Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 23.11.2007, 18:11:04
Čítaná: 721×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 24)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Zdravím všetkých čitateľov a fanúšikov HP. V tejto poviedke som sa zamerala na môjho obľúbeného profesora Severusa Snapa. Bola som dosť zdrvená, že ho Jo nechala zomrieť, preto som ho oživila, podobne ako Lusi, alebo Gwen. Je tu teda nový príbeh v hlavnej úlohe so Severusom. Prispôsobila som si však okolnosti a trochu aj dej. Rovnako varujem aj pred náznakmi udalostí, ktoré sa odohrávajú až v HP7. Sirius Black nezomrel, žije a dokonca učí na Rokforte OPČM. Riaditeľom je Slughorn a Snape učí svoje elixíry. - poznámka na záver - meno Yvainne sa číta ako Ivejn - oki?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola:

Škola sa po príchode Carrowovcov rozdelila na dva táborby. Slizolin a ostatné tri fakulty. Alecto a Amycus dávali svojim študentom dosť zabrať. Vôbec sa neštítili používať neodpustiteľné kliatby, hoc išlo o prvákov, ktorí v OPČM neboli ešte takí skúsení ako študenti z vyšších ročníkov. No tí ich aspoň bránili a v prípade potreby oboch súrodencov neverbálne začarovávali. Hoci za to boli patrične potrestaní. Alecto a Amycus sa v trestoch priam vyžívali. Ale neboli jediní, kto sa v tom tiež vyžíval bol školník Filch. Toto si študenti uvedomili hneď. Bystrohlav, Bifľomor a Chrabromil sa stali najviac trestanými fakultami, čo študentov iba spojilo. Hodiny OPČM už neboli obranou proti čiernej mágii, oni sa stali čiernou mágiou.

Vďaka tomu sa vytvorilo ,,Hnutie odporu," akési združenie s anonymným členstvom, ktoré ako poddruh DA bojovalo všemožne s útlakom nepríjemných súrodencov. Na stenách sa ráno objavovali rôzne nápisy ako: ,,Smrť smrťožrútom!", ,,Dumbledore večne živý!", ,,Sláva Harrymu Potterovi!" a iné podobné vety, ktoré súrodencov dostávali do varu. Zaujímavé však na tom bolo, že nikdy nikoho neprichytili, hoci obaja po nociach striehli zakrádajúc sa chodbami Rokfortu ako duchovia. Aj to len preto, že mali na svojej strane toho najväčšieho zlomyseľníka spomedzi obyvateľov hradu. Ducha Zloducha. On strážil a on ich včas varoval, ak sa niektorí so súrodencov priblížili. Takže sa študenti mohli včas ukryť.

,,Si v poriadku?" opýtala sa Yvainne Nevilla, ktorý sa práve vrátil z ,,výkonu trestu." Pod pravým okom mal nielen modrinu, ale celé oko mal riadne opuchnuté.

,,Samozrejme," odvetil s úsmevom a skoro sa potkol o koberec. No Colin Creeve ho včas zachytil. Bolo to čudné, ale vždy sa od nich vracal s úsmevom na tvári a rovnakou vetou: ,,Ale som im dal zabrať," uškŕňal sa, hoci ho neraz bolela celá tvár. Yvainne mu na oko priložila obklad z esencie murtlapa a iba krútila hlavou. Ale Neville nebol jediný, kto sa od nich takto vracal. Seamus tiež nezaháľal a ani Colin za nimi nezaostával. A aj dievčatá našli odvahu vzdorovať.

Yvainne vždy o takomto čase sedela v klubovni a v miske už mala pripravený patričný odvar, elixír, prípadne hojivú masť, ktorou ju zásobovala profesorka Sproutová a madam Pomfreyová. Dokonca si dovolila o niektoré prísady do elixírov požiadať samotného Severusa a ten jej bez najmenších problémov vyhovel. Raz ho dokonca požiadala o pár kvapiek elixíru Dúšok nenávisti. Nepýtal sa na čo jej bude a sľúbil jej ho pod podmienkou, že ho neužije ona.

Naozaj ho nechcela pre seba. Poprosila jedného z domácich škriatkov, aby to nalial do nápoja jedného zo súrodencov pri raňajkách. Bol to Dobby, ktorý jej žiadosť s radosťou splnil a oni sa stali svedkami úžasného divadla, keď Amycus vybuchol ako zle načasovaná sopka a začal pred všetkými haniť a nadávať svojej sestre Alecto. Dokonca aj večne zamračená Minerva McGonagallová a zadumaný profesor Flitwick sa dobre zabávali.

Yvainne sa dokonca zdalo, že aj Severus sa horko - ťažko ovláda, aby sa nerozosmial. Všetko sa to začalo tým, že Alecto upozornila brata, aby tak nahlas nesŕkal.

,,Voľakdo vyhupol z postele ľavou nohou, čo?" ozval sa prekvapený Hagrid a tiež sa uchechtol. Ale Amycus si ho nevšímal. Nenávistne zazeral na svoju prekvapené sestru.

,,Nie! To ty si ako šialená ... krava!" nadával jej. Alecto začínala byť poriadne rozhnevaná a už strácala trpezlivosť.

,,Ty sklapni! Mali ťa dávno upáliť na hranici!" bolo posledné, čo povedal. Alecto vytiahla bleskovo svoj prútik a omráčila ho. Amycus sa zviezol na zem ako vrece zemiakov. Odniesli ho na ošetrovňu, kde mu madam Pomfreyová len veľmi neochotne pomohla a dala protiliek.

Keď sa Alecto prišla sťažovať Severusovi, ten ju odbil s tým, že ich varoval. Prísne jej pripomenul, že telesné tresty patria do stredoveku a vrátane mučenia sú ZAKÁZANÉ - zdôraznil - a ak to naďalej nebudú rešpektovať, sám ich vykáže z Rokfortu.

,,Nebuď arogantný, Severus," precedila Alecto pomedzi zuby. Navzdory tomu, že vyzerala ako kobyla, zuby mala špicaté ako piraňa. ,,Alebo teba sa príkazy Temného pána netýkajú?"

,,Staraj sa o seba a o svojho podareného brata, Alecto. Ja mám svoje príkazy od Temného pána a okrem toho, mám aj zodpovednosť voči rodičom žiakov, ktorých vy tak s radosťou trestáte. Ale možno by sa ti páčilo, keby si sem s vami prišli vyrovnať účty a zlynčovali by vás, nie?"

Alecto mu na to nepovedala nič. Venovala mu však jeden zo svojich nevraživých pohľadov a ako fúria sa vyrútila z jeho kancelárie, pričom tresla dverami tak prudko, až sa obrazy na stenách rozkývali.

Severusa, ktorý sa práve vracal z obedu, upútala útla postava, ktorá sa prechádzala po kamennom nádvorí. Nemýlil sa, bola to ona. Zastal pri okne a oprel sa o múr nerušene ju pozorujúc. Na pleci jej sedela neveľká sova a ona ju kŕmila sušienkami. Musel sa uškrnúť, keď sa sova s hlasným protestným húkaním vzniesla do vzduchu, lebo začula veselý psí brechot. Párkrát zakrúžila nad hlavou svojej panej a potom sa zniesla na konár najbližšieho stromu. Videl ako sa zohla k psovi a s veselým smiechom ho zadržala, keď ju oblizoval. Za Tesákom sa dovliekol Hagrid a o niečom sa chvíľu veselo zhovárali. Keď sa s ňou lúčil, na niečo ešte ukázal a ona prikývla. Severus nevidel, čo to bolo.

Ale keď Hagrid odišiel, Yvainne dostala inú spoločnosť. Pomalým, opatrným krokom sa k nej približoval nejaký chalan. Spoznal ho. Bol to Otis Sabriel, ten nafúkaný truľo z Bystrohlavu. Severus sa zamračil. Veľmi rád by počul o čom sa zhovárajú. Naozaj. A spomenul si na ,,Predlžovacie uši," vynález Weasleyovských dvojčiat.

,,Nebuď detisnký, Seve," napomenul sa v duchu. Tí dvaja by mu aj tak nič nepredali, pokiaľ by to nebolo nejaké arsenicum alebo iný veľmi účinný a hlavne dostupný jed ako odvar z Ruty a podobne.

,,Čo chceš, Otis?" opýtala sa Yvainne, neskrývajúc svoju zlosť a opovrhnutie.

,,Za to, že si na mňa zaútočil tak zbabelo od chrbta?" opýtala sa štipľavo.

Yvainne naňho neveriaco zízala. Nielen, že sa jej nikdy za nič neospravedlnil, ale dokonca sa aj červenal. Mala chuť rozosmiať sa. Napriek tomu ostala opatrná. Prútik v ruke zvierala už dobrých pár minút, kým sa k nej priblížil a súkal zo seba ospravedlnenie. Nevedela o čo mu ide a či to, čo na ňu teraz hrá je úprimné, alebo len obyčajná pretvárka. Pri ňom si uvedomila byť istá už ničím.

,,Dobre, možno ti prepáčim," odvetila napokon rozmýšľajúc, či sa neunáhlila. Nikdy sa však nevedela na nikoho dlho hnevať. Ani na takého tupca akým bol Otis. A ona to považovala za svoju slabosť.

,,Ja som to vedel, že si stále do mňa," usmial sa samoľúbo a v sekunde ju zovrel v náručí prilepiac svoje ústa na jej pery.

Yvainne prekvapene vytreštila oči. Držal ju ako v okovách a ona sa nemohla ani pohnúť.

,,Ja hlupaňa! Ako som si čo i len na sekundu mohla myslieť, že sa zmenil?!" vyčítala si.

Dochádzal jej už dych, keď ich niečo od seba odtrhlo. Yvainne netušila, čo to bolo, ale bola za to neskonale vďačná.

,,Čo si to dovoľuješ!" jačala naňho. Stála tam s prútikom v ruke mieriac naňho a výzorom pripomínajúc Cornwolskú divožienku.

,,Ako to nič?! A čo ten bozk?!" sypela. Teraz by si veľmi priala byť jedovatou zmijou, aby ho mohla uhryznúť.

,,Moje bozky sa ti vždy páčili!" osopil sa na ňu samoľúbo. Jeho ego prerástvlo znova jeho mozog.

,,To je totálna blbosť! Zapíš si konečne za uši, že som ťa nikdy nemilovala, nemilujem ťa a ani ťa nikdy v živote milovať NEBUDEM! Aj keby si bol posledným mužom na zemi, Otis Sabriel!"

Otis zbledol. Takúto ju ešte nezažil. Bola stokrát horšia ako fúria alebo xantipa. Jej šialený krik skôr pripomínal kvílenie víly Benší.

,,Pochopil si ma?!" zvolala nakoniec. Otis vyľakane prikývol. Nie, že by bol nejaký bojko, ale naozaj nevedel, čo od nej môže čakať.

,,A teraz sa prac! A dobre ti radím, vyhýbaj sa mi!" varovala ho už oveľa miernejším hlasom.

Netrebalo mu dvakrát hovoriť. Utekal odtiaľ, až sa za ním prášilo. Yvainne si vydáchla. Chvíľu jej trvali, kým sa upokojila. Aj ruku, v ktorej držala prútik sa jej triasla. Sklonila ho, až jej Otis zmizol z očí.

,,Hlupák," zamrmlala a otočila sa kráčajú nazad do hradu. V okne na druhom poschodí ju upútal nejaký pohyb. Nebola si istá, ale mala dojem, že tam zazrela Severusa.

Severus sa skryl za roh steny v poslednej chvíli. Ruky mal ešte stále zovreté v päsť a na tvári veľmi chmúrny výraz. Vôbec netušil, čo to malo znamenať, ale bol taký rozzúrený. Mal chuť toho trúfalého hlupáka roztrhnúť napoly ako žabu! Alebo aspoň nechať ho do konca školského roka po škole! Vedel, že sa na to nemá pozerať, ale ostal ako priklincovaný, keď videl ako sa na ňu bez varovania nalepil.

Severus v tej chvíli zovrel ruky v päsť tak tuho, až mu zbeleli hánky. Vtedy puklo sklo na okne, cez ktoré sa na nich díval a vtedy ich od seba odtrhlo. Uvedomil si, že tá sila skutočne vyšla z neho bez toho, aby sa čo i len dotkol svojho prútika.

,,Čo to do Škrota so mnou je?!" pýtal sa sám seba v duchu. Strácal nad sebou kontrolu. Zdalo sa mu, že ho opúšťa aj zdravý rozum.

Ani nevedel ako sa dostal do svojej pracovne. Ani Vampi, ktorá po nej veselo poletovala si nevšimol. Zvalil sa do kresla a prikryl si oči rukou.

,,Čo ťa trápi, Severus?" ozvalo sa z posledného portrétu visiaceho na stene vpravo.

,,Chápem," zatiahol znova Dumbledore, uhladiac si svoju dlhú, bielu bradu. ,,Priveľa očí a uší, však Phineas?" podotkol celkom nevinne, pretože jeho kolega naťahoval uši. Phineas Nigellus sa nafučal a urazene sa otočil na druhú stranu.

,,Ak už ... mŕtvi odpočívajú, neznamená to, že na nich máme zabudnúť, ale tiež to neznamená, že by živí nemohli žiť šťastne."

Severus otvoril oči a hľadel na Dumbledora, ktorý sa zanovito usmieval, naprávajúc si svoje polmesiačikové okuliare, rozmýšľajúc, čo tým chcel ten chlap povedať. Niečo podobné mu raz poradil aj Firenze. Severus sa zamyslel, ale vyrušila ho Phineasova pripomienka.

,,Budeme tu mať seansu, alebo čo, keď je tu taká pohrebná nálada, vrátane rád?" ozval sa naduto.

,,Sklapni Phineas, ničomu nerozumieš!" oborila sa naňho jedna z bývalých riaditeliek, ktorej portrét visel na protiľahlej stene.

Severus ich hádku nevnímal. Nepovažoval to za potrebné. Rozmýšľal odkiaľ by Dumbledore vedel o tom, že ...

,,Aj tak by to nešlo. Musím sa predsa držať zákonov a pravidiel," odvetil na margo Albusovej rady.

,,Severus, Severus. Držíš sa ich až príliš úzkostlivo. Skús nájsť konečne aj ty svoje šťastie. Ktovie, koľko takých vzácnych chvíľ ťa v živote ešte čaká. A budúcnosť je neistá," odvetil zhovievavo, snažiac sa ho povzbudiť. ,,A okrem toho, každý zákon i nariadenie majú nejakú i hoc nepatrnú medzeru."

,,No, ale tak toto! Dumbledore!" zaburácal znova Phineas, zatiaľ čo ostatní len chápavo prikyvovali Albusovi, alebo sa tajomne pochechtávali.

Yvainne sedela vo svojej spálni a cez okno sledovala skupinky študentov, ktorí sa v sprievode profesorov ponáhľali na vlak. Pískanie lokomotívy Rokfortského expresu sa k nej nieslo už zďaleka. Vonku stále nesnežilo, hoci mrazy boli tuhé. Počasie si dávalo načas. Spomenula si, že minulého roku tu mali hotovú snehovú kalamitu. A teraz? Ani jediná vločka.

,,No dobre. Ale aj tak s tebou nesúhlasím," zahundrala, nasadzujúc si na hlavu čiapku.

,,Viem, ale nebudem tu predsa sama. Ostáva tu zopár deciek a aj niektorí profesori," odvetila s úsmevom.

,,Veď hej. Aspoň, že tí sadisti smrťožrútsky už odišli," zahundrala a objala ju.

,,Sam? Ideš už?" Ginny strčila hlavu dovnútra. ,,Ó, tak si si to nerozmyslela," hlesla neveselo.

,,No, asi nemám dobré presviedčanie schopnosti," odvetila Sam a zohla sa po svoj kufor.

Yvainne objala aj Ginny a šla ich odprevadiť až k bráne. Dlho sa za nimi dívala. Bolo jej ľúto, že nemôže ísť s nimi, ale na druhej strane ... chcela byť lbízko neho. Naposledy im zamávala a Hagrid zatvoril bránu.

,,Stále trváte na svojom presvedčení, slečna Angelová?" ozval sa profesor Firenze, ktorý stál opodiaľ, tiež dozerajúc na bezpečný odchod študentov.

,,Hviezdy nič konkrétne nehovoria," zamumlal a usmial sa. Nevedela, či to myslel vážne, alebo si z nej len strieľal.

,,Slečna Angelová, nepridáte sa ku mne?" ozvala sa Sibyla, usmievajúc sa na ňu spoza hrubých skiel svojich okuliarov, ktoré si práve čistila.

,,Čo od vás chcel ten polokôň?" spýtala sa obzerajúc sa ponad plece na Firenzeho.

,,Nič zvláštne," odvetila uškŕňajúc sa. Bolo všeobecne známe, že oni dvaja sa veľmi ,,nemusia."

Sibyle prekážalo, že ho Dumbledore prijal do školy ako pomocného učiteľa Veštenia. Akoby ona bola len nejaká hlúpa kartárka. Dumbledore ju však upokojil, že miesto profesorky jej nik neberie. No ona si napriek tomu nevedela naňho zvyknúť. Len čo sa dostali do školy, Sibyla sa pustila jej ramena a rozlúčiac sa s ňou, pobrala sa do svojej izby, niečo si šomrajúc popod nos.

Yvainne prešla cez portrétovú dieru a vošla do klubovne. Bolo tam pár deciek, ktoré ostali tu. V kresle pri kozube si nejaká prváčka čítala knihu, dvaja chalani - mala dojem, že to boli bratia Murdochovci - hrali čarodejnícky šach a skupinka, pozostávajúca z troch chlapcov a dvoch dievčat, hrali pľuvadlíky, dobre sa na tom baviac.

Ona na nič nemala náladu. Vošla do spálne a zavrela za sebou dvere. Otvorila skriňu a kľakla si pred ňu. Z dlhej chvíle sa rozhodla spraviť si poriadok vo veciach. Keď po dobrej hodinke skončila, mala dobrý pocit, keď hľadela na úhľadné komínky v skrini, vystavané z poskladaného oblečenia.

Vonku sa zvečerievalo. Jej pohľad padol na hodinky, tikajúce na jej nočnom stolíku. Bolo niečo po piatej.

Už dva celé dni čakala na jednu špeciálnu zásielku. Nechcela si ani len predstaviť, čo by sa stalo, keby balíček nedorazil. Ale nestalo sa tak. Keď sa vrátila z večere, na vonkajšej parapetnej doske už sedel čierny výr a čakal na ňu.

Yvainne zvýskal a bežala k oknu otvoriť ho, aby ho vpustila dnu. Výr sa elegantne zniesol na stôl a otrčil jej svoju nôžku, o ktorú bol balíček priviazaný. Do batôžka z jemnej kože mu vložila mince a on odletel.

Sadla si na posteľ a s obavami i vzrušením ho otvárala. Dúfala, že to bude vyzerať tak úchvatne aj v skutočnosti ako na tom obrázku v časopise ,,Čarodejka."

Spokojne si vydýchla. Bolo to tak. Tá vec, na ktorú sa očarene dívala bola nielen jemnučká ako pavučinka, ale aj zvodná a príjemná na dotyk. Yvainne ju opatrene poskladala a odložila späť. Jej čas ešte len príde. A bude to čoskoro. Naozaj čoskoro.

- pozdravujem všetkých svojich čitateľov a som naozaj veľmi rada, že sa im môj príbeh o Seviem tak veľmi páči :D

Len kvôli tebe ...