Kapitola:
Pridaná: 17.11.2007, 18:30:46
Čítaná: 1015×
Hodnotenie: (počet hlasov: 37)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lily, James, Remus, Bett, Amy, Sirius, Violett, Bridget, Severus,...
Stručný dej: Poviedka z doby záškodníkov, nielen o záškodníkoch...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Rozchod 2 » Bozk 3 » Rozhovor 4 » Si jediný komu som to povedala 5 » Nevypytuj sa! 6 » Si v nebezpečenstve 7 » Hlas 8 » Bridget Worgrendová 9 » Klubovňa 10 » Denník 11 » Ticho 12 » Nová schopnosť a spomienky 13 » Slová: ľúbim ťa 14 » Bol to iba sen...

„Takže ťa pristihla so Siriusom??“ neveriacky na Amy vyvaľovala oči Violett. Amy iba prikývla.

„A, a čo ti nato povedala?“ opýtala sa zvedavá Bett.

„Tak, poznáš moju mamu, na Siriusa nakričala a na mňa iba neveriacky pozerala a čakala na vysvetlenie, že čo tam robím zavretá a ešte aj s chalanom.“ povedala Amy a začala sa smiať. Bett s Violett sa začali smiať tiež no Lilly sa na ne pozerala nechápavo. Amy to ešte viac rozosmialo až spadla z postele a na to sa začali smiať všetky štyri.

„Amy?“ spýtavo sa na ňu pozrela Bett potom čo sa dosmiali.

„Áno?“

„Stále si nám nepovedala, že čo od teba chcel Dumbledore.“ povedala Bett.

„Nóóó, vieš sľúbila som mu že to nikomu nepoviem.“ povedala Amy a zatvárila sa smutne.

„Aha, tak nič.“ hlesla smutne Bett.

„Mohli by ste sa už konečne učiť a nerozprávať?“ trochu naštvaným hlasom sa opýtala Lilly.

„Lilly, trochu tichšie, vieš, že nie sme v klubovni same.“ snažila sa niečo múdre povedať aj Violett no nejako jej to nevyšlo a tak sa začali všetky štyri smiať.

Portrét Tučnej panej sa otvoril a do chrabromilskej klubovne vošli záškodníci na čele s Potterom a Blackom, ako inak.

„Ja sa idem učiť do izby, je tam väčší kľud.“ povedala Amy smutne. Bolo jasné, že ide do izby kvôli Siriusovi.

„Jasné, my potom prídeme za tebou.“ povedala jej Lilly. Sirius si všimol, že ako náhle prišiel do klubovne Amy odišla. Už ho to nebavilo, on ju stále miluje. /Keby som jej tak mohol vysvetliť, že prečo som sa s ňou rozišiel./ pomyslel si smutne.

„Vi. Psst! Violett!“ volal na ňu Sirius.

„Čo chceš?!“ opýtala sa drzo a otráveným hlasom.

„Mohla by si mi zavolať Amy dole???“ pozrel na ňu so psími očami. Nevedela prečo ale tomu psiemu pohľadu nedokázala odolať. On vedel tak urobiť tie psie oči, že to až nebolo možné.

„Dobre počkaj.“ povedala už milšie a išla hore do izby.

„Amy? Amy si tu?“ opýtala sa a porozhliadla sa po izbe.

„Som v kúpeľni.“ ozval sa Amyn hlas z kúpeľne.

„Čo robíš?“ opýtala sa Violett.

„Snažím sa zo seba urobiť človeka.“ povedala a začala sa smiať. Jej tlmený smiech znel trochu čudne a Violett sa na tom zabávala.

„Tak, čo chceš??“ opýtala sa Amy keď vyšla z kúpeľne.

„Poď dole do klubovne potrebujem ťa tam.“ klamala.

„A, na čo?“ opýtala sa Amy podozrievavo.

„Poď, uvidíš.“ a už ju ťahala dole za ruku. Viedla ju dole schodiskom až do klubovne Sirius sa snažil skryť pri okne a Violett ho uvidela tak viedla Amy ku oknu.

„Tak som tu, na čo ma tu potrebuješ??“ opýtala sa zvedavo.

„Počkaj tu!“ prikázala je Violett.

„Počkaj tu!“ napodobnila ju smiešne. Keď tam Amy bola sama, tak vyšiel zo svojej skrýše no v podobe psa.

„Ahoj.“ milo sa usmiala. „Čo tu robíš? A ako si sa sem dostal?“ stále sa usmievala. Pes zabrechal a išiel ku portrétu tučnej pani. Amy išla za ním a portrét otvorila. Sirius v psej podobe ju viedol von z hradu. Priviedol ju až k zakázanému lesu. Sirius tam vbehol a vyšiel z neho v ľudskej podobe.

„Č... čo? Kde je ten pes?? Ako to, že si bol v zakázanom lese? A prečo si tu?? Ja to už viem. Nič mi nemusíš hovoriť. Ty si poslal toho psa nech ma tu privedie, pretože ti asi robí dobre keď mi ubližuješ.“ chrlila zo seba a pri poslednej vete je skĺzla slza po líce a kvapla z brady na jej čiernu mikinu. Sirius podišiel k nej aby jej utrel slzy no ona otočila hlavou.

„Aj tak už musím ísť, Vi odo mňa niečo chcela.“ povedala smutne otočila sa ale niekto ju zastavil. Amy sa otočila a nevidela nikoho pozrela sa dole a videla znovu toho čierneho psa.

„A čo chceš ty?? Ty zradca??“ povedala smutne a zamračila sa naňho. A ako naňho pozerala tak sa krásny čierny pes premenil na Siriusa. Amy ostala v úžase a nič nevravela. Slzy sa jej hrnuli do očí. Sirius sa na ňu pozeral akoby už chcel niečo povedať, ale zastavil sa a nepovedal nič. Amy iba pokrútia hlavou vytrhla sa mu z ruky a utekala preč. Sirius za ňou zakričal ale ani sa neotočila a bežala preč.

„Amy? Amy si tam??“ opýtala sa zvedavo Bett nadránom.

„Choďte preč! Chcem byť sama!“ ozvala sa Amy z kúpeľne a bolo počuť, že plače.

„Amy, poď prosím ťa von.“ žiadala ju Lilly. Mala o ňu strach aby si niečo neurobila.

„Nie nechajte ma!“ zakričala a kopla do dverí. Lilly, Bett a Violett až nadskočili.

„Amy, ak nevvídeš pôjdeme za McGonagallkou.“ povedala Lilly.

„To je vyhrážka?“ opýtala sa drzo Amy.

„Počuj, neviem čo ti Sirius alebo ktohovie niečo urobil, ale ja som ti nič neurobila. Tak sa podľa toho správaj. Ja viem, že to máš ťažké ale skús o tom porozmýšľať.“ povedala Lilly trošku namrzene sa pozrela na dvere (akoby sa pozerala na Amy), otočila sa a chcela ísť ku dverám, že vyjde von z izby. Bett a Violett si zatiaľ sadli na posteľ. Keď už Lilly otvárala dvere, otvorili sa dvere od kúpeľne. Amy vyšla z kúpeľne, oči mala červené, očné tiene, ceruzku, a špirálu mala po celej tvári. Lilly sa pozrela na ňu, nemohla sa zasmiať na jej tvári, no bol to len skôr úsmev. Lilly k nej podišla a objala ju. Amy začala znovu plakať. Vi s Bett sa pridali k Lilly, tak sa tam všetky štyri objímali.

„Mami? Môžem s tebou o niečom na chvíľku rozprávať??“ opýtala sa Amy svojej mami na raňajkách.

„Jasné srdiečko.“ povedala jej mama, pohladkala ju po líci a milo sa usmiala.

„Poďme niekam kde je menej ľudí.“ povedala a pozrela sa na sieň.

„Jasné, poď.“ a viedla ju do ‚pracovne‘.

„Tak o čom sa chceš rozprávať, zlatko?“ milo sa na ňu usmiala, ako vždy.

„Minule, keď si prišla na školu zastupovať Filcha, tak so mnou Dumbledore hovoril. Povedal mi, že tu budeš zastupovať toho pomäteného a potom mi ešte povedal, že ja som neobyčajné dievča. Povedal, že mám veľkú moc a že mi hrozí nebezpečenstvo a zvlášť teraz keď som zraniteľná. Ako mohol vedieť, že teraz som zraniteľná?? Ako to všetko vie?? A prečo si mi o tom nikdy nič nepovedala?? A ani o ocovi??! Prečo?!“ znovu sa rozplakala. Mama na ňu iba nemo pozerala. Postavila sa, išla k Amy a objala ju.

„Amy, už máš vek na to aby som ti to povedala.“ zahľadela sa jej do očí. „Tvoj otec bol neobyčajný človek, ako ty. Zdedila si to po ňom. Nikdy mi nechcel povedať čo je vlastne zač. Rozprával mi o svojom detstve no nikdy mi nepovedal ako sa mu to stalo. Až na smrteľnej posteli mi všetko povedal. Teda skoro všetko. Nikdy som sa nedozvedela čo bol tvoj otec.“ stiekla jej slza po tvári.

„Ale prečo si mi to nikdy nepovedala?? Prečo mi to hovoríš až teraz?!“ hnevala sa Amy. „A prečo mi hrozí nebezpečenstvo??“ nechápala.

„Od kedy tvoj otec umrel tak sme sa stále sťahovali, to vieš. No nevieš prečo. Myslela som si, že keď sa budeme stále sťahovať nechá nás na pokoji. No myslela som zle. Stále nás prenasledoval.“ zahľadela sa do steny.

„Ale kto nás stále prenasledoval?!“ vykríkla nedočkavo.

„Moja, to neviem ani ja.“ pozrela na ňu smutne. „A teraz by si už mala ísť na hodinu nech neprídeš neskoro.“ povedala, dala jej pusu na líce a išla preč.

[ » na začiatok « ]