Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 26.11.2007, 13:28:12
Čítaná: 1014×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 21)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Zdravím všetkých čitateľov a fanúšikov HP. V tejto poviedke som sa zamerala na môjho obľúbeného profesora Severusa Snapa. Bola som dosť zdrvená, že ho Jo nechala zomrieť, preto som ho oživila, podobne ako Lusi, alebo Gwen. Je tu teda nový príbeh v hlavnej úlohe so Severusom. Prispôsobila som si však okolnosti a trochu aj dej. Rovnako varujem aj pred náznakmi udalostí, ktoré sa odohrávajú až v HP7. Sirius Black nezomrel, žije a dokonca učí na Rokforte OPČM. Riaditeľom je Slughorn a Snape učí svoje elixíry. - poznámka na záver - meno Yvainne sa číta ako Ivejn - oki?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola:

Túto kapitolku venujem Aderne A., ktorej meno som použila v tejto kapitole a vám ostatným prajem príjemné čítanie :)

Severus sedel vo svojej kancelárii a študoval akési papiere, ktoré mu prišli nedávno od Ministra mágie. Ale nebolo to nič dôležité. Len nejaké nové zákony, ktoré vydali na príkaz lorda Voldemorta. Všetko, čo urobil bolo, že si ich prečítal a odložil do posledného šuflíka v svojom stole. Načiahol sa za posledným výtlačkom Denného proroka, ktorý mu ráno doniesla sova a zahľadel sa zamyslene na titulnú stranu. Bola tam tvár akejsi ženy. Nepoznal ju, ale bola pomerne mladá. Usmievala sa. Volala sa Withney Watterová. Veľmi pekná plavovláska, akurát, že bola mŕtva. Aj ona sa mala dostaviť na súdne konanie, kde mali rozhodnúť o jej živote a o tom, či môže žiť ďalej vo svete čarodejníkov, keď nebola čistokrvná. Text pod fotkou oznamoval, že ju našli mŕtvu o tri dni neskôr, keď sa nedostavila na súd. Severus vedel, že mnohí radšej zvolili útek ako nezmyselné súdne konanie, ktoré aj tak skoro vždy dopadlo zle. Spomenul si na deň, keď v jeden letný, augustový deň túlajúc sa Šikmou uličkou, videl tiež na stránkach tohto časopisu tvár iného plavovlasého dievčaťa. Ona však ešte žila. Síce bola odsúdená, ale žila. No nie príliš dlho ...

Bol horúci augustový deň a Severus kráčal Šikmou uličkou, zháňajúc prísady do svojich elixírov. Pred chvíľou sa zastavil v Deravom kotlíku na pohár piva a keďže mal barman Tom plné ruky práce, chvíľu mu trvalo, kým ho obslúžil. Zatiaľ čo čakal, jeho zrak padol na titulku Denného proroka, ktorý ohlasoval: ,,Ďalší zo Smrťožrútov v Azkabane."

Na veľkej čierno - bielej fotke bola vyfotografovaná mladá žena. Veľmi dobre ju poznal. Bola to Aderna Quirellová, mladšia sestra Quirinusa Quirella. Celá čarodejnícka spoločnosť bola prekvapená z toho zistenia. Ich rodina bola predsa stará, čistokrvná a bezúhonná a teraz toho! Nikto by si nebol ani len vo sne pomyslel, že by sa také mladé, príjemné dievča mohlo stať Smrťožrútkou. Pre jej rodinu to bola zdrvujúca rana. Ani len jej brat, ktorý jej bol taký blízky to netušil. Vedel o mnohých veciach, poznal sestrinu tajnú lásku, ale netušil, prečo sa mu s týmto nikdy nezdôverila. Bol by urobil všetko preto, aby jej v tom zabránil. Na tej fotke bola za mrežami, oblečená v čiernobielom prúžkovanom odeve s otrhanými okrajmi rukávov a cez mreže k niekomu načahovala ruku. Plavé vlasy mala strapaté a tvár uslzenú a špinavú. Na prvý pohľad bolo vidno jej nekonečné zúfalstvo. Severusa striaslo, ale nebolo to chladom v miestnosti, ani dobre vychladeným pivom. Aj jemu veľa nechýbalo a mohol byť na jej mieste. Aj on mohol byť len ďalším väzňom v Azkabane, ktorý strážili dementori. A to len vďaka tomu, že prezradil Temnému pánovi, čo nemal a ohrozil život svojej milovanej Lilly. Spamätal sa, hoci pre nich bolo už neskoro. Odvrátil sa od lorda Voldemorta, ale nikomu to nesmel prezradiť. Tak znela dohoda s Dumbledorom. Mal sa stať jeho spojencom, niečo ako dvojitým agentom. Ale nebyť Albusa Dumbledora a jeho zaručenia sa zaňho, mohlo byť teraz všetko inak. Pritiahol k sebe noviny bližšie a roztvoril ich, aby si ich mohol prečítať. Čítal mlčky a rýchlo.

Do služieb Temného pána nastúpila Aderna krátko po ňom. Presne si pamätal ten deň, keď mu to prišla povedať. Bola celá rozžiarená, akoby práve vyhrala súboj s dvanásťhlavým drakom. Ale jeho to vonkoncom nezaujímalo. A potom to išlo jedno s druhým. Severus s Bellatrix a Bartym Crouchom mali k Voldemortovi najbližšie, ak sa to tak dalo povedať. Boli jeho obľúbencami. Severus mal vždy taký dojem, že Bella mala pre Voldemorta zvláštnu slabosť. Počúvala ho na slovo ako psík. Znova uprel svoj pohľad na strhanú ženu na fotografii. Dopil pivo a vyšiel z baru von na rušnú ulicu.

Slnko príjemne hrialo. Okolo krajov uličky bolo plno stánkov, ktoré ponúkali tie najrôznejšie druhy tovaru. Ale on okolo nich prešiel takmer nevšímavo. Mieril do Apatieky, aby si nakúpil, čo potreboval. Dumbledore mu dal miesto na škole. Mal učiť Elixíry. Vždy v nich exceloval, tak prečo nie? Bola to dobrá šanca ako zmeniť svoj život, i keď len zdanlivo. Z vrecka svojho čierneho habitu vytiahol nie veľmi dlhý zoznam, ktorý si pripravil a preletel ho sústredeným pohľadom.

Ozvalo sa zazvonenie mosadzného zvončeka a vo dverách malého zastrčeného obchodíka sa objavil Quirell. Tmavé vlasy mu padali do čela, takže si Severusa najprv nevšimol.

,,Prepáčte," šepol ticho, keď doňho nechtiac vrazil, ale keď zdvihol pohľad, jeho modré oči ho prebodli so skrývanou nenávisťou. Severus vedel, že Quirinius je tak trochu zbabelec.

,,Nič sa nestalo," zahučal a chcel prejsť dovnútra, ale zastavil sa. ,,Je mi ľúto, čo sa stalo Aderne."

Quirinius naňho úkosom pozrel a potiahol nosom. ,,Aj tak si myslím, že ju zatvorili neprávom. A to všetko kvôli tebe," zasyčal spurne presne vediac, z čoho ho vlastne obviňuje. Quirinius vedel, že jeho sestra tak zúfalo milovala Severusa, že ho dlhé roky tajne sledovala. Bola jeho tieňom. Dokonca zistila, že sa stal Smrťožrútom. Ale to, že sa k nim pridala aj ona, jej brat netušil. ,,Ten, kto mal putovať do Azkabanu omotaný v reťaziach ako prašivý pes, si mal byť ty! Nie ona! Ty si bol Voldemortovým poskokom, zatiaľ čo ona len lozila za tebou ako tá posledná hlupaňa!" riekol rozčúlene neuvedomujúc si, že práve prezradil viac ako kedy chcel. Ale bolo to zo zúfalstva, pretože vedel, že niet viac záchrany pre jeho sestru. A vedel, že ak to urobila, bolo to len preto, lebo chcela byť nablízku svojej láske. Niekedy si jednoducho akoby nevedela domyslieť možné dôsledky. Hlavne, čo sa týkalo záležitostí jej srdca. Severus vybuchol. Pustil ruku z dverí a chytil ho vpredu za habit, pričom ho nadvihol tak, že si Quirinius musel stať na špičky, aby dosiahol zem.

,,Ja som nikoho nenútil! To, čo robila tvoja sestra, ma nikdy nezaujímalo a ani zaujímať nebude!" ozval sa a pustil ho tváriac sa zhnusene, akoby bol len riadnou kopou trusu.

,,Keby ti skutočne záležalo na svojej sestre tak, ako sa tváriš, bol by si urobil všetko pre to, aby si jej zabránil pridať sa k Voldemortovi. Ale ty si bol zbabelý, však?" oplatil mu Severus rovnakou mincou.

,,Ty si naivný hlupák, Severus! Alebo si si ani teraz ešte neuvedomil, že Aderna ťa miluje?" zaškeril sa mu posmešne do rovnako bledej tváre, akú mal aj on. ,,Jasné, že si si to nevšimol. Načo by ti bola láska jedného pochabého dievčaťa! Si bezcitný surovec!"

Severus stál pred Apatiekou s rukami zaťatými v päsť a bez slov počúval urážky, ktoré sa naňho sypali z úst Quiriniusa. Jeho kamenná tvár a prižmúrené oči neodzrkadľovali žiadne emócie. Vždy sa vedel perfektne ovládať. To považoval za jednu zo svojich najlepších schopností, vďaka ktorej ho neodhalil ani Voldemort.

,,To, čo robila, bola len jej vec. Už som ti to povedal. A teraz sa strať, kým nevytiahnem svoj prútik! Tvoja spoločnosť mi je na obtiaž!" vmietol mu do tváre nakloniac sa k nemu.

Quirinius Quirell cúvol, pričom sa nechtiac potkol o vlastnú nohu. Quirell sa otočil a zmizol za najbližším rohom. Až potom vošiel Severus konečne do Apatieky, aby si nakúpil, čo mu bolo treba. Ale aj tak nekúpil všetko, čo potreboval. Zabudol na Salamandriu krv a sušené Mločie očká. A to len preto, čo mu ten strachopud práve prezradil.

,,Vari ja môžem za to, čo ku mne cíti? Aj tak to určite nie je pravda!" mrmlal si popod nos. ,,Len si to vymyslel, aby uľahčil svojmu svedomiu a výčitkám, ktoré ho zožierajú, lebo jej v tom nezabránil."

,,Mama, prečo neodpočívaš?!" hneval sa Severus, keď sa vrátil domov a našiel matku krivkať po kuchyni so zásterou uviazanou okolo pása, pokašliavajúc horšie ako dlhoročného fajčiara.

,,Pretože varím," odvetila pokojne. ,,Pripravujem obed, ak si si to náhodou nevšimol."

,,Dohodli sme sa, že budem variť ja," protestoval a jeho matka mu venovala krátky pohľad.

,,Prepáč mi synček, naozaj si cením tvoju snahu a starostlivosť, ale ešte jedno jedlo od teba a dostanem sa hrobárovi na lopatu skôr, ako plánujem," riekla veselo, ale úprimne. Videla však, že ho týmto priveľmi pravdivým priznaním ranila a tak sa snažila napraviť to.

,,Seve, si naozaj skvelý v elixíroch a v mnohých iných veciach, ale zlatko - za toto sa nesmieš na mňa hnevať - v kuchyni si jednoducho nepoužiteľný."

Severus si však musel priznať, že jeho matka má pravdu. Veď aj dnešné raňajky, ktoré pripravoval skoro hodinu, ledva zožral susedov pes, keď mu tak veľkoryso venoval svoju porciu.

,,Veru, neviem, kto sa o teba postará, keď sa pominiem," lamentovala, sadajúc si na kuchynskú stoličku, ktorá hlasno zavŕzgala, keď ju odtiahla od stola. ,,Prečo sa konečne neoženíš? Vieš, ako veľmi si to želám. Rada by som sa dožila aj nejakých vnúčat," dobiedzala žalostivo, zatiaľ čo Severus len zatínal zuby, hľadiac kamsi neprítomne von oblokom. Ani si len neuvedomoval, že v ruke stále zviera tašku s nákupom, ktorú si doniesol z Apatieky, keď bol v Šikmej uličke. Myslel na to, že túto tému už stokrát preberali a on jej vždy neúspešne opakoval, že sa nikdy nemieni oženiť! Nikdy! Ako mohol? Zradil by tak pamiatku ženy, ktorú tak vrúcne miloval.

,,Mama, vieš veľmi dobre, že sa nikdy neožením. Nechcem to! Taký život nie je pre mňa."

,,Ale Seve, to je hlúposť, zlatko. Možno to mne a tvojmu otcovi nevyšlo, ale to neznamená, že ty nemôžeš byť šťastný."

Keď jej syn aj naďalej zaryto mlčal a tváril sa neprístupne jej radám, prejavila sa jej pichľavá, diktátorská povaha, tak veľmi potláčaná nebohým manželom.

,,Zabudni konečne na tú humusáčku! Aj tak je už mŕtva! A okrem toho, nikdy ťa nemilovala."

,,Ako to ty môžeš vedieť!" osopil sa na matku zlostne. Dotkla sa témy, ktorá bola preňho posvätná.

Severus zaškrípal zubami. Ako to meno len nenávidel. Potter! Perfektný a dokonalý Potter! A ženatý s Lilly. S jeho Lilly! Severus preklínal to nenávidené meno, rovnako vrúcne ako aj Jamesa, jeho nositeľa. Všetko malo byť inak. Lilly sa mala zaľúbiť doňho. Jeho si mala vziať a s ním si mala založiť rodinu. Nie s Potterom!

,,Prečo si nevšímaš ostatné dievčatá? Napríklad taká Aderna Quirellová," húdla ďalej jeho matka svoje. ,,Je veľmi pekná, je milá a má ťa veľmi rada. Hodili by ste sa k sebe."

,,Nehodili," oponoval jej zaryto. ,,A okrem toho, nie je to možné," odvetil bezvýrazne.

,,Ale spravila. Bola na strane Voldemorta. A okrem toho, ona pomáhala Belle s Longbottomovcami."

Jeho matka zbledla. Netušila, že Adernu chytili. Veď ani nevedela, že aj ona je Smrťožrútka. To, že bol Smrťožrútom jej syn zistila len úplne náhodou. Nevedela si predstaviť, aké to musí byť pre Rosamunde hrozné, prísť o dcéru a znášať tak potupu i žiaľ z jej uväznenia. Ona na také niečo bola zvyknutá. Takéto pocity ju sprevádzali celý jej život, ale Rosamunde, ktorá bola citlivá a navyše taká dôstojná a z dobrej rodiny ... Aj ju zachvátila panika, keď po Voldemortovom páde začali vo veľkom chytať Smrťožrútov. Čakala, že každú chvíľu zaklopú na dvere ich ošarpaného domčeka, stojaceho blízko rieky a odvedú jej syna v okovách preč a ona ho už nikdy neuvidí. Nestalo sa tak, ale nevedela prečo. Niečo sa zrejme zmenilo, ale Severus sa jej s tým nezdôveril.

,,To je hlúposť a sprosté klamstvo!" protestovala Eileen a v očiach sa jej objavili slzy. Nemohla uveriť tomu, čo jej prezradil Severus. Určite to bol len nejaký výmysel, ktorý si aurori a nový Minister mágie vymysleli, len aby pochytali čo najviac Voldemortových stúpencov. ,,Toľká nespravodlivosť," šepla, ale znova ju pochytil dusivý kašeľ, ktorý neustával.

,,Mama!" Severus k nej podišiel a chytil ju za ruku. ,,Vieš, že sa nesmieš rozčuľovať. Nerobí ti to dobre," napomínal ju starostlivo. ,,Naozaj by si si mala ísť ľahnúť."

Eileen Snapová prikývla a dovolila svojmu synovi, aby ju odprevadil do izby. Jej stav sa do večera ešte viac zhoršil a Severus musel privolať lekára, ktorý skonštatoval, že veľa času jej už neostáva. Eileen Princová - Snapová trpela akousi mukelskou chorobou, s ktorou si čaromedici od Sv. Munga nevedeli poradiť.

Prebudila sa uprostred noci. V izbe horela len svieca s mätovou vôňou, ktorú nechal horieť jej syn, aby sa jej ľahšie dýchalo. A on sedel na stoličke pri posteli s hlavou vyvrátenou na bok. Tiež spal. Eileen si pri pohľade na svojho syna vzdychla. Bolo na ňom vidno, aký je strhaný a ubitý životom. A to mal iba 21 rokov. Bolo toho naňho priveľa. Nikdy to nemal ľahké. A ona to dobre vedela. Nikdy neboli majetný a jej syn neraz chodil otrhaný, alebo vo veciach o pár čísel väčších, v ktorých sa doslova topil.

Spomenula si na deň, keď sa narodil, a keď jej ho priniesli. Bol to veľmi ťažký a bolestný pôrod. Ale všetka tá bolesť stála za to, lebo jej priniesli to najkrajšie dieťa pod slnkom. Alebo skôr pod hviezdami, pretože Severus sa narodil za jasnej noci, keď sa jej zdalo, že hviezdy ešte nikdy nesvietili jasnejšie. Vtedy ju napadlo, že jedna hviezda spadla z neba aj pre ňu. Hľadela zasnene von oknom na atramentovú oblohu a rozmýšľala, aké meno dá svojmu synovi.

,,Severus. Áno, budeš sa volať Severus," šepkala drobnému chlápätku, pokojne spiacemu v bielej perinke. Vedela síce, že najjasnejšia hviezda na nebi je Sirius, ale Severka bola podľa nej omnoho krajšia a meno Severus omnoho zvučnejšie. Aj vtedy pokojne spinkal.

Jej oči padli na jej svadobnú fotografiu, kde ju jej manžel ešte šťastne objímal a smiali sa. Svojho muža milovala. Nie darmo sa vravelo, že láska je slepá. Vždy si myslela, aká je šťastná, ale bol to len klam. Tak ako veľmi svojho muža milovala, tak veľmi ju on nenávidel. Na ich syna sa ledva pozrel, nie to ešte vľúdne. Stal sa z neho povaľač, tyran a ožran. Severus už ako malý neraz schytal poriadny výprask. A ona ho ani nemohla brániť, lebo nevládala. Často sa aj ona dobitá krčila v kúte, zakrývajúc si uši, aby nepočula synov žalostný krik a nárek, čakajúc, kedy to všetko prejde, ustane a znova bude pokoj a ticho, lebo jej opitý manžel odíde z domu do krčmy, alebo sa zvalí na gauč a zaspí. Severus však nebol hlúpy. Vedel sa brániť, no najradšej sa schovával, keď bol doma jeho otec. A ani jeho matka na tom nebola inak. Eileen prebehol pred očami celý jej život.

Nečudovala sa, že z jej syna vyrástol tichý a uzavretý mladík. Jediný človek, ktorého k sebe pripustil, bola tá malá humusáčka Lilly Evansová. Eileen to nikdy nepriznal, ba ani slovkom nenaznačil a ona aj napriek tomu vedela, čo k nej cíti. Hovorili zaňho jeho oči, ktoré ju pozorovali s toľkou láskou a obdivom, až jej neraz stislo srdce. Vedela totiž, že ona nerastie pre jej syna. To by bolo príliš krásne, keby to bola pravda. A preto ju nevedela vystáť. O pár rokov neskôr zistila, že sa skutočne nemýlila. Lilly si vzala Jamesa Pottera a jej syn sa zmenil. Zatrpkol. A pridal sa na stranu Voldemorta. Hoci to spravil hneď po skončení školy a nič jej neprezradil, dozvedela sa to len náhodou. A ani vtedy sa ho na nič nepýtala. Eileen ho ani nepovzbudzovala, ani neodrádzala. Nechala ho žiť svoj život. Lenže Voldemort padol a s ním mali padnúť všetci jeho verní. Teda aj jej syn mal byť uväznený a odsúdený. No nestalo sa tak a ona ani len netušila prečo. Už dávno sa jej prestal zdôverovať. Jeho zatrpknuté srdce stvrdlo.

Za oknom sa začalo brieždiť. Eileen bola veľmi, veľmi unavená. Jej otupená a malátna myseľ si potrebovala oddýchnuť, rovnako ako jej telo. Jej čas sa blížil. Vedela to, cítila, že smrť je blízko. Klopala jej na dvere a vchádzala drzo a bez pozvania. A ona ju rada prijme ako najlepšiu priateľku, pretože ju konečne vyslobodí z okov tohto sveta, ktorý ju tu držal už skoro šesťdesiat rokov. Eileen venovala svojmu synovi posledný milujúci pohľad. Zavrela oči a ticho, nečujne hýbala perami, vyslovujúc nemú prosbu, o ktorej sa vraveli len legendy.

Azkaban - väzenie pre čarodejníkov - stál na holej, opustenej skale niekde uprostred mora, kde sa morské vlny trieštili o jeho ostré kamene. Vysoká, chmúrna budova z hladkého kameňa vôbec nepôsobila prívetivo. Bola odpudzujúca a strašidelná. A strážili ju tie najohavnejšie stvorenia, ktoré čarodejnícky svet mal. Boli to Dementori. Odpudivé stvorenia, zahalené čiernymi plášťami a odpudivým hnilobným zápachom, vysávajúce odvšadiaľ šťastie a radosť.

V jednej z najvyšších ciel sedela na chladnej zemi pripútaná mladá žena. Jej štíhle telo sa otriasalo návalom vzlykov. Jej zápästia ťažili železné okovy, ktoré jej jemnú kožu zodrali do krvi. Kedysi jemné, upravené plavné vlasy boli pochlpené a špinavé, rovnako ako jej uslzená a umazaná tvár, ruky, bosé nohy. Aderna sa krčila pri stene, schovaná v tmavom kúte. Jej život bol už teraz ukončený. Ale ona na to nemyslela. Myslela na svoju matku, ktorá sedela užialená na súde Wizengamontu spolu s jej otcom a bratom a počúvali celé pojednávanie ako aj rozsudok. Videla, ako k nej naťahuje ruky a jej plač prerastá do hystérie, keď ju odvádzali. Aj jej otec, ktorý držal matku pevne v náručí sa neubránil slzám. Videli sa naposledy. Aderna len ticho plakala. Venovala im posledný pohľad, pretože inak sa s nimi rozlúčiť už nemohla. Nikto ju neobhajoval, nikto sa za ňu nepostavil a nepovedal, že skoro všetko z obvinení je len falošná, vykonštruovaná lož. Vraj spolu s Bellou mučila Longbottomovcov, až kým nezošaleli, ale nebola to pravda. Ona sa na to nemohla ani pozerať a pod zámienkou sa od Belly vytratila, zatiaľ čo ona sa v ich mučení priam vyžívala. Nepochybovala, že to práve ona ju do toho namočila a podlo a krivo ju obvinila z činu, ktorý spáchala ona sama. Ale ani ona nebola celkom nevinná. Predsa len zabila. Hoci to urobila v šoku a vlastne nemala na výber. Ak by to nespravila, bola by mŕtva ona. Temný pán nemal zľutovania. Takže predsa mala ruky poškvrnené nevinnou krvou. Nebola jediná, koho v ten deň odsúdili. Pred ňou tam bola aj Bellatrix Lestrangeová, Barty Crouch a iní. Ona bola posledná.

Áno, mohla lamentovať a preklínať chvíľu, keď sa pridala k Voldemortovi a smrťožrútom, ale ona to nespravila. Jej kalný pohľad padol na tetovanie na jej ľavom predlaktí. Teraz jej bolo na nič. Ich Pána porazil len ročný chlapček.

Z vedľajšej cely sa ozvalo psie zavytie. Mesiac bol v splne a jeho striebristé lúče prenikali aj k nej. Jej pery sa roztiahli v smutnom, nostalgickom úsmeve, keď si spomenula na muža, do ktorého bola toľké roky beznádejne zamilovaná. Ani tento sen sa nikdy nestane skutočnosťou. Ale ona bola vďačná za každú chvíľku, ktorú mohla stráviť v jeho prítomnosti bez toho, aby vedel, čo k nemu cítila. Sprvu si myslela, že na to príde sám, ale on k nej bol viac ako nevšímavý. Bol chladný a neprístupný. Presne taký, aký bol už na škole, jej milovanom Rokforte. Ale Aderna aj tak nestrácala nádej a verila, že raz si ju všimne a snáď aj on zahorí takou vrúcnou láskou k nej, akou ho ľúbila ona. Nestalo sa tak. A ona stratila aj tú poslednú kvapku nádeje, ktorú v sebe živila. Ale nezanevrela naňho preto. Nemohla, veď ho milovala.

Poznala ho možno lepšie ako on poznal sám seba. Vedela, že niekde tam, hlboko vnútri sa v ňom skrýva nejaký cit, ktorý len potrebuje prebudiť a prebrať k životu. A ona to nedokázala. Pre ňu bol navždy stratený, ale priala si, aby raz našiel svoje šťastie a lásku, pretože on si to zaslúžil. Napriek tomu, čo robil a aký bol, zaslúžil si aj on spoznať lásku a šťastie, hoci nie s ňou.

Aderna si vzdychla a studené nohy skrčila viac pod seba, aby si ich ako - tak zahriala. Keď sa posunula, reťaze, ktorými bola pripútaná k studenej stene, pokrytej vlhkosťou a zelenkavým, slizkým povlakom - smutne zazvonili. Ako umieráčik z veže starého kláštora, ktorého zvuk sem doliehal, kto vie odkiaľ, vzdialený a tichučký, že ho ledva bolo počuť kvôli svišťaniu vetra a hukotu rozbúrených vĺn.

Aderna si spomenula na chvíľu, keď ho zazrela po prvýkrát. Vtedy sa čas pre ňu zastavil a všetko navôkol zmizlo. Stojac na vlakovom nástupišti nevnímala hurhaj spolužiakov, ani rady rodičov, či podpichovanie brata. Boli len oni dvaja. Vtedy ešte vôbec netušila, kto to je. To sa dozvedela až od svojho brata, keď jej to prezradil, lebo ho s tým donekonečna otravovala. A nezabudol jej ho farbisto opísať aj so všetkými tými neslávnymi príhodami, ktoré mu s takou radosťou vyvádzal Sirius Black s Jamesom Potterom. Ich dvoch naozaj nenávidela a neznášala preto, čo mu robili. Bol pre ňu mýtickým hrdinom, ktorého si vysnívala, a ktorý sa zrazu zjavil v jej skutočnom svete. Pre ňu bol samotným Diom. Najúžasnejším spomedzi všetkých. Všetko to však malo jednu, jedinú chybu. On ani nevedel, že existuje a ona bola príliš hanblivá na to, aby mu to čo i len naznačila. Sama si vybrala svoju cestu, po ktorej ticho a nebadane kráčala po jeho boku, netušiac, že ide cestou, ktorá ju zavedie priamo do Azkabanu a nemilosrdného náručia ohavných Dementorov.

Aderna sa strhla. Vo vedľajšej cele sa ozval zúrivý brechot psa. Netušila odkiaľ sa tam to zviera dostalo, alebo ako si ho tam Sirius Black prepašoval. To on mal celu skoro oproti nej. Niečo sa zmenilo. Vzduch ochladol a na vlhkých stenách sa vytvorila tenká vrstva klzkého ľadu. Striasla sa od zimy a s vytreštenými očami čakala, čo príde. Pes znova zavrčal a ona zbadala akýsi pohyb. Pred jej celou sa vznášal Dementor. A nebol sám. O malú chvíľku sa k nemu pridal ďalší a potom prišiel ešte jeden. Aderna sa striasla. Hľadela na tri čierne tiene v kapucniach, ako kostnatými rukami zvierajú mreže jej cely. Do jej uší doľahol čísi výkrik. Strhla sa. Pamätala sa, čo sa učili o Dementoroch v škole. Živia sa najtajnejším strachom a treba proti nim bojovať len šťastnou spomienkou a kúzlom Patronusa. Ale ako, keď jej prútik bol hneď po súde zničený? Ani na šťastnú spomienku si nevedela odrazu spomenúť. Ako naschvál k nej prichádzali len tie nešťastné. Aderna vedela, kvôli čomu prišli. Boli hladní a ona im dnes poslúži ako hlavný chod.

Horko - ťažko si kľakla na kolená, nedbajúc na to, že kamenná dlážka je celá premrznutá. Zopla ruky a okovy protestne zarinčali. Hodnú chvíľu hľadela na malé okienko a v mysli sa lúčila so všetkým, čo doteraz poznala. Jej trasúce sa pery začali odriekať tichú modlitbičku, ktorú ju naučila ešte jej stará matka, pochádzajúca z jedného starého národa. Tá modlitba mala zvláštnu moc. Ale ani jej starká si ju už presne nepamätala. Hoci bola Wardenka, nebola strážcom a tajomstvá Wardenov poznali skutočne len niektorí vyvolení. Vedela však, že ochranu nemôže žiadať pre seba a musí plynúť zo srdca. To bolo najdôležitejšie. Len tak bude mať tá žiadosť účinok.

Sirius Black sedel v podobe psa v zadnom kúte svojej cely. Keď zacítil blížiacich sa dementorov, vždy sa premenil. Teraz bol skutočne rád, že sa stal animágom a vôbec mu neprekážalo, že nie je registrovaný. Nebol ním ani James Potter za svojich čias a ani ten malý zradca Peter Pettigrew. Sirius sedel a počúval čudné slová, ktoré sa niesli z úst Aderny Quirellovej. Akoby niekoho začarovávala. Hoci hovorila ticho, on ju jasne počul ako šepká: ,,Dum spíró, spéro et interpelló um Wardenó protectión, per té, Severus, per té. Ex abudantia cordis loquitur os mea. Mors mea, erit vita tea. Ad finem seaculorum."

Siriusa napadlo len jedno. ,,Tej babe totálne preskočilo." Kto by inak žiadal o ochranu akýchsi Wardenov? A ešte pre Severusa!

,,Dúfam, že tým nemyslela Snapa!" pomyslel si v duchu. Iného Severusa totiž nepoznal.

Počul, ako tých pár viet opakuje stále a dookola. Ani nevedno prečo, ale prišlo mu jej ľúto. Bola to síce Smrťožrútka, ale vedel, že ak by niekoho mali Dementori navštíviť, poslal by ich s radosťou za svojou sesternicou Bellatrix. Sirius hľadel ako sa Dementori dostali dovnútra a obkľúčili ju. Nebránila sa, keď ju začali vysávať. Žiadne vzlyky, ani slzy. Ešte stále k nemu doliehali posledné slová tej prapodivnej modlitby.

,,Mors mea, erit vita tea. Ad finem seaculorom," pristihol sa, ako si v mysli odrieka koniec modlitby vedno s ňou. Potom zrazu stíchla.

Aderna už nič nevnímala. Bola prázdna. Už necítila ani strach, ani zúfalstvo. Necítila absolútne nič. V otvore jej cely sa objavil ďalší Dementor a stal si pred ňu, ešte stále kľačiacu na studenej zemi. Nahol sa k nej. Hnilobnými, kostlivými rukami chytil jej tvár do dlaní a otvoril svoje ústa. Vysával z nej posledné zvyšky života. Keď ju o pár sekúnd pustil, padla na zamrznutú dlážku mŕtva. Dementori sa začali z jej cely vytrácať. Nocou sa ozvalo smutné psie zavytie, sprevádzané divokým, šialeným smiechom, z ktorého naskakovali zimomriavky. Nikto ani len netušil, že slová, ktoré vyriekla sa niesli z jej úst ďaleko, hľadajúc svoj cieľ, ktorý aj našli. Ani ona sa už nedozvedela, že jej žiadosť o ochranu bola vyslyšaná. Dokonca si to neuvedomovalo ani malé dieťa spiace v drevenej kolíske. Dievčatko len zamrnčalo a spalo pokojne ďalej.

Keď sa Dementori vytratili, Sirius sa znova premenil a podišiel k mrežiam svojej cely, hľadiac na nehybné telo Aderny Quirellovej. Nevidel veľa. V jemnom svite mesiaca zahliadol len kúsok jej bledej tváre. V oku sa mu zaleskla slza ľútosti, nad tou pochabou mladou ženou a mreže zovrel tak silno, až mu obeleli hánky na ruke. Z hrdla sa mu vydral strašný výkrik plný smútku a bolesti.

Keď sa Severus ráno prebudil, našiel svoju matku ležať v posteli mŕtvu. Aspoň smrť k nej bola zhovievavá, ak už k nej nebol prajný život. Pohreb mala jednoduchý a skromný. Okrem Severusa a Dumbledora sa na ňom zúčastnilo asi desať dalších ľudí, ale Severus ich nepoznal. Asi týždeň na to, sa ich rodný dom záhadne zrútil. Muklovia hovorili o výbuchu plynu unikajúceho z prasknutého potrubia. Nikto netušil, že sa nejednalo o žiadny výbuch.

V ten neskorý večer stál pre domom mladý muž a v ruke zvieral neveľký kufor. Bol celý v čiernom a rovnako čierne vlasy mu padali do bledej, smutnej no odhodlanej tváre. V druhej ruke držal svoj ebenový prútik a mieril ním na dom.

,,Bombarda Maxima!" zvolal a spokojne hľadel ako sa dom - kameň po kameni - zbortil a do vzduchu sa okrem plameňov ohňa vznieslo aj mračno prachu. Vydýchol si, akoby sa zbavil niečoho, čo ho toľké roky ťažilo. Odložil svoj prútik a zdvihol kufor. Čakal ho jeho nový domov. Neveľký, ale celkom pekný domček na Pradiarskej uličke, učupený medzi ostatnými.

Nasledujúce ráno bolo plné správ o smrti Aderny Quirellovej, ktorej Ministerstvo mágie smrť chcelo ututlať, pretože si neustrážilo Dementorov, ktorí dievča zahubili najhoršou smrťou. Svojím povestným bozkom Dementora. Netušil, že Aderna zomrie práve takouto strašnou smrťou, keď jej nie len vysajú z tela život, ale aj všetko šťastie. No to sa jej aj tak rozplynulo medzi prstami, vo chvíli, ako ju chytili a uväznili.

Severus si pri tej ťaživej spomienke vzdychol. Minulosť ho predsa len dobehla, akoby mala obuté sedemmíľové čižmy. Márne sa snažil zabudnúť a utiecť pred ňou. Ona mu dala len nepatrný náskok a znova ho dostala.

Z myšlienok ho vyrušilo tiché zapišťanie. Pootvoreným oknom práve vletela Vampi. Zakrúžila nad stolom a zavesila sa na lampu, stojacu na jeho stole. Otrčila mu drobnú nôžku a on jej z nej stiahol správu.

,,Kto si z teba spravil poštového holuba?" opýtal sa jej zamračene a prebehol odkaz pohľadom. Hneď nato pokrútil hlavou a uškrnul sa.

Severus tam bol o desať minút skôr. Zima sa mu zabárala do tela a objímala ho svojím chladným náručím. Ale nečakal dlho. Aj Yvainne prišla trošku skôr.

,,Kam ma to vedieš?" chcel vedieť, ale ona sa len zasmiala. ,,Skús hádať," riekla veselo a chytila ho za ruku.

,,No, už mi to je jasné," na tvári sa mu ukázal pochybovačný úškrn, keď sa blížili k Zúrivej vŕbe. Veľmi dobre si pamätal na to, čo mala zariadiť. Mala nájsť vhodné miesto, kde by sa mohli nerušene stretávať. A ona ho našla, hoci pomerne neobývateľné, a preto ho mala aj upraviť. A zrejme to spravila. Inak si tú nočnú vychádzku vysvetliť nevedel. Dokonca ho prinútila zavrieť oči a on ju hundrajúc predsa len poslúchol. Viedla ho za ruku ako slepca, ale stálo to za to. Vôbec to tam nespoznával.

,,Mala som na to veľmi dobrý dôvod," šepla a konečne sa ukázala, pritúliac sa k nemu. Severus ju pohladil po tvári a zovrel ju vo svojom náručí, prisajúc sa na jej horúce pery. Tento večer bude zase patriť len im.

P.S. Dávam si malú pauzičku, len neviem akú malú - týždeň, viac? Potrebujem si naozaj trochu oddýchnuť. Ďakujem za pochopenie a buďte trpezlivý - ako sa vraví - trpezlivosť ruže prináša - vám ale prinesie nové kapitoly o Seviem a Yvainne :)

,,Pokým dýcham, dúfam a žiadam o ochranu Wardenskú pre teba, Severus, pre teba. Z plnosti srdca hovoria moje ústa. Moja smrť bude tvoj život. Až naveky."

Len kvôli tebe ...