Kapitola:
Pridaná: 17.11.2007, 14:38:28
Čítaná: 750×
Hodnotenie: (počet hlasov: 24)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Zdravím všetkých čitateľov a fanúšikov HP. V tejto poviedke som sa zamerala na môjho obľúbeného profesora Severusa Snapa. Bola som dosť zdrvená, že ho Jo nechala zomrieť, preto som ho oživila, podobne ako Lusi, alebo Gwen. Je tu teda nový príbeh v hlavnej úlohe so Severusom. Prispôsobila som si však okolnosti a trochu aj dej. Rovnako varujem aj pred náznakmi udalostí, ktoré sa odohrávajú až v HP7. Sirius Black nezomrel, žije a dokonca učí na Rokforte OPČM. Riaditeľom je Slughorn a Snape učí svoje elixíry. - poznámka na záver - meno Yvainne sa číta ako Ivejn - oki?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Wardenský osud 2 » Očká mušky Zlatoočky 3 » Nežný opilec 4 » Muž dvoch tvárí 5 » Rozhádaní 6 » Prízrak minulosti 7 » Tajomná neznáma 8 » Bozk 9 » Aké to je? 10 » Nový riaditeľ 11 » V Zakázanom lese 12 » Žeby zmena? 13 » Tvrdá realita 14 » Hnutie odporu 15 » Vianočný darček 16 » Škriekajúca búda 17 » Vyslyšaná žiadosť 18 » Sheela ... 19 » Patronus 20 » Bosorka Bellatrix 21 » Mŕtvy medzi živými 22 » Epilóg

,,Vôbec mi to nevadí, ale vôbec," myslela si Yvainne, keď do elixíru Smiechu chcela pridať poslednú prísadu. Túto vetičku si opakovala už asi päť minút ako modlitbu, pretože Snape jej presne tak dlho stál za chrbtom a pozoroval ju.

,,Ten elixír sa vám nepodarí," riekol po chvíli ticha pretrhnúc jej niť myšlienok.

,,Myslíte?" ozvala sa posmešne, načo sa on zamračil.

,,Viem to," odvetil chladne. Jeho hlas znel ako ľadové ostrie.

,,Stavíme sa?" provokovala ho naďalej, pričom vedela, že sa dostáva na tenký ľad.

,,Už znova sa prejavuje vaša vrodená drzosť a pohŕdanie autoritou," poznamenal.

,,Ubezpečujem vás, že to sa mi stáva len vo vašej prítomnosti," zahundrala. Vhodila do elixíru najemno rozdrvené korenie ,,klinček" a elixír zamiešala. ,,Hotovo," zvolala spokojne a venovala mu jeden zo svojich žiarivých úsmevov.

Všetci v triede po očku sledovali ich výstup. Takéto ,,predstavnie" si predsa nemohli nechať ujsť. Severus bol ticho. Zamračene hľadel do jej bublajúceho obsahu kotlíka. Pár vecí však musel uznať. Farba bola dobrá, vôňa lákavá a dokonca vyzeral byť aj jemnejší. Zabodol sa pohľadom do jej zelených očí, ktoré ho tak neskutočne dráždili a provokovali.

,,Dobre, na teraz ju nechám vyhrať," pomyslel si a odvrátil sa od nej k susednému stolu.

Yvainne si ho už nevšímala. Do pripravenej skúmavky naberala elixír, aby mu ho mohla odniesť na oznámkovanie. Jedna vec bola neprehliadnuteľná. Snape bol čoraz viac zadumanejší a to hlavne od toho plesu, ktorý sa konal na Halloween. Všetci ako obarení hľadeli na tancujúcu dvojicu. Snapa a nejakú neznámu, ktorá sa v jeho náručí očividne cítila príjemne, lebo sa smiala. Avšak ako náhle sa objavila, tak rýchlo sa aj kdesi vyparila. A Snape bol znova na pretrase, lebo si vraj odohnal možnú ,,priateľku."

Dokonca sa už s Yvainne ani nechcel hádať. A jej to bolo veľmi ľúto, lebo ich hádky ju bavili. No bola aj rada, pretože jej nikto nestrhával body a tá hlúpa hus, Urshula McCormicková do nej kvôli tomu nezabŕdala.

,,Slečna Angelová," zvolal žoviálne Sirius. ,,Čo vy tu a tak sama?"

,,Potrebovala som sa prevetrať," usmiala sa na profesora OPČM. Na pleci jej sedela neveľká sovička, Kalisto.

,,Chápem. Aj na môj vkus je tam občas dusno," prehodil. ,,Už dávno som vám chcel povedať, že ste veľmi nadaná študentka."

,,Ďakujem," začervenala sa.

,,Myslím to vážne. Škoda, že vás Harry nezobral so sebou," skonštavoval smutne.

,,On má pri sebe tých pravých. Má Rona a Hermionu," odvetila.

,,Tak rád by som vedel, kde sú a čo robia, či sú v poriadku."

,,Sú. Musia byť. Oni sú naša jediná nádej," šepla povzbudivo Yvainne.

Obaja zbadali vzdialenú tmavú postavu. Bol to Severus Snape. Kráčal pomaly smerom k hrobu Dumbledora.

,,Ten Smrťožrútsky pokrytec!" zahundral Sirius. ,,Nemôžem sa na to pozerať. Idem. Prajem pekný večer, slečna," otočil sa o odkráčal smerom k Hagridovej chalupe. Yvainne počula ako Tesák nadšene zabrechal. Ona sa nevrátila. Nemohla. Nohy ju samé niesli k miesti, kde v hrobke z bieleho kameňa odpočíval večným spánkom Dumbledore.

,,Čo tu chcete, Angelová?!" osopil sa na ňu Snape. Ani sa len neotočil. ,,Pokiaľ sa nemýlim, vychádzky o tejto neskorej hodine sú zakázané!"

,,Nemýlite sa," odvetila prosto. Videla ako si napochytre stiahol ľavý rukáv, keď prišla. ,,Volal vás? Znova?" opýtala sa priamo, hľadiac na hrobku.

Severus ustrnul. ,,Čo vás je do toho?!" Otočil sa k nej a čakal to, čo vždy. Urážky i odsúdenie. Jasne mu to videla v tvári.

,,Dávajte na seba pozor, profesor," pery sa jej zvlnili v jemnom úsmeve. Snapovi vzala týmto reč. Vôbec nevedel, čo má povedať. Len tam tak stál a dosť prihlúplo za ňou hľadel.

Skôr by od nej čakal niečo ako: ,,Dúfam, že vás Voldemort čím skôr zabije ... alebo niekto z Fénixovho rádu." Taký Black by bol nesmierne poctený. Ale toto rozhodne neočakával.

Bolo to zvláštne dievča. A rovnako zvláštne sa cítil aj v jej prítomnosti. Vábila ho a on sa cítil ... bezbranný. Strácal pri nej zdravý úsudok a prestával sa kontrolovať.

,,Pre Merlina! Seve, spamätaj sa! Si predsa profesor a teba predsa nezlomí nejaká študentka!" hrešil sa v duchu, keď mal slabú chvíľku.

Lenže v poslednej dobe nič nepomáhalo. Od plesu si so sebou nevedel dať rady. Cítil sa ako schizofrenik. Ako to, že sa zaľúbil do dvoch žien naraz? Veď svoje srdce daroval nebohej Lilly a chcel jej ostať verný. A teraz toho. Jeho srdce sa zrejme rozhodlo namiesto neho.

,,Slečna Angelová?" ozvalo sa hlbokým hlasom, keď prechádzala cez halu.

,,Áno, profesor?"

V dverách svojej učebne stál kentaru Firenze s rukami založenými na hrudi.

,,Uvážte svoje konanie skôr ako niečo spravíte," povedal vážne. Nemusel nič vysvetľovať. Vedela, o čom hovorí.

,,Mama mi vždy hovorievala, aby som sa riadila nielen rozumom, ale i srdcom," odvetila rovnako vážne i úprimne.

,,Nie som si istý, či vaše srdce smeruje tým správnym smerom," zahundral. Zjavne s ňou nesúhlasil.

,,Povedzte mi, profesor, vy si nemyslíte, že má právo na lásku každí?"

Firenze bol ticho. Vedel o čo jej ide. Snaží sa ho zahnať do kúta.

,,Alebo majú na to ľudia z vášho thesálskeho kmeňa iný názor?"

Firenze sa usmial. ,,Nie, samozrejme. Len neviem, či práve on je pre vás ten pravý."

Yvainne sa zamračila. ,,Tak ma to nechajte zistiť," povedala a odišla. Takto sa na to nedívala. Teda, takto ... do budúcnosti. Ale neverila tomu, že by snáď ... raz mohlo niečo medzi nimi byť. Veľmi dobre vedela, že on svoje srdce už raz daroval. A okrem toho ... veď sa nenávidia.

,,Slečna Hurleyová, predveďte nám to," požiadala ju profesorka McGonagallová.

Samantha vzala svoj prútik do ruky a poklopkala po mlokovi so slovami: ,,Fera verto!"

Mlok sa zmenil na peknú zelenú času plnú vody.

,,No vidíte, že to ide," zahundrala profesorka a Sam vďačne pozrela na Yvainne.

,,Pani profesorka?" ozvala sa Padma Pattilová.

,,Áno?"

,,Naozaj neviete, čo je s Harrym, Ronom a Hermionou?"

,,Nie," odvetila ustarostene.

,,Veď ste členkou Fénixovho rádu," odvetila sklamane Padmina sestra Parvati.

,,Áno, som, ale to ešte neznamená, že viem, kde sú tí traja, alebo viem, čo robia."

Yvainne videla, že ju to trápi rovnako ako Siriusa Blacka, ktorý bol Harryho krstným otcom. Zvyšok hodiny sa už len rozprávali o Harrym a rozmýšľali, kde môžu byť, čo asi robia a či sú v poriadku. Ale ani toľko hláv s toľkými nápadmi nič nevymyslelo a k pravde sa len priblížili.

Yvainne sa vracala z večere sama, lebo Samantha si tam ostala hrkútať so Seamusom a jej sa na to nechcelo pozerať. Mala z nich radosť a priala im to, no bola smutná. V myšlienkach sa vrátila k Snapovi. Vedela, že vtedy nedostal znamenie, a že ho Voldemort nevolal. Povedala to len preto, aby vedel, že ona ho za to neodsudzuje. Dúfala, že nie je taký obmedzený a pochopí to. Zrazu zostala stáť s otvorenými ústami. Cez stenu chodby bolo veľkým písmom žiarivo neónovo oranžovou napísané: ,,Snape je Voldemortov otrok! Nech zhynie jeho rukou! Zradca!"

,,Takže máme aj vinníka, pán profesor," zaškeril sa Filch, ktorý sa tam nevedno kedy objavil aj so Snapom v pätách. A ona držala v ruke prútik, lebo chcela ten nápis odstrániť.

,,Angelová! Do mojej kancelárie!"

Yvainne sa pri tóne jeho hlasu mierne strhla. ,,Tak toto bude zlé," napadlo jej a poslušne ho nasledovala. Mala pravdu. Len čo sa za ňou zabuchli dvere, vyrútil sa na ňu ako nepríčetný.

,,Čo si to dovoľujete?!" oboril sa na ňu.

,,Ale ..." chcela sa brániť, no nemohla. Chcela mu vysvetliť, že to nebola ona, no nedal jej žiadnu šancu.

,,Nehovoriac o tom, že čmárať po stenách sa nemá, vy na mňa dokonca slovne útočíte! Ako si to predstavujete?! Nič o mne neviete! Ste povrchná, falošná a je mi z vás ..."

Tentoraz nedokončil on. Yvainne vybuchla tiež.

,,Nie!" zvolala čo najhlasnejšie, len aby ho prekričala. ,,Mne je nanič z vás! Ja som to nebola! Ak ste si nevšimli, nikto vás tu nemá rád!" vmietla mu do tváre holú pravdu a jeho tvár okamžite stvrdla. ,,Nezvaľujte na mňa vinu niekoho iného!" nebezpečne prižmúrila oči a približovala sa.

,,A ešte niečo, môj milý profesor," šepkala zlostne. ,,Nie som ani povrchná," ďobla ho prsom do hrude, ,,ani falošná," a ďobla ho znova.

Snape sa k nej povážlivo nahol, s tvárou skrivenou zlosťou, až ich mali od seba vzdialené len zopár centimetrov.

,,Boli ste tam a s prútikom v ruke!" zasyčal.

,,No a? To ešte nič nedokazuje! Vracala som sa do klubovne, keď som to tam našla," prskala.

,,Neverím vám. Strhávam za to vašej klubovni 50 bodov!" povedal prosto a ju to rozzúrilo ešte viac, hoci nevedela sama prečo. Tak sa naštvala, že sa načiahla a chcela mu vraziť jedno zaucho. Jemu! Profesorovi! Snap však zareagoval rýchlo. Chytil ju za ruku a oprel ju o skriňu, pričom ju pritlačil vlastným telom. Chvíľu sa pod ním zvíjala, chytená v pasci, no potom prestala. Pár krátkych sekúnd si hľadeli do očí a potom sa to stalo. Severus ju z ničoho nič ... pobozkal.

Obtrel sa jemne ústami o jej pery. Telom jej prebehla známa triaška. Zastonala a pootvorila ústa.

,,Nenávidím vás, Angelová," zašepkal chrapľavým, zastretým hlasom.

,,Aj ja vás," odvetila a prisala sa mu na ústa, ktoré ju tak nežne provokovali.

Pustil jej ruku a oprel sa ňou o skriňu. Bozkával ju tak, akoby boli milujúcimi sa milencami, čo sa majú vidieť naposledy. To, čo cítil teraz bolo také ... čudné, ale príjemné. Jej ruky sa mu ovinuli okolo krku. Tak odovzdane mu vracala bozky, až si myslel, že toto sa určite nedeje. Chcel prestať, ale nemohol. Namiesto toho si vychutnával ten bozk.

Yvainne sa podlamovali kolená. Ledva dýchala a srdce jej búšilo ako zvon. Ale bolo to také opojné, byť v jeho náručí. Razom zabudla na všetko. Vnímala len jeho a jeho bozky. Ešte si pamätala na ten prvý bozk, ktorým ju tak prekvapil. Iste, vtedy bol opitý a myslel si, že bozkávala Lilly. Ale teraz to bolo iné. Nebol ani opitý a bozkával JU.

,,Ja ..." odtrhol sa od nej po dlhej chvíli vystrašený. ,,Prepáčte mi, ja neviem, čo to ..." zasekol sa mu hlas. Len na ňu hľadel a dýchal rovnako spalšene ako ona.

Nepovedala nič. Spamätávala sa. A chvíľu to trvalo, kým vhupla do reality. Vedela len jedno. Musí sa od neho dostať preč. Preč! Rozbehla sa k dverám a vybehla z miestnosti, akoby mala za pätami aspoň desať Smrťožrútov. A pritom utekala len pred tým jedným, ktorý ju mátal už aj v snoch. Nemohla sa však vrátiť do klubovne. Ešte nie. Potrebovala sa upokojiť a to súrne. Potrebovala prísť na iné myšlienky. Zamierila rovno na siedme poschodie k núdzovej miestnosti. Slzy už mala na krajíčku. Zavrela oči a v mysli si predstavila miesto, kde by chcela byť. V stene sa ukázali starodávne, z dreva vyrezávané dvere, v strede ozdobené zložitým ornamentom. Trasúcou sa rukou siahla na pozlátenú kľučku a vošla dnu.

Ocitla sa v svojej starej, útulnej izbičke. Presne takej, akú mala doma, keď bola ešte malé dievčatko. Chýbalo tam len okno. Ale inak tam bolo všetko. Na zemi bol mäkký koberec. Bol tam kozub, v ktorom pukotal ohník, jej veľká a pohodlná posteľ, na ktorej ležal plyšový maco. Polička s obľúbenými knihami, skrine s vecami, písací stôl a stolička. Na malom nočnom stolíku stála lampa v tvare víly a mamina fotografia.

Yvainne sa schúlila na posteli s mackom v náručí. Po tvári jej stekali slzy.

,,Prečo ja, mama? Prečo?" vzlykala.

Nemohla si pomôcť. Musela naňho myslieť. Stával sa pre ňu nevyriešenou otázkou, akou boli aj jej zmätené city k nemu. Zrezu sa všetko skomplikovalo a ona nevedela čo robiť.

,,Som doňho azda zamilovaná?" uvažovala, keď sa upokojila. ,,Veď som ho nenávidela! Tak ako sa mi to mohlo stať?"

Rozmýšľala nad tým, čo kedysi cítila k Otisovi Sabrielovi a porovnávala to s tým, čo cítila teraz. Lenže to sa ani nedalo porovnať. Klamala by, keby tvrdila, že Otisa niekedy skutočne ľúbila. Jasné, že ho mala rada, ale nie tak ... ako ...

,,Pre Merlina! Ja som sa doňho asi naozaj zaľúbila," šepla užasnuto. Čo iné by to bolo, ak nie rodiaca sa láska? Yvainne bola veľmi unavená. Oči mala opuchnuté a zívalo sa jej. Netrvalo dlho a zaspala. Ešte predtým si však zaumienila, že sa pozhovára so Sam, alebo s niekým, kto jej odpovie na pár ... otázok a možno jej aj poradí.

-----------------------------------------***-----------------------------------

P.S.: Nasledujúca kapitola s názvom: ,,Aké to je?"

Tess

[ » na začiatok « ]