Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 24.11.2007, 20:20:43
Čítaná: 914×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 29)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Zdravím všetkých čitateľov a fanúšikov HP. V tejto poviedke som sa zamerala na môjho obľúbeného profesora Severusa Snapa. Bola som dosť zdrvená, že ho Jo nechala zomrieť, preto som ho oživila, podobne ako Lusi, alebo Gwen. Je tu teda nový príbeh v hlavnej úlohe so Severusom. Prispôsobila som si však okolnosti a trochu aj dej. Rovnako varujem aj pred náznakmi udalostí, ktoré sa odohrávajú až v HP7. Sirius Black nezomrel, žije a dokonca učí na Rokforte OPČM. Riaditeľom je Slughorn a Snape učí svoje elixíry. - poznámka na záver - meno Yvainne sa číta ako Ivejn - oki?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola:

Yvainne sedela na podobločnici, keď zazrela Hagrida, ako kráča do hradu, nesúc so sebou obrovskú jedličku. Vedľa neho ako vždy poskakoval Tesák. Nečakala na nič a zbehla dolu, do Veľkej Siene. Nemusela sa báť, že by náhodou stretla Severusa, pretože ten sa celý včerajší deň ani neukázal. Dokonca ani počas večere ho nevidela, čo bola podľa nej veľká škoda. Bolo to naozaj zvláštne, ale city, ktoré v nej teraz prebývali spôsobili, že jej veľmi chýbal. A to i napriek vedomiu, že neodišiel a ostal na hrade aj on. Vedela, že sa trápi rovnako ako ona a úmorne bojuje s novými citmi, ktoré ho zožierali. Ani jeden z nich to nemal ľahké. Študentka zamilovaná do svojho riaditeľa a riaditeľ so slabosťou pre študentku? Nevedela, či sa v dejiných Rokfortskej strednej školy čarodejníckej už vyskytol taký prípad. Ak aj naozaj bol, nikde sa o tom nedočítala. A okrem toho im obom na pleciach ležalo aj iné bremeno, ktoré si vyžadovalo ich plnú pozornosť a zodpovednosť. Severus bol hráčom, hrajúcim na dve strany, hoci vždy usiloval o víťazstvo len tej jedinej. A ona chápala, že ak by náhodou Voldemort niečo zistil, bez váhania by mu vzal život ako najhoršiemu zradcovi. A jej svätou povinnosťou bolo uchrániť ho a tak chrániť aj seba. Dala predsa sľub. A sľuby sa musia dodržiavať. Lenže čo oni? Čo ich šťastie? Yvainne si trpko vzdychla. Prečo by nemohli byť šťastní, aj napriek svojim povinnostiam?

,,Ó, áno. Ako som na to mohla zabudnúť?" pomyslela si neveselo. ,,Ešte stále tu ostala jedna prekážka."

Tou prekážkou nebolo nič iné ako pochybnosť, ktorá im ako kyselina rozleptávala vnútro. Isteže pochybovali obaja. Severus pochyboval o sebe. Neveril, že by ho mohla skutočne milovať. Stále mal pred očami milovanú Lilly a tú bolestnú chvíľu, keď ho odmietla, rovnako ako aj neustále výčitky, ktoré ho prenasledovali za jej smrť. A Yvainne pochybovala, že by ju taký úžasný muž, akým Severus v skutočnosti bol - hoci skrývajúci sa za masku chladu a kamennej tváre -, mohol skutočne milovať. Pokiaľ išlo o city voči nemu, verila si. Ale ona sa nepokladala za žiadnu krásku a netušila, či v nej Severus nevidí len obraz svojej zbožňovanej Lilly. Keď si na to čo i len spomenula, pukalo jej srdce.

Vo Veľkej Sieni nebolo veľa ľudí. Hagrid práve upevňoval azda ten najkrajší Vianočný stromček, aký doteraz v škole mali. Neďaleko neho stál profesor Flitwick a zopár študentov z iných fakúlt, ktorých poznala len z videnia. Všade okolo nich boli porozkladané veľké krabice s vianočnými ozdobami.

,,Čau, Yvainne," pozdravil ju veselo Hagrid, keď sa mu konečne podarilo upevniť stromček do kovového stojanu.

,,Prišla si pomôcť zdobiť?" opýtal sa, na čo sa profesor Flitwick otočil.

,,Samozrejme, vaša pomoc bude vítaná," odvetil veselo a otočil sa k ostatným študentom, pretože im vysvetľoval, čo sa vešia na stromček najprv.

,,Tak, ja pôjdem," zahučal Hagrid. ,,Ešte mám toho veľa. A musím zaskočiť aj do Zakázaného lesa. No, šak vieš prečo."

Jasné, že vedela. Veď predchádzajúci rok a časť toho predošlého tam ukrýval svojho brata - obra.

Profesor Flitwick zatiaľ našiel, čo hľadal. Jednu obrovskú krabicu so sviečkami.

,,Slečna Angelová, budem rád ak mi pomôžete hneď s týmto. Samému mi to pôjde ťažko."

Yvainne prikývla. Bola vďačná za akúkoľvek prácu. Aspoň potom nemusela myslieť na Severusa.

Obaja začarovali sviečky plazivým kúzlom. Flitwick očaroval tie jednofarebné a ona si vzala na starosť farebné. Ostatní, hlavne prváčikovia híkali a pozorovali, ako sa sviečky omotávajú okolo zelených, pichľavých konárov krásne rozvoniavajúcej jedličky.

,,Skvelé, slečna Angelová," zapišťal a podišiel ku krabici s veľkou, striebornou, trblietavou hviezdou. Namieril na ňu svojim prútikom a len čo ju neverbálne očaroval, hviezda sa vzniesla do výšky, mieriac k samotnému vrcholčeku stromu. Len čo ju tam bezpečne upevnil, otočil sa opäť k študentom.

,,Vy," ukázal na ryšavé dievča, lebo si nevedel spomenúť na jej meno, ,,rozvešiate gule z tejto krabice." Dievča prikývlo - zrejme prváčka - a veselo sa pustilo do práce.

,,Douglasová, tá druhá krabica je vaša," ukazujúc na o čosi väčšiu krabicu sa otočil k poslednému dievčaťu.

,,Kirkland, Donahue, vy rozvešiate tie strieborné reťaze a ostatné ozdoby, len čo dámy skončia."

Yvainne podišla k tomu ryšavému diečaťu a ponúkla jej svoju pomoc. Dievča sa na ňu okato usmialo a privolilo. Volala sa Dorothea.

,,Ja viem, poznám ťa," prekvapilo ju dievča. ,,Tebe dal Snape ten strašný trest, roztriediť očká mušky Zlatoočky a sosáčiky motýľa Očkáňa."

,,Vraj nenávidíš profesora ... teda riaditeľa Snapa a on teba, a preto sa tak hádate. Je to pravda?" opýtala sa zvedavo Dora.

,,No vieš, zdanie môže niekedy klamať. Hoci ani ja sama už poriadne neviem, čo je vlastne pravda," odvetila vyhýbavo.

,,Myslím si, že nie je zlý. Je iba veľmi nešťastný," riekla znovu s vážnou tvárou.

,,Kto Krvavý barón?" opýtala sa Yvai nechápavo. Nikdy si ho príliš nevšímala. Ale vedela, že sa netváril veľmi láskavo. Pôsobil skôr večne zamysleným dojmom.

,,Nie, nie on. Profesor Snape," odpovedala, keď na stromček zavesila ďalšiu guľu. ,,Teda riaditeľ. Stále si na to nemôžem zvyknúť, že ho mám tak oslovovať. Je to zvláštne."

,,Akurát toto práve potrebujem," pomyslela si nešťastne Yvainne. ,,Analyzovať jeho psychické problémy. Och!" Ale musela uznať, že to dievča je veľmi bystré.

,,Nie, som Slizolinčanka." Dívala sa na Yvainninu reakciu, čakajúc po tom priznaní nejaké posmešky, alebo možno ešte horšie. Ale Yvainne sa iba usmiala.

Dora sa začervenala až po korienky vlasov. ,,Ďakujem. Vieš, nie všetci, ktorí sme tam, sme zlí. Ani my nesúhlasíme s tým, čo sa teraz deje. Ani my neznášame tých odporných Carrowovcov. Lenže nemôžeme nič robiť. Sme len deti a náš názor dospelých väčšinou nezaujíma."

,,Chápem." Yvainne sa teraz spokojne prizerala ako chlapci vešajú na stromček bohaté reťaze.

,,Skvelé, Macnairová," pochválil Doru profesor a tá vzápätí vyvalila oči na Yvainne znovu. Z jej výrazu pochopila, že nechcela, aby sa dozvedela, kto vlastne je.

Yvainne si na muža s tým menom veľmi dobre pamätala. Veď bol jedným zo Smrťožrútov. A dokonca ho aj poznala. Bol pracovníkom Ministerstva mágie. Pracoval ako kat. Jeho úlohou bolo zabíjať životu nebezpečné čarovné tvory. Pred pár rokmi bol dokonca pracovne na Rokforte, aby vykonal popravu Hrdozobca, ktorý napadol Draca Malfoya. Nikoho nezaujímalo, že ten si za to mohol sám, svojím správaním. Ale nepochodil. Hrdozobec záhadne zmizol. Nešlo jej však do hlavy, ako môže mať taký netvor, tak úžasnú dcéru.

,,No," vzdychla si Dora a zvesila plecia. ,,A už to vieš. Aj ty budeš teraz odo mňa bočiť ako oni?" kývla hlavou k ostatným trom študentom, stojacim za profesorom.

,,Nie, pretože viem, že ty taká nie si," odvetila jednoducho, veselo jej frnknúc do pehavého nošteka a hľadela ako profesor vyčaroval umelý sneh a postriebril ním jedličku so slovami: ,,Ak už nie skutočný, tak aspoň takýto."

,,Samozrejme. Nezvyknem nikoho odsúdiť len kvôli jeho menu. A okrem toho, viem, že rodičov si vyberať nemôžeme."

,,Skvelá práca, vážení. Budeme mať krásne Vianoce," povedal spokojne profesor. Tí traja zostali ešte v Sieni, ale oni sa vytratili.

,,Nechcela by si sa ísť so mnou trochu pred obedom prejsť?" opýtala sa jej Yvainne. Bolo pol dvanástej. Dora nadšene súhlasila. Bolo to fakt lepšie ako hlivieť niekde na zadku v Sieni alebo v opustenej klubovni.

Yvainne cítila, že sa potrebuje porozprávať a tak ju k tomu opatrne a nenásilne viedla.

,,Vieš, zdá sa mi priam neskutočné, že máš takého otca a ty si pritom ... jeho úplný opak."

,,No áno. Babička vraví, že som celá po mame. A nikdy nezabudne dodať - našťastie!" povedala teatrálne, pokúsiac sa napodobniť aj jej hlas.

,,Tvoja mama musela byť úžasná," riekla Yvainne ticho, spomenúc si s láskou na svojich rodičov.

,,Ja si na svojho otca už ani nepamätám, zomrel ešte pred mojím narodením. A moja mama zomrela, keď som mala sedem."

,,Ale milovala si ich, však? Aj mamu, aj otca." Yvainne prikývla. ,,Zato ja svojho otca nemám rada."

,,Ale nie, kdeže. Nikdy ma nemal rád. Vlastne ma ani nechcel. Chcel syna, nie dcéru. Aj preto sa hneval na mamičku. Vlastne neviem, či ju vôbec niekedy aspoň trošku miloval. Stále po sebe len kričali. A po mne už nemali nikoho. Som jedináčik. Po jej smrti ma starká vzala k sebe. Je mi tam lepšie. Otec už asi aj zabudol, že existujem."

Yvainne ju objala okolo pliec. Čo jej mala povedať? ,,No, veď dobre aj tak? Bez neho ti bude lepšie?" Áno, možno mohla. Ale nechcela až natoľko zasahovať do jej súkromnia, aby jej radila nenávidieť otca, hoci na to mala svoje dôvody a ona ju plne chápala. Jej matka opisovala jej otca ako úžasného človeka a milujúceho manžela. Nevedela si pomyslieť, že by mal byť takým netvorom, akým bol Macnair v skutočnosti. Bolo jej Dory trochu ľúto, ale babička jej zrejme lásku rodičov dostatočne nahrádzala. Inak by z nej nebola taká skvelá mladá dáma.

V nedeľu večer strávila Yvainne tým, že balila pripravené darčeky a jej sova Kalisto nespokojne poletovala po izbe. Zrejme sa už nevedela dočkať, kedy sa znova poriadne preletí.

,,Pôjdeš najprv k Ginny," povedala, keď jej priväzovala o nohu darček zabalený v bielom papieri s modrými snehovými vločkami. Otvorila okno, aby ju vypustila.

,,Och!" striasla sa, keď ju ovanul mrazivý vzduch. Sova však vyletela preč. Rýchlo zavrela okno, šúchajúc si ramená a ruky. Stačila malá chvíľočka, aby sa jej dotieravý mráz zahryzol do tela.

V noci mala nepokojné sny. Snívalo sa jej, že Severusovi ide o život. Kľačal na kolenách v snehu s hlavou položenou na kláte. Ruky mal zviazané za chrbtom. Pri ňom stál Voldemort a dal pokyn Macnairovi, ktorý brúsil svoju popravčiu sekeru, smejúc sa odporným, pomstychtivým smiechom. A potom sa to stalo. Jediným švihom sekery oddelil Severusovi hlavu od tela. Yvainne vykríkla a zakryla si rukami tvár. Hlavou jej prebleskla jediná myšlienka. Zlyhala. Pomedzi prsty hľadela na drobné i väčšie krvavé škvrny na snehu a na Severusovo nehybné telo. Na kôš so slamou, v ktorej ležala jeho hlava sa pozrieť ani neodvážila. Prišlo jej zle a v rovnakej chvíli pocítila, ako ju opúšťajú sily a jej duša uniká z jej tela.

,,Severus! Nie!" prebudila sa na vlastný, zúfalý krik, sediac na posteli celá spotená a lapajúc po dychu. Prehodila na seba župan a vzala do ruky prútik. Musela tam ísť. Musela sa presvedčiť. Vedela, že je v hrade a zrejme tvrdo spí, ale ona ho musela vidieť a ubezpečiť sa, že je v poriadku.

Naozaj spal. Ale ako sa zdalo, ani on nemal pokojný spánok. Videla ako mu myká viečkami. Niečo sa mu snívalo. Sklonila sa k nemu a niečo mu pošepkala. Severus si zo spánku zhlboka vzdychol a otočil sa na bok. Yvainne sa usmiala. Zabralo to.

Konečne nadišiel ten dlho očakávaný večer. Ten Štedrovečerný, Vianočný. Mali sa obliecť neformálne, preto si Yvainne obliekla jediné šaty, ktoré jej viseli v skrini. Boli len o odtieň tmavšie ako farba jej očí. Pozrela sa na hodinky.

,,Najvyšší čas ísť," zamrmlala a naposledy sa obzrela v zrkadle. Bola so sebou spokojná.

,,Dobrý večer, pán riaditeľ," pozdravila a venovala mu jeden zo svojich úsmevov.

,,Dobrý večer aj vám," odvetil a galantne jej otvoril dvere, aby mohla vojsť.

Práve vtedy upozornila Sibyla profesora Flitwicka, že celkom zabudol na imelo a on ho práve, keď vošli vyčaroval nad dverami do Siene. Kúzlo imela spôsobilo, že sa nemohli pohnúť z miesta. Museli sa pobozkať. Yvainne sa začervenala a stŕpla. Čakala na Severusovu reakciu. Ten sa k nej nahol, že ju pobozká na ústa, ale keď zbadal jej vytreštené oči, uvedomil si, že nie sú sami a vtisol jej bozk na líce. Keď kúzlo pominulo, okamžite imelo odčaroval s hundraním, ako veľmi tieto taľafatky neznáša a sú mu protivné.

Dora držala miesto Yvainne a on si sadol na opačný koniec stola, jediné miesto, kde bolo voľné. Večera prebehla na počudovanie v odľahčenej a dokonca veselej nálade. Ale Yvainne sa už nemohla dočkať, kedy sa skončí. Spoločnosť sa začala rozchádzať až o jedenástej, pričom ona väčšinu času odratávala zostávajúce minúty. Severus opustil miestnosť už o deviatej, chvíľu po tom, čo dovečerali. O jedenástej odišla aj ona. Cestou hútala, či si predsa len nemá ešte rozmyslieť to, čo si zaumienila, ale rozhodla sa, že to predsa len spraví. Nech už sa stane čokoľvek, urobí, čo si zaumienila.

Severus sedel na stoličke v svojej spálni a hľadel na jantárovú tekutinu Dračieho srdca, ktorá sa jagala v kryštáľovom pohári ako tekuté zlato. Nebol opitý. Mal v sebe len jediný dúšok. Chcel zahnať mučivé myšlienky na Yvainne. Bola pôvabná. Pohľad na ňu mu bral dych. Túžil ju objať, ale ... A potom to nešťastné imelo.

,,Skoro som ju tam pred všetkými pobozkal a na ústa!" zamrmlal krútiac neveriacky hlavou. Našťastie sa skoro spamätal a to i vďaka nej, keď videl jej vystrašený výzor. Znova si vzdychol. Mámivé predstavy o Yvainne sa mu vkrádali už aj do snov. Nevedel, čo má robiť. Musel to už nejako vyriešiť, ale ako?

Spozornel. Znova mal ten neurčitý pocit, že tam nie je sám. Pozrel sa na hodinky. Bolo pár minút pred dvanástou.

,,Yvainne?" ozval sa do ticha izby, blúdiac po nej očami. Nič nevyzeralo byť iné. Na stole horeli sviečky a vedľa stála karafa s Dračím srdcom a poloprázdny pohár. Objavila sa stojac len pár krokov od neho. Skutočne. Mal pravdu. Bola tam. Prišla.

Jemne sa usmiala a prikývla. ,,Chcela som vám popriať Veselá Vianoce a dať vám dar? A tiež ... chcela som si vychutnať ten bozk," odvetila akoby nič a on bez slova hľadel ako vytiahla prútik a vyčarovala nad nimi imelo.

,,Yvainne," šepol, keď sa vypla na špičky, objala ho okolo krku a perami sa mu obtrela o ústa. Ako sa mohol vzpierať? Pootvoril ústa a pobozkal ju so všetkou odovzdanosťou.

Keď sa od neho po chvíli odtiahla, hľadel na ňu ako v omámení. Dívala sa mu priamo do očí a pritom si uvoľnila sponu, ktorá držala jej čierny plášť. Ten sa zviezol na zem okolo jej nôh a Severus onemel od úžasu.

,,Veselá Vianoce," šepla. Yvainne pred ním stála skoro polonahá, v akejsi skoro priesvitnej, čiernej nočnej košieľke. Na ruke sa jej trblietala akási červená mašlička. ,,Ona má byť tým darom?" napadlo mu.

,,Yvainne?" oslovil ju zmeneným, zastretým hlasom. ,,Prečo mi to robíte? Som tiež len človek," zvolal nešťastne odvrátiac sa od nej. ,,A som aj muž. Mám v žilách krv a nie vodu!"

,,A ja som žena, ktorá vás navyše miluje, Severus. A túžim po vás. Po nikom inom a nikdy som tak netúžila, ako túžim po vás," šepkala, zasypávajúc mu tvár horúcimi bozkami.

,,Prečo?" vyjachtal a znelo to skôr zronene. Nevládal s ňou bojovať. A aj on po nej priam bytostne túžil.

Severus zastonal. Z hrdla sa mu vydral chrapľavý vzdych, keď ju zovrel do náručia a prisal sa na jej pery.

Yvainne sa usmiala. Túto maličkú vojnu s ním vyhrala. Teraz si už mohla pokojne vychutnávať jeho bozky a roztápať sa mu v náručí.

Zdvihol ju na ruky a odniesol k posteli. Opatrne ju zložil do perín a prikryl ju vlastným telom. Yvainne si pamätala aký sa jej zdal byť ťažký, keď mu vtedy pomáhala opitému z kancelárie, ale teraz takým vôbec nebol. Neprestával ju bozkávať. Znova sa však odtiahol a zahľadel sa jej do roztúženej tváre.

,,Naozaj to chceš? Skutočne chceš mňa?" opýtal sa znovu, čakajúc, že si to náhodou rozmyslela a on sa zobudí ako z krutého sna.

Ale Yvainne sa len usmiala a pohladila ho po tvári. ,,Čakala som na teba celý život," šepla nežne. ,,Nenechaj ma čakať už ani minútku dlhšie." Pobozkala ho, čo bola podľa nej ďalšia jasná odpoveď, zatiaľ čo jej ruky šikovne rozopínali jeho čiernu košeľu. Stiahla mu ju z pliec a obdivne ho pohladila. Tušila, že pod tými horami oblečenia bude práve takýto. Taký mužný a ... sexi. Vzrušoval ju, presne ako jeho bozky. Yvainne dovolila, aby jej perami opäť našiel ústa, pretože sa odtiahol, aby si zhodil košeľu. Pristála niekde na zemi. Páčilo sa jej, ako sa jej nesmelo a opatrne dotýka na miestach, ktorých sa nik iný nikdy nedotkol. A on ju láskal nežne, akoby bola z rannej hmly a nie z mäsa a kostí. Ako odpoveď mu ovinula ruky okolo krku. Zareagoval s okamživotu odozvou, akoby bol teraz ešte hladnejší po jej perách a jazykom jej zvedavo zablúdil do úst, maznajúc sa s ňou. Strácala nad sebou kontrolu. Celkom ju pohltil vír prudkých emócií, ktoré ďaleko predbehli jej skromné, doterajšie skúsenosti. Začal ju bozkávať na krku, príjemne ju dráždil a rozpaľoval jej krv v žilách. Túžobne vzdychla, keď dlaňou prešiel po jej vzpínajúcej sa hrudi. Stačil mu jediný pohyb, aby sa tenká nočná košieľka ocitla na zemi, pri jeho košeli. Ostala pred ním celkom nahá, vnímajúc jeho jemné dotyky a bozky, ktorými ju zasypával. A hoci vedela, že Severus nemá také horúce pery, zdalo sa jej, že ju bozkami spáli. Vášeň, ktorú cítila sa prehlbovala. Vnímala, ako ju zaplavujú vlny horúčavy, prenikajúc až k jadru jej túžbou zapáleného tela.

Ani Severus na tom nebol inak. Horel túžbou, ktorú v ňom vyvolávala svojimi odvážnymi dotykmi a ohnivými bozkami. Jeho doteraz prázdna, ponurá izba sa ozývala vášnivými vzdychmi. Nikdy by si ani len nepomyslel, že je vôbec niečo také azda možné.

Yvainne zatajila dych, lebo Severus si práve vyzliekol nohavice. Vzápätí vnímala už len jeho horúci dych na prsiach, bruchu a rozpálenú pokožku na stehnách. Blúdil jej rukami hore - dolu po chrbte, zastal na bokoch a pomaly ju láskal nižšie a nižšie.

Yvainne mu položila ruky na hlavu a prstami mu vošla do vlasov. Boli príjemné, ako vlasy bábätka. Tento jednoduchý pohyb jej spôsobil nesmiernu radosť, pri ktorej si uvedomila, že to chcela urobiť už dávno. Usmiala sa. Bola šťastná ako ešte nikdy vo svojom živote.

Aj on sa usmial. S úsmevom na perách vyzeral tak chlapčensky a príťažlivo, až sa jej v žalúdku rozlieval pocit opojného šťastia. A on určite vnímal, čo cíti, lebo mal odrazu na tvári zamyslený výraz. Až sa jej z toho zatajil dych.

Opäť jej bozkával ústa a nežnými dotykmi rúk láskal jej nahú pokožku, akoby skúmal to, čo bolo predtým skryté. Nemala strach z ničoho, a snažila sa sústrediť na každý moment, každučký nový pocit, len aby si ho navždy zapamätala. Mala dojem, že uviazla vo vášni, ktorú v nej Severus vyvolával.

Odrazu ju prestal bozkávať, len aby mohol sledovať pohyby svojich rúk, ktorými ju hladil po tele. Naozaj mal pohľad predchnutý akousi zbožnou úctou, alebo to bola len jej fantázia? Bola prekvapená, ale jeho pohľad ju neprivádzal do rozpakov.

,,Povedz mi," požiadal ju hlasom chrapľavým od vrzušenia. ,,Povedz mi to, Yvainne," zašepkal znova.

,,Milujem ťa," odvetila mu medzi bozkami, ktoré jej brali dych. ,,Milujem ... a som len ... tvoja Severus, len tvoja ..." Tie slová mu zneli v ušiach ako rajská hudba, ktorá mu liečila dotrhanú dušu.

Keď sa ich roztúžené telá konečne spojili, Yvainne slabo vykríkla, ale Severus stlmil jej krik ďalším bozkom.

Len kvôli tebe ...