Kapitola:
Pridaná: 16.11.2007, 23:14:07
Čítaná: 507×
Hodnotenie: (počet hlasov: 29)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Plus-mínus 16-ročný Tom Riddle (eventuálne lord Voldemort) a niekoľko vlastných
Stručný dej: O veľmi tvrdohlavom a svojskom dievčati, ktorému skrížil cestu mladý Voldemort. Alebo naopak.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prevrat 2 » Malo to tak byť 3 » Tajomstvo úspechu 4 » Hadie oči 5 » Oči sú všade 6 » Situácia sa vyhrocuje 7 » Riddlov úmysel 8 » Pomsta je sladká 9 » Nákaza 10 » Politika 11 » Špinavá hra 12 » Sila elixírov 13 » Všímavosť 14 » Setty 15 » Suum Cuique 16 » Zhoda okolností 17 » Sabazios 18 » Kniha 19 » Na prázdninách 20 » Takmer všade dobre... 21 » Kde je zákon, tam je aj trest 22 » Večný kruh 23 » Večný kruh 2 24 » Kto dokáže ukradnúť vôľu? 25 » 2. časť 24. kapitoly 26 » Konflikt záujmov 27 » Konflikt záujmov 2

Politika

Nadýchla sa a povedala: „Tak teda dobre. Alea iacta est.“

Riddle prekvapene nadvihol obočie. „Ale, ale. Niekto sa nám tu učil latinčinu.“

Melian pokrčila plecami. „Niekto sa učil latinčinu, niekto čiernu mágiu,“ ľahostajne povedala. Veď mu nemusí vravieť, že ju neovláda tak dokonale, ako by si želala.

„Takže môžem s tebou rátať?“ vrátil sa k téme.

„No... Áno.“ Prikývla.

„Neznelo to veľmi presvedčivo,“ namietol, „nebudem nadšený, ak si to po troch dňoch rozmyslíš.“

„Nerozmyslím,“ pevne povedala, keď si spomenula na dnešný deň a kopla do kamienka.

„Takže platí,“ povedal a na znak dohody si obaja zdráhavo podali ruky. Ani jeden z nich nemal z toho dobrý pocit.

Mlčky vyšli z lesa. Každý sa zaoberal vlastnými myšlienkami. Už boli pred hradom, keď sa Riddle ozval: „Takže potom ti dám vedieť, čo a ako. A s tým Harperom sa netráp, nestojí ti za to,“ chlácholivo jej povedal a ona sa smutne usmiala. Do očí sa jej však hrnuli slzy. Potom spravila to, čo Riddla dokonale prekvapilo a zároveň vydesilo. Objala ho. „Neboj, to bude v poriadku,“ dostal zo seba nakoniec a zároveň si pomyslel, aká je jeho ‚zverenkyňa‘ náladová, ale to môže neskôr ešte šikovne využiť vo svoj prospech. Stálo ho však veľa sebazaprenia, aby sa od nej znechutene neodtiahol a nevyhodil jej na oči, že sa ho humusáci nemajú dotýkať. Ale to by jeho plánom neprospelo a to nemohol pripustiť. A hoci to nevedel, tým utkal prvú nitku jej osudu...

Melian vošla do klubovne a chcela sa nenápadne vytratiť do svojej izby. Uvedomila si totiž, že asi na nej dosť vidieť, že plakala. Ale to jej nebolo súdené. Vyzeralo to tak, že tam na ňu Jack už dosť dlho čakal.

„Melian! Kde si, pre Merlina, toľko bola?! Veď si nebola ani na večeri a nevedel som ťa nájsť! Vieš, ako som sa o teba bál?“ vybehol na ňu.

Urazene na neho pozrela. Vari si nepamätá, čo sa stalo pred hodinou a pol?

„Čo odo mňa ešte chceš?“ spýtala sa ho a prekrížila si ruky na prsiach.

Jack znervóznel. Celá klubovňa na nich pozerala. „Ja... netuším, o čom hovoríš.“

„Tak si potom nemáme čo povedať.“ Otočila sa.

„Nie, počkaj ešte! Ja ti to musím vysvetliť.“

Melian si uvedomila, že sa na nich všetci pozerajú a diabolsky sa usmiala. „Počúvam.“

„Proste neviem, čo ti vadí. Ja s ňou len chodím, je na tom vari niečo zlé?“

„Tak to je naozaj vysvetlenie za všetky knuty,“ zasmial sa Will. Obaja na neho zarazene pozreli. „Pardon, už som ticho,“ zazubil sa.

„A ty sa pýtaš, čo je na tom zlé? Pripadá ti normálne, že to takzvanej najlepšej kamarátke ani nepovieš? Kde je to tvoje slávne ‚ja ti predsa vždy všetko hovorím‘?!“

„Nechceš sa ísť porozprávať von?“ navrhol jej.

„Nie, nechcem, my dvaja sa nemáme o čom rozprávať,“ odvetila nahnevane.

„Tak dobre. Ale nesnaž sa tu hrať na svätú, Melian. Myslíš si, že som až taký debil, že si nevšimnem, že s tebou nie je niečo v poriadku? Od začiatku apríla si nejaká...“ odmlčal sa.

„No len to dopovedz,“ precedila pomedzi zuby.

„Čudná,“ dopovedal a škaredo sa na ňu zahľadel.

„Gratulujem, už si prebral aj Carlsonovej slovník. Žeby sa to prenášalo cez ústa?“ podpichla ho.

„Zrejme mala pravdu, aj keď ja som sa jej to vždy snažil vyhovoriť,“ odsekol. Melian neodpovedala. „A čo sa týka teba... Poznáme sa takmer tri roky, nie je tak? A koľkokrát sme sa odvtedy pohádali? Správne. Dvakrát. Dokonca od apríla. Ďalej si už dvakrát skončila v nemocničnom krídle, tiež si si to vyskúšala iba tento mesiac. A prečo? Pre zdanlivú dehydratáciu a preto, lebo si sa šmykla na schodoch? Ty máš teda fakt smolu, dievča,“ povedal ironicky. „A na záver – ako ti mohli rodičia poslať z Írska to šteňa sovou?!“

Melian prešľapovala z miesta na miesto. Možno si to naozaj mali vybaviť niekde vonku.

„A kde si vlastne bola teraz celý čas, keď si nebola ani na večeri?“ spýtal sa jej podozrievavo.

„Právo na túto otázku si stratil už dávno, Jacob,“ odpovedala mu ľahostajne. „Ale keby ťa to predsalen tak veľmi trápilo, bola som v Astronomickej veži.“

„Tak to si teda nebola,“ odporoval jej, „lebo osobne som sa tam šiel pozrieť, či...“ Nedokončil.

Nadvihla obočie. „Nádejal si sa, že odtiaľ skočím?“

„Skôr som sa toho bál,“ povedal potichu a vzápätí nahnevane prižmúril oči. „Ale aj tak viem, kde si bola. Sally mi povedala, že ťa videla s tým Riddlom, ako spolu vchádzate do lesa. Čo ste tam robili?“

„Takže už ma aj špehujete? Milé od vás,“ uškrnula sa. Kútikom oka zazrela, ako si všetci Chrabromilčania začali čosi šepkať. Trochu ju to mrzelo.

„Odkedy sa paktuješ so Slizolinčanmi?“ opýtal sa jej Jack. „Možno naozaj nemáš čo robiť v Chrabromile,“ zašomral.

V klubovni zavládlo ticho. Melian otvorila ústa, že Jackovi niečo odsekne, ale slová jej z nich nevychádzali. Rozhliadla sa po ostatných študentoch. Všetci mali na tvári napísané jediné: Jack má pravdu.

„Nemáte tušenia, aká v skutočnosti som,“ povedala napokon, ale nie jedovito, ako chcela, ale so smútkom.

„Ty nám to nedovolíš zistiť,“ poznamenal Benji Solers.

„A ja pochybujem o tom, že ty sama vieš, aká si. Čo tak sa konečne rozhodnúť?“ mierne povedal Jack, ale to už bola posledná kvapka v mori.

Melian sa kyslo usmiala. „Ste pod moju úroveň,“ ľadovo vyhlásila. „Všetci!“ Otočila sa a vyšla po schodoch do izby. Chcela utekať, ale to by znamenalo, že vyhrali. Znamenalo by to, že jej záleží na ich mienke. Ale, dopekla, jej na tom predsa nezáleží! Sú to samí zadubenci. Nevedia, čo je pre nich dobré.

Riddle vošiel do svojej izby a unavene sa hodil na posteľ. Zaškvŕkalo mu v bruchu. Kvôli tej Halleyovej nešiel dokonca ani na večeru. Ale oplatilo sa. Spokojne sa usmial.

„Takže?“ vyrušil ho niekto z úvah.

„Ach, to si len ty,“ uvedomil si, keď rozpoznal Dagona Baldera, jeho spolubývajúceho. Na jeho tvári však nebol ani znak úsmevu.

„Ako to šlo?“ spýtal sa odmerane.

„Skvele,“ uškrnul sa Tom, „máme, čo sme chceli.“

„Ty si ju presvedčil?“ nevychádzal Dagon z údivu.

„Áno. Vravel som ti, že stačí len narafičiť tie správne podmienky a chytí sa ako mucha do pasce. Čo bolo na večeru?“

Dagon mu neodpovedal.

„Hej, čo ti uleteli všetky včely?“ Tom sa zdvihol na lakte a vrhol na Dagonovu zachmúrenú tvár skúmavý pohľad.

„Bolo to od nás kruté.“

Tom pokrčil plecami. „Účel svätí prostriedky.“

Dagon si vzdychol. „Aké máš s ňou úmysly?“

„Prečo sa pýtaš?“ Ešte nechcel nikomu povedať, prečo je pre neho to dievča tak dôležité.

„Lebo si ju balil,“ vyprskol Dagon nahnevane.

„Neprestaneš s tým?“ otrávene zatiahol. „Veď je to len špinavá humusáčka! Nájdi si niekoho čistokrvného.“

„Nehovor tak o nej! Ak nie preto, lebo to nechcem, tak preto, lebo to nie je pravda.“

„Čo tým myslíš?“ obozretne sa spýtal Tom.

„Ale choď. Hádam si nemyslíš, že by nejaká humusáčka dokázala vymyslieť zaklínadlo za dva týždne? Veď to nedokáže ani Dumbledore!“

Tom sa pri profesorovom mene mierne strhol.

„A keď k tomu prirátame to, že vie čarovať bez prútika, ako si vravel... To by žiadny mukel nezvládol.“

Na tom niečo bolo. Už dlhšie kalkuloval s touto možnosťou. Ale nahlas však povedal: „Nefantazíruj. Je to skrz naskrz mukelka. Mala len sakramentské šťastie.“

Melian vedela, kam má ísť. Už sa jej tá myšlienka, že by sa pridala k Riddlovi, až tak veľmi nepozdávala.

‚Zrejme som bola skutočne na dne a on to len zbabelo využil,‘ povedala si. Bola rada, že už konečne premýšľa znova racionálne a nepletie do toho žiadne emócie. Ako mohla byť taká hlúpa? Zdalo sa jej to, akoby sa jej celý ten les prisnil. Riddle, ktorého poznala, nemal svedomie a v žiadnom prípade nemohol cítiť ľútosť.

Možno chcela len samu seba presvedčiť o opaku. Ale opak neexistuje. Aký to má všetko zmysel? Jack aj Riddle sú blbci. Tak potom aké Dobro a aké Zlo? Je to jedno. Ani na jednej strane by jej nebolo dobre.

A tak bola rada, že prišla na skvelý nápad, z ktorého mohla ešte veľmi dlho profitovať. A tu jej môže pomôcť len jediný človek.

Prišla k nejakým dverám. Pozrela na hodinky. Do večierky jej ostávalo ešte desať minút. Zaklopala.

„Ďalej.“

Vstúpila do pracovne profesora transfigurácie. Od jej poslednej návštevy sa tu nič nezmenilo.

„Dobrý večer,“ pozdravila.

„Á, slečna Halleyová, vitajte! Čo vás sem privádza?“ Dumbledore si rýchlo zložil nohy zo stola.

„Chcem sa porozprávať.“

„Len hovorte, slečna Halleyová, len hovorte,“ pobádal ju.

Melian sa váhavo obzrela. „Máte to tu zvukotesné?“

„Dovoľujem si tvrdiť, že môj kabinet je momentálne najbezpečnejším miestom na celom Rokforte,“ usmial sa na ňu.

„Tak dobre. Ide o Toma Riddla.“ Zadívala sa do jasnomodrých riaditeľových očí, či jej slová zanechajú na ňom nejaký účinok. Želala si, aby vedela čítať myšlienky.

Dumbledore ihneď spozornel. Posledný mesiac si tých dvoch neustále všímal a zistil niekoľko nepríjemných skutočností. Na začiatku ho však niektoré potešili. To, že sa Melian stávali také čudné nehody znamenalo, že sa nehodlala pridať na Riddlovu stranu a zatiaľ odolávala. Odkedy však bola minule v jeho kabinete aj so šteňaťom, ktoré jej Riddle vyčaroval, zneistel. Pobadal, že sa už na neho tak veľmi nehnevá a bál sa, že by si to mohla rozmyslieť. To by bola veľká strata. A teraz sa o ňom ona sama chce porozprávať.

„Počúvam,“ povedal pokojne.

„Zostane to len medzi nami?"

„Samozrejme," prisvedčil.

Melian si vzdychla. Išla za Dumbledorom, lebo jediný z profesorského zboru vedel, čo je Riddle zač. Aj tak sa jej to však nerozprávalo ľahko. „To Riddle otvoril Tajomnú komnatu,“ skonštatovala.

Výraz na Dumbledorovej tvári sa nijako nezmenil. „Máte nejaké dôkazy?“

„To nie, ale...“

„Potom sa obávam, že v tejto veci nemôžem nič robiť,“ skočil jej do reči.

„Ale nejde o to!“ protestovala.

„A o čo teda ide?“ zaujímal sa Dumbledore. „Ide vari o niečo horšie ako o vraždu jednej študentky?“

„To teda áno. Dobre viete, že ide o oveľa viac. Ide o celé ľudstvo.“

„Čo tým chcete povedať?“ tváril sa nechápavo Dumbledore. Samozrejme, vedel, o čo ide, ale chcel sa presvedčiť, či Melian neklame a nemá to byť nejaký úskok z jej a Riddlovej strany.

„Pre Merlina, pán profesor!“ nahnevala sa. „On chce ovládnuť svet a vyhubiť všetkých muklov a vy sa tvárite, že mi nerozumiete!“

„Upokojte sa, slečna Halleyová,“ povedal jej pokojným hlasom. „Vidím, že neklamete. Dobre teda. Naozaj o tom viem, ale nedá sa s tým nič robiť.“

„Akože sa nedá?“ zhrozila sa.

„Máte nejaké nápady?“ spýtal sa jej.

„No... On sa ma spýtal, či sa nechcem pridať na jeho stranu,“ pozrela na neho s obavami. On však nič nevravel, a tak pokračovala: „Spýtal sa ma, či nemám záujem o to, aby ma učil čiernu mágiu.“

„A čo ste odpovedali?“

„Najprv som odmietla.“

Dumbledore sa znepokojil. To slovíčko najprv sa mu tam nepozdávalo. „A potom?“

„A dnes ma napadlo, že by to nebol až taký zlý nápad, keby ste mali na svojej strane niekoho, o kom si Riddle bude myslieť, že mu môže veriť,“ nevinne povedala.

Dumbledore si vzdychol. „Takže ste jeho ponuku prijali?“

„Áno, ale s úmyslom, že vám o tom poviem,“ zaklamala a pokúšala sa spomenúť si na všetky veci, čo sa o oklumencii učila.

„Melian, máš len štrnásť rokov,“ pripomenul jej a ani si nevšimol, že jej zrazu prestal vykať.

„Ďakujem za oboznámenie,“ kyslo sa usmiala. „Riddle mal ešte menej, keď začal snívať o tom, že otvorí Tajomnú komnatu.“

Dumbledore rýchlo premýšľal. Vedel, že je veľmi bystrá a nebolo by pre ňu až také ťažké prejsť Riddlovi cez rozum. Len veľmi málo ďalším ľuďom by sa to podarilo. „Ale bude to nebezpečné,“ varoval ju nakoniec.

„Ja viem,“ povedala ticho.

„Melian, ak sa na to raz podujmeš, už od toho nemôžeš ustúpiť. Ak si to raz rozmyslíš a odídeš od neho, bez milosti ťa zabije.“

„S tým rátam,“ prikývla. Možno sa to bude dať v budúcnosti aj využiť. Človek nikdy nevie...

„A rátaš aj s tým, ako sa k tebe bude správať? Ako som si všimol, máš ostrý jazyk. Možno ho to v tomto veku môže ešte pobaviť, ale neskôr ti to ťažko bude tolerovať.“

Melian prikývla.

„Je tu však ešte jeden háčik. Je nemysliteľné, aby si mu klamala bez toho, aby si si vedela dokonale uzatvárať myseľ. Vidím, že oklumencia nie je pre teba neznámy pojem.“

„To veru nie je,“ usmiala sa, „ale ešte som ju nezvládla.“

Dumbledore vstal a podišiel k svojej obrovskej knižnici. Chvíľu sa hrabal v knihách, až nakoniec našiel, čo hľadal. „Ach, tu to mám. Myslím, že je to najlepšia kniha oklumencie, aká bola kedy napísaná. Traduje sa, že ju napísala sama Brunhilda Bystrohlavová.“

Podal jej knihu v tmavomodrom koženom obale, na ktorom bolo zlatými písmenami napísané: Oklumencia a legilimencia. Už na pohľad bolo zrejmé, že tá kniha prežila mnoho storočí.

Chytila ju do rúk s posvätnou úctou. „Ako ste ju...“ zašepkala, no profesor ju prerušil. „Ako som ju získal? Ani sa nepýtaj,“ mávol rukou, „dlhá história.“ Šibalsky sa usmial.

„Veľmi pekne vám ďakujem.“ Prešla rukou po hladkom obale knihy.

„Za málo. Ja ju už nepotrebujem. Ale vo vlastnom záujme cvič vždy, keď sa bude dať.“

„Budem,“ sľúbila.

„A bude lepšie, keď sa o tom celom zatiaľ nedozvie pán Harper. Aspoň pokým sa sám nenaučí uzatvárať si myseľ.“

„Spoľahnite sa. Nedozvie sa to,“ ubezpečila ho zamračene. 'Nikdy,' dodala v duchu.

„A dúfam, že vieš, že výučba čiernej mágie je na tejto škole prísne zakázaná,“ upozornil ju.

Melian sa na neho šokovane pozrela. Hádam to nemá celé odvolať len kvôli tomu, že je na škole taký blbý zákon?

„A je to veľmi dobré pravidlo,“ prísne na ňu pozrel ponad svoje polmesiačikovité okuliare, akoby jej čítal myšlienky. „Takže chcem, aby si za mnou vždy prišla po stretnutí s ním.“

„Ale to predsa nejde,“ namietala, „mohol by si niečo všimnúť.“

„Tak za mnou prídeš vtedy, keď uznáš za vhodné, že je to bezpečné, ale hlavne chcem o všetkom vedieť. Je to jasné?“

„Áno,“ neochotne povedala.

„Hm... Slečna Halleyová? Hlavne si pamätajte, že aj keď je to chlapec, je veľmi nebezpečný.“ Veľavravne na ňu pozrel a ona si myslela, že jeho dvojzmyselnú narážku pochopila. A tiež ju vyľakala myšlienka, ktorá ju práve napadla.

„Tak teda dobrú noc. A ďakujem za všetko,“ poďakovala sa a zamierila k dverám.

„A – ,“ zavolal za ňou a ona sa otočila, „dávajte si pozor.“

Usmiala sa. „Nebojte sa. Čaká nás vojna, ale ja chcem byť aj pri jej konci.“

Keď odišla, Dumbledore si povedal: „To mala pravdu. Čaká nás vojna.“ Smutne pokyvkal hlavou. Ešte chvíľu len tak sedel a rozmýšľal o tom dievčati. „Predsalen som to nemal dovoliť,“ poznamenal nakoniec.

Keď Melian zavrela dvere, spokojne sa usmiala. Dosiahla, čo chcela. Nikto nikdy nepríde na to, o čo jej vlastne išlo.

____________________________________________________________

A vy na to prídete? :D Takže čakám sovky, či ste zistili, kto sa narodil 20.apríla. Ak ma pamäť neklame, tak to bolo v roku 1889.

Kapitolu venujem Monči.

Ďakujem vám všetkým za sovky a píšte ďalej. A bodujte.

[ » na začiatok « ]