pravým menom. V skutočnosti sa mal volať Marvoloso Riddle. Harry už raz takú fotku videl. Ukázal mu ju riaditeľ, ktorému ju dala Faethonova teta. Bol na nej Faethonov otec, ale dedo. Už si presne nespomínal. Takže jeho rodokmeň sa zachoval, lenže asi nie tak, ako by si bol Voldemort prial. Zrejme by ho porazilo, keby sa dozvedel, že má syna a vnuka šmuklov, ktorý sa zaľúbili do mukeliek. Bolo zvláštne ako sa vedel osud občas s ľuďmi zahrať. Harry prebehol ostatné miestnosti o niečo rýchlejšie, ale rovnako obozretne. Nakoniec sa dostal do izby, z ktorej sa všetci traja odmiestnili. Odchádzali narýchlo. Svedčili o tom rozhádzané veci v jednej z izieb. Všimol si lôžko, na ktorom bezpochyby niekto ležal. Posteľ bola ešte teraz vlhká a rozhádzaná.

,,Žeby bol chorý?" napadlo ho. Rozmýšľal, ako dlho sa tu asi skrýval a akú silu asi má, keď sa traja jeho ľudia nevedeli dostať cez jeho ochranné kúzla a zaklínadlá. Lenže teraz ho okrem tohto trápilo aj iné. A to, kde sú. Teraz už nepátrali len po ňom, ale aj po nejakom škriatkovi a jeho vnučke. Celé sa to veľmi zamotalo. A toto nechcel. Čakala ho však aj ďalšia neľahká úloha. Ako to všetko vysvetlí svojej rodine. Ako im vysvetlí svoje zlyhanie. Harry si vzdychol a zahľadel sa von na prázdnu ulicu. Rozhodol sa. Toto bude posledný prípad v jeho kariére, ktorý bude riešiť. Potom prenechá žezlo inému a rovnako dobre schopnému. Presne vedel, kto to bude.

******************************************************

P.S. Ďalšia kapitolka Dediča je na svete ... od záver nás delí sotva pár kapitol ... :o) A aký to bude záver? Snáď viete, za čo ste hlasovali.

Tess

[ » na začiatok « ]