Kapitola:
Pridaná: 1.11.2007, 20:13:07
Čítaná: 627×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Elizabeth Green

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ide sa "oslavovať"! 2 » Nový život 3 » Spln 4 » O´Conceitovci 5 » Nedôvera a vojna 6 » Zabudnúť 7 » Prehraté boje 8 » Nešťastné lásky 9 » Marcusovo tajomstvo 10 » List s pravdou 11 » Na slávnosti 12 » Odhalenie 13 » Donútené rozhodnutia 14 » Objavenie neskutočnosti 15 » Nová nevesta 16 » Zrkadlo túžob 17 » Stred hradu... s pokladom

V tom niekto zaklopal na dvere. Elizabeth a Norbert hneď vyskočili. Nič sa medzi nimi nestalo.

Obaja vystrašene pozerali na dvere. Norbert využil Elizabethininu nepozornosť a vytiahol prútik a kúzlami všetko upratal. Elizabeth sa naňho pozrela hneď, ako schoval prútik. Hneď sa prekvapila.

„Toto mi vysvetlíte!“ zašepkala a obzerala sa okolo seba.

Norbert nepovedal nič. Žmurkol na ňu a potom sa pobral k balkónu. Otvoril dvere a ešte naposledy na ňu pozrel. Potom vyšiel von a zatvoril za sebou dvere. Elizabeth zasa začula akýsi buchot a potom už nič.

Znova sa ozvalo klopanie. Elizabeth tak rýchlo otočila hlavu ku dverám, až si skoro vykrútila krk.

„Kto je?“ spýtala sa.

„To som ja, Dora, slečna!“ ozval sa slabý hlások.

Elizabeth si vydýchla. To bola jedna zo slúžok, tá, čo jej ukázala kde je tanečná sála.

„Poď ďalej!“ zavolala na ňu.

Dora vstúpila dnu. Trochu sa uklonila a pozrela sa na Elizabeth.

„Slečna, povedali ste, že len v krajných prípadoch...“ začala, ale Elizabeth jej skočila do reči.

„To je v poriadku! Čo sa deje?“ spýtala sa jej.

„Totiž vaše raňajky zostali nedotknuté a bojím sa o vás, aby ste neochoreli a tak som vás prišla zavolať na obed!“ povedala jej Dora.

Elizabeth sa usmiala.

„Ďakujem! Hneď som dole!“ povedala.

Dora sa znova trochu uklonila a odišla. Hneď, ako zatvorila za sebou dvere, Elizabeth sa rozbehla k balkónu a poobzerala sa okolo. Zrazu však niečo na oblohe zbadala. Bol to Norbert na... metle?

Elizabeth si pošúchala oči a znova sa pozrela tam, kde videla Norberta, ale ten medzitým zmizol.

Elizabeth pomyslela, že sa jej to zazdalo, že bola príliš unavená a tak sa tým prestala zaoberať. Keď zišla dolu na obed prekvapilo ju, že prišla jej kamarátka Melissa a kamarát Marcus. Tiež jej neušlo, že tam bol s nimi detektív.

Zostala stáť na schodoch. Úplne na nich zabudla.

„Čo tu robíte?“ spýtala sa ich.

Melissa sa otočila za jej hlasom a Marcus tiež. Okamžite sa k nej rozbehli. Obaja ju celú vyobjímali.

„Ty si na nás zabudla? A to ty si mi práve povedala, že nestratíme kontakty na seba, keď som sa v deň promócií rozplakala!“ povedala Melissa vyčítavo.

„Prepáč, ale zomlelo sa toho toľko...“ povedala Elizabeth a tým naznačila, že majú ísť za ňou do izby a tam im všetko povie. Melissa aj Marcus pochopili.

„Dora, prosím ťa, mohla by si nám priniesť obed hore?“ poprosila Elizabeth.

Dora prikývla a išla okamžite do kuchyne.

„Prepáčte detektív, neskôr sa porozprávame, dobre?“ navrhla Elizabeth.

„Ja som sa tu iba stavil, aby som vám sem priviezol kamarátov.“ mávol rukou detektív.

Rozlúčil sa a odišiel si svojou cestou. Elizabeth teda zaviedla svoji kamarátov do izby. Ešte ani poriadne nezatvorila dvere, a Melissa už otvorila šatník a nemo zízala.

„Páni! Tvoja babička musela byť veľmi bohatá!“ zvýskla.

„No asi hej.“ odvetila Elizabeth skromne, „Inak, nechceli by ste tu so mnou nejaký čas zostať?“ spýtala sa.

„Práve aj o tom sme chceli s vami hovoriť, madam!“ pousmial sa Marcus.

„Hľadáme si prácu a obaja by sme sa už chceli usadiť.“ povedala Melissa, s ešte stále hlavou strčenou v šatníku.

„Ale to je super! Zostaňte tu!“ potešila sa Elizabeth.

Ozvalo sa zaklopanie. Vošla Dora spolu s Amáliou, druhou slúžkou a obe položili podnosy na stôl.

„Ďakujeme!“ poďakovala Elizabeth.

Keď odišli, Melissa sa pozrela na podnosy.

„Mmm, špagety!“ potešila sa.

Všetci si sadli za stôl a Elizabeth im porozprávala, čo všetko prežila od toho dňa, čo sa naposledy videli. Časť s O´Conceitovcami však vynechala. Chcela to povedať iba Melisse, lebo ešte nezabudla, čo k nej Marcus cíti. Spomenula ich iba ako neznámych susedov.

Potom, keď sa najedli, Elizabeth ich poviedla po svojom pozemku. Práve boli v záhrade.

„Elizabeth, kto je ten fešák?“ spýtala sa Melissa ukazujúc akýmsi smerom.

„To je James, môj záhradník! Teda jeden zo záhradníkov!“ odpovedala Elizabeth.

„Nebude ti vadiť, ak sa s ním zoznámim?“ spýtala sa Melissa, priložila si ukazovák ku brade a druhú ruku si schovala za chrbát a nevinne pozrela na Elizabeth.

„Chod´, ale nezlom mu srdce!“ zasmiala sa Elizabeth.

Norbert však neletel domov. Pristál v lese a išiel k plotu, ktorý susedil s lesom. Pozrel sa do záhrady. Zazrel tam, ako traja ľudia prechádzajú pozemkom a veselo sa bavia. Tiež mu neuniklo, že jeden z nich je Elizabeth. Hneď zbystril pozornosť. Zazrel, ako jeden človek ide preč a potom keď sa znovu pozrel smerom, kde bola Elizabeth...

Melissa sa hneď vybrala za Jamesom. Marcus využil chvíľku byť s Elizabeth osamote. Otočil ju a pritiahol si ju k sebe. Elizabeth nebola na toto pripravená.

„Marcus, čo to...?“

„Nič nehovor! Ešte som na teba nezabudol!“ povedal jej.

„Veď sme sa videli naposledy včera!“ povedala mu Elizabeth.

„Ja viem, ale každou chvíľou za tebou čoraz viac šaliem!“ povedal jej Marcus.

„Marcus, o tomto sme už hovorili!“ napomenula ho.

Marcus jej však hľadel do očí. Pomaly sa jeho pery približovali. Elizabeth zostala ako skamenená. Akurát, keď jeho pery po prvýkrát ochutnali jej, Elizabeth si všimla nejaký pohyb pri plote v lese. Potom videla, ako niečo vzlietlo na oblohu a zmizlo. Teraz už nepochybovala, že to bol Norbert na lietajúcej metle. Potom si však uvedomila, že má pevne zovreté pery a Marcus sa snaží jemne ich aspoň pootvoriť. Pomaly a jemne sa od neho odtrhla.

„Marcus, prosím, nehnevaj sa!“ povedala mu.

Marcus zvesil hlavu.

„Budem o teba bojovať, milujem ťa už od prvej chvíle!“ povedal jej smutne.

Elizabeth chcela niečo povedať, keď prišla Melissa.

„Elizabeth, prečo si mi nespomenula, že tu máš takých chutných záhradníkov?“ spýtala sa jej.

Elizabeth zatvorila ústa pri nádychu pred slovami, čo chcela povedať, no stále sa pozerala na Marcusa.

„Nepozerám sa na nich, ako na mužov!“ povedala Melisse.

Nastala noc. Bolo už dosť neskoro. Elizabeth sľúbila Melisse a Marcusovi, že na druhý deň im nájde vo svojich podnikoch prácu. Dala ich do hosťovských izieb a všetci išli spať.

Keď si bola Elizabeth istá, že už všetci spia, nenápadne sa vykradla z domu do lesa. Ešte si pamätala cestu do domu O´Conceitovcov, chcel sa vybrať za Norbertom. Vošla vchodom pre služobníctvo.

„A teraz kam?“ pomyslela si.

Zrazu ju však napadlo, že by mala ísť doprava. Začula však kroky.

„Do šľaka, kam sa mam skryť?“ spýtala sa samej seba.

Nestihla sa vôbec skryť. Bola to slúžka, ktorá niesla posteľné prádlo. Vyzerala ako mŕtvola. Bola bledá a bez života a prešla okolo nej bez povšimnutia.

„Určite by si ma bola všimla!“ pomyslela si, „Veď som bola od nej dva kroky!“

Išla teda ďalej. Začula hlasy. Jeden patril Norbertovi a druhý Oswaldovi. Rozprávali sa a dosť hlasno.

„Nemôžeš stále za ňou chodiť! Zabudni na ňu! O niekoľko mesiacov sa ženíš!“ hovoril Oswald.

„Ale ja Klaudiu nemilujem! Veď, kto by miloval takú bosorku, ktorá stále pije odvar mladosti, aby sa jej vrásky nikdy neobjavili?“ spýtal sa Norbert skleslo.

Elizabeth objavila dvere do miestnosti, v ktorej boli Oswald a Norbert. Pootvorila ich a načúvala.

„Ale je to tvoja povinnosť! Rodičia to tak chcú...“

„A kto sa kedy pýtal mňa čo chcem?“ spýtal sa Norbert.

„Pozri, ani ja som sa neoženil z lásky!“ povedal Oswald skleslo.

„No vidíš to a už máš život pokazený!“ povedal mu Norbert., „Lenže, ja som našiel tú vílu a hneď som sa do nej zamiloval!“

„Do akej víly?“ pomyslela si Elizabeth.

„Zabudni na vílu, teraz mysli na bosorku!“ povedal Oswald a zalamoval nad ním rukami, „Je naša povinnosť zobrať si ľudí, ktorých nám pridelia rodičia! Tak to bolo po celé stáročia!“

„Ale ja určite nie som jediný, čo si vybral niekoho iného!“ povedal Norbert sebaisto.

„Ale veď ju poznáš, len krátko!“

„To je mi jedno! Cítim, že je to ona, že ona je pre mňa tá pravá!“

„Hovorím ti, zabudni na ňu! Teraz sa sústreď na Klaudiu!“ povedal mu Oswald, otočil sa a odišiel.

„O kom to hovorili? Norbert niekoho miluje? Ale musí sa oženiť s inou? Takže nemám u neho šancu!“ pomyslela si Elizabeth so slzami v očiach už v lese, „Ako som mohla byť tak naivná a zamilovať sa doňho?“

Až teraz si uvedomila, čo pre ňu Norbert znamená. Milovala ho od prvej chvíle, hoci si to nechcela priznať. A tak chcela, aby sa vtedy pobozkali. Zastala a kľakla si na kolena a sklonila hlavu. Po lícach jej stekali slzy.

V tom ju nejaká ruka chytila za plece. Keď sa otočila, zistila, že je to Laura.

„Zabudni naňho! Bude to tak lepšie. Pre oboch!“ povedala jej.

Toto už Elizabeth nevydržala. Vstala a rozbehla sa domov s plačom. Laura za ňou iba pozerala.

„Bode to tak lepšie pre oboch!“ zopakovala Laura pošepky pozerajúc za ňou, no potom sa otočila a odmiestnila sa.

______________________________***_____________________________

Takže by som sa chcela poďakovať:

Aderna Atuiem

luluuu

a

Lilly Wolfman,

ktoré stáli pri mne a mojej poviedke uz od zaciatku.

Tiez by som sa chcela podakovať Andromede Tonksovej, ktorá mi od začiatku pomáhala vymýšľať mená pre postavy, ešte predtým ako som tuto poviedku začala pridávať sem do FF, a vôbec predtým, než som začala poriadne písať túto poviedku.

takže teším sa na vaše pripomienky, otazky a pochvaly do soviek:)zatial sa majte:) cmuk

[ » na začiatok « ]