Poviedka:
Pridaná: 10.11.2007, 22:09:49
Čítaná: 6307×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Fenrir Greyback(Greyie), Remusov otec Thienus a Moony(Remus)
Stručný dej: Slash s témou, ktorá ma napadla pri dávnom učení sa o takých blbostiach ako pôdne horizonty. Alebo zápletka, ktorá napadne len psychopata môjho kalibru.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, slash

Slash s témou, ktorá ma napadla pri dávnom učení sa o takých blbostiach ako pôdne horizonty. Alebo zápletka, ktorá napadne len psychopata môjho kalibru.

Postavy

Vystupuje tu Fenrir Greyback(Greyie), Remusov otec Thienus a Moony(Remus) :)

Ohodnoťte, môžte poslať sovku(teda musíte), príjemné čítanie...

Slashová maniačka, Nosferatu:)

Len niečo stabilné, alebo prečo je Remus Lupin vlkolak...

,,Dnes je nádherná noc, drahý Thienus. Mesiac sa po dlhom čase rozhodol ukázať svoju pravú tvár. Predvádza nám svoje rúcho.“ Šepkalo túžobne stvorenie, ktorého telo bolo plné vyčnievajúcich uhlov. Bola to chorá láska, serenáda vlkolaka, óda na lykantropiu.

Osoba za skrčeným, chlpatým chrbtom ho oddane sledovala, striedajúc v sebe túžbu a znechutenie.

Desilo ho, ako sa každé láskyplné slovo toho vlkolaka doslova dralo pomedzi jeho ostré tesáky, muselo bojovať. Ako jeho každý pohyb, ktorým dával najavo lásku k nemu, pripomínal útok divého, proti ľuďom poštvaného zvieraťa. Bolelo ho, že miloval viac Mesiac, ako jeho samého, ako človeka. A tak mu už nezostávalo nič iné len báť sa toho, čo príde zajtra. Čo prinesie Mesiac, jediný obľúbenec Fenrira Greybacka.

,,Greyie,“ mužské oči spočinuli na zhrbenej bytosti, ktorej tieň vyzeral menej hrozivejšie ako skutočná podoba, vystierajúca sa pred ním, ,,povedal si, že...dnes sa ovládneš. Nikomu neublížiš. Nikoho nezabiješ.“ Vkĺzol pred neho so všetkou ladnosťou, akú mohol preukázať, obtrel sa o to telo netvora, čím narušil spojenie vlkolaka a Mesiaca.

Vlkolak preťal napäté ticho dávkou zvuku, ktorý len zďaleka pripomínal smiech.

,,Thienus, sľuby pre mňa už nič neznamenajú...“ Oči s farbou jantáru sa vpíjali do zdeseného pohľadu.

,,Ani to, čo ku mne cítiš? Ani to pre teba nič neznamená?“ Neovládol sa a chytil ho za ruku. Žiaľ, pocítil len studenú ruku, bez citu, pripomínajúcu ľad. Potajomky dúfal, že rovnaké nie je vlkolakovo srdce a že ešte stále vie na jeho srdci hrať, ako kedysi... Pred tým všetkým, pred tým, ako medzi nich dvoch vstúpil Mesiac a zlákal ho k sebe.

,,Len kvôli tomu žijem Thienus Lupin...“ Hlesol, jeho vlčí ňufák sa obtrel o aristokratický nos jeho spoločníka a jemne mu vtlačil jazyk do úst.

Thienus pocítil kovovú chuť krvi, skrehnuté ruky siahajúce mu pod habit, pohľad spaľujúcich žltých očí. Ale to, čo cítil najintenzívnejšie, ho bolelo najviac. Cítil predstieranú lásku, ktorú do toho všetkého vkladal. Pootočil hlavou, nebrániac sa jeho objatiu.

,,Greyie, ja len...hľadám stabilitu, nemennosť. Ako každý vták hľadá stabilné hniezdo, Niekoho, na koho sa môže spoľahnúť. Niekoho, pri kom sa bude cítiť bezpečne... Jednoducho, Greyie, len niečo stabilné...A vzťah s vlkolakom je to najmenej stabilnejšie, čo som si mohol vybrať.“

,,Stabilné?“ Zašepkal nesnažiac sa zakrývať hnev, ktorý v ňom to slovo vyvolalo.

,,Chcel by som mať dieťa, o ktoré by som sa pri tebe bál. Chcel by som kľudne spávať, ale ako, keby som vedel, že si niekde tam vonku a ubližuješ nevinným ľuďom? Obidvaja by sme spolu len trpeli, čakala by nás len bolesť, Fenrir Greyback. Nemá to cenu, chcem niečo nemenné.“ Tento krát sa odhodlane odtiahol a vychutnával si okamih, keď mu púšťal ruku.

Tak si uži tú svoju stabilitu, Thienus Lupin, kým máš čas.

Myšlienka na krv v ňom vyvolala príval eufórie. Temnou nocou sa odrazu nieslo vlčie zavýjanie plné bolesti.

* * *

,,Ten krík sa už istý čas hýbe, otec.“

,,Nevymýšľaj Remus, to je len vietor.“ Okríkol ho starší muž, nevenujúc mu ani náznak pozornosti.

,,Možno to robí ten Mesiac. Dnes je spln.“

,,Áno, mesiac je nádherný. O chvíľu sa vrátim.“ Vstal zo zeme a jazeru venoval svoj chrbát. Vždy mu ho Mesiac pripomínal. Nedokázal sa na Mesiac dívať, vždy v ňom totiž evokoval spomienky na Fenrira Greybacka, krvilačného vlkolaka, ktorý sa mu do srdca zahryzol príliš hlboko. Nedokázal pozerať na lunu, ten pohľad by ho totiž stál rozum.

Luna, zopakoval si skleslo, jedno z obľúbených slov Greyieho...

Malé chlapča sa už po niekoľký krát otočilo a venovalo kríku, alebo či skôr húštine, zdesený pohľad. Hýbal sa, bol si tým istý. Strhol sa, medzi konármi zazrel pár jantárových očí. Vyjavene sedel, cítil, ako mu ide srdce vyskočiť z hrude.

Nie, nič by mu nikto neurobil, má len štyri roky, celý život pred sebou...

Pohľad hnedých očí, tlmený svetlými vlasmi, ktoré chlapcovi neposlušne padali do tváričky, chlpaté neľudské telo už dlhý čas prenasledoval.

Nič ma nezastaví, opakoval si vlkolak, vzrušujúc sa nad predstavou zabíjania. Túžba po odplate, po pomste je silnejšia ako hlúpe výčitky. Vedel, kde hľadať. Vedel, koho obdariť chorobou, koho premeniť na vlčieho človeka. Len toho, kto znamenal pre jeho dávnu lásku stabilitu. Toho, za koho ho vymenil. Vedel, ako ublížiť. Nie, nezabije ho. Sú horšie veci ako smrť. Vezme mu...nádej.

Chlapec zrazu zaplakal od bolesti. Nespočetné množstvo tesákov sa mu vrývalo do krku a prerážali tenkú kožu.

Nepretrhni mu krčnú tepnu, opakoval si útočník a len veľmi neochotne nechával prácu nedokončenou.

Privrel túžobne oči, akoby dával niekomu vášnivý bozk a oddával sa slasti, ktorú prinášala krv štekliaca mu jazyk.

,,Prosím, prestaňte.“ Počul jeho prosby.

Sľuby nič neznamenajú, slová už nič neznamená, city nič neznamenajú. Za tie roky sa zmenil.

,,Odkáž svojmu blbému otcovi, Remus,“ odtiahol krvavú papuľu od chlapcovho ramena, ,,že nič nie je stabilné, pokiaľ nezničí minulosť.“

Tmavé mraky rozsievajúce teplé kvapky zahalili Mesiac. Ozrutné telo netvora zmizlo, ako sa objavilo. Dážď temnotou prikryl všetko, čo sa dalo. Len jediné nie, slzy toho malého chlapca....

[ » na začiatok « ]