Kapitola:
Pridaná: 27.11.2007, 17:46:02
Čítaná: 1101×
Hodnotenie: (počet hlasov: 29)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lily, James, Remus, Bett, Amy, Sirius, Violett, Bridget, Severus,...
Stručný dej: Poviedka z doby záškodníkov, nielen o záškodníkoch...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Rozchod 2 » Bozk 3 » Rozhovor 4 » Si jediný komu som to povedala 5 » Nevypytuj sa! 6 » Si v nebezpečenstve 7 » Hlas 8 » Bridget Worgrendová 9 » Klubovňa 10 » Denník 11 » Ticho 12 » Nová schopnosť a spomienky 13 » Slová: ľúbim ťa 14 » Bol to iba sen...

„Aké krásne ráno.“ povedala Bett a roztiahla závesy na oknách. Bett mala chuť len tak vybehnúť von a nadýchať sa toho čerstvého vzduchu a na nohách pocítiť rannú rosu.

„Bett, zatiahni tie závesy! Veď oslepnem!“ vykríkla Amy keď sa posadila na posteli.

„Nie. Nezatiahnem, lebo potom znovu zaspíš.“ povedala Bett a zasmiala sa.

„Koľkokrát ti už niekto povedal, že si zlá?“ opýtala sa Violett.

„Vi, veď vieš, že mne to hovoria každú chvíľku.“ povedala pokojne a na konci vety sa zasmiala.

„Tak aby sa to nezmenilo, Bett si zlá.“ Vi sa akože urazila a hodila sa na posteľ. Hlavu dala pod vankúš a celá sa zakryla perinou.

„Tak toto nieeeeeee!“ zvreskla Bett. „Poďme von z postele! Tss, tak ja sa tu snažím vás aspoň raz zobudiť a vy takto! Tak moje krásne toto nie!“ zobrala vankúše zo svojej postele a hodila jeden do Lilly, ktorá spala napriek tomu hluku a svetlu a jeden do Violett. A tretí chcela hodiť aj do Amy no tá už dávno vstala.

„Kde je Amy?“ opýtala sa zvedavo.

„Neviem. Veď bola tu keď si roztiahla závesy. A kde išla potom, tak to neviem.“ povedala jej Violett.

„Išla von z izby.“ povedala zaspatá Lilly.

„Ako to vieš??“ čudovala sa Bett.

„Videla som ju ako odchádzala. A pokiaľ si ty kričala na Vi, ona bola v kúpeľni a stihla sa aj prezliecť.“ povedala Lilly a mierila do kúpeľne. Bett nechápala ako to mohla stihnúť. A Violett sa na nej smiala.

Amy vošla do Veľkej siene a sadla si za stôl, na svoje miesto kde sedela stále. Vzala si do ruky hrianku a suchú ju začala jesť. Keď dojedla a dopila čaj, akurát prišli do Veľkej siene záškodníci. Amy odvrátila zrak, vstala a odišla. Sadla si k stromu pri jazere, oprela sa oň, zatvorila oči a premýšľala. Z jej myšlienok ju prebudil Remus.

„Ahoj.“ pozdravil milo.

„Ahoj. Čo ty tu?“ opýtala sa zvedavo.

„No, keď potrebujem byť sám zo svojimi myšlienkami, vždy prídem sem.“ odpovedal.

„Aha, ja tiež, je tu tak krásne, ticho, nikto ťa neruší, teda niekedy.“ zahľadela sa do jazera.

„Prepáč ak som vyrušil.“ povedal a zatváril sa smutne.

„Ale nie, nevyrušil. Ale ja to proste nechápem. Najprv sa robí, že ma miluje, potom sa so mnou rozíde, potom sa predo mnou oblizuje s nejakými babami, potom odo mňa furt niečo chce, potom sa predo mnou premení zo psa na človeka. Ja to už vôbec nechápem, čo odo mňa stále chce?!“ pýtala sa a slzy sa jej kotúľali po lícach. Remus ju objal a utišoval ju. Amy nevedela prečo, ale stále keď bol Remus pri nej, mala pocit akoby mu mohla povedať všetko čo ju trápi, všetko čo musí niekomu povedať no nevie komu. Remusovi dôverovala najviac zo svojich priateľov.

Ako ju tam tak Remus objímal, a Amy mu plakala na ramene, pozreli si do očí, pomaličky sa približovali, pomaly sa začali bozkávať a prešlo to do vášnivého bozkávania.

„Remus?!!!! Amy?!!!!“ zakričal Sirius keď ich pristihol ako sa bozkávajú.

„Sirius. Počkaj nerozčuľuj sa ja....ja ti t....to vysvetlím.“ zakoktával sa Remus.

„ÁNO! Tak to mi teda vysvetlíš!“ rozkričal sa.

„Sirius! Prestaň! Prečo mi to robíš?! Si jeden bezohľadný, namyslený, odporný, slizký had! DAJ MI UŽ POKOJ!“ rozkričala sa aj Amy, začala plakať a utiekla preč. Sirius tam ostal nemo stáť. Nič nehovoril, ani sa len nepohol. Potom sa otočil pozrel na Remusa a jednu mu vrazil. Remus spadol na zem a využil situáciu a potkol Siriusa. Remus si naňho sadol držal ho za ruky aby mu nevrazil ďalšiu.

„Sirius upokoj sa! Môžem ti to vysvetliť?!“ rozčuľoval sa Remus.

„Jasné, hneď ako ťa zmlátim!“ vykríkol Sirius.

„Au!“ vykríkol Remus keď mu Amy ošetrovala ranu na tvári.

„Tak ti treba! Nemal si sa s ním biť.“ povedala Amy a pousmiala sa.

„Ja som nechcel. To on si začal.“ nahodil nevinnú tvár a potom sa začal smiať z toho čo povedal.

„Ako malé deti.“ rozosmiala sa aj Amy a ďalej ošetrovala Remusove rany.

„Amy?“

„Áno?“

„Ten bozk pri jazere... prepáč mi to.“ zatváril sa smutne.

„Nie ty prepáč mne. Ja som sa nechala uniesť a nedbala som na to, že ty vlastne chodíš s mojou najlepšou kamarátkou. Ja som myslela iba na seba. Chcem čo najrýchlejšie zabudnúť na Siriusa a myslela som, že ..... radšej to nechaj tak. Nechcem ti narobiť problémy u Bett.“ Amy sa skotúľala slza po líci a kvapla na Remusovu ranu. Rana zmizla. Amy tomu nechápala. Jej mama myslela asi toto, že je taká neobyčajná. Amy prestala Remusa ošetrovať.

„Čo sa stalo?“ nechápal.

„Daj sem ruku!“ povedala nervózne.

„Čo je s mojou rukou??“ stále nechápal.

„Daj sem tú ruku, na ktorej máš ten škrabanec.“ súrila ho. Remus jej podal svoju ruku, na ktorej mal škrabanec od Siriusa. Amy sa skotúľala ďalšia slza na Remusovu ruku a škrabanec na nej zmizol. Remus sa zatváril prekvapene. Pozrel sa na Amy a čakal na vysvetlenie. Amy stačilo aby sa pozrela na Remusa a vedela, že stále ničomu nechápe.

„Ja nie som obyčajný človek, Remus. Môj otec nebol tiež a mama sa nikdy nedozvedela čo bol za tvora. Ja som to po ňom zdedila. Dozvedela som sa to iba predvčerom.“ zatvárila sa smutne a otočila sa chrbtom k Remusovi. Remus vstal, prišiel ku nej a objal ju.

„Si jediný komu som to povedala a možno to tak aj ostane. Tak prosím nech to ostane medzi nami.“ otočila sa k nemu a pozrela sa mu do očí.

„Sľubujem.“ povedal a pobozkal ju.

[ » na začiatok « ]