Poviedka:
Pridaná: 2.11.2007, 02:02:00
Čítaná: 5314×
Hodnotenie: (počet hlasov: 18)

Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Hrdina
Stručný dej: Poviedka zložená z dvoch pohľadov. Určite prídete na to kto je kto...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, tragédia

Tma.

Zahalila moju izbu v okamihu, keď lampa zablikala a úplne zhasla. Obrovské fľaky i nepatrné škvrnky, striedajúce sa odtiene atramentovo hustej čierňavy. Neschopnej vstrebať čo i len záblesk svetla.

Miesto toho, aby si oči zvykali, aby strácala na intenzite sa vpila do mojej hlavy. Pohltila myseľ. Bojím sa.

Bojím sa, strachom zvieram vankúš, tisnem si ho k prsiam. Ako poslednú prekážku stavajúcu sa na odpor temnote prenikajúcej do pľúc, a k zdesením rozbúchanému orgánu vtisnutému medzi nimi. Zrýchľuje sa mi dych. Strácam kontrolu nad svojím telom, zvíjam sa v kŕčoch spôsobených inou než fyzickou bolesťou.

Z očí mi vyhŕknu slzy. Drásajúce potôčiky zanechávajú jazvy na tvári, na chrbte ruky, na vankúši...

Bojím sa. Ale ja mám zakázané sa báť. Už najtichší prejav slabosti, sebemenšia slza sa stáva neodpustiteľným hriechom hodným trestu. Nemôžem, nemôžem, nemôžem...

Nesmiem!

Pod viečkami sa odohráva veľkolepý ohňostroj farieb, svetiel, tvarov. Zúfalý boj. Snažím sa ukľudniť, zatlačiť do úzadia všetky nezmyselné myšlienky, pochovať ich pod hrubými nánosmi tmy. Aspoň na chvíľu.

Nejde to.

Prudko roztváram oči. Farebné šmuhy sa pomaly vytrácajú. Zrenice vstrebávajú temnotu okolo, až sa pohľad úplne vyjasní.

Musím. Nesmiem.

Musím to zastaviť.

Nesmiem podľahnúť.

Bolestne zasyčím. Predlaktie páli. Opäť. Už to nikdy nechcem zažiť. Ja... Niekto sa to musí dozvedieť! V opačnom prípade..

Buď vo mne exploduje všetko, čo je dnu uväznené.. Strach. Bolesť. Ticho.

Vzdor!

Alebo ma pohltí prázdnota. Ako už niekoľkokrát predtým, tentoraz však s definitívnou platnosťou. Priam cítim ako sa moje telo samovoľne premieňa na slizkú postavu bez tváre. Načúvam svojmu dychu. Hrkotá.

Nesmiem. Už sním s otvorenými očami. No nebadám rozdiel medzi tým, keď ich zavriem a vzápätí otvorím. Stále tá tma..

Neidentifikovateľný impulz spôsobuje, že vstávam. Rýchlo sa obliekam, poslepiačky nahmatám rám okna. Jediným ráznym pohybom ho vytiahnem a bez obzretia vyskakujem von. Tuším, nie, ja to VIEM. Naposledy.

Bežím. Nevidomými očami sledujem svoj cieľ. Odkiaľ viem kde ho nájsť? Nepodstatné. Dôležité, že ho mám na dosah. Pevne ho uchopím, otočím k sebe. S hlasitým „prásk“ sa za mnou za okamih zabuchnú dvere. Poznaním sebou šklbne dozadu. Natiahnem pred seba ruky v zmierlivom geste. Nepomáha to. Cúva a zdeseným pohľadom sa díva ako sa blížim.

„Musím. NECHCEM!!!“

Ozvena môjho výkriku sa nepretržite nesie miestnosťou. Domom. Mestom. Mám pocit, že ju začul snáď celý vesmír.

Vyčerpane sa zveziem na zem. Z očí sa rynú bohaté rieky bezmocnosti. Ani nehlesnem.

Opatrne sa blíži zo svojho úkrytu za polorozpadnutým kusom nábytku. Kľakne si ku mne a pohladí ma po vlasoch.

Zdvihnem k nemu pohľad. Netuší, napriek tomu ostal. Vrhnem sa mu okolo krku.

„Nechcem,“ zašepkám. Pri tom slove vyhrniem rukám a zabodnem prst do ľavého predlaktia.

Len chápavý pohľad. A krátke prikývnutie.

A potom bezfarebné nič.

~~~

Každý deň, opäť a zase stúpam k svojmu cieľu. Vysoká čierna brána. Tráva sa mi vlní pod nohami, rovnako ako včera, pred týždňom, mesiacom, rokom, desiatimi. V ruke zvieram jedinú ľaliu. Pomaly, ako už toľkokrát si sadám na oplieskanú lavičku. Stromy šumia, obloha sa sfarbuje do oranžova.

Schyľuje sa k búrke.

V ten deň to vyzeralo rovnako. Len ja a plačúca obloha. Ja SÁM a ťažké kvapky, ktoré nahradili ľudskú neprítomnosť. Nezáujem o jediného pravého hrdinu. Kiež by som bol rovnako silný.

Pokrútim hlavou odháňajúc doterné spomienky. Nechám kvet vykĺznuť z ruky a zanechávam za sebou len tichý šusot trávy. A jeho.

Hrdinu.

Tu odpočíva

Draco Malfoy,

Hrdina

1980 - 1997

............................................................................................

A/N: Táto poviedka už bola uverejená na ff.ph.net. Venovaná Sellene, mojej malej sestričke.. Za to, že je :).

Info k poviedke: niektorým možno prišlo, kto bol rozprávač prvej a kto druhej časti. Nie, nie je to jedna osoba :). Niektorí dokonca možno postrehli, že sa tam nachádza veľmi slabý náznak preslashu. Bolo to písané s tým zámerom.. A komu se to nelíbí, ať mi prdel políbí :P.

A komu sa bude veľmi chcieť, nech napíše sovku :). S radosťou prijímam konštruktívnu kritiku. Sayonara!

[ » na začiatok « ]