Kapitola:
Pridaná: 31.10.2007, 21:49:19
Čítaná: 564×
Hodnotenie: (počet hlasov: 31)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Plus-mínus 16-ročný Tom Riddle (eventuálne lord Voldemort) a niekoľko vlastných
Stručný dej: O veľmi tvrdohlavom a svojskom dievčati, ktorému skrížil cestu mladý Voldemort. Alebo naopak.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prevrat 2 » Malo to tak byť 3 » Tajomstvo úspechu 4 » Hadie oči 5 » Oči sú všade 6 » Situácia sa vyhrocuje 7 » Riddlov úmysel 8 » Pomsta je sladká 9 » Nákaza 10 » Politika 11 » Špinavá hra 12 » Sila elixírov 13 » Všímavosť 14 » Setty 15 » Suum Cuique 16 » Zhoda okolností 17 » Sabazios 18 » Kniha 19 » Na prázdninách 20 » Takmer všade dobre... 21 » Kde je zákon, tam je aj trest 22 » Večný kruh 23 » Večný kruh 2 24 » Kto dokáže ukradnúť vôľu? 25 » 2. časť 24. kapitoly 26 » Konflikt záujmov 27 » Konflikt záujmov 2

6.kapitola – Situácia sa vyhrocuje

Tá postava prehovorila studeným hlasom, od ktorého ju striaslo. „Čo tak neskoro, Halleyová?“

Zaúpela. Prečo musí zo všetkých študentov, hájnikov, profesorov, duchov, zvierat a iných bytostí stretnúť práve Riddla?!

„Mali sme astronómiu.“

„Pokiaľ viem, tá astronómia vám skončila pred hodinou. Tak čo si tam doteraz robila?“

„A prečo by som ti to mala hovoriť?“

„Som prefekt,“ samoľúbo sa usmial, „a teba som našiel v noci potulovať sa po hrade dosť dlho po večierke.“

„Áno, ale ani prefekti sa nesmú premávať v noci po chodbách,“ jedovito odsekla, no triafala naslepo. Nebola si tým celkom istá.

„V tom sa mýliš,“ vyhlásil pokojne.

„Viem, že počas tých útokov ste mohli hliadkovať, no teraz už na to nie je dôvod. Alebo dúfaš, že sa ten dôvod znova nájde?“ sprisahanecky na neho žmurkla.

Neodpovedal.

„Povedz, prečo ťa tak zaujímam, keď dokonca nemám ani ‚čistú krv‘ ?“ zvedavo sa spýtala.

„Pretože más schopnosti, ktoré by mi mohli veľmi pomôcť,“ usmial sa.

„To ti musí pomáhať mukel?“ pobavene sa spýtala.

Na túto jej otázku sa rozhodol neodpovedať. Netrpezlivo si vzdychol. „Počuj, Halleyová, viem, že ťa láka moc, a keby si sa ku mne pridala, mala by si jej viac ako dosť.“

„Ty si to nepochopil, Riddle. Ja sa k tebe nikdy nepridám,“ vyhlásila nahnevane. „Aj keď ma moc láka, nechcem takú, o ktorú by som sa musela deliť s tebou.“

„Mohol som vedieť, že si zbabelá humusáčka, ktorá nemá odvahu niečo spraviť,“ odfrkol.

„Ja by som na tvojom mieste rozprávala slušne,“ nevinne sa usmiala, „inak by sa mohlo stať, že by Hagrida zbavili všetkých obvinení.“

Pochopil. Otvoril ústa a chystal sa jej čosi odpovedať, no vtom začuli akési blížiace sa kroky. Vydesene na seba pozreli.

„Takže nemáš až také čisté svedomie, pravda?“ zašepkala pobavene. Nebála sa. Mala pocit, že s ním sa jej nemôže stať nič.

Riddle si ukázal prstom na pery na znak toho, že má byť ticho. Melian trvalo len pár sekúnd, kým si uvedomila, kde sú. Jasné! Siedme poschodie. Mali šťastie. Hneď oproti nim stál gobelín, za ktorým sa skrývala tajná chodba vedúca do žalárov. Riddle o tom určite vedel, pretože obaja sa naraz pozreli tým smerom. Melian chcela už-už vyraziť vpred, no v tom sa stalo niekoľko vecí odrazu.

Ako prvé sa Riddle hrozivo uškrnul a utrúsil: „Uvidíme, ako sa dostaneš z tohto.“ Bleskurýchlo vytiahol prútik, takže ona nemohla ani zareagovať, niečo zamrmlal, zablyslo sa a potom nič.

Všade bola tma.

Ale taká iná tma.

Hlbšia.

Desivejšia.

Tmavšia.

Predstavte si, že hľadíte do dlhého tmavého tunela, ktorý sa nikdy nekončí. Presne tak sa teraz cítila ona. Premkla ju hrôza z toho, že ju tu nechal samu. Bola taká naivná, keď si myslela, že sú v tom spolu! Zahrešila čosi nezverejniteľné a pokúsila sa pohnúť, no nedokázala to. Bola zviazaná. Mykala sa natoľko, až spadla na zem. Nedalo sa s tým nič robiť. Bola v pasci.

Kroky zneli čoraz bližšie. „Už vás mám!“ zaškriekal starý školník Pringle. Keď sa dostal na chodbu, kde ležala Melian, zastal. Aspoň to tak usudzovala podľa zvukov.

Melian v tej chvíli dostala spásonosný nápad, za ktorý potom ešte dlho ďakovala Šťastene.

„Setty!“ zašepkala do tmy.

„Kto to tu rozpráva? Si duch, profesor či študent?“ ozval sa Pringle vyľakane. Do tej tmy sa mu ísť veru nechcelo.

„Settleford!“ zašepkala už hlasnejšie a naliehavejšie.

Pred rokom aj 6 mesiacmi

Bol Halloween. Celý Rokfort bol parádne vyzdobený. Všade boli obrovské tekvice a po celom hrade lietali farebné čarovné konfety, malé prskajúce ohňostroje a obrovské strašidelné čierne netopiere. Vyzeralo to fantasticky. Študenti sa práve vracali zo slávnostnej hostiny úplne prejedení. Boli takí plní a unavení, že si hneď ľahli spať a spokojne zaspali. Všetci, až na jednu osobu.

Melian nevedela zaspať, pretože jej bolo zle od žalúdka. ‚To určite z tých tekvicových pirôžkov,‘ pomyslela si skrúšene a pretočila sa na druhý bok. Keď však naďalej spánok neprichádzal, rozhodla sa, že vstane a trochu sa poprechádza, aby jej vytrávilo.

Tak teda vstala, obliekla si broskyňovooranžový župan, nazula papuče a potichu vyšla z izby a potom aj z klubovne. Hádam netreba hovoriť, že Tučná pani nebola práve nadšená, že ju niekto budí tak neskoro.

Rozhodla sa, že pôjde preskúmať hrad. Bolo to isté riziko, pretože o starom Pringlovi sa hovorilo, že nikdy v noci nespí, aby mohol načapať študentov po večierke. Avšak spoliehala sa na to, že to množstvo ohnivej whisky, čo dnes vypil, bude mať na neho žiadúci účinok.

Ledva vnímala, kade ide, až si uvedomila, že stojí na chodbe pred obrazom, ktorý v živote nevidela. Bola na ňom tráva, pasúci sa koník a akýsi malý pajko v brnení, ktorý sa naň snažil vyliezť. Ako sa neskôr dozvedela, bol to sir Cadogan.

„Stoj, nepriateľ!“ zvolal na ňu a vytasil meč, ktorý mu bol pridlhý a priťažký, takže sa smiešne potácal.

„Áno, pane?“ oslovila ho úctivo, hoci v duchu sa smiala.

„Čo robíš v tejto časti hradu tak neskoro v noci?“

„Zablúdila som,“ milo sa usmiala.

„To ti tak verím,“ odfrkol sir Cadogan a oprel sa o svoj meč, „určite sa snažíš dostať do školskej kuchyne. A nie je už náhodou dávno po večierke?“

„Pre mňa nie,“ odvetila a premýšľala o jeho slovách. Takže tu niekde má byť rokfortská kuchyňa? Obzrela sa po chodbe. Bolo tu plno obrazov. Povedala si, že to z neho skúsi vytiahnuť. „Pane, prečo vás zavesili práve na túto chodbu?“ Lišiacky sa usmiala.

Sir Cadogan sa hrdo vzpriamil. „Ja, chrabrý a udatný rytier, mám za úlohu strážiť vchod do kuchyne!“

„Nie!“ zhíkla. „A nie je to priveľmi nebezpečné?“

„Pre sira Cadogana nie je nič priveľmi nebezpečné,“ žmurkol na ňu.

„Ale aj tak, prečo vás zavesili oproti vchodu? S vašou odvahou vás mohli dať kľudne vedľa vchodu,“ oslnivo sa usmiala. Oproti sirovi Cadoganovi bol obraz starej ježibaby vykladajúcej karty.

Sir Cadogan sa zamračil. „Mňa predsa aj dali vedľa vchodu do kuchyne,“ odvetil podráždene a ukázal na vedľajší obraz, na ktorom bol namaľovaný ovocný kôš.

„Ach, keby som bola taká múdra ako ste vy, sir Cadogan,“ vzdychla si zúfalo, „tak by som iste vedela, ako sa cez ten portrét mám dostať dnu.“ Uprela na neho svoje smutné oči.

Bolo vidieť, že sir Cadogan zvádza vnútorný boj sám so sebou. Nakoniec však vyhlásil: „Nie všetci môžu byť takí géniovia ako som ja, tekže ti to prezradím. Vidíš tú žltú hrušku v strede obrazu? Stačí ju poštekliť.“

„Ďakujem, pane, som vašou dlžníčkou,“ potešila sa Melian.

„K vašim službám, madam,“ pyšne sa uklonil.

V kuchyni našla Melian množstvo škriatkov, ktorí ešte upratovali po hostine alebo už chystali raňajky. Boli k nej veľmi milí a išli sa pretrhnúť v pretekoch, kto ju skôr obslúži. Vtedy v noci si však dala len horúcu čokoládu s kopou šľahačky.

Odvtedy tam pravidelne prichádzala na návštevy. Najviac si obľúbila jedného veľmi ukecaného škriatka Settleforda, ktorý ju úprimne zbožňoval. Paradoxne bola jednou z mála ľudí, čo sa k domovým škriatkom nesprávali ako k otrokom a k handrám. Settyho zrejme najviac tešilo, že sa tak správa k všetkým ostatným ľuďom, ktorí mu toľko ubližujú. Hocikedy, keď sa Melian nechcelo spať, zišla dole do kuchyne a pri šálke horúcej čokolády a teplých kotlíkových koláčikoch počúvala Settyho príbehy. Rýchlo prišiel na to, čo má najradšej.

Jeho nadšenie ešte vzrástlo po Vianociach, keď mu Melian darovala vzácny kaktus Mimbulus Mimbletonia. Mal výčitky svedomia, že on jej upiekol ‚len‘ kopec čokoládových kotlíkových koláčikov, pelendrekových prútikov, malinových koláčikov, k tomu želatínové myši, vianočný fondán, tekvicové prirôžky, dve obrovské čokoládové torty a muffiny, na ktoré mu dala recept. Melian aj s Jackom a Willom mali čo robiť, aby to zošrotovali do Veľkej noci, pretože vtedy ich čakala ďalšia Settyho nádielka.

„PUK,“ ozvalo sa za okamih pri jej hlave. „Slečna ma volať?“ spýtal sa piskľavým hláskom.

„Však ja vás dostanem!“ zaškriekal Pringle a vyrazil vpred.

„Pssst,“ zašepkala, „zober ma odtiaľto, ale rýchlo.“

„Ako pani rozkáže,“ povedal Setty potichu, vzal Melian za ruku (orientoval sa výlučne podľa hmatu a sluchu) a premiestnil sa s ňou pred portrét Tučnej panej.

Melian zastonala a spadla doluznačky na podlahu.

„Vyhovuje, slečna Melian?“ spýtal sa nadšene.

„Au, áno, Seth, si úžasný, no rozviaž ma, prosím,“ zjojkla.

Setty len raz luskol a povrazy, ktoré ju zväzovali, v okamihu zmizli.

„Ďakujem, za toto sa ti raz štedro odmením.“ Milo sa na neho usmiala a ponaťahovala si stŕpnuté končatiny.

„Pani mi nesmieť dávať nič, ja to urobiť rád,“ usmial sa od ucha k uchu.

„Dlžím ti to,“ oponovala, „a už nechcem počuť o tom ani slovo.“

„Ako slečna Melian povie!“ Uklonil sa, luskol prstami a zmizol.

Otočila sa k Tučnej panej. Tvárila sa, že spí, no nepodarilo sa jej to.

„Eh... Haló?“ oslovila ju. Tá si ju ale nevšímala.

„Zobuďte sa.“

Stále nič. Už strácala trpezlivosť.

„Dočerta aj s rokfortskými obrazmi! ZOBUĎTE SA UŽ KONEČNE!“ zvrieskla.

Tučná pani sa mykla a naozaj nevieryhodne na ňu vypúlila oči.

„Kto ma to budí o pol štvrtej nadránom?“ zazerala na ňu.

„Ja,“ odvetila sebavedome. Koho to trápi, že Tučná pani chcela spať? Veď je to len portrét! Ona spánok nepotrebuje, tak čo robí okolo toho taký cirkus?

„Už je po večierke,“ povedala jej prísne.

„Tak na to by som bez vás neprišla,“ odsekla. Prečo ju chcú všetky portréty poučovať???

„Tá mládež je – “

„Z roka na rok drzejšia, ja viem,“ unavene dokončila.

Tučná pani sa urazene prehupla v pántoch, ani sa nespýtala na heslo.

„No konečne,“ neodpustila si Melian, keď prechádzala cez otvor v klubovni. Tučná pani na ňu začala čosi vrieskať, no ona si ju nevšímala. Trápna stará babizňa!

Po ničom inom tak netúžila ako po vyhriatej mäkkej posteli. Avšak ešte ju niečo čakalo.

„Melian, si to ty?“ ozval sa niekto ospalým hlasom.

„Jack?“ zvolala prekvapene. Sedel na gauči pred vyhasínajúcim kozubom. „Ja... Tam hore si mi zachránila život,“ ozval sa po chvíli zachrípnutým hlasom, „a ja som bol k tebe taký odporný.“

„Okamžite s tým prestaň,“ zahriakla ho. „Ty sa nič nemôžeš, tak sa láskavo prestaň ospravedlňovať.“ Usmiala sa na neho. "Zabudnime na to celé, v poslednom čase mám len nejakú zlú náladu. Dobre?"

Jack sa na ňu skúmavo zahľadel. "Dobre," povedal váhavo. "A ešte..."

"Hm?"

"Ale nič," rozmyslel si to nakoniec. Nepresvedčivo sa usmial. „Tak teda dobrú noc,“ zašepkal a odišiel do svojej izby.

Melian si potichu vzdychla. Ledva sa držala na nohách. Tak rada by mu porozprávala všetko, čo vie o Riddlovi! No nemohla... Z akéhosi zvláštneho dôvodu mala pocit, že by ho tým zradila. „Si hlupaňa,“ nadávala si nahlas, „veď si mu nikdy nesľúbila, že to nikomu nepovieš! A dnes ťa sám podviedol, zaslúžil by si to!“ Hnevala sa sama na seba. To je taká hlúpa, že už aj ju stihol oblbnúť?!

„Nemala by si už ísť spať?“ ozval sa za ňou zastretý hlas.

Takmer vyskočila z kože, tak sa zľakla. „Čo to premerlina...“ Otočila sa. V tom najtmavšom kúte klubovne sedel bledý Qwer. Veselo jej zamával.

„Tyy... Ty si nás špicľoval?!“ osopila sa na neho. Čo si ten chalan o sebe myslí? Cítila, ako jej hnev stúpa do hlavy a zatemňuje mozog.

„JA?“ prekvapil sa Qwer. „Ale kde! Bol som tu predsa prvý.“

Melian si pomyslela, že lepšiu výhovorku by si vedel vymyslieť dokonca aj Jeremy Travis. „Tak čo tu potom robíš?“ spýtala sa ho podozrievavo.

Pokrčil plecami. „Sedím.“

Zamračila sa. Akoby ju prenasledoval... Takisto ako Riddle... Nahnevala sa. Čo tým, dopekla, sledujú?!

„Keď tak nad tým premýšľam, už si dvadsaťdva hodín nespala,“ upozornil ju.

‚Asi mám halucinácie,‘ pomyslela si zmätene, ‚Wotar mi hovorí, že mám ísť spať. To je šialené.‘ Potriasla hlavou, aby sa zbavila podobných myšlienok. Zrejme je už poriadne unavená. A tak horko-ťažko vyliezla po schodoch do svojej izby, zvalila sa na posteľ a spala ako zabitá.

Keď sa zobudila, slnko jej svietilo do tváre. Rozospato sa pretočila na druhý bok. Ešteže je sobota. Po niekoľkých minútach vylihovania sa posadila a pozrela na hodinky. Bolo dvanásť hodín!

Zaškvŕkalo jej v žalúdku. ‚Raňajky už asi nestíham,‘ pomyslela si skrúšene. Potom si spomenula, že je už vlastne čas obeda. A tak sa bleskurýchlo osprchovala, obliekla a zišla do Veľkej siene. Už tam bolo dosť ľudí.

„Dobré ránko, spiaca princezná,“ uškrnul sa Will Weasley, keď si sadla vedľa neho a Jacka, „s týmto šuhajom by ste si mohli podať ruky.“

Pobavene na neho pozrela. „Kedy si vstal?“

„Pred polhodinou,“ odpovedal za neho vyškerený Will.

Usmiala sa a nabrala si plný tanier horúcej hráškovej polievky. Bola vynikajúca. Vtom sa pred ňu zniesla sova. „Morgana!“ skríkla prekvapene. „Čo tu robíš?“

„Asi ťa pri raňajkách nevedela nájsť,“ zasmial sa Will. Všetci Chrabromilčania prekvapene hľadeli na Morganu. Sovia pošta prichádza len ráno a inak mali sovy do Veľkej siene vstup (vlet; pozn. autora:) zakázaný.

Morgana jej priniesla rovno dva listy. Melian jej ich nedočkavo odviazala z nohy. Čo bolo také dôležité, že to nemohlo počkať? Otvorila ten prvý. Písala sa v ňom len jedna jediná veta, no šokovala ju viac, ako mohol hocijaký iný list.

Ak to niekomu prezradíš, Harper si to odnesie.

Prevrhla pohár s malinovkou. Keď si to prečítala, list sa sám od seba zapálil a zhorel.

Nahnevane pozrela k slizolinskému stolu. Ako čakala, Riddle sa na ňu usmieval. Dokonca zdvihol čašu, akoby jej pripíjal! Somár...

„Stalo sa niečo?“ zbystril Jack pozornosť.

„Ale nič, len som nešikovná,“ odpovedala mu. Ešteže si nevšimol, že dostala dva listy. „Evanesco,“ zamrmlala a mávla prútikom. Rozliata malinovka ihneď zmizla. Lenže spolu s ňou aj celá časť stola v okruhu troch metrov aj s jedlom a taniermi!

Našťastie mala druhý list v ruke a Morgana jej sedela na pleci, inak by to bola skutočná pohroma. Väčšina okolosediacich sa zarazila s vidličkou na polceste k ústam. Melian len šokovane hľadela s otvorenými ústami na dielo svojej skazy.

Prvý sa spamätal Will a začal sa tak rehotať, až spadol zo stoličky. Po ňom sa pridali ostatní a po chvíľke sa rehotal už celý Chrabromil a Bystrohlav. Okrem Melian. Tá ešte stále nevedela pochopiť, ako sa jej mohlo niečo takéto podariť.

„Halleyová!“ podišla k nej profesorka Merrythouhtová nahnevane. „Ako si to predstavujete, nechať zmiznúť celý stôl?!“ kričala.

„Ale veď to nie je celý stôl,“ protestovala, „iba jeho časť.“

„Neodvrávajte mi! Strhávam vám desať bodov! Za celý čas, čo tu učím, ešte nikdy – “

„Ja to vybavím, Galatea,“ vynoril sa pri nej Dumbledore.

„Albus,“ hlesla, „lenže Halleyová práve nechala zmiznúť chrabromilský stôl!“ zúrila. „A ešte k tomu tu má sovu!“

„Všimol som si,“ usmial sa. „Presnejšie povedané, nechala zmiznúť časť chrabromilského stola. A určite pochopíš, že to chcem vyriešiť sám, keďže slečna Halleyová je žiačkou mojej fakulty,“ povedal jej pokojným, no prísnym hlasom, takže profesorka Merrythoughtová sa neodvážila protestovať a nahnevane odišla.

„Nuž,“ vyhlásil Dumbledore.

„Pán profesor, ja som to nechcela, naozaj. Mne sa len vyliala malinovka a omylom som odčarovala časť stola,“ rýchlo mu povedala Melian.

„To všetko je v poriadku, slečna Halleyová,“ upokojujúco sa na ňu usmial. „Veľa tretiakom sa nepodarí naraz odstrániť spolu s malinovkou aj taniere, čaše, všetko jedlo a dokonca aj stôl,“ žmurkol na ňu a Melian sa zahanbila, „takže udeľujem Chrabromilu dvadsať bodov.“

„Čo prosím?“ šokovane na neho pozrela. Morgana na jej pleci zahúkala.

„Udeľujem Chrabromilu dvadsať bodov za vynikajúco predvedené odstraňovacie kúzlo, hoci neúmyselné,“ zopakoval. „Ale teraz by sme to mali dať do poriadku, čo poviete?“ Mávol prútikom a na prázdnom mieste sa znova objavil stôl aj so všetkým príslušenstvom na ňom, dokonca aj s jedlom.

Melian sa zmohla len na chabé „ďakujem“ a otočila sa naspäť k stolu.

Po chvíli bolo počuť nadšené zhíknutie.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Jack Willa, ktorý na niečo ohromene pozeral.

„Lízatká,“ zašepkal a ukázal na niečo na stole.

„Pozrite sa, to sú levitujúce lízatká!“ skríkol tiež Jeremy.

Odvtedy, čo sa z kuchyne stratilo celé balenie, dlho ich nikto nevidel.

„To ich vyčaroval Dumbledore?“ prekvapene sa spýtal Jacob.

„Vyzerá to tak,“ povedal Will a zase sa začal rehotať. „Vždy ma zaujímalo, kde z kuchyne zmizli,“ chytil sa za brucho.

„Veru,“ smial sa s ním Jeremy, „ten starec asi rád po nociach medituje pár metrov nad zemou.“

Melian a Jack na seba sprisahanecky pozreli. Iba oni vedeli, kde sa stratili...

„Čo máš dnes na pláne?“ opýtala sa ho Melian, keď otvárala druhý list.

„Metlobal,“ odpovedal s plnými ústami. Jack bol metlobalový stíhač, a veľmi dobrý. Bol v jednom družstve s Williamom, ktorý bol triafačom.

Melian si potichu čítala druhý list.

Slečna Halleyová,

S radosťou Vám oznamujem, že ste boli pozvaná na môj narodeninový večierok, ktorý sa uskutoční dnes o ôsmej večer v mojej zborovni. Priveďte si aj partnera.

Teší sa na Vás H. E. E. Slughorn

„Kto ti píše?“

„Slughorn,“ odvetila zamyslene.

„Slughorn?“ neveril Jack svojim ušiam.

Horace Slughorn bol ich novým učiteľom elixírov a šéfoval Slizolinu. Okolo Vianoc si vytvoril svoj vlastný klub obľúbencov, ktorí pochádzali z urodzených rodín, mali slávnych predkov alebo mal pocit, že to ďaleko dotiahnu. Melian sa ako mukelka do jeho klubu nedostala, hoci na elixíroch excelovala, aj keď Jack bol v tomto predmete predsalen od nej o čosi lepší. Samozrejme, Jacob bol členom Slugyho klubu už od začiatku vďaka svojim koreňom.

„A čo ti vlastne píše?“ zaujímal sa.

„Pozval ma na jeho narodeninovú oslavu,“ pozrela na neho vyjavene. „Taký starý a ešte stále robí narodeninové oslavy?“ hlesla prekvapene.

„Aha,“ krátko povedal Jack a pozrel do svojho taniera.

„Tomu sa hovorí večné dieťa,“ zaplietol sa Will do ich rozhovoru, ako mával vo zvyku. Melian a Jack ho už niekedy ani nevnímali.

„Ty tam ideš?“ spýtala sa Jacka.

„Áno,“ odvetil bezvýrazným hlasom.

„Tak teda môžeme ísť spolu, nie?“ potešila sa.

„Á-áno, bude to super,“ zaškeril sa a vyhýbal sa jej pohľadu.

Melian sa zamračila. Prečo toľko váhal? Žeby chcel pozvať niekoho iného?

Vyrieši to neskôr. Teraz má na práci čosi iné. Kútikom oka zazrela, ako Riddle vstal a odchádzal z Veľkej siene.

„Ešte si musím niečo vybaviť,“ pošepla Jackovi nespustiac pohľad z Riddla a nasledovala ho von zo siene. Smeroval do žalárov. Zrýchlila krok, chcela ho dobehnúť ešte predtým, než zmizne v slizolinskej klubovni.

Zrazu zastal a otočil sa.

„Ak sa chceš porozprávať, stačí povedať, nemusíš ma sledovať cez celý hrad,“ poznamenal a ukázal na učebňu elixírov.

Škaredo na neho pozrela a bez slova vstúpila dnu. On ju nasledoval. Zavrel dvere.

„Takže s čím si sa mi to chcela zdôveriť?“ chladne sa usmial.

Už to v sebe nemohla viac dusiť. „ŽE SI ODPORNÁ SVIŇA!“ zakričala na neho.

Zdvihol ruku na znak toho, aby stíchla. Mlčky sa otočil k dverám.

„Colloportus,“ zamrmlal a otočil sa k nej s oslňujúcim úsmevom. „Už môžeš pokračovať, zlatko.“

„Ty si diabol, Riddle,“ povedala nenávistným hlasom, no už potichšie.

„Nie, naozaj? Ďakujem,“ potešil sa.

„Čo vlastne ešte chceš?! Môžeš mať hocičo, ale ty mi len ničíš život!“ mimovoľne dupla nohou (aj keď to malo veľmi dobrý efekt; pozn. autorky :D).

„Čo chcem?“ zopakoval po nej. „A to ti ešte nie je jasné? Chcem teba,“ zasyčal, „a neprestanem ničiť ten tvoj a Harperov úbohý život, kým mi nevyhovieš. Lebo nakoniec sa ku mne pridáš, či chceš, či nechceš,“ vyhlásil, akoby sa nechumelilo.

Melian už bola zúfalá. „Toto ti nikdy neprejde.“

„Ale čo? Ani nevieš, koľko vecí mi už prešlo.“ Usmial sa na ňu.

„Jacka sa nedotkneš,“ vyhlásila.

„Tak to záleží naozaj len od teba.“

„Ak sa mu niečo stane, tak...“

„Ty si ma nepochopila,“ vzdychol si, „ak budeš ticho, tak sa tvojmu frajerovi nič nestane.“

Pri narážke na jej 'frajera' sa mierne začervenala.

„Dobre, ale nemysli si, že to, že to nikomu nepoviem, znamená, že sa k tebe niekedy pridám,“ odsekla jedovito.

„Nikdy nehovor nikdy,“ pokrčil plecami, „a mimochodom, nečakal som, že po včerajšku ešte ostaneš na Rokforte.“

Vtedy ju ovládla taká zlosť, že si ani poriadne neuvedomila, čo robí. Ona mu predsa včera verila! Takže ona ho bude kryť a on jej bude hádzať polená pod nohy? Tak to teda nie.

Podišla k nemu a jednu mu vylepila.

„Ty sprostá humusáčka, čo si to dovoľuješ?“ schytil jej ruku a druhou rukou si chytil líce.

„To je za ten včerajšok,“ odvetila s úsmevom.

Pustil ju.

‚Žeby si uvedomil, že si to naozaj zaslúžil?‘ pomyslela si prekvapene. ‚Ale to asi nie, v tom bude niečo iné.‘

„Vypadni,“ prikázal jej chladne.

„Nie je nič, čo by som bola urobila radšej,“ odvrkla mu a nahnevane vyšla z učebne.

Pomaly zišla po schodoch. V klubovni ju mal čakať Jacob. Mala na sebe jedovatozelený slávnostný habit a vlnité vlasy si nechala tentoraz rozpustené. Fakt sa jej tam ísť nechcelo.

„Môžeme?“ spýtala sa Jacka.

„Jasné,“ usmial sa a ponúkol jej rameno, na čo sa obaja začali chichotať. „Vieš čo? Poďme radšej ako normálni ľudia,“ navrhol jej so smiechom.

„Nikdy si nepovedal múdrejšiu vec,“ odobrila mu to.

„Inak vyzeráš naozaj dobre,“ pochválil ju.

„Ty tiež,“ odvetila, predstierajúc veselosť.

Mlčky prešli až k Slughornovmu kabinetu. Spolu s Jackom mu objednali z Medových labiek fľašu žihľavového vína. Len-len, že dorazila včas.

„Á, Jacob, chlapče, poď ďalej!“ privítal ho Slughorn prívetivo.

„Slečna Halleyová, vitajte aj vy. Som rád, že ste sa obliekli do farby mojej fakulty,“ žmurkol na ňu, „poďte obaja ďalej a príjemnú zábavu!“

Slughornov kabinet bol začarovaný, takže bol v skutočnosti oveľa väčší ako vyzeral. Bolo tam plno ľudí a na Melianino zdesenie tam bol aj Riddle s akousi peknou ryšavovláskou. Pri tom pohľade ju pichlo pri srdci, hoci sama nevedela, prečo.

Hrala tam rocková hudobná skupina Pretekajúci kotlík. Melian musela vysloviť svoj obdiv nad tým, ako si ich Slughorn získal na svoj večierok. Neskôr jej Slughorn sám vysvetlil, že sa pozná s ich frontmanom, ktorého jej hneď aj predstavil.

Všade tam bolo kopec jedla. Slughorn sa naoko veľmi potešil Melianinmu a Jackovmu narodeninovému darčeku, no neušlo im, že žihľavové víno mu dalo kopec ďalších ľudí. Ostatní mu dávali ohnivú whisky, čokoládové žabky a iné sladkosti. Melian mimovoľne zaregistrovala, že Riddle mu venoval obrovskú škatuľu kandizovaného ananásu, čomu sa Slughorn nefalšovane potešil.

‚Prestaň sledovať, čo ten kretén robí,‘ hrešila sa v duchu.

Po chvíli si však všimla, že Riddle zabudol na tú ryšavovlásku (neskôr sa dozvedela, že sa volá Dulcia Stevensová a je zo Slizolinu) a začal sa o niečom sprisahanecky rozprávať s pekným hnedovlasým piatakom.

„Poďte, slečna Halleyová, rád by som vám niekoho predstavil,“ oslovil ju Slughorn. Asi sa cítil pred ňou trochu trápne, že si jej existenciu všimol až dnes. Schytil ju za rameno a ťahal ju smerom k pódiu. „Tom, chlapče, chcem ťa niekomu predstaviť,“ povedal Slughorn Riddlovi, keď ju dotiahol až tam. Riddle na ňu pozrel a znechutene zvraštil tvár. Pozrel sa na svojho spolužiaka pohľadom, ktorý vyjadroval: ‚Čo som ti hovoril?‘

„Slečna Halleyová, toto je ten chlapec, ktorý mi odporučil pozvať vás na tento ples. Ja sám sa veľmi hanbím, že som vás prehliadol, lebo vás všetci moji kolegovia chválili, aký máte talent.“

Melian sa začervenala a ospravedlňujúco sa pozrela na toho piataka, ktorý sa na ňu milo usmial.

„Takže Tom ma na vás láskavo upozornil,“ pokračoval Slughorn. „Ach, nakoniec som vás zabudol predstaviť, však?“ zachichotal sa. Zrejme dnes večer toho vypil už dosť. „Toto je Melian Halleyová, Tom Riddle a... a...“

„Dagon Balder,“ pomohol mu, „teší ma.“ Usmial sa na ňu.

„Aj mňa,“ opätovala mu úsmev.

„Smiem prosiť?“ uklonil sa jej.

„Samozrejme,“ súhlasila.

Kým spolu tancovali, zistila, že je to tiež Slizolinčan, prekvapujúco celkom milý. Najmä vzhľadom na to, že to bol Riddlov kamarát.

Po nejakej polhodinke vysmädla a šla k stolu napiť sa punču. Jack sa dakam vyparil. Ako na potvoru tam zase narazila na Riddla.

„Zase si tu?“ spýtal sa jej konverzačným tónom a nalial jej punč. Prekvapilo ju, že jej to povedal tak normálne, po dnešku si myslela, že bude nahnevaný.

A tak ho podozrievavo pozorovala, či jej do pohára niečo nenaleje.

„Neboj, nič som ti do toho nedal. Zatiaľ to nie je nutné,“ diabolsky sa uškrnul, keď videl jej pohľad.

„A dá sa ti veriť?“ pochybovačne sa ho spýtala.

„Že váhaš,“ sucho jej odvetil a rozhliadal sa po okolí.

Váhavo si od neho vzala pohár. Nehodlala mu ukázať, ako sa ho bojí.

„Kde máš partnera?“ uškrnul sa.

„A ty máš partnerku kde?“ spýtala sa ho sladkým hlasom. „Alebo tvoríte s Balderom pár? Škoda, zdal sa mi celkom milý,“ smutne si vzdychla.

„Dnes ma nevyprovokuješ, drahá,“ nebezpečne sa usmial.

Jeho úsmev neveštil nič dobré. Ak bol šťastný on, zvyčajne to znamenalo, že niekto iný bude naozaj veľmi nešťastný. V tej chvíli si uvedomila, že Jacka už naozaj dávno nevidela. Mal Riddle niečo spoločné s jeho zmiznutím?

„Prečo nepiješ?“ spýtal sa jej. „Bojíš sa ma?“ Žmurkol na ňu.

„Ani náhodou,“ odvetila mu, no ešte stále sa nenapila.

Zamyslene naklonil hlavu. „Vieš, za tú facku by si si aj zaslúžila, aby som ti do toho punču niečo dal...“

Melian ovládla nutkanie vyliať mu ten punč do tváre a napila sa. Zakrútila sa jej hlava. Posledné čo videla, bol Riddlov krutý úškrn.

[ » na začiatok « ]