Kapitola:
Pridaná: 19.11.2007, 10:16:53
Čítaná: 893×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Olivian myslela dlhú chvíľu len na jedno. Ako sa spojiť so svojím dedom. Najprv mu chcela napísať, ale bol by to strašne dlhý list. Vedela, že musí vymyslieť niečo iné. Celé doobedie chodila po klubovni a rozmýšľala, ako sa s ním spojiť. Naveľa si sadla do kresla pri kozube a zadumane hľadela do jeho plameňov. Začula rozhovor akýchsi štvrtáčok a otočila sa k nim. Jedna z nich si práve na ústa nanášala lesk, hľadiac pritom do malého zrkadielka. Olivian zasvietili oči.

,,Zrkadielko!" zašomrlala a vyskočila na rovné nohy, rútiac sa do svojej spálne.

,,Hej! Nerob prievan!" povedala namosúrene Viola, keď jej zo stola zletel pergamen. Práve písala Jirkovi.

,,Prepáč," zahundrala s hlavou strčenou v skrini, usilovne niečo hľadajúc. Viola len pokrútila hlavou.

Olivian sa prehrabovala vo svojich veciach ako taký záhradný trpaslík a vôbec ju nezaujímalo, že si robí neporiadok.

,,Mám ťa," zvolala radostne a vstávala so zrkadlom v ruke.

,,To si spravila ten zmätok, len kvôli tomu zrkadlu, keď tu máme oveľa väčšie?" divila sa aj Virginia. Ale Olivian ich nepočúvala. Trielila z izby ako víchor priamo do Astronomickej veže.

,,Opatrne, mladá dáma, nedolámte si väzy, bolo by vás škoda!" kričal za ňou sir Cadogan, cválajúc na svojom koníkovi s kopijou v ruke. Ale nevšímala si ho.

Keď za sebou zabuchla dvere, vytiahla prútik a miestnosť začarovala: ,,Colloportus Totalus." Sadla si na lavičku a rukávom pošúchala sklo zrkadielka. Nikdy pred tým ho neskúšala. Kúpili ho spoločne s dedom, z jednej malej Írskej dedinky od akejsi starej čarodejnice. Kúpili samozrejme dve. Jedno si nechal dedo a jedno dal jej. Vravel, že raz niečo také už vlastnil. Od svojho krstného otca, Siriusa Blacka. Olivian si veľmi priala, aby to fungovalo. Podľa toho, čo jej vravel, stačilo, keď sa pozrela do zrkadielka a povedala jeho meno.

,,Harry Potter," povedala a čakala. Jej nadšenie po krátkej chvíli opadlo. Nič sa nedialo. Absolútne nič. Ale ešte sa nevzdávala.

,,Harry Potter," zopakovala znova a čakala. Nič sa však nestalo. Jej nadšenie pokleslo hlboko pod bod mrazu. V duchu sa zlostila na tú starú bosorku, ako ich nepekne oklamala. Mala chuť chytiť to zrkadlo a šmariť ho o stenu, aby sa rozbilo na milión kúskov.

,,Olivian?" ozvalo sa zo zrkadielka.

,,Starký?" zdvihla ho a spokojne sa usmiala, keď na ňu zo zrkadielka hľadeli rovnaké zelené oči spoza rámov okuliarov, aké mala aj ona.

,,Stalo sa niečo?" opýtal sa, neskrývajúc svoje obavy o svoju najstaršiu vnučku.

,,Nie, všetko je v poriadku. Len som sa s tebou chcela porozprávať."

,,A o čom?" ozval sa Harry, no mal také tušenie, o čom - alebo skôr o kom - sa chce rozprávať jeho vnučka.

,,Myslím, že to vieš," odvetila s hlbokým a hlasným povzdychom.

,,Chceš sa ma opýtať na Rumoura, tak?" povedal, netváriac sa veľmi prístupne diskusii o ňom.

,,Áno. Hneváš sa?" Olivian videla, že jej dedo sa zamračil a nachvíľu zmĺkol.

,,Čo vlastne chceš počuť?" ozval sa po chvíľke rozmýšľania.

,,Viem, že po ňom stále pátrate. Ešte ste ho nenašli?" v hlase jej bolo cítiť obavy. Netušila, či chce, aby ho vôbec našli. Bála sa oňho. Nevedela, čo s ním spravia, alebo čo zamýšľajú.

,,Nie, ešte sme ho nenašli. Skrýva sa a robí to dobre. Ale všade máme hliadky. Je len otázkou času, kedy ho nájdeme," odvetil Harry a myslel to smrteľne vážne.

,,A ak ho nájdete, čo s ním urobíte?"

,,Uväzníme ho a bude podrobený vyšetrovaniu. Potom sa určí jeho vina alebo nevina. Ale napadol Mandy, takže ak to chceš počuť miláčik, nevidím to veľmi ružovo."

,,Chápem," odvetila ticho. Veď to dobre vedela aj ona. Možno by bolo všetko iné, keby nebol vtedy napadol jej priateľku. Ale on to urobil.

,,Olivian, dúfam, že sa nechystáš urobiť nejakú hlúposť?" opýtal sa jej podozrievavo.

,,Prečo si to myslíš?" ohradila sa podráždene. Mám to snáď napísané na čele? dumala zlostne.

,,Lebo ti to vidím na očiach. Nestojí ti to za to, ver mi. Ak je naozaj potomkom toho, koho si myslíme, je veľmi nebezpečný. A o to viac, že netušíme, akú má veľkú moc a čo všetko dokáže," varoval ju.

,,Áno, iste. Som si toho vedomá, neboj sa."

,,No, neviem, nezdá sa mi, že by som ťa bol presvedčil. Olivian, viem, že si do toho chlapca zaľúbená, ale čo ak sa zmenili aj jeho city k tebe? Čo ak ho tá čierna mágia celkom pohltila? Nechcem, aby ublížil aj tebe. Nechcem o teba prísť. Tvoj otec a matka by sa zbláznili od žiaľu! Počuješ?!"

,,Áno, starký, neboj sa," odvetila zadumane. ,,Budem musieť ísť. O chvíľu máme Elixíry."

,,Neznášal som Elixíry," zahundral zatváriac sa kyslo.

,,Hej, ja viem," usmiala sa.

,,Tak dobre. Maj sa pekne a dávaj na seba pozor. Ak by si niekedy niečo potrebovala, stačí ... ale veď to vieš, však?"

,,Jasné, maj sa starký, ľúbim ťa."

Starký zo zrkadielka zmizol. Opäť v ňom videla len svoju smutnú, zadumanú tvár. Starký ju varoval. Aj jej rozum jej vysielal varovné signály, ale ako ich mala prijať, keď jej srdce sa im bránilo zo všetkých síl? Ocitla sa v slepej uličke. Musela sa rozhodnúť. Bolo to ako minca s dvoma stranami. Hlava, alebo znak? Rozum alebo srdce? Odčarovala miestnosť a zišla naspäť do svojej klubovne. Bola plná a ona chcela trochu súkromia. Rozhodla sa, že sa pôjde radšej prejsť.

Kráčala opustenou chodbou hľadiac von oknami, ktoré ju lemovali. Zima ustupovala, sneh sa topil a do kraja sa vracala jar. O pár mesiacov majú skúšky z MLOKov, ale to ju netrápilo. Ani najmenej. Už dávnejšie myslela len na jedno. Chcela ujsť zo školy a ísť hľadať Faethona. Ale stále sa k tomu nevedela odhodlať. Bála sa, ako by na to zareagovala jej rodina. Musel byť pre nich šok, keď sa dozvedeli, že chlapec, ktorého mali v dome, a ktorého prijali tak vrúcne, je zrejme Voldemortov vnuk.

,,Prečo je všetko také komplikované?" zúfala si. Olivian si spomenula na ten plášť, ktorý potiahla dedovi, ešte keď mala trinásť. Priveľmi ju lákal. Bol úžasný a okrem toho vtedy usúdila, že on si ho užil už dosť. Prečo by si ho nemohla užiť aj ona? Vedela síce, že ho starký plánoval dať jednému zo svojich detí, ale ešte sa pre nikoho nerozhodol. Tak v jeden upršaný letný deň prosto rozhodla ona. A teraz bol bezpečne ukrytý v tajnom úložnom priestore jej čierneho koženého kufra. Vždy mala také tušenie, že starký o tom vie, hoci jej nikdy nič nepovedal, ani sa jej nikdy na nič nepýtal. Považovala to za jeho tichý súhlas. A dokonca mala aj iný dôležitý artefakt, ktorý po ňom zdedila. Teda vlastne to zdedila po otcovi. Bola to Záškodnícka mapa. Dôležitá cennosť, ktorú stvorili štyria dávny priatelia, medzi iným aj jej pradedo James, prezývaný Paroháč a krstný otec jej deda Sirius Black, prezývaný Tichošľap. Poslednými dvomi boli Námesačník, Remus Lupin a Červochvost, Peter Pettigrew. Remus Lupin bol vlkolak, ktorého ako malého chlapca pohrýzol Fenrir Greyback. Mal ťažký osud, ale napriek tomu bol spokojný, dokonca aj šťastný a oženil sa.

Olivian si vzdychla. Svoju krstnú mamu milovala. Kasiopeja Lupinová bola výnimočná žena. Pravda, bola trochu tajuplná, ale bola skvelá čarodejnica. Vedela veci, o ktorých ona nemala ani šajnu. Už skôr si všimla, že mačky v blízkosti jej krstnej veľmi prskajú a ježia svoje chlpaté chrbátiky. Naopak psy sa správajú veľmi priateľsky a poslušne. Nikdy nevedela prísť na to, čím to je a jej krstná sa len potmehútsky usmievala, skrývajúc svoje tajomstvo, hoci ju Olivian prosila.

Jej myšlienky prerušil veľmi známy zvuk. Niečo neďaleko nej zazvonilo. Znelo to ako cinkot rolničky.

,,Ó, môj Merlin! Celkom som naňho zabudla," zvolala nešťastne, spomenúc si na škriatka. Rozhodla sa zájsť najprv do kuchyne, ale tam Tingle nebol. A nevedeli jej ani povedať, kde išiel, alebo kedy sa vráti. Mala ešte poslednú možnosť. Ísť skontrolovať núdzovú miestnosť. Ak sa bude chcieť predsa zbaliť, bude musieť ísť tam. Tam mal svoje veci. Olivian vybehla hore schodmi ako ohnivá strela. Zastala pred kamennou stenou a v mysli si vybavila tú maličkú miestnosť, kde ju škriatok vtedy v noci zaviedol. Mala šťastie, lebo v stene sa objavili neveľké dvere. Zaklopala na ne. Spoza dverí sa ozvalo tiché: ,,Kto je tam?"

,,Tingle? To som ja, Olivian, otvor mi prosím. Musím sa s tebou porozprávať," žiadala ho.

Dvere sa otvorili a vykukla z nich škriatkova hlavička. Keď sa jej uklonil, rolnička zazvonila.

,,Pani moja, čo si vy želať?" opýtal sa s úsmevom na perách. Ustúpil, aby mohla vojsť a keď si sadla do kresla, odvetila mu.

,,Ideš za Faethonom, však?" opýtala sa, ale škriatok mlčal.

,,Chcem, aby si ma zobral so sebou," povedala rozhodne a škriatok na ňu vypleštil oči, pričom vyzerali ešte väčšie ako normálne boli.

,,Prečo vy to od Tingla chcieť?" divil sa, mädliac si ruky.

,,Lebo sa s ním musím rozprávať. A chcem mu pomôcť," odvetila úprimne.

,,Aj ja mu chcieť pomôcť, ale ja sa báť, že je neskoro. A potom sa báť aj o vás, aby on vám neublížiť," zapišťal.

,,Neboj sa o mňa, ja si poradím. Len mi sľúb, že ma vezmeš so sebou," zaprisahávala ho.

Škriatok mlčal, prestupujúc z nohy na nohu. Nevedel, čo má robiť. Vedel, že ak by ju vzal so sebou, mohlo by jej hroziť nebezpečenstvo a on nechcel, aby jej jeho pán ublížil, hoci nechtiac. Ale možno by mu mohla práve ona pomôcť presvedčiť jeho pána, aby na to zlo zabudol a žil spokojným životom a nevybral si cestu, po ktorej kráčali mnohí jeho predkovia a preto ich vlastne všetci nenávideli.

,,Tingle, prosím ťa, vezmi ma so sebou," žiadala ho úpenlivo.

,,Tak dobre, pani," uklonil sa. ,,Vy teda ísť so mnou a ja vám sľúbiť, že ja vás chrániť," povedal napokon slávnostne akoby skladal rytiersku prísahu.

,,Kedy odchádzame?" spýtala sa.

,,V nedeľu, v noci, keď budú všetci tuho spať."

Olivian sa s ním nateraz rozlúčila. Bol ešte len piatok. Ešte mala celé dva dni na to, aby sa dobre pripravila na cestu a vzala si do batoha len to najpotrebnejšie.

Olivian sa zbalila, keď v spálni nikto nebol. Popri tom uvažovala, či má niekomu povedať o tom, že odchádza. Ale nevedela sa rozhodnúť, komu sa zdôverí. Ak by to povedala Mandy, tá by jej odísť nedovolila. To si veľmi dobre uvedomovala. Zburcovala by všetkých, len aby ostala na škole a to nemohla. Už sa rozhodla. Ak by to povedala dvojičkám, boli by ochotné ísť s ňou, len aby zažili nejaké nové dobrodružstvo a to tiež neprichádzalo do úvahy. Ostávala už len Ellie.

,,Musím sa s tebou pozhovárať," pošepla jej, keď vychádzala zo Siene. Schmatla ju za ruku a ťahala ju do prázdnej učebne čarovania.

,,Čo sa stalo?" opýtala sa zvedavo Ellie a sadla si na lavicu.

,,Nevedela som, komu sa môžem zdôveriť a tak som sa rozhodla, že ty si vhodná osoba."

,,Ďakujem za toľkú dôveru, ale stále nechápem o čo vlastne ide," upozornila ju Ellie so zdvihnutým obočím.

,,Hneď," šepla Olivian. ,,Ale sľúb mi, že to nikomu neprezradíš," zaprisahávala ju.

,,No, veď dobre, sľubujem," prevrátila očami nedočkavo. ,,Len to konečne vysyp."

Olivian sa zhlboka nadýchla a vydýchla. ,,Zajtra v noci odchádzam."

,,ČO?" zvreskla Ellie mysliac si, že zle rozumela, alebo sa jej to zazdalo.

,,Nekrič!" drgla do nej Olivian. ,,Počula si dobre. Odchádzam," zopakovala pokojne.

,,Kam chceš pre Merlina ísť?"

,,Idem za ním," odvetila a Ellie sa zamračila.

,,Olivian! Ty si sa úplne pomiatla! Veď nevieš, kde ho máš hľadať! A okrem toho, ak sa ti to náhodou podarí, môže ťa zabiť! Nevieš do čoho sa rútiš!" jej argumenty však nezabrali.

,,Nejdem sama. Neboj sa. Premyslela som si to. Viem, že to nebude ľahké, či jednoduché, ale som rozhodnutá a už to nič nezmení. Chcem, aby to niekto vedel, pre prípad, ak by sa niečo stalo."

Ellie sa netvárila zdesene. Ona zdesená bola! ,,Olivian, prosím ťa, nerob to," žiadala ju, ale tá bola neoblomná.

,,Musím. Ja mu musím pomôcť! Pochop ma, napriek všetkému ho milujem a mám oňho obavy. Možno ešte nie je neskoro," vysvetľovala jej svoje dôvody.

,,Olivian," hlesla skoro plačlivo. Ale jej priateľka ju zastavila.

,,Nie, Ellie. Zbytočne ma budeš presviedčať. Idem." Už bola pri dverách, keď sa otočila. Nezabudni, že si mi sľúbila mlčať." Zanechala tam Ellie sedieť ako kôpku nešťastia.

Ešte v ten večer dostala Olivian list. Keď sa vrátila do spálne, bolo niekoľko minút po desiatej. Na podobločnici našla sedieť veľkého, čierneho Výra Skalného. Veľmi dobre ho poznala. Patril Faethonovi. S búšiacim srdcom pribehla k oknu a otvorila ho. Odviazala list z nôžky Výra a ten hneď odletel. Chvíľu za ním nemo civela a potom s trasúcimi rukami otvárala zapečatenú zažltnutú obálku.

,,Moja milá Olivian,

ani si nevieš predstaviť, koľko sebazaprenia ma stálo napísať ti. Nie preto, že by som nechcel, ale preto, že sa hanbím za to, čo som urobil.

Toto je jeden z mojich dobrých dní. Ale sú chvíle, keď sa ti priznám, že sám seba nespoznávam. Som ako v ohni, ktorý ma celého pohlcuje a spaľuje. Viem, že z toho je vinná moja láska a neprekonateľná túžba po čiernej mágii. Jej štúdium ma celého pohltilo. Ale navzdory tomu ma láska k tebe drží pri živote a ako - tak pri zmysloch.

Je mi ľúto, ak som ti spôsobil nepríjemnosti, či trápenie. Ver mi, že to nebolo úmyselné. Milujem ťa Olivian a vždy budem. Ale naše životné cesty sa rozchádzajú a tak je to lepšie. Buď šťastná,

s láskou,

tvoj Faethon."

Olivian zložila list zmáčaný slanými slzami a opatrne ho vložila do obálky a plecniaka. V očiach sa jej ligotali slzy. ,,Mýliš sa Faethon, naše cesty sa nerozišli."

V nedeľu v noci bol spln. Ale Olivian utekajúcu zo školy, zahalenú neviditeľným plášťom v sprievode škriatka Tingla to vôbec nezaujímalo. Vykradli sa zo školy a ponáhľali sa cez Rokfortské pozemky k bráne. Škriatok ju bez problémov otvoril pomocou nejakého svojho kúzla a vykĺzli von.

Ani jeden z nich si nevšimol vlčiu svorku, ktorá sa vrútila zo Zakázaného lesa a uháňala s vetrom o preteky za nimi k bráne. Pri bráne však zastali. Viedla ich krásna, sivá vlčica. Ostatní vlci sa postavali za ňu a čakali, čo sa bude diať. Vlčica zavyla hrdelným hlasom a sadla si. Olivian sa strhla a otočila sa. Dívala sa do žltých vlčích očí. V svorke, stojacej za vlčicou spoznala vlka, ktorý ju vtedy v lese napadol. Bol celý čierny ako samotná noc.

,,Pani, odmiestnime sa," šepol vyľakane škriatok a chytil ju za ruku. Ozvalo sa hlasné ,,puk" a oni zmizli.

Vlčica znova zavyla a začala sa premieňať. Kasiopeja Lupinová sa so smútkom v očiach dívala na miesto, odkiaľ sa odmiestnila jej neter. Mala síce na sebe neviditeľný plášť, ale ona ju videla.

,,Čo budeme robiť? Predsa odišla," opýtala sa, keď za sebou v tráve začula ďalšie tiché kroky.

,,Budeme čakať," odvetil riaditeľ. ,,Možno sa nám ho tak podarí skôr nájsť."

,,Možno, ale za akú cenu? Čo ak jej ublíži?" ozvala sa zronene. Mala dojem, že zlyhala. Vlastne zlyhali všetci. Mali prísť oveľa skôr na to, kto je tým strateným chlapcom. A teraz bol preč on a zmizla aj Olivian. ,,Ako to poviem Panthee a Albusovi Severusovi? A Harrymu?" zvolala rozhorčene.

,,Necháte to na mňa, Kasiopeja," odvetil pokojne Niall. ,,Vrátime sa?" opýtal sa jej ukazujúc na hrad, keď opäť zavrel bránu, ktorú nechali utečenci otvorenú. Profesorka Lupinová prikývla. Ale najprv sa otočila k svojej svorke.

,,Gorath," oslovila najväčšieho, čierneho vlka a ukázala rukou na les. Vlk prikývol a dlho zavyl. Potom sa rozbehol do lesa a ostatní ho nasledovali.

------------------------------------***------------------------------------

P.S.: Ak toto náhodou bude čítať Gorath, dúfam, že sa neurazí, že som po ňom pomenovala vlka, ale to meno sa mi veľmi zapáčilo :D

Pre ostatných: Je tu ďalšia kapitolka Strateného dediča :) Prajem vám všetkým príjemné čítanie, najmä Fo, ktorá sa už nevedela dočkať :))

Tess

[ » na začiatok « ]