Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 8.12.2007, 10:27:03
Čítaná: 1064×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 26)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Zdravím všetkých čitateľov a fanúšikov HP. V tejto poviedke som sa zamerala na môjho obľúbeného profesora Severusa Snapa. Bola som dosť zdrvená, že ho Jo nechala zomrieť, preto som ho oživila, podobne ako Lusi, alebo Gwen. Je tu teda nový príbeh v hlavnej úlohe so Severusom. Prispôsobila som si však okolnosti a trochu aj dej. Rovnako varujem aj pred náznakmi udalostí, ktoré sa odohrávajú až v HP7. Sirius Black nezomrel, žije a dokonca učí na Rokforte OPČM. Riaditeľom je Slughorn a Snape učí svoje elixíry. - poznámka na záver - meno Yvainne sa číta ako Ivejn - oki?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola:

Za oknom boli ešte haldy snehu a aj teraz vonku snežilo a pofukoval jemný studený vetrík, ktorý vytváral snehové záveje a kde tu i snehové jazyky. Bolo po prázdninách a škola bola znova plná študentov a konečne nebola zasa taká ... opustená. Cez prázdniny tak totiž pôsobila, hoci sa v nej samozrejme zopár osôb zdržiavalo. Ako napríklad Sibyla Trelawneyová, ktorá nemala vlastný domov. Jej domov bol tu, na Rokforte. Pred rokom si zažila naozaj hroznú chvíľu, keď ju chcela Vrchná inkvizítorka Dolores Umbridgeová odtiaľto vyhodiť. Ale našťastie sa to nestalo. Aj vďaka Dumbledorovi, ktorý zasiahol v poslednej chvíli. A aj on tu ostal cez tieto sviatky. Ani nevedel vlastne prečo, lebo tie vždy trávil utiahnutý vo svojom domčeku na Pradiarskej uličke. Vlastne on nezvykol sláviť sviatky. Tohto roku ich mal znova po dlhom čase. A to nielen vďaka tomu, že ostal v škole, ale aj zásluhou Yvainne. Severus si vzdychol už asi desiaty raz za posledných pätnásť minút. Znova pozrel na hodinky a zamračil sa zvraštiac svoje havranie obočie, ktoré sa klenulo nad rovnako čiernymi očami. Vlastne neboli čierne. Zblízka boli na pohľad čokoládovohnedé, a keď sa pozeral do slnka, bolo v nich vidieť aj drobné zlatisté škvrnky okolo zreničky.

Sedel vo svojej pracovni unudený skoro na smrť, keď ho Alecto Carrowová poctila svojou návštevou. Bol taký zahĺbený do vlastných myšlienok, že nepočul jej neobvykle tiché klopanie.

,,Ďalej," vyzval nečakaného a hlavne nevítaného hosťa a otočil stránku papiera, ktorý sústredene študoval. Alebo sa tak aspoň snažil tváriť.

,,Severus," oslovila ho sladko miesto pozdravu, keď si sadala na stoličku oproti nemu. Taký tón hlasu k nej nepristal, ale jemu to aspoň naznačilo, že bude niečo chcieť.

,,Počúvam," hlesol nenútene a vykrivil ústa v otravnej grimase, ktorú tak často používal. ,,Vari sa len niečo nestalo?" opýtal sa, ale neznelo to, že ho to skutočne zaujíma, pretože ho to nezaujímalo. Vôbec. Pozrel na ňu len krátko s výrazom tichého strpenia, akoby ho jej prítomnosť viac obťažovala ako tešila.

,,Nemám žiaden problém," odvetila sebaisto. ,,Ale niečo by tu predsa len bolo. Chcem učiť niečo iné. Obranu zvládne Amycus celkom dobre aj sám."

Severus konečne zdvihol oči z dokumentov a zamračene na ňu pozrel. ,,Skutočne?" nadvihol pochybovačne jedno obočie a oprel sa v kresle, prekrížiac si ruky na hrudi.

,,A čo by si teda chcela učiť?" vyzvedal a čakal, aká odpoveď z nej vylezie.

,,Mukelskú výchovu," odvetila pohotovo. Z toho rýchlo vydedukoval, že nad tým musela už dlhšie uvažovať.

,,V poriadku," privolil po krátkom zvažovaní. Nemal nad čím vlastne uvažovať. Profesorka, ktorá učila tento predmet bola mŕtva. Charity Burbageovú zabil sám lord Voldemort ešte koncom augusta. Severus na túto nepríjemnú chvíľu nerád spomínal. Bol pri tom a videl ako sa to stalo. Charity ho dokonca trikrát prosila o pomoc. Ale ako mohol?! Pochopil by niekto, prečo to urobil? Možno Dumbledore, ktorý sám rozmýšľal nad tým, že nie je zlé, keď sa obetujeme pre vyššie dobro. A možno Yvainne. Možno. Severus zahnal pálčivé myšlienky. A nakoniec, aspoň odbremení Minervu, ktorá svoju kolegyňu zastupovala. Vedel, že aj bez toho je to na ňu veľa, hoci by to nikdy nebola priznala.

Len čo spokojná Alecto odišla, jeho myšlienky znova plne zaujala Yvainne. Nevideli sa už skoro päť dní, ale jemu sa zdalo, akoby to bolo už minimálne päť mesiacov. Pravdaže, to, že po sebe vysielali letmé a snáď aj nenápadné a krátke pohľady pri raňajkách, obede alebo pri večeri - ak mali to šťastie a stretli sa tam - nerátal. To sa mu jednoducho nerátalo. Za ten čas bol nútený vyrovnať sa s ďalším a preňho vlastne tiež novým pocitom. Chýbala mu. Nezdalo sa mu, že sa na ňu priveľmi naviazal, ale skôr si za ten krátky čas počas vianočných prázdnin na ňu prosto zvykol. Neraz sa prichytil ako počas dňa spozornel a načúval tichu kancelárie alebo svojej izby, ktorá sa mu ešte viac ako predtým zdala byť taká strohá a opustená, či ju nezačuje.

,,Stáva sa z teba paranoidný hlupák," hrešil sa potom v duchu zakaždým, keď sa mu to stalo. Ale jedno bolo isté. Sľub, ktorý mu raz ráno dala, že jeho plány neohrozí, sa snažila dodržiavať. A to si na nej vážil. Hoci ho to škrelo, pretože už spolu netrávili toľko času ako predtým. Inak to však nešlo. Ona mala predsa vyučovanie a on svoje povinnosti. Ale hoci sa nestreli, vedel aspoň, že naňho myslí. Naozaj si z jeho Vampi spravila ,,poštového holuba."

,,Akoby sme tu nemali viac ako stovku sov," hundral zakaždým, keď z maličkej netopierej nožičky odmotával správičku. Väčšinou sa v správe obmedzila na neosobný prístup, ktorý mu k nej jednoducho nepristal. Ani zmienka o citoch, ani o tom, že jej chýba. Nechcel si ti pripustiť, ale trocha ho to popudilo. Raz mu napísala, či si všimol, že sa z prázdnin nevrátila Luna Lovegoodová, a že o nej nikto nič nevie. Jasné, že si to všimol, ale ani on nič nevedel, hoci tušil, čo sa asi mohlo stať. Temný pán sa s ním už dlho neskontaktoval a jemu to pripadalo viac ako podivné. Avšak jeho znamenie ho pálilo teraz častejšie ako inokedy. Znamenalo to, že Smrťožrúti sú s Voldemortom stále v spojení a plnia jeho rozkazy. Aj teraz si musel pošúchať ľavé predlaktie svojej ruky. Kde boli tie časy, keď to znamenie bolo len neškodné tetovanie? Všetko sa však znova vrátilo do starých koľají, keď Voldemort pred viac ako dvoma rokmi povstal.

Severus si odložil správičku k ostatným do tajného šuflíčka ukrytého v písacom stole k ostatným. Yvainne mu v ďalšej správičke len tak napísala, aký mali hrozne nudný deň a potom mu vyčítala, prečo nezabráni Amycusovi používať kliatbu Cruciatus na žiakoch. Teda vlastne sa to akoby nič pýtala, ale Severus čítal medzi riadkami, kde bola ukrytá veľmi jasná a zreteľná výčitka. Mohol s tým niečo spraviť, ale musel myslieť aj na to, aby sa neprezradil. Vedel však, že ho Yvainne napriek tomu chápe a nebude sa hnevať, ak to predsa len nechá tak. A mal pravdu. Ešte v ten večer mu poslala ďalšiu správu po svojej sovičke Kalisto, nech sa pozrie na mesiac, s vysvetlením, že v dnešnú noc je mimoriadne krásny. Samozrejme, mala pravdu. Mesiac bol teraz ešte nízko a mohlo sa zdať, že sa dotýka zasnežených vrcholcov stromov. Vyzeral ako písmeno D a z časti bol zakrytý neveľkým obláčikom, čo ho privádzalo na myšlienku, akoby si ten strieborný samotár spokojne hovel na hodvábnom vankúši a zhora pozoroval svet. V tej chvíli Severus spozornel.

,,Je dokonalý, však?" ozvalo sa mu spoza chrbta a on nedokázal potlačiť úsmev, ktorý sa mu dral na pery, keď ju pred sebou uvidel. Aj ona sa usmievala. Jej zelené oči žiarili ako drahokamy, keď ju vzal do náručia. Spokojne si vzdychla, keď ju nedočkavo pobozkal a s rovnakou, ak nie väčšou vrúcnosťou mu opätovala bozk. Ani si neuvedomila, že jej neodpovedal. Ale kašľať na to! Veď ju tak krásne bozkával. Bol to neopísateľný pocit, keď cítila jeho horúce pery na svojich a jeho jazyk, ktorý sa s ňou tak nekonečne nežne a hravo maznal. Nemohla si nevšimnúť, že Severus zbožňuje dlhé bozky a rád sa mazná. Musela povedať, že sa jej to na ňom veľmi páčilo. Nikdy by to naňho nepovedala. Už z pohľadu naň sa jej podlamovali kolená a jeho bozky spôsobili, že sa ocitla azda na najvyššom poschodí siedmeho neba.

,,Naozaj?" opýtal sa, akoby jej neveril. Severus ju stále objímal a stáli opretý jeden o druhého, pričom ju nežne hladil po chrbte. Nemohla preto vidieť, že sa spokojne usmieva. A ona netušila, ako veľmi si niečo také prial počuť.

Severus bol aj teraz ticho. Oprel sa bradou o jej hlavu a spokojne zatvoril oči, vdychujúc jej omamnú vôňu, ktorá ho vždy tak opájala. Voňala ako ružová záhrada, alebo skôr možno ovocný sad, keď na jar zakvitne? Nemohol sa rozhodnúť, čomu z toho dať prednosť. A potom sa to stalo.

,,Prepáč, ale nemohla som odolať," zvolala šibalsky na svoju obranu. Povedala to však tak vážne, že sa musel usmiať. Akú to v sebe mala zvláštnu schopnosť, keď ho dokázala šokovať rovnako rýchlo ako rozosmiať? Bola prosto čarovná. Presne ako všetko, čo sa s ňou spájalo.

,,Ak konečne niečo nepovieš, tak ... " nedopovedala, pretože sa znova s pôžitkom zmocnil jej pier.

,,Vaše želanie mi je rozkazom," odvetil chrapľavo a vzal ju do náručia mieriac k posteli.

Yvainne sa zobudila uprostred noci. Čakala ju veľmi nepríjemná skutočnosť a síce, musí vstať z vyhriatej postele a odobrať sa z objímajúceho Severusovho náručia a musí sa vrátiť do svojej postele. Prázdnej a studenej. Z úst sa jej vydral tichý vzdych. Tak veľmi sa jej odtiaľ nechcelo, ale musela. Nedalo sa nič robiť. Sľúbila mu predsa, že bude ostražitá a nijako neohrozí jeho poslanie. A vedela, že stále sa pred Samanthou vykrúcať nemôže. A ona bola neochvejne rozhodnutá dodržať svoj sľub. Vedela predsa, že snaha raz a navždy poraziť lorda Voldemorta má prednosť a je dôležitejšia ako všetko ostatné. Aj ako je jej šťastie a láska.

,,Láska," šepla tíško, keď si vychutnávala posledné sekundy dnešnej noci v jeho hrejivom náručí. Áno, bola to láska, ktorú k nemu cítila. Nevedela ako, alebo kedy sa v nej ten cit objavil, ale bol tam. Silnel a rástol. Bol mocnejší zo dňa na deň.

Yvainne sa opatrne, aby ho nezobudila, vymanila z jeho objatia. Po tme si rýchlo zhľadúvala rozhádzané veci. Ešteže vedela, na ktorom mieste ležali. Chvatne sa obliekala a skoro spadla, keď si poskakujúc na mieste obúvala ponožky po stojačky. Zakopla pri tom bosou nohou o roh stola a len - len, že od ostrej bolesti nevykríkla. Rýchlo si zakryla rukou ústa a druhou sa chytila za boľavé miesto. S bolestnou grimasou na tvári si prsty chvíľu masírovala, kým bolesť neustúpila. Naposledy sa rozhliadla po izbe, ktorá bola slabo osvetlená mesačným svitom, skúpo sa predierajúcim cez závesom zahalené okenné sklo. Pohľadom spočinula na Severusovi, ktorý pokojne spal.

,,Prečo je pre mňa také ťažké odchádzať od teba?" pomyslela si skľúčene a znova si vzdychla. Musela však myslieť na to, že aspoň takto môžu byť spolu. Hoci potajme a musia sa skrývať, ale predsa sú spolu. Aj to málo ju tešilo. Každá chvíľka, ktorú si pre seba ukradli bola pre ňu krásna a výnimočná.

Yvainne si spomenula na to, čo jej prezradila matka, keď bola v tú noc zranená.

,,Videla som ako zomrel, Yvainne. Nevidela som jeho tvár, ale viem, že to bol on. Musíš tomu zabrániť! Ochráň ho, nespusť ho v ten deň z očí!" žiadala ju naliehavo a ona len stroho prikývla.

Kľakla si k jeho posteli a pohľadom zastala na jeho tvári. V očiach sa jej ligotali slzy strachu.

,,Čo ak to nedokážem?" napadlo ju zrazu. Veľmi sa bála. Nie o seba, ale oňho. Ten strach sa zakvačil do jej vnútra a nechcel ju opustiť. Márne sa mu bránila. Trápila sa, hoci to na sebe nedala poznať. Premýšľala, čo by jej na to povedala mama. Bolo by to niečo ako: ,,Bojuj Yvainne so svojím strachom! Nevzdávaj sa a nepoddávaj sa mu!"

,,Áno, toto by mi mama poradila," uvažovala, utierajúc si slzy chrbtom ruky z tváre.

Yvainne vedela, že toho strachu sa nezbaví, až kým nenadíde ten osudný deň. Až vtedy zistí, či dokáže splniť sľub, ktorý dala matke dokonca dvakrát. Chcela ju vidieť spokojnú a šťastnú, bez toho bremena, ktoré ju so Severusom spútavalo, hoci ona za to bola teraz vďačná, rovnako ako bola z celého srdca vďačná osobe, ktorá vyslovila Wardenskú prosbu.

Vstala zo zeme a na pery mu vtisla ľahučký bozk. Nezobudil sa, hoci sa pomrvil a pretočil sa na bok. Yvainne sa usmiala.

,,Možno mám priveľký strach a bojím sa, či to dokážem, ale budem sa snažiť zo všetkých síl a budem na sebe pracovať, aby som to dokázala," sľubovala odhodlane sebe i jemu.

Vedela, že v niektorých oblastiach svojej moci má ešte drobné medzery a preto sa rozhodla ich zdokonaliť. Keď nastane ten deň, musí byť perfektne pripravená. Nesmie ju nič prekvapiť. A urobí ešte viac. Preňho a len kvôli nemu ...

Nebola len ochotná položiť zaňho život, ak by to bolo nevyhnutné, ale urobí ešte viac. Ak to všetko zvládnu a podarí sa im prežiť, pokúsi sa urovnať odveký spor, ktorý panuje medzi ním a Siriusom Blackom.

,,To by veru nebolo na škodu," pomyslela si spokojne, hoci sa znova zamračila, keď si spomenula na Siriusovu vyhrážku, že to Snapovi nabudúce nedaruje.

,,Čo to máš na sebe?" ozvala sa spýtavo Samantha, čudne na ňu hľadiac. Také tričko na nej ešte nikdy nevidela. Yvainne ju nechápala.

,,Čo by som na sebe asi tak mala mať? Predsa tričko," odvetila namrzene a sklonila hlavu, aby sa pozrela na čo tak Sam civie. Ale aj ona vypleštila oči, ako krtko na dennom slnku, keď zbadala, že omylom na seba v noci natiahla Severusove tričko. Ako inak bolo čierne, ale vpredu malo svojský nápis. Stálo tam: ,,Milujem elixíry," a vzadu bol obrázok nejakého elixíru fialovej farby, ktorý navyše penil.

,,No, ... čo ja viem? Možno ... keby tam bol iný nápis," zahundrala Sam nerozhodne. ,,Odkiaľ ho máš?" opýtala sa zrazu a Yvainne nevedela, čo jej má narýchlo odpovedať. V tom zaťukala na okno sova a ona jej bežala otvoriť, len aby sa mohla vyhnúť odpovedi. Sova zletela na stôl a otrčila jej svoju nôžku. Na liste bolo jej meno a tak ho otvorila. Písmo však nepatrilo Severusovi, ako sa pôvodne domnievala.

prosím ťa, povedz Ginny a ostatným, že som v poriadku. Cestou vlakom na prázdniny z Rokfortu ma uniesli Smrťožrúti. Držali nás spolu s ostatnými v dome Malfoyovcov. Stretli sme Harryho, Rona a Hermionu. Sme všetci v poriadku, ale mám aj zlú správu. Škriatok Dobby, ktorý nám veľmi pomohol je mŕtvy. Zabila ho Bellatrix Lestrangeová. S pozdravom, Luna L."

Yvainne nevedela, či sa má tešiť, či plakať. Oči sa jej zaleskli slzami. Sadla si na stoličku a ruka s listom jej ochabla. Cítila neuveriteľnú úľavu i smútok naraz.

,,Čo ti je?" opýtala sa Samantha prekvapene a podišla k Yvainne. Tá jej bez slova podala list a ona ho rýchlo prečítala.

,,Ja viem," odvetila a utrela si slzy z očí. Myslela na Dobbyho, ale aj na svoj strach a na to, či zvládne ochrániť Severusa. Niekedy by o tom možno nepochybovala, tak prečo teraz? Robila z nej láska, ktorú k nemu cítila viac zraniteľnú, než si chcela pripustiť? Yvainne potlačila nutkanie na ďalší hlboký povzdych a pozrela sa na hodinky.

,,Mali by sme sa poponáhľať, ak sa chceme stihnúť aj naraňajkovať," odvetila a vyštartovala do kúpeľne so Samanthou v pätách. Naozaj sa zdržali a už bolo po pol ôsmej. Prvú hodinu mali mať Mukelskú výchovu s profesorkou McGonagallovou a tá veru nedochvíľnosť netolerovala.

Aké však bolo ich prekvapenie, keď do triedy vpochodovala Alecto Carrowová a na jej konskej, pretiahnutej tvári mala ten svoj pomstychtivý, jedovatý úsmev.

,,Odo dnes vás budem učiť Mukelskú výchovu ja," oznámila na všeobecné zdesenie. Všetci si vedeli veľmi dobre predstaviť, čo to pre nich bude znamenať.

Alecto sa posadila za katedru, otvorila knihu na požadovanej strane a prečítala názov novej témy: ,,Život muklov." Hneď na to knihu zaklapla s hlasným buchnutím a pohodlne sa oprela na stoličke.

,,Život muklov je predovšetkým otravný a zbytočný. Muklovia sú v podstate odporní a špinaví humusáci, ktorí sú dobrí akurát na to, aby nám posluhovali," hovorila to tak povýšenecky a s takým odporom, že nikto zo študentov ani len nepochyboval, že každé jedno slovo myslí naozaj vážne.

Pre všetkých, rovnako ako aj pre Yvainne bola táto hodina utrpením, až kým sa všetko neskončilo Nevillovou otázkou, ktorou prerušil jej zápalisté trkotanie. Neville Longbottom sa slušne prihlásil. Všetci videli aký je zamračený, ale netušili, o čo mu ide.

,,Čo chceš, Longbottom?" opýtala sa Alecto zo zdvihnutým obočím a svojím prútikom si netrpezlivo poklopkávala po stehne.

,,Zaujímalo by ma, koľko máte tej mukelskej krvi v sebe Vy s bratom pani profesorka?!" zahučal Neville, ale dosť zrozumiteľne na to, aby od zúrivosti zbledla. V triede to zašumelo potláčaným chichotaním a k Nevillovi sa otáčali jeho spolužiaci, ktorým na tvárach žiarili úškrny. Keby mohli, hneď by mu zablahoželali.

,,Ticho, chamraď! Ticho!" jačala Alecto. ,,Longbottom," ukázala naňho svojím prútikom sťa predĺženým prstom.

,,Áno, pani profesorka?" zatiahol provokačne uvedomujúc si, že ju to ešte viac naštve.

,,Dostanete trest! O šiestej, v mojej kancelárii!" zvolala, schmatla knihu ležiacu na stole, ktorú so sebou priniesla a odišla z triedy ako fúria.

,,Áno, si skvelý Neville," pridali sa aj Padma a Parvati Pattilové a aj Lavender mu zatlieskala spolu s ostatnými.

,,Ále, veď to nič nebolo," povedal Neville červený ako paprika. Napriek tomu v ňom pocit spokojnosti narastal a prevážil nad obavou, čo ho zas bude čakať večer, aký trest preňho prichystá Alecto Carrowová.

Sirius Black sedel v kuchyni. Len teraz odtiaľ vyhnal ich starého rodinného škriatka Kreachera. V ruke zvieral knihu, ktorú napísala Rita Skeeterová. Sirius by ju bol najradšej roztrhal alebo hodil do ohňa, ale nebola jeho. Aj na Molly Weasleyovú škaredo zazeral, pretože ju priniesla do tohto domu. Vôbec nechápal, prečo ju kupovala.

,,Vraj: Život a lži v živote Albusa Dumbledora! Pche!" odfrkol si posmešne.

,,Čo si to šomreš popod nos?" opýtala sa ho Molly, ktorá sa otočila od syčiacich hrncov na sporáku.

,,Aby som mala všeobecný prehľad. Ani mne sa nepáči, čo tam tá povrchná blondína načmárala, ale možno mala v niektorých veciach pravdu."

,,Obed bude o chvíľu," zmenila tému rozhovoru a očkom pozrela na hodinky. Bolo o pár minút dvanásť.

Sirius sa načiahol po novinách, ale nečítal ich. Rozmýšľal, prečo všetko v jeho živote je také čierne. Súviselo to azda s tým jeho nešťastným, starobylým menom Black? Jeho detstvo a mladosť v tomto rodičovskom dome bol zlým snom. Jeho najlepší priateľ s manželkou sú mŕtvy, jeho krstňa prenasleduje Temný pán s jasným úmyslom zabiť ho, Dumbledore, s ktorým mali najväčšiu šancu poraziť ho, je mŕtvy tiež a jeho nenávidený, starý známy je riaditeľom Rokfortu. Sirius zaškrípal zubami a ruky zovrel v päsť, pričom pokrčil noviny, ktoré držal. Horko si spomenul na tú čudnú noc, ktorú zažil, keď bol ešte zatvorený v Azkabane. Od vtedy ubehlo viac než desať rokov, ale nezabudol na ňu. Rovnako ako nezabudol na to bláznivé, plavovlasé dievča. Ani po toľkých rokoch nechápal, čo mala tá jej zvláštna prosba znamenať. A uvažoval, či sa naozaj týka toho Severusa, ktorého on tak nenávidel a opovrhoval ním z celej svojej duše, alebo predsa len išlo o iného človeka. Ale na to asi už nikdy nepríde. To dievča si to vzalo so sebou do hrobu. V tú istú noc.

Dokonca ani Remus dnes nemal prísť. Aspoň naňho sa usmialo šťastie. Mal svoju Doru a mal malého Teddyho. Sirius sa uvoľnil. Včera ich bol navštíviť. Malý bol fakt rozkošný. Keď ho videl prvý raz, mal tmavé vlasy, ale keď ho bol pozrieť pred svojím odchodom ešte raz, mal ich plavé. Nebolo pochýb, čo zdedil po svojej matke. Rovnako ani nikto, kto ho videl nepochyboval, že sa malý podobá na šťastného otecka.

,,Je," odvetil Sirius. Vedel, ako sa toho jeho priateľ bál. Mal veľké obavy, či nebude jeho syn ako on. Premieňal sa počas splnu na vlkolaka a on sa bál, aby to nečakalo aj jeho. Ale jeho obavy sa ukázali ako zbytočné. A jemu teraz zišlo na um, či aj on raz bude taký šťastný ako sú oni. Aspoň na malú chvíľu.

Sirius ako tak vydržal v dome do večera. Potom sa vykradol do tmavej noci v podobe čierneho psa. Blúdil tichými ulicami Londýna, keď ho zaujali čudné zvuky a záblesky žiari z jednej bočnej, slepej uličky. To, čo videl sa mu nepáčilo. Na konci tej uličky bola skupinka ľudí. Presnejšie povedané, jedna žena a oproti nej stáli štyria chlapi, ktorí sa vôbec nesprávali priateľsky. Potichu sa k nim približoval.

,,Naposledy sa ťa pýtam, kto si?" zavrčal jeden z tých chlapov mieriac na ženu svojim prútikom.

,,Už som vám to povedala!" zvolala vyčerpane. ,,Alebo ste hluchí, vy hlupáci?!"

Sirius si nemohol nevšimnúť tú provokačnú otázku, ale aj bláznivú odvahu, s akou si nad sebou vypisovala ortieľ, akoby si neuvedomovala, že sú v prevahe.

,,Zdá sa mi to, alebo sa nám tá humusáčka vysmieva?" ozval sa ďalší z chlapov v otrhanom kabáte a zovrel svoj prútik pevnejšie.

,,Crucio!" zvolal iný mieriac na ňu, ale ona jeho kúzlo odrazila a uhla i pred ďalším. Zasiahlo ju však iné, omračujúce kúzlo a ona padla nevládna na zem. Sirius nepochyboval, že tí štyria sú Smrťožrúti. Zhŕkli sa okolo nej a o čomsi sa potichu dohadovali, keď sa za nimi ozvalo: ,,Páni? Nehanbíte sa? Štyria proti jednej slabej žene?"

Ale počuli len hlasný výsmech, ktorý sa na nich odrážal z okolitých stien.

,,Tak sa ukáž, ty zbabelec!" ozval sa jeden z nich hromovým hlasom a vtedy sa z tmy vynorila tmavá, štíhla postava a kúzlo z jej prútika zasiahlo toho tĺka do pŕs a on padol nevládny na zem. Zo zvyšných troch prútikov naňho pálili kliatby, ale on ich odrážal a uhýbal pred nimi, pričom úspešne zneškodnil ďalšieho protivníka.

,,Byť ... na ... vašom ... mieste ... vzdám ... to," vysmieval sa im pomedzi kliatby, ktoré na nich energicky vysielal.

,,Protego!" kričal jeden zo zvyšných dvoch chlapov, ale potom sa obarene ostal dívať, ako k zemi klesá aj jeho ďalší kumpán. Ostali už len oni dvaja. Až teraz sa ukázalo, kto je tým zbabelcom. Chlap sa odmiestnil.

Sirius pobehol, jej prútik vychmatol Smrťožrútovi z ruky a kľakol si k nehybnému telu ženy. Nečakal na nič a vzal ju do náručia odmiestniac sa n ňou. Vedel, že ten lotor nebude čakať a vráti sa aj s posilou. Dlho nepremýšľal. Nemal kam inam ísť, ani ju nemal kam inam vziať ako do svojho domu na Grimmauldovom námestí. Dnes mal byť prázdny, preto nehrozilo, že by mu kvôli tomu niekto pucoval žalúdok. A do rána jej bude iste lepšie a odíde preč skôr, ako na to niekto príde.

Keď sa bezpečne dostal do domu, vyniesol ju na poschodie a nehybné telo mladej ženy zložil vo svojej starej izbe na posteľ. Rozsvietil nočnú lampu a bol rád, že v tomto dome funguje aspoň niečo. Vytiahol svoj prútik a namieril ho na ňu.

,,Ennervate!" zamumlal a čakal, kým sa preberie. Sirius jej zatiaľ odhrnul vlasy z tváre a ohromene sa zadíval na jej tvár. Kúzlo zabralo. Preberala sa z bezvedomia. Klipotavo otvorila oči a keď zazrela Siriusa, zľakla sa.

,,Kde to som? Čo chcete?" namáhavo sa posadila, ale urobila to príliš rýchlo a chytila sa za hlavu, ktorá jej trešťala, akoby jej chcela puknúť napoly.

,,Nebojte sa," odvetil ticho hlasom, ktorý by ani nebol jeho a preto si musel odkašľať. ,,Ste v bezpečí. Kto boli tí muži?"

Netvárila sa, že by mu veľmi dôverovala, ale on to chápal. Bol predsa ešte stále považovaný za Smrťožrúta. Len jeho blízky vedeli, že je to obyčajná lož. V jej pohľade videl, že ho spoznala. Všetci ho predsa poznali. Bol naozaj známy. Veď bol Black.

,,Nepoznáte si starých priateľov?" spýtala sa nevrlo, ale on sa len srdečne zasmial.

,,V mojom dome a ... v hlavnom stane Fénixovho rádu," odvetil a s potešením sledoval jej prekvapenie zračiace sa jej na tvári.

,,Dobre, vaša vec," mykol nedbalo plecom. ,,Ale očakával by som aspoň malú vďaku za záchranu života," podpichol ju a ustúpil odo dverí naznačiac jej, že východ je voľný. Jej prútik však mal stále on vo vrecku kabáta. Nedôverčivo naňho zazrela a zložila nohy z postele, keď sa domom rozľahlo hlasné: ,,Sirius!"

,,Tu som Rem," ozval sa, načo jeho starý priateľ vstúpil zanedlho do ponurej izby.

,,Čo tu prosím ťa ..." zasekol sa a ostal civieť na neznámu ženu. ,,Azda ... vyrušujem?" opýtal sa a hľadel zmätene z jedného na druhého.

Mladá žena zhíkla a začervenala sa až po korienky vlasov medovej farby. Siriusovi sa z hrdla vydral iba veselý, zvonivý smiech.

Remus vytiahol priateľa z izby von, vedúc ho za čierny šál, ktorý mu nedbanlivo visel na krku.

,,Zbláznil si sa?!" skríkol naňho tlmeným hlasom Remus. Nepochybne bol rozčúlený. ,,Čo tu robí? Chceš, aby nás vyzradila?"

Hoci sa snažil šepkať, musela by byť hluchá, aby ho nepočula. Sisius si to na rozdiel od Rema uvedomoval.

,,Potrebovala pomoc, tak som jej pomohol. Napadli ju Smrťožrúti, chceli ju zrejme zabiť," zlostne mu odpovedal Sirius. Remus ho hrešil ako malého chlapca.

,,Hm, hm," odkašľala si stojac v dverách izby, nervózne prešľapujúc z nohy na nohu. Obaja k nej otočili tváre.

,,Ak je toto naozaj sídlo Fénixovho rádu a vy nie ste Smrťožrút ... chcem sa k vám pridať," povedala.

,,No, neviem, neviem," nadhodil pochybovačne Sirius. ,,Ak je to, čo som videl všetko, čo dokážete - zlatko - tak to nech pri nás stojí sám Merlin!"

Mladá žena sa znova začervenala a odula pery. Vystrčila bradu a v očiach jej pri pohľade na Siriusa zaiskrilo.

Sirius vedel, že mala pri sebe prútik, ale nechcel zabŕdať viac ako bolo nutné. Namiesto toho si drzo premeral celú jej peknú postavu nie práve nevinným, či slušným pohľadom.

,,O tom nepochybujem, zlatko," zatiahol a ona naňho zagánila. Nepochybovala, že tá aura drzosti a namyslenosti, ktoré ho obklopuje sa raz azda niekedy zmení. Takých ako on, už stretla.

,,Rem, to otcovstvo na teba vplýva akosi priveľmi. Ja nie som Teddy," odbil ho mrzuto.

,,A okrem toho, táto kráska mi ešte nepoďakovala," trval na svojom tvrdohlavo Sirius a hodil na ňu ďalší šibalský pohľad.

,,Ako sa voláte a prečo na vás zaútočili Smrťožrúti?" opýtal sa zvedavo Remus.

,,Som Sheela Whiteová," podala Remusovi ruku, keď sa konečne predstavila. ,,Smrťožrúti asi pred mesiacom prepadli náš dom a pokúsili sa nás zabiť," odvetila skleslo a Siriusovmu pozornému oku neušlo, ako veľmi sa snaží, aby sa jej nechvel hlas. ,,Ja a moja sestra Estel sme ušli, ale keď nás objavili, rozdelili sme sa. Už týždeň o nej nič neviem a ostatní sú mŕtvy."

,,Viete, že ak ste raz tu, už vás odtiaľ len tak ľahko nemôžeme pustiť?" opýtal sa Remus vážne.

,,Áno. Chápem to. Ale nechcem odísť. Chcem sa k vám pridať," odvetila. ,,Pravda je, že nemám kam ísť. Ak ma nájdu, zabijú ma, lebo nie som čistokrvná a okrem toho, podarilo sa mi utiecť zo súdu, kde ma odsúdili."

Remus pozrel na Siriusa. Pohľad, akým sa díval na Sheelu hovoril za veľa a trochu sa toho obával.

,,Dobre, ale to, či zostanete nezávisí len odo mňa, alebo od Siriusa," odvetil po chvíli uvažovania. ,,Zajtra zvoláme poradu," povedal rozhodne a znova sa na ňu pozrel.

,,Dúfam, že viete, že toto je dom patriaci rodine Blackovcov a to znamená, že budete poctená tuto Siriusovou spoločnosťou."

Sheela sa tvárila, že túto skutočnosť chvíľu zvažuje, ale inú možnosť predsa nemala.

,,Áno, uvedomujem si to a som ochotná priniesť túto ... obeť," riekla a pohľadom zavadila o Siriusa, ktorý sa stále len uškŕňal.

Remus jej venoval tiež úsmev, hoci nie taký veselý ako bol ten Siriusov. ,,Nie ste hladná?"

Sirius sa oprel o zábradlie a s úsmevom od ucha k uchu za nimi hľadel, až kým sa mu nestratili z dohľadu.

P.S.: Nie, že by som prešla od Sevieho na Siriusa, ale aj jemu chcem dopriať kúsok šťastia :) S pridávaním ďalších kapitol si dám na čas ... pretože ... práca ...

Len kvôli tebe ...