Kapitola:
Pridaná: 25.11.2007, 18:53:12
Čítaná: 843×
Hodnotenie: (počet hlasov: 25)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Zdravím všetkých čitateľov a fanúšikov HP. V tejto poviedke som sa zamerala na môjho obľúbeného profesora Severusa Snapa. Bola som dosť zdrvená, že ho Jo nechala zomrieť, preto som ho oživila, podobne ako Lusi, alebo Gwen. Je tu teda nový príbeh v hlavnej úlohe so Severusom. Prispôsobila som si však okolnosti a trochu aj dej. Rovnako varujem aj pred náznakmi udalostí, ktoré sa odohrávajú až v HP7. Sirius Black nezomrel, žije a dokonca učí na Rokforte OPČM. Riaditeľom je Slughorn a Snape učí svoje elixíry. - poznámka na záver - meno Yvainne sa číta ako Ivejn - oki?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Wardenský osud 2 » Očká mušky Zlatoočky 3 » Nežný opilec 4 » Muž dvoch tvárí 5 » Rozhádaní 6 » Prízrak minulosti 7 » Tajomná neznáma 8 » Bozk 9 » Aké to je? 10 » Nový riaditeľ 11 » V Zakázanom lese 12 » Žeby zmena? 13 » Tvrdá realita 14 » Hnutie odporu 15 » Vianočný darček 16 » Škriekajúca búda 17 » Vyslyšaná žiadosť 18 » Sheela ... 19 » Patronus 20 » Bosorka Bellatrix 21 » Mŕtvy medzi živými 22 » Epilóg

Severus sa zobudil ako prvý. Zdalo sa mu, že ešte nikdy nemal krajšie ráno. Akoby z neho opadla ťarcha tých rokov a tá kopa problémov a starostí.

,,Mal som niekedy vôbec krásne ráno?" napadlo mu. Akosi si na to nevedel spomenúť. Bolo to zvláštne, ale cítil sa tak spokojne, tak ... šťastne. A tento pocit bol preňho celkom nový. Dokonca sa usmieval. Nikdy predtým sa neusmieval bez príčiny. Nemal na to dôvod. A odrazu bolo všetko iné. Aj deň sa mu zdal byť jasnejší. Konečne mal dojem, že má jeho život aspoň nejaký zmysel.

Hebké ženské telo sa vedľa neho pomrvilo, pritúliac sa k nemu ešte viac. Yvainne ešte spala. Nechcel ju budiť. Bolo priveľmi príjemné držať ju v náručí a len tak ju nerušene pozorovať. Bola naozaj krásna. Hviezda, ktorá spadla z neba len kvôli nemu.

,,Prečo som si to nevšimol skôr?" uvažoval, keď jej očami láskal tvár. Vpíjal do seba ich jemné črty a veľmi sa usiloval, aby odolal jej čaru a nepobozkal ju. Ale jeho spokojnosť zastrel mrak obáv. Na malú chvíľu ho znova prepadli pochybnosti a obavy, ako to teraz bude všetko ďalej.

,,Nemysli na to teraz, Severus," šepla Yvainne ospalo a preplietla si prsty s jeho. Jeho ruka jej totiž spočívala na nahom brušku a jej dotyk ju príjemne hrial.

,,Ako dlho si už hore?" ozval sa prekvapene.

,,Dosť dlho. Viem, že si ma pozoroval, keď som spala," odvetila pobavene.

,,Skôr, keď si sa tvárila, že spíš," poznamenal nevrlo, ale dlho sa nemračil. Znova mu na perách zahral úsmev. Stále ho prekvapovala. Bola proste úžasná a musel pripustiť, že bola skutočne aj jedinečná.

,,A prečo si nič nepovedala?" opýtal sa po chvíli ticha.

,,Páčilo sa mi to," odvetila rozkošne a Severus si len trpiteľsky vzdychol.

,,Ty si jednoducho nenapraviteľná," zamrmlal a veľmi ochotne ju pobozkal, keď k nemu otočila svoju žiariacu tvár.

,,Severus?" zašepkala vychutnávajúc si jeho bezprostrednú blízkosť.

,,Hm?" ozval sa stručne, plne zaneprázdnený a sústredený znamienkom na jej krku.

,,Veselé Vianoce," zaželala mu znova.

Zarazil sa. Vôbec si neuvedomil, aký je dnes deň. Preňho boli doteraz všetky dni rovnaké, bezútešné a nemenné. Čierne a protivné a on sa každé ráno prebúdzal s pocitom, že ich musí prežiť. Len prežiť, aby mohol ísť ďalej, deň za dňom.

Dnes však bol ten pocit iný a nový. Bol jedinečný. Zahľadel sa na jej ruku, ktorá mu spočívala na hrudi tak majetnícky. Ešte stále mala na zápästí uviazanú tú červenú mašličku. Aj ona si všimla jeho zadumaný pohľad a uškrnula sa.

,,Žiaľ, svoj dar si si ... otvoril ... už v noci," zasmiala sa veselo.

Severus však nereagoval a aj jej veselý smiech vystriedal jemný úsmev. Ťarcha toho, čo vlastne vykonal naňho dopadla až teraz a so všetkou svojou váhou.

,,Yvainne, ... ja ..." odmlčal sa hľadajúc vhodné slová. Vzal medzi prsty prameň jej gaštanových vlasov a jemne ho poláskal. ,,Nikdy v živote som nedostal krajší a vzácnejší dar." Severus nevedel ako to slovami lepšie vyjadriť. Ešte nikdy nič také hovoriť nemusel, nie to sa tým ešte trápiť. Nikdy nebol viac zmätený zo svojich citov, ako bol teraz. A to všetko bolo preňho úplne nové.

,,Ani ja, to mi môžeš veriť," povedala úprimne hľadiac mu do čiernych očí.

,,Čo s nami bude teraz?" ozval sa, uchopiac jej tvár do dlaní. ,,Ak niekto príde na to, že sa stretávame, vyhodia ma. A ty vieš, že to nemôžem dopustiť."

,,Viem. Ale ty vedz, že sa ťa odmietam vzdať," vyhlásila vzdorovito, oprúc si bradu o jeho nahý hrudník.

,,Yvainne," hlesol, prižmúriac oči.

,,Severus, neboj sa. Nikdy by som neohrozila tvoje ... poslanie. Ver mi. Nájdem miesto, kde sa budeme môcť stretávať, uvidíš. Len mi dôveruj." V hlase mala toľko odhodlania, ako aj v očiach nádeje. Ako ju mal odmietnuť? Nebol toho schopný.

,,Severus?" ozvala sa a oči jej šibalsky zaiskrili.

,,Áno?" pohladil ju po líci.

,,Som hladná," odvetila s nebezpečne zvodným úsmevom.

Severusov pohľad padol na hodinky. Bolo skoro pol deviatej ráno. ,,No, raňajky ešte stihneme, ak sa poponáhľame," odvetil, ale ona sa rozosmiala.

,,Čo je?" opýtal sa so zvraštením obočím.

,,No, moje raňajky sú tu," šepla a nahla sa k jeho perám, ktoré sa znova zvlnili v úsmeve. Až teraz pochopil.

,,A čo by ste si želali, madam?" opýtal sa, keď ju chichotajúcu sa prevalil pod seba a ona sa zaborila hlbšie do perín, pevne ho objímajúc.

,,Na začiatok ... by som si dala pár bozkov," odvetila veselo a on jej s radosťou vyhovel.

V dome na Grimmauldovom námestí číslo 12 bolo rušno. Až priveľmi a chvíľami aj horúco. Členovia Fénixovho rádu boli zabratí do veľmi živej diskusie.

,,Tak čo budeme robiť?! Jeho moc a počet stúpencov rastie!" rozčuľoval sa Sirius.

,,Sirius, pokoj," snažil sa ho upokojiť Remus Lupin.

,,Ako mám byť pokojný?! Vysvetli mi to, Remus! Okrem toho ani nevieme, kde sú deti a čo s nimi je!" zvolal zúrivo.

,,Čo sa to tu deje?" opýtala sa žoviálne Nymphadora, ktorá sa práve objavila vo dverách kuchyne.

,,Dora!" zvolal prekvapene Remus pri pohľade na svoju manželku. ,,Mala si ostať doma. Vieš, že je to nebezpečné," karhal ju jej manžel.

,,Dávam si predsa pozor," odvetila a dovolila, aby ju objal a pobozkal. Ale jeho ustarostený výraz z tváre nezmizol.

,,To hovoril aj Divooký," dodal zamračene. Všetci dobre vedeli, ako skončil. Pri preprave Harryho do bezpečia boj jedným z tých, ktorý zahynul. A bol to pritom ten najskúsenejší auror, akého kedy poznali.

,,Remus, nechce sa mi sedieť doma, keď viem, že ste všetci tu a plánujete ako na Temného pána," povedala nedajúc sa odradiť. Pretlačila sa okolo neho a opatrne si sadla za stôl.

,,Vitaj, moja milá," pozdravila ju Molly a podala Remusovi vankúšik, aby ním podložil Dore chrbát. Pre lepšie pohodlie. Bola totiž tehotná a v pokročilom štádiu.

,,Uvarím ti čaj?" opýtala sa jej.

,,Ďakujem, dobre mi padne," odvetila a započúvala sa do rozhovoru.

,,Jediné fakty, ktoré poznáme sú, že nový minister pracuje pre Voldemorta. Zrejme ho ovláda kliatbou, ale to je teraz jedno. Vieme, že ho na slovo poslúcha. Ďalší dôležitý fakt je ten, že riaditeľom na Rokforte je Snape a sú tam aj Carrowovci. Čiže sú len traja. Ak budeme chcieť prísť na Rokfort v prípade potreby, nemal by to byť problém, prevziať nad ním kontrolu. Ani Snape nie je taký hlúpy, aby proti nám išiel. Nemajú prosto šancu," rečnil Kingsley Shacklebolt.

,,Lenže aj tak nemôžeme nič robiť, pokiaľ nevieme, čo Harry robí alebo kde je," zahundral Arthur Weasley.

,,Správne," pritakala Molly a postavila šálku s pariacim sa čajom pred Doru.

,,Myslíme si, že boli na ministerstve a teraz o tom ani nepochybujem, keď z dverí pracovne Umbridgeovej zmizlo oko Divookého," zahundral Kingsley. ,,Stále mi však nie je jasné, čo tam hľadali. Ale to sa asi ani nedozvieme."

,,Niečo hľadajú. Po niečom pátrajú, to viem určite," odvetil Remus.

,,Lenže aj Voldemort po niečom pátra," skočil mu do reči Sirius, ktorý bol hodnú chvíľku ticho. ,,Čo ak by sme nejakého smrťožrúta zajali a vypočúvali ho? Možno sa dozvieme viac," nadhodil.

,,Nemyslím si to," protirečil mu znova Remus. ,,Pozri, nemyslím si, že je to zlý nápad, ale pochybujem, že sa Temný pán niekomu so svojimi plánmi zdôveruje."

Sirius musel uznať, že má jeho starý priateľ pravdu.

,,Tak čo budeme robiť?" opýtal sa Arthur skleslo.

,,Čakať," odvetil Kingsley a vylial do seba obsah pohára, ktorý stál na stole pred ním.

Nikto z nich sa neunúval počúvať šomranie starého domáceho škriatka, ktorý sa krčil v skrinke pod dresom.

,,Kreatcher vie, čo hľadá ten chlapec, vie, ale nikomu to neprezradí. Jeho pán si ho neváži, zato chlapec mu vrátil retiazku, ktorú Kreatcherovi ukradli. Chlapec je dobrý, nie ako jeho pán," šomral si starý škriatok popod svoj dlhý, tenký nos. ,,Chlapec hľadá Horcruxy, áno, hľadá a pomstí smrť jeho pána Regula. Kreatcher to nemohol. Ale chlapec ho pomstí!"

Severus sa za Rokfortskou bránou odmiestnil na miesto, kam ho nasmeroval Phineas Nigellus. V jednej ruke zvieral svoj prútik a v druhej ruke Chrabromilov meč. Ocitol sa na neznámom mieste. Bol niekde v lese. Najprv rozmýšľal, kam ho má dať, aby sa k meču náhodou nedostal nik iný. Zrak mu padol na zamrznuté jazero. Namieril naň prútikom a po neverbálnom kúzle sa v ľade urobila neveľká diera. Vybral meč a spustil ho do vody. Otvor naspäť začaroval a voda znova zľadovatela. Potom si vyhliadol vhodné miesto na úkryt, zmazávajúc sa sebou stopy v snehu, ktorý mu chrupčal pod nohami. Vytiahol znova svoj prútik a zašepkal: ,,Expecto Patrunoum!"

Z jeho prútika vystrelila strieborná laň a bežala na kraj lesa, kam ju poslal. Mala prilákať Harryho k jazeru a k meču. Severus zatiaľ ticho čakal. Bol taký sústredený a zamyslený. Ale nečakal dlho. Nie príliš. Znova zočil svoju laň a za ňou kráčal Harry.

,,Podarilo sa to," pomyslel si, hoci to ešte nebol koniec. Vedel, aký je Potter, a že sa možno nedovtípi. Ale mýlil sa v ňom. Laň zastala na mieste, kde ležal meč a zmizla. Harry pobehol za ňou a vrhol sa na kolená k jazeru. Severus si už naozaj myslel, že nič nezbadal, keď videl ako Harry vytiahol prútik a kúzlom rozbil ľad. O chvíľu na to so seba zhodil vetrovku i sveter a skočil do vody.

Severus sa zľakol. Nevedel, aká je voda hlboká a netušil, že to nebol jeho najlepší nápad, hodiť ho tam. Ubehlo pár sekúnd a on sa bál, že bude musieť opustiť svoj úkryt a ísť ho zachraňovať. Ale nemusel. Odkiaľsi sa vyrútil Ronald Weasley a načiahol sa do ľadovej vody za priateľom.

,,Žije," zahundral si uľahčene Severus. ,,Vďaka Merlinovi!" Srdce mu búšilo až niekde v hrdle. Bol čas zmiznúť. Harry mal meč a jedna z jeho úloh bola splnená. Keď sa odmiestnil, ocitol sa znova pred bránou Rokfortu. Hľadel do jeho rozsvietených okien a spomenul si na Yvainne. A na Lilly. Až teraz mu došlo, že jeho Patronusom je stále laň. Presne taká, ako Patronus nebohej Lilly Potterovej.

,,Znamená to, že moje srdce stále patrí Lilly?" opýtal sa smutne hľadiac na mesiac, ktorý bol práve v splne. Odpoveď neprišla. A nebolo to prvýkrát. Trpko si povzdychol sa vykročil smerom k hradu. Vedel, že Yvainne ho bude čakať. Jeho nálada sa predsa len trošku zdvihla a on sa usmial. ,,Kto vie, či jej niečo napadlo?"

Vianočné prázdniny sa chýlili ku koncu. Už pozajtra sa mali vracať študenti na Rokfort a Yvainne ešte stále nenašla miesto, kde by sa mohli so Severusom tajne stretávať. Jediná miestnosť, ktorá bola dostupná bola na siedmom poschodí, ktorú skoro všetci poznali. Tú teda použiť nemohli. A bola v škole. Yvainne si predstavovala, že to bude skôr niekde mimo školy, ale napriek tomu dosť blízko. Lenže kde? Pozrela sa na hodinky. Severus odišiel skoro pred dvoma hodinami. Ale nevolal ho Temný pán. Hoci jej to nepovedal, vedela, kam ide. A bral so sebou meč Richarda Chrabromila. Nie, že by ním išiel niekoho zabiť, to nie. Išiel ho odovzdať. Poobede ho z pracovne volal Phineas Nigellus, že vraj vie, kde sa tí traja nachádzajú a prezradil mu to. Hneď na to sa Severus vychytil aj s mečom, ani sa s ňou len nerozlúčil. Ale chápala ho. Toto bolo dôležitejšie ako bozk na rozlúčku. Tiež by bola urobila to isté.

,,Tak ako, má ho?" opýtala sa Yvainne sediaca na podobločnici v jeho spálni. Tušil, že ju tam nájde. Okolo nej krúžila Vampi.

,,Čo či má a kto?" ozval sa nesústredene, zobliekajúc si kabát.

,,Predsa Harry ... ten meč," odvetila, hladkajúc ukazovákom Vampi po chrbátiku hebkom ako zamat, keď jej pristála na kolene.

Severus sa už - už chcel spýtať odkiaľ to vie, ale zdržal sa.

,,Áno, má ho. A dúfam, že ho aj dobre využije," zahundral.

,,Nebuď skeptický," riekla hľadiac naňho zamyslene. Veľmi dobre vedela, že toho chlapca vždy podceňoval a nikdy mu veľmi neveril.

,,Vieš, možno sa ti to bude zdať smiešne, ale máte niečo spoločné," vyslovila nahlas pozorujúc ho kútikom oka.

,,S kým?" zahučal nevrlo, postaviac im vodu na čaj.

,,S Harrym." Vôbec si nevšímala jeho zamračenú tvár a varovný pohľad, ktorý ju varoval, aby prestala zabŕdať.

,,Veľmi rád by som vedel, čo to je?!" opýtal sa hnevlivo a ona pokračovala.

,,Ste obaja čestní, stojíte si za slovom, ste veľmi dobrí čarodejníci," na malý moment sa odmlčala a zamračila. ,,Netvár sa tak, Severus. Možno nemáš o Harrym veľkú mienku, ale je naozaj skvelý čarodejník a uvidíš, že on to nakoniec dokáže!"

Severus na to nepovedal nič. Tváril sa však tak zanovito, že mohla vedieť, že si myslí aj tak svoje.

,,Ale je tu jedna vec, v ktorej ste sa predsa len líšili. Až donedávna," zatiahla tajomne.

,,Áno? A čo to bolo?" spýtal sa neskrývajúc zvedavosť.

,,Niečo, čo si ty doteraz nemal," riekla.

,,Prezradíš mi konečne, čo to bolo?" zatváril sa nevrlo ako pes, ktorého celú noc štípali blchy.

,,Skutočných priateľov," odvetila prosto, opätujúc mu pohľad.

,,Ak to nevieš, ja priateľov nemám," odvetil horko a jeho hlas znel akosi cudzo a duto. Odvrátil sa od nej ukazujúc jej svoj zhrbený chrbát. Nepočul ako sa zošuchla z miesta, kde sedela a pomaly sa k nemu približovala. Pohladila ho po chrbte a objala ho.

,,Ale máš, máš. Máš predsa mňa, Severus," šepkala.

Severus sa s tichým povzdychom otočil a objal aj on ju. Mala pravdu. Mal ju. Už nikdy nebude sám, pretože ona mu sľúbila, že bude s ním. Vždy a všade. Keď sa k nej sklonil, aby si ukradol bozk, cítila, že sa usmieva. Jej ruky sa premiestnili ku gombíkom na jeho habite a šikovne ho rozopínali.

,,Yvainne, čo to robíš?" opýtal sa chrapľavým hlasom, keď mu rukami vkĺzla pod rozopnutý habit i košeľu a nežne ho láskala zasypávajúc ho bozkami.

,,Bozkávam ... ťa," odvetila šibalsky. ,,Alebo to robím tak zle, že si si to nevšimol?" ozvala sa predstierajúc zhrozenie. Musel sa usmiať. ,,Mali by sme nejako využiť čas, nemyslíš? Kým sa dá," pohladila ho po krivke pevného zadku.

,,Toto som chcela urobiť už dávno," šepla, zmyselne mu zahryznúc do spodnej pery.

Severus na ten nežný, zvodný podnet reagoval rýchlo. Schmatol ju do náručia a vysadil na stôl, lebo mal zrazu pocit, že posteľ je vzdialená na stovky míľ. A on ju chcel hneď. Tu a teraz. Yvainne sa len zachichotala, objímajúc ho nohami okolo bokov. Vzápätí si vzdychla a ticho spokojne priadla pod jeho nežnými dotykmi, ktoré ju tak rozpaľovali. Kým ešte vládala myslieť, rozmýšľala nad tým, ako sa to všetko zvrtlo. Nikdy by si nebola ani len pomyslela, že sa zaľúbi do tohto muža. Vždy predsa vedela, že by to mal byť Otis Sabriel, ktorému mala dať svoje srdce a lásku. Mýlila sa. Opak bol pravdou. Ale neľutovala to. Nič z toho neľutovala. A najmä nie tieto výnimočné chvíle, ktoré si mohli obaja ukradnúť od nepriaznivého osudu.

,,Severus?" ozvala sa neskôr, keď zaspávali v objatí, v jeho veľkej posteli.

,,Hm?" zamrmlal driemajúc, ale ešte nespal.

,,Mám to miesto," šepla. ,,Myslím, že je skvelé na to, aby sme sa tam mohli nerušene stretávať."

,,A kde to je, ty moja malá nymfomanka?" opýtal sa pootvoriac oči.

,,Škriekajúca búda je na to ako stvorená," odvetila spokojne pritúliac sa k nemu.

,,To nemôžeš myslieť vážne, Yvainne," protestoval. ,,Veď je absolútne neobývateľná a v dezolátnom stave!"

Musela uznať, že mal tak trochu pravdu. Škriekajúca búda bola najmátožnejšie obydlie v okolí. Naozaj bola v úbohom stave, veď si za tie roky prežila svoje. Ale keď sa pustí do práce, snáď ju aspoň ako - tak zútulní.

,,Len mi daj čas a uvidíš. Všetko bude dobré," povedala bezstarostne a zívla si.

Severus si porazenecky vzdychol. Už ju natoľko poznal, aby vedel, že ak si raz niečo vzala do hlavy, nepustila sa toho.

,,Tak dobre, ale ak sa mi tam nebude páčiť, neostanem tam," zamrmlal, objal ju okolo pása a pritiahol si ju bližšie.

,,Viem. Neboj sa. Len to nechaj na mňa," zopakovala a zatvorila oči. Viečka mala také ťažké, že sa jej samé zatvorili, akoby jej prikazovali, že dnes toho na ňu bolo priveľa a zajtra ju čaká nový deň.

-----------------------------------***--------------------------------------

P.S.: Nasledujúca kapitola s názvom: ,,Vyslyšaná žiadosť."

- ďakujem všetkým svojim láskam za povzbudivé slová. Aj to ma ženie vpred a preto píšem ako drak ... ale aj drak potrebuje pauzu a preto si ju po zajtrajšku vyberiem :)

Tess

[ » na začiatok « ]