Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 20.11.2007, 16:17:50
Čítaná: 686×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 21)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Zdravím všetkých čitateľov a fanúšikov HP. V tejto poviedke som sa zamerala na môjho obľúbeného profesora Severusa Snapa. Bola som dosť zdrvená, že ho Jo nechala zomrieť, preto som ho oživila, podobne ako Lusi, alebo Gwen. Je tu teda nový príbeh v hlavnej úlohe so Severusom. Prispôsobila som si však okolnosti a trochu aj dej. Rovnako varujem aj pred náznakmi udalostí, ktoré sa odohrávajú až v HP7. Sirius Black nezomrel, žije a dokonca učí na Rokforte OPČM. Riaditeľom je Slughorn a Snape učí svoje elixíry. - poznámka na záver - meno Yvainne sa číta ako Ivejn - oki?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola:

Severus bol bezradný. Skúšal všetko. Aspoň teda všetko, čo mohol, ale nič sa nestalo. Stále krvácala, hoci sa mu na chvíľu zdalo, že akosi ... čudne. Ale nemal kedy nad tým rozmýšľať. Musel rýchlo konať. Ešte nebol v novej funkcii ani deň a už si skoro zabil študentku. Hoci by rád vedel, odkiaľ sa tam vzala a čo tam hlavne robila?! Áno, skoro. Čo mal robiť? Rýchlo vyčaroval nosidlá a položil ju na ne, náhliac sa do hradu, aby ju odniesol do nemocničného krídla. Dostal sa však len pár metrov za Rokfortskú bránu, keď začul dunivý dupot kopýt. S obavami pozrel na zranenú Yvainne. Teraz tak akurát potreboval nejaké problémy!

,,Čo tu robíte a čo chcete?" ozval sa podráždene Severus. V jeho hlase bolo cítiť napätie. Nečudo. Veď bol spolu so zranenou Yvainne obklopený kentaurami, ktorí sa netvárili príliš priateľsky a on vedel, že neznášajú čarodejníkov. Tak čo chceli? Neušlo mu, že všetci hľadia na Yvainne. Žeby im išlo o ňu? Nech sa deje čokoľvek, nedovolí, aby jej ublížili. Už aj tak na tom bola dosť zle a to len a len jeho pričinením.

,,Nasleduj nás," prikázal mu Bane a kentaury sa odstúpili. Urobili mu síce cestu, ale nie k hradu.

,,Musím sa ponáhľať! Mám tu zranenú študentku! Teraz na vaše taľafatky nemám čas!" zlostil sa. Stále bol však v strehu, aby v najhoršom prípade použil prútik.

,,Len nás nasleduj. Všetko bude v poriadku," hovoril pokojne Bane. Ale keď sa Severus nehýbal, rozčúlil sa. Mal prudkú povahu. ,,Choď!" prikázal a Severus naveľa predsa len poslúchol.

,,Ak zomrie, máte ju na svedomí!" zahučal a chytil ju za zápästie, aby jej aspoň zmeral tep.

,,Ak naozaj zomrie, nikdy si to neodpustím," dumal a jeho výraz bol čoraz zamračenejší. Hlavne preto, lebo jej tep bol odrazu pravidelný. Severus bol taký prekvapený, že zabudol zavrieť ústa. ,,Ako je to možné?" hútal. Veď len pred chvíľou mala tak slabý pulz, že ho ledva nahmatal.

Kentaurovia ho viedli do Zakázaného lesa. Nepovedal nič, len si pozorne prezeral cestu, aby vedel, kadiaľ idú. No bolo to dosť obtiažne. Bola noc a nebo bolo zamračené. Nešli však ďaleko. Asi po desiatich minútach sa dostali k jazeru. Na jeho brehu stála drevená chatrč.

,,To malo byť varovanie?" zamračil sa znepokojene a urobil ako mu ten polokôň prikázal.

Dvere chatrče sa s buchotom otvorili. Najprv dnu vošiel Severus, aby si to tam obzrel a potom tam vleteli aj levitujúce nosidlá s Yvainne. Stále bola v bezvedomí. Napriek tomu, že pulz mala ustálený, nepreberala sa. V izbe sa svietilo. Bola tam zažatá petrolejová lampa, trochu zaprášená, ale to teraz neprekážalo. Bola tam aj posteľ. Skôr by sa to však dalo nazvať slamníkom. Severus vyčaroval deku a prestrel ju naň. Vzal Yvainne do náručia a preložil ju na lôžko. Bola ľahučká ako pierko. Uložil ju a kľakol si k nej. Musel zistiť čo je s tými ranami. Dal jej dole plášť a vyzliekol jej aj kliatbou dotrhaný sveter. Na čiernom tričku škvrny od krvi nebolo veľmi vidno, ale vedel, že tam sú, lebo tričko bolo vlhké na prerezaných miestach. Vytiahol jej ho dávajúc pri tom veľký pozor, aby jej neublížil ešte viac. Ruky sa mu trochu triasli, keď odhaľoval jej nahú pokožku posiatu ranami, ktoré jej spôsobil.

,,Pre Merlina! Toto snáď ani nie je pravda! Prizabijem študentku a ani ju nemôžem odniesť na ošetrovňu, pre akúsi bandu nahlúplych koní! Do Trolla! Toto nezvládnem!" hundral si popod nos. A pustil jej tričko. Ako mohol? Práve sa ju chystal ... vyzliecť. Ale veď len chcel zistiť, aké vážne sú zranenia, ktoré jej spôsobil! Nič viac! Čo na tom, že ju uvidí ... polonahú?!

,,Severus, zvládneš to. Len odvahu. Nemôže ti tu predsa zomrieť!" dohováral si v duchu. Zťažka si vydýchol a konečne je dal dole aj tričko.

,,Och," povzdychol si hľadiac na rany. Mala ich pod kľúčnou kosťou, na bruchu a na rukách. Ale vážne boli divné. Netiekla jej krv.

,,Yvainne," oslovil ju. ,,Yvainne, preberte sa," skúšal ju prebrať, ale nič. Nereagovala. Nevedel, že je od neho vzdialená a ani len netušil ako veľmi.

,,Keby som vedel, čo mám robiť!" zamumlal nervózne. Urobil aspoň jedno. V starom kozube zapálil oheň, lebo bolo dosť chladno a vyčaroval novú deku, ktorou ju opatrne prikryl. Pritiahol si k jej posteli stoličku a sadol si, sledujúc každý jej výdych a nádych, každé zamračenie. Natiahol k nej ruku a zo spoteného čela jej odhrnul prameň mokrých vlasov. Celá horela. Nepochybne mala horúčku. O tom vôbec nebolo pochýb. V tom dostal nápad. Nie ktovie čo, ale predsa. Z habitu si vytiahol čistú bavlenenú vreckovku. Zamieril s ňou k jazeru a namočil ju doň. Vôbec ho netrápilo, že kentaury naňho zvedavo zazerajú. Vrátil sa dnu a utrel jej ňou spotené čelo. Minúty sa vliekli slimačím tempom. Yvainne ťažko dýchala, hoci bol jej dych pravidelný. Ruky mala zložené pozdĺž tela. Vyzerala tak bezbranne. Vôbec nie ako tá malá bezočivá potvorka, akú ju poznal on.

Ešte trikrát bol medzitým pri jazere opláchnuť vreckovku. Prikaladal jej ju na rozpálené čelo.

V tom sa stalo niečo zvláštne. Cítil sa, akoby ho zasiahol elektrický prúd. Najprv nevidel nič. Cítil len jej ruku vo svojej dlani. Ocitol sa na akomsi zvláštnom mieste. Kráčal lesom, držiac Yvainne za ruku. Tá sa však naňho len letmo pozrela a kráčala ďalej. Chcel sa opýtať, čo to má znamenať a kde sú, ale rozmyslel si to. Niečo mu zabránilo rušiť to pokojné ticho. Mierili nejakou prašnou cestou pomedzi domy k malému sivému zámočku, stojacom na úpätí nejakej hory. Yvainne mala na sebe žiarivo biele šaty. Vyžarovala taký pokoj, ktorý ho napĺňal a upokojoval. Dostali sa na dvor. Tam ich už čakala nejaká žena. Bola nádherná a podobala sa na Yvainne.

,,Mama," šepla Yvainne a Severus hľadel ako sa z jej oka vykotúľala slza. Videl, že by rada podišla k matke a objala ju, ale nemohla.

,,Dcérka, prečo si ho sem priviedla?" opýtala sa vážne tá nádherná žena.

Severus sa zamračil. Mal chuť obom vyjadriť svoj názor na túto celkovo čudnú situáciu a aj to, že on nikam nešiel a vôbec nechápe o čo tu ide. Pohľad tej ženy ho však umlčal.

,,Yvainne, pusť ho," požiadala ju matka. ,,To, čo ti chcem povedať, nemôže počuť. Pusť ho."

,,Nemôžem. Dáva mi silu. Som slabá," odvetila nesúhlasne jej dcéra a Severus pocítil silnejšie zovretie jej ruky.

,,Miláčik, ty si silná za vás oboch! Si posledná Wardenská princezná! Pamätáš sa ako som ti vravela, že ty nie si vôbec obyčajná? Máš v sebe obrovskú silu. Tak ho pusť. Neboj sa," hovorila matka.

Severus pocítil ako zovretie poľavilo. Hľadela mu do očí akoby sa s ním lúčila.

Strhol sa, obzerajúc sa okolo seba. Opäť sedel v chatrči, na stoličke vedľa nehybnej Yvainne. Teda, nie celkom nehybnej. Videl ako si pomaly presunula ruku na brucho. Ak doteraz nič nechápal - to, čo sa okolo dialo - teraz už vôbec ničomu nerozumel.

,,Mama? To je sen? Sníva sa mi to?" opýtala sa Yvainne, hľadiac na svoju matku.

,,Kto?" čudovala sa. Ona myslela na svoju matku skoro stále, ale nikdy sa jej nepodarilo to, čo sa dialo teraz. Nebolo to síce ono, lebo ju nemohla objať, ale stačilo už aj to, že ju videla a mohla sa s ňou rozprávať.

,,Kentaury," odvetila jej matka. ,,Požiadala som o to ich vodcu a ona ma s tebu spojil. Aj oni majú svoju mágiu, hoci ju neradi používajú. Dávajú prednosť astronómii a astrológii. To vieš. Oni sú jediný, ktorý vedia ako sa spojiť s druhým svetom," vysvetľovala jej.

,,Yvai," šepla matka. ,,To, čo sa deje teraz, je síce v tvojom podvedomí, ale je to skutočné. Dobre ma počúvaj, dievčatko."

,,Neviem, či vieš, ale si zranená. Ten muž, s ktorým si sem prišla ťa zranil svojou kliatbou. Nechtiac. No neboj sa, budeš samozrejme v poriadku. Len neviem ako mu vysvetlíš to samovoľné zahojenie rán."

Yvainne sa zamračila. To ju vôbec nenapadlo. Rovnako ani to, že Severus bude mať zrejme celú kopu otázok. Má mu klamať?

,,Yvainne, som tu, lebo ťa chcem varovať. Musíš dávať na svojho človeka pozor. Chlapec, ktorý prežil útok Temného pána a jeho priatelia sú na dobrej ceste zvíťaziť, ale človek, ktorého strážiš, má zomrieť. Musíš ho ochrániť, Yvai!"

,,Má zomrieť?" hlesla skoro nečujne. ,,Takže ... ak zomrie on, zomriem aj ja."

,,Nezomrieš! Yvainne, sľúbila si mi, že ho ochrániš! Ja viem, že ty to dokážeš dcérka! Tesne pred svojím odchodom z tohto sveta ... som mala vnuknutie. Videla som čo sa stane. A videla som ako toho človeka zabil sám Temný pán, hoci som jeho tvár nevidela, počula som hlas toho, ktorého strážiš. Lord naňho poštval svojho hada. Potreboval niečo vlastniť a bez jeho smrti to nešlo. Stalo sa to v deň veľkého boja. Neviem, kedy presne sa to stane, ale nesmieš ho spustiť z dohľadu. Rozumela si? Chcem ťa vidieť šťastnú a slobodnú Yvainne, bez toho wardenského bremena. Sľúbila si mi to."

,,Dobre. Moja posledná úloha je týmto splnená," šepla a smutne sa usmiala. Už sa nikdy viac neuvidia. Jej matka to veľmi dobre vedela. A na túto chvíľu čakala príliš dlho.

,,Samozrejme miláčik, neodídem, kým nezačne svitať. Máme ešte chvíľku."

,,Nezabúdaj, že sa nikto nesmie dozvedieť, kto to je, prerušila ju včasne matka. ,,Je to len tvoje tajomstvo."

Jej matka sa spokojne usmiala. Žiarila pýchou a šťastím pri pohľade na svoju dcéru.

,,Už dlho rozmýšľam nad tým, prečo som bola určená strážiť práve ja svojho človeka?"

,,Je možné, že ho naozaj nik nestrážil. Náš wardenský osud a naše poslanie sú také starodávne, že si už nikto presne nespomína ako, alebo od čoho to závisí. Ale jedno je isté. Strážcom sa stávaš až na požiadanie."

,,Viem, nestihla som ti všetko vysvetliť. Je to moja vina. Stále som si myslela, že máme pred sebou celý život. Mýlila som sa. Ide o to, že niekto vysloví prosbu o niečiu ochranu, pričom to nesmie žiadať sám pre seba. Ak je tá prosba dostatočne vrúcna a silná, sama si vyberie svojho ochrancu spomedzi wardenov."

,,Ako si môže prosba vybrať ochrancu?!" čudovala sa. Toto bolo trochu nereálne. Aspoň podľa nej.

,,Žiaľ, aj toto je zahalené tajomstvom a opradené toľkými legendami, že sa nevie, či môžeme niektorej veriť. Prosiaci však musí vedieť o našej existencii a musí vyriecť žiadosť. Je to vlastne ako kúzlo, ktoré letí vzduchom a hľadá svoj cieľ. Ako keby ho viedla samotná duša toho, kto prosí."

,,Ach," vzdychla si. Nerozumela tomu o nič viac, ale aspoň jej predstava bola o niečo málo jasnejšia.

,,Vidím, že ťa niečo trápi. Niečo iné ako tieto problémy. Zdôver sa mi," nabádala ju matka a Yvainne mala dojem, že jej vidí až na dno duše.

,,Máš pravdu," chvíľu sa okúňala, ale bola príliš zvedavá. ,,Čo ak sa stane, že strážca sa zamiluje do toho, koho má strážiť?"

,,Nestane sa nič," jej matka sa zasmiala rovnakým zvonivým smiechom aký mala aj jej dcéra. ,,Yvainne, dievčatko, môžeš milovať koho chceš."

,,Áno, i napriek tomu. To zasnúbenie bolo vôľou tvojho otca. Ale nikdy by sme nenástojili na tom, aby si si vzala niekoho, koho nemiluješ."

Yvainne si uľahčene vydýchla. Keby bola vedela, že je to tak, zrušila by to zasnúbenie so Sabrielom už dávno!

,,Naozaj ho ľúbiš?" opýtala sa rozcítene jej matka. ,,Aj napriek tomu, že má chlapčenské roky za sebou?"

,,Miláčik, medzi láskou a nenávisťou je tenká čiara. Prekročiť ju, znamená dať srdcu nový život."

,,Bol by hlúpy, keby ťa nemiloval. Vyrástla z teba krásavica," odvetila jej matka, pyšne na ňu hľadiac.

,,Budem musieť ísť. Nezabudni na to, čo som ti povedala. Dodrž svoj sľub a budeš voľná," pripomínala jej naposledy.

,,Aj ja ťa ľúbim, mamička." Yvainne sa dívala ako sa jej matka stráca v slnečných lúčoch vychádzajúceho slnka, sťa ranný hmlový opar.

Severus bol vyčerpaný. Pod očami mal tmavé kruhy, ale to mu neprekážalo. Vadilo mu iné. Už skoro tretí raz spadol zo stoličky, keď zadriemal. Asi do tretej v noci bol hore, aby na ňu dozeral. Horúčka jej klesla a aj jej rany sa hojili veľmi dobre. Akurát, že on na tom nemal žiadnu zásluhu. Vôbec ničomu nerozumel. Márne dumal nad udalosťami dnešnej noci. A to si myslel, že vyprevadenie Blacka je banálna záležitosť. Ani netušil, kedy sa to zvrtlo. Alebo kedy a ako sa tam zjavila ona?! Ako to, že ju nevidel? Jedným si bol istý na 100 percent. Ráno mu bude mať mladá dáma čo vysvetľovať.

Znova sa dotkol jej čela. Horúčka ustúpila a keď skontroloval jej rany zistil, že sa zacelili, no koža bola ešte sčervenalá. Spokojne si vzdychol. No po chvíli naňho znova prišla obrovská únava. Za posledné dva noci toho veľa nenaspal. Díval sa na Yvainne, pokojne ležiacu na tom slamníku, ktorý mu pripadal zrazu taký obrovský.

,,Stalo by sa niečo, keby som ju posunul a ľahol si na kraj?" uvažoval, znova si zívnuc. ,,Veď jej neodhryznem z nosa."

Severus urobil, čo si zaumienil. Naozaj sa potreboval vyspať aspoň na pár krátkych hodín. Opatrne ju vzal do náručia, cítiac jej teplú, zamatovú pokožku. Na malý moment mu napadlo, čo to tu vlastne vystrája, pretože ten nevinný dotyk naňho pôsobil veľmi elektrizujúco. Yvainne posunul skoro o meter ďalej. Slamník bol ozaj veľmi široký. Ešte raz zvážil svoje rozhodnutie, ale potom sa rozhodol kašľať na to a ľahol si na samý kraj postele, dúfajúc, že z nej nespadne na tvrdú a špinavý zem. Predtým ako zaspal, otočil k nej hlavu. Stále ležala na chrbte s rukami pri tele. Polodlhé, gaštanové vlasy utvorili okolo jej srdcovitej tváre vejár. Bola taká krásna. Severus si zťažka vzdychol. Prečo by sa mal páčiť práve jej? Je od neho o dosť mladšia a je jej učiteľom. Jej jemné črty tváre ho vábili k poláskaniu asi tak ako i jemne pootvorené pery. Túžobne si spomenul na ten nečakaný bozk. Zastonal.

,,Do Škrota! Prečo práve ja mám taký nanič život?!" Neodolal. Z posledných síl si ľahol na bok a podoprel sa na lakti. Hľadel na ňu možno aj ďalších päť minút, opakujúc si: ,,Mám - nemám?" Neodolal. Jej pery boli príliš vábivé. Nahol sa k nej a vtisol jej na pery jemnučký bozk. Chcel si oživiť pamäť a pripomenúť si ich chuť, mäkkosť ... sladkosť. Keď sa od nej odtiahol, nadávajúc si do starých bláznov, Yvainne sa pohla a on zmeravel.

Severus sa bleskovo odsunul na svoj kraj slamníka. Zaspal s tvárou otočenou k nej.

Tak ako rýchlo zaspal, tak rýchlo sa aj ráno prebudil. Spalo sa mu totiž nezvyčajne dobre. Vlastne by sa tak skoro ani nebol prebudil, keby ho pod nosom niečo nepošteklilo. Ale čo? Rozospatý uvažoval, či mu za noc náhodou nenarástli fúzy. Lenivo otvoril oči a vzápätí ich vytreštil.

,,Kde to pre Merlina som?" napadlo ho, ale spomenul si hneď ako zistil, že si z neho niekto urobil vankúš.

Yvainne sa k nemu v noci pritúlila, hľadajúc teplo, keď v kozube vyhaslo. Ležala na jeho ramene, rukou ho objímajúc. Cez oboch bola prehodená deka, ktorú jej v noci vyčaroval ako prikrývku. Našťastie spala. Severus mal teda možnosť vymaniť sa z jej objatia a opäť sa presunúť na stoličku. Musel to však urobiť tak, aby ju nezobudil. Podarilo sa mu to, hoci to chcelo istú dávku šikovnosti.

Yvainne sa ráno prebudila na vôňu slamy. Bolo to čudné. Veľmi čudné. Nemala predsa matrac napchatý slamou, nie?! Pretočila sa v posteli a naťahovala sa. Spalo sa jej fantasticky. Pod chrbtom jej však divne šušťalo.

,,Čo to má znamenať? Kde som?" hútala. Ak si matne spomínala, mala by byť sobota. Lenivo si pošúchala oči a naveľa ich aj rozpepila. Zrak jej padol na starý, polorozpadnutý kozub, v ktorom veselo pukotal ohník. Z kozuba sa zviezla na podlahu, snáď storočnú stoličku ... špinavé okno, cez ktoré ledva presvital lúč denného slnka. Yvainne sa posadila a v tej chvíli sa z nej zviezla deka, ktorou bola prikrytá. Ledva nezakričala.

,,Veď som skoro nahá!" uvedomila si vystrašene. Spala len v podprsenke. Ešteže ten, kto ju vyzliekal jej nechal nohavice. To by na ňu bolo už priveľa. Ale, ktorý to bol grobian? Potom si spomenula, čo sa stalo predošlú noc.

,,Ale kde to som?!" zvolala vystrašene. Z noci si pamätala len to, že sa zhovárala s matkou, nič viac. V tom začula nejaké hlasy. Jeden spoznala s určitosťou. Patril Snapovi. Ale ten druhý ...

Na nič nečakala a rýchlo na seba natiahla dotrhané tričko a sveter. V tom sa dvere otvorili a dnu vstúpil Snape. Práve si zapínala sveter.

,,Vy ste ma vyzliekli?!" opýtala sa podráždene. Teraz jej to už bolo jasné.

Severusovi neušlo, že sa červená ako pivonka. Pristalo jej to. Musel sa veľmi ovládať, aby sa nerozosmial.

,,Čo keby ste mi radšej poďakovala," odvetil väčšmi konštatujúc ako sa pýtajúc, hoci veľmi dobre vedel, že v podstate ani nemá za čo. A vedela to aj ona. Vystrela chrbát a zložila si ruky v bok, zazerajúc naňho. ,,Mimochodom, máte mi čo vysvetľovať. A ja mám veľmi veľa otázok, ohľadom dnešnej noci," povedal a podišiel k dverám. Otvoril ich a čakal. Vyšla von ako strela, no vzápätí zastala. Pred tou biednou chatrčou bolo snáď celé stádo kentaurov. Cúvla a narazila do Severusa. Chytil ju za plece a chcel jej povedať, že sa nemá čoho báť, ale aj on ostal vyjavene hľadieť na tie premúdrelé polokone. Všetci si pokľakli na koleno a uklonili sa.

,,Dobré ráno, princezná," pozdravil ju ich vodca Bane. Vôbec ho netrápilo, že je tam ten druhý muž.

Yvainne sa usmiala a pristúpila bližšie. Aj ona sa uklonila a zaželala im dobré ráno. Podišla až k Baneovi. Priložila mu ruku na líce, niečo mu šepkala a kentaur jej odpovedal. Severus však nerozumel čo. Hútal nad iným. ,,Naozaj je princezná?" Hľadel na ňu ako sa rozlúčila so stádom a bez toho, aby si ho všímala, vybrala sa späť do hradu. Vzdychol si. Nasledoval ju bez slova. Veď aj tak ešte budú spolu. Naozaj bol zvedavý na veľa vecí. A ona mu ich objasní, či chce, alebo nie.

---------------------------------------***--------------------------------------

P.S.: Táto kapitolka je venovaná IanneXXX, ale aj Elladorke B. :) Všetkým vám ďakujem za podporu aj povzbudenie a milé slová.

Len kvôli tebe ...