Kapitola:
Pridaná: 13.11.2007, 22:04:50
Čítaná: 680×
Hodnotenie: (počet hlasov: 19)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Elizabeth Green

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ide sa "oslavovať"! 2 » Nový život 3 » Spln 4 » O´Conceitovci 5 » Nedôvera a vojna 6 » Zabudnúť 7 » Prehraté boje 8 » Nešťastné lásky 9 » Marcusovo tajomstvo 10 » List s pravdou 11 » Na slávnosti 12 » Odhalenie 13 » Donútené rozhodnutia 14 » Objavenie neskutočnosti 15 » Nová nevesta 16 » Zrkadlo túžob 17 » Stred hradu... s pokladom

Klaudia prišla hneď na druhý deň aj so svojimi rodičmi, tak ako matka Norberta, Oswalda a Laury sľúbila. Norbert akurát pozeral von oknom a rozmýšľal. Do jeho izby vošla Klaudia. Norbert ju nezaregistroval. Pomaly podišla k nemu, konečne uvidí, ako vyzerá jej nastávajúci. Odvtedy, čo jej matka a otcom povedali, že sa vydá za Norberta O´Conceita najprv nechcela uveriť, že rodičia rozhodli za ňu a ani sa jej nespýtali na názor. Najprv preplakala dve noci, lebo už mala vybratého iného svojho nastávajúceho. Spoznala ho nedávno, ale hneď ju zaujal. Hneď sa doňho zamilovala, no odvtedy, ako jej rodičia tú novinu povedali, sa zmierila so svojím osudom, ale išlo to veľmi ťažko, lebo sa svojho šťastia musela vzdať. Musela naňho zabudnúť...

„Dobrý deň!“ pozdravila Norberta.

Norbert sa otočil a zostal prekvapený.

„Kto ste?“ spýtal sa jej a premeral si ju od hlavy po päty.

Pred ním stála mladá bosorka. Mala hnedé oči a blond´até, neskutočne strapaté vlasy. Postavu mala chudú a vyrovnanú. To, čo Norberta prekvapilo, že nemala žiadnu bradavicu, a tiež to, že bola na bosorku, až priveľmi pekná.

„Som Klaudia Haggová.“ povedala a podala mu ruku.

„Norbert O´Conceit.“ predstavil sa aj on, „Takže vy ste moja nastávajúca?“ spýtal sa jej opatrne.

„Áno, to som ja!“ odpovedala Klaudia. Na jeho tvári si všimla smútok. „Stalo sa niečo?“ spýtala sa ho.

„Nič, nič. Len vieš, každý máme nejaké problémy!“ povedal jej.

„Áno, poznám to!“ povedala Klaudia a pomyslela si na svoju stratenú lásku.

„Takže ty si bosorka?“ spýtal sa jej.

„Áno! Je to pravda že ty so svojimi súrodencami ste vlkolaci?“ spýtala sa ho trochu bojazlivo.

„No áno, ale spln bol pred pár dňami.“ povedal jej upokojujúco. Hneď si však spomenul na Elizabeth.

„Mohol som ju roztrhať, keby nevyšlo slnko.“ pomyslel si.

„No myslím si, že by sme sa mali pred sobášom viac spoznať!“ navrhla Klaudia, lebo mala pocit, že to ide veľmi pomaly. Nevedela, či ho bude milovať, ale ešte stále to môže skúsiť.

„Bola som taká hlúpa! Keď som už raz počula, že bude mať inú, načo som už za ním išla?“ pomyslela si Elizabeth smutne.

Bola vo svojej izbe a ležala na posteli. Metla zostala schovaná na balkóne, tam kde by ju nikto nenašiel.

Inak keď je reč o metle...

„... nie je náhodou Norbert čarodejník?“ pomyslela si Elizabeth, „Áno! To všetko vysvetľuje, ale prečo ma to tak neskoro napadlo? To vysvetľuje, ako sa sem Norbert dostal- cez balkón a tiež to, že upratal všetko to perie, čo sme bili s vankúšmi ako malé deti.“ v duchu sa zasmiala nad touto spomienkou, ktorá sa stala iba pred pár dňami.

Vstala a zamierila do knižnice. Nevedela, čo robí Marcus, ani Melissa a preto chcela využiť to, že s nimi nebola a tak sa chcela ísť pohrabať trochu do knižnice. Nevidela a ani nepočula však, že Gertrúda s Elvírou ju stále sledujú. Obe pozerali z očí obrazov. Elizabeth cítila na sebe pohľady, ale neotočila sa. Keď zrazu...

„Elizabeth!“ zavolal niekto za ňou.

Preľaknuto sa otočila, potkla sa a spadla. Pozerala na prichádzajúci tieň. Začala sa triasť. Uľavilo sa jej, keď zazrela svoju matku.

„Mama, nestraš ma takto!“ vyhrešila ju.

„Prepáč mi Elizabeth, už niekoľko dní som ťa nevidela a robila som si o teba starosti.“ povedala jej Joanne, „A tiež dnes som dostala chuť niečo napiecť a potrebujem nejaký recept, lebo chcem vyskúšať niečo nové!“ povedala nadšene.

„No dobre, ale prečo nejdeš za kuchárkou? Ona ma receptov veľa.“ Povedala Elizabeth. Postavila sa a šúchala si zadok, na ktorý spadla.

„Mala som v pláne ísť do knižnice, ale neviem ju nikde nájsť! Tento hrad je hrozne veľký! Zvláštne, keď som s mojou matkou žila, bývali sme v meste! Ako sa tu teda mám vyznať?“ spýtala sa jej.

„No, aj ja do nej práve idem!“ povedala Elizabeth, „Spolu ju nájdeme a potom ti vyberieme nejakú zaujímavú knižku receptov, dobre?“ navrhla jej.

Joanne prikývla. Trvalo im asi desať minút, kým knižnicu našli. Elizabeth do nej hneď vošla a rýchlo prehľadávala nejaké receptové knihy. Nakoniec sa dostala do úseku, ktorý hľadala. Recepty... starej čarodejnice?

„Elizabeth! Našla si niečo?“ zavolala na ňu Joanne, ktorá hľadala na druhom konci knižnice.

„Áno, nech sa páči!“ povedala Elizabeth už pri nej a podala jej knihu.

„Recepty starej matere!“ zvýskla Joanne a usmiala sa.

„Starej matere?“ spýtala sa Elizabeth, vytrhla matke knihu a pozrela na nadpis.

„Áno!“ odpovedala nadšene jej matka.

„Si si istá, tým čo vidíš?“ spýtala sa Elizabeth. Mala pocit, akoby sa stávala cvokom. Veď jej matka tam to musí vidieť. Recepty starej čarodejnice.

„Áno, Recepty starej čarodejnice!“ pritakala Joanne a ustarostene sa pozrela na svoju dcéru, „Elizabeth, si v poriadku?“ spýtala sa jej.

„Áno som!“ odpovedala Elizabeth. Zmätene pozerala na knihu. „Ako je to možné?“ pomyslela si.

„No ja idem teda piecť!“ povedala neisto Joanne.

„Dobre! A upeč niečo na čom si pochutnáme!“ povzbudila ju Elizabeth s umelým úsmevom.

„Tak, kde to bolo? Knihy o vílach a sovách a elixíroch a rôznych veciach, ktoré mi doteraz lozia po rozume?“ rozmýšľala Elizabeth, keď prechádzala pomedzi regále. Trvalo jej zopár minút, kým sa zorientovala a našla tam ten kút, kde sa s Marcusom bozkávali. Pozrela na knihy. Prechádzala prstom po knihách, keď ju našla.

Ako rozpoznať vílu...

Pozrela sa na prst a vôbec ju neprekvapilo, že ma na ňom kopec prachu. Veď knižnice boli vždy plné kníh a prachu. Zobrala knihu do rúk a otvorila ju a až teraz zostala prekvapená. Stránky boli celé zo zlata a jemne sa trblietali a osvetlili celý kút, kde Elizabeth čupela. Vyvalila oči aj na to, že obrázky sa... hýbali...

Teraz si už vážne myslela, že je cvok. Zaklapla knihu.

„Bože môj, čo sa to deje?“ spýtala sa pošepky a pošúchala si oči.

Znova otvorila knihu. Nič sa nezmenilo. Nemohla tomu uveriť, že niečo takéto vidí, no snažila sa sústrediť na knihu.

Víly

Víly sú krehké stvorenia, zvyčajne s dlhými vlasmi, lebo je im ich ľúto ich strihať, s bledou pokožkou a chudým telom. Zvyčajne žijú v lese, ale tiež majú radi miesta pri vodopádoch a močiaroch. Veľmi rady tancujú po lese. Mávajú svetlé trochu dotrhané šaty a vždy holé plecia a nohy. V zime idú spať k lesným škriatkom( lesní škriatkovia str.211) a vychádzajú až na jar. Spoznáme ich tiež podľa toho, že vo vlasoch nosia rôzne kvety, ktoré však musia ladiť s farbou ich šiat.

Tiež majú svoje čary. Dokážu namiešať nejaké liečivé elixíry a robiť nejaké menšie kúzla. Sú spriatelení s lesnými zvieratami, škriatkami, ale najviac s elfmi( elfovia str.506) a lesnými muškami(lesné mušky str. 421). Odjakživa sa báli upírov a vlkolakov, lebo sa nijako nevedeli proti nim brániť.

Majú tiež veľký vplyv na mužov. Veľmi ťažko sa dajú zahliadnuť a ten, kto ich zazrie, chce o nich vedieť viac. Muži sa do nich zamilujú na prvý pohľad, ale často ich ostatné víly kvôli prezradeniu zabíjajú pre vlastnú bezpečnosť. Neradi to robia, ale nemajú inú možnosť.

Najstaršia víla...

Ďalej už Elizabeth nečítala, lebo sa tam písalo, aké vojny kedy s kým viedli a podobne...

„Prečo ma teda Oswald s Norbertom nazvali vílou? Veď nemám nijaké vílie znaky!“ pomyslela si Elizabeth. Pozrela sa do zrkadla, ktoré viselo na protiľahlej stene a postavila sa. Otvorená kniha jej vykĺzla z rúk, spadla na zem a zatvorila sa. Elizabeth podišla tých nekonečne veľa krokov ku zrkadlu a pozrela sa doň. Zasa nemohla uveriť, tomu čo videla.

„Určite som cvok!“ povedala namrzene a vypúlila oči na zrkadlo.

Videla tam seba, ale akúsi inú. Mala biele jemné šaty a rozpustené vlasy, pokožka bola biela a vo vlasoch mala bielu orchideu. Nohy a plecia mala nahé. Videla sa tam v nejako lese. Vietor pofukoval a jej vlasy sa jemne vlnili, ako aj jej šaty. Zrazu k nej pristúpili nejakí ľudia. Keď sa lepšie prizrela, bol to Norbert. Chytil ju za plecia a na jedno ju jemne pobozkal. Elizabeth sa otočila a chcela sa mu hodiť do náručia. Verila, že je za ňou a ona uverila, že tieto ilúzia sú skutočnosť. Nespadla Norbertovi do náručia, ale na studenú kamennú zem. Udrela si čelo a bradu a tiež píšťaly, kolená a lakte. Oprela sa o dlane pozerajúc do zeme. Chcela sa otočiť, ale nemohla. Nedokázala to. Nedokázala sa vyrovnať s tým, že Norbert bude mať inú. Nechcela tomu uveriť. Rozplakala sa. Na kamennú podlahu padali jej slzy. Slzy z nešťastnej lásky.

___________________________***___________________________

Takže by som sa chcela poďakovať všetkým, čo moju poviedku máte radi a čo ju vždy podržia. Som rada, že sa vám páči. Nedokážem sa netešiť, keď vidím, že moja poviedka má už 4*:) Hoci by nebolo na škodu 5*:D. Tak dúfam že aj táto kapitolka sa vám bude páčiť!:) papapa

Vaša Bernardette Flynn- Hermiona1121

[ » na začiatok « ]