Kapitola:
Pridaná: 31.10.2007, 19:39:43
Čítaná: 558×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Elizabeth Green

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ide sa "oslavovať"! 2 » Nový život 3 » Spln 4 » O´Conceitovci 5 » Nedôvera a vojna 6 » Zabudnúť 7 » Prehraté boje 8 » Nešťastné lásky 9 » Marcusovo tajomstvo 10 » List s pravdou 11 » Na slávnosti 12 » Odhalenie 13 » Donútené rozhodnutia 14 » Objavenie neskutočnosti 15 » Nová nevesta 16 » Zrkadlo túžob 17 » Stred hradu... s pokladom

Elizabeth prišla k bráne svojho zdedeného domu. V špinavej bielej košeli a s obviazanou hlavou vyzerala ako šialenec, no záhradník, ktorý práve dával do poriadku.

„Slečna Elizabeth! Ste v poriadku?“ spýtal sa jej hneď.

„Áno, James, som! Je už mama hore?“ spýtala sa ho.

„Ešte nie!“

„Prosím ťa, mám na teba jednu malú prosbičku!“ povedala potichu Elizabeth Jamesovi, ale očami blúdila po hrade, najviac vystrašeným pohľadom pozerala na svojej matky okná.

„Čokoľvek, slečna!“ povedal James tiež potichu.

„Prosím, ťa nevidel si ma takúto, áno? Nikto sa o tom nesmie dozvedieť!“ poprosila Elizabeth Jamesa.

„Samozrejme! Môžete sa spoľahnúť!“ sľúbil jej záhradník.

Spolu išli bočným vchodom, a potichu a nenápadne sa Elizabeth odkradla do svojej izby. Nevšimla si však, že slúžka Gertrúda so slečnou Dawnsonovou ju pozorujú.

Gertrúda pozerala zvedavo, no slečna Dawnsonová si priložila zamyslene prsty k brade a pozerala, ako sa dvere za Elizabeth zatvorili.

„Kde bola? Čo myslíte?“ spýtala sa Gertrúda pošepky.

„To neviem, ale veľmi ma to netrápi. Teraz je hlavné, aby sme objavili celý majetok mojej sestry!“ povedala slečna Dawnsonová, „Musíme, ho nájsť skôr, ako tá potvora!“

„Ale, ešte stále nevieme, kde by tá tajná chodba mohla byť! Nemáme ani šajnu, kde by sa to mohlo nachádzať!“ povedala Gertrúda namrzene.

„Neboj sa. Teraz, keď je moja sestra mŕtva, už ma nič nezastaví, aby som zhabala celý majetok!“ povedala slečna Dawnsonová.

Elizabeth si hneď vyzliekla nočnú košeľu a išla ju rýchlo umyť. Potom sa obliekla a dala si dolu obväz z hlavy a zistila, že už tam žiadnu ranu nemá, ale hlava ju stále bolela.

„Zvláštne...“ pomyslela si Elizabeth potichu, keď sa obzerala v zrkadle.

No ťažkú hlavu si z toho nerobila.

„Aspoň nebudem musieť matke nič vysvetľovať!“ uľahčene si vydýchla.

Keď bola hotová, otvorila dvere a vykukla von. Na chodbe nikto nebol. Prečo teda mala pocit, že ju niekto sledoval? Odpočúval? Ale veď nič nehovorila, tak by sa nemala báť.

Slnko bolo už dostatok vysoko, takže raňajky by už mohli byť hotové. Pomaly a potichu prechádzala chodbami. Prečo mala pocit, že všetky tie obrazy majú živé oči? A pozerajú priamo na ňu? Elizabeth zatvorila oči a pokrútila hlavou a potom, keď sa znova pozrela na obrazy, už nemala pocit, že sa na ňu dívajú.

„Slečna Elizabeth!“ zvolala slečna Dawnsonová, ktorá práve vyšla spoza rohu.

Elizabeth vykríkla, ale potom keď videla, že je to len slečna Dawnsonová, chytila sa za hruď a pomaly, hlboko dýchala. Potom keď chytila druhý dych, vyčítavo na ňu pozrela.

„Slečna Dawnsonová, ale ste ma vyľakali.“

„Prepáčte! Nechcela som!“ vyškierala sa slečna Dawnsonová, „ Ale pozrite, koľko je už hodín a myslela som, že nechcete vstať z postele a tak som chcela ísť za vami a ísť vás zobudiť a spýtať sa, že či chcete raňajky do postele.“ povedala ukľudňujúco.

„Tak ako vidíte, idem dolu, len som zaspala.“ povedala Elizabeth chladne, lebo videla, že slečna Dawnsonová sa na ňu vyškiera. Pociťovala k nej čoraz menej sympatií. Slečna Dawnsonová prikývla, otočila sa a znova zašla za roh a pobrala sa dolu.

Elizabeth ešte stále silno tĺklo srdce. Potom sa pozviechala a rýchlo išla do kuchyne. V kuchyni našla svoju matku, ako si pochutnáva na ovocí.

„Ahoj Elizabeth!“ pozdravila ju a položila šupku z pomaranča na tanier, „Ako si sa vyspala?“

Až teraz si Elizabeth spomenula na minulú noc. Doteraz sa ňou veľmi nezaoberala, keď prišla domov. Spomenula si na každý detail, ktorý si pamätala. Ako to bolo?

Ocitla sa v lese a za ňou utekali tri obrovské tiene. Potom sa z ničoho nič zjavila v nejakom obrovskom hrade, s nejakým Norbertom, Oswaldom a Laurou. A...

„Elizabeth? Nad čím rozmýšľaš?“ spýtala sa matka z druhého konca stola.

Elizabeth precitla. Pozrela na matku.

„Ale nad ničím!“ povedala a znova sa venovala miske s cereáliam.

Joanne pokrčila plecami a do úst si strčila nový mesiačik z pomaranča. Prišla slečna Dawnsonová.

„Ach, bože! Zasa ona?“ pomyslela si Elizabeth a namrzene prežúvala.

Nevedela prečo, ale slečna Dawnsonová jej pripadala čoraz menej sympatická. A u slečny Dawnsonovej to bolo tak isto.

„Slečna, do butiku prišli nové šaty. Myslím, že by ste ich mali ísť pozrieť.“ oznámila jej chladne.

„Dobre, ďakujem, slečna Dawnsonová!“ poďakovala Elizabeth, ani na ňu nepozrela.

„Och, hovorte mi iba Elvíra!“ povedala slečna Dawnsonová.

„Dobre, ďakujem Elvíra!“ povedala Elizabeth s kyslým úsmevom. Vstala a pobrala sa do svojej izby.

„Ospravedlňte ju Elvíra! Neviem čo sa s ňou deje.“ povedala Joanne a ustrašene pozerala na Elizabeth.

„Nič si z toho nerobte. Ja to chápem! Veď nie každý deň je dokonalý!“ povedala Elvíra.

Otočila sa a odišla z kuchyne.

„Bože, čo sa to so mnou deje? Veď ešte včera som Elvíru mala celkom rada. Ale neviem, keď ma dnes tak nastrašila, určite nie je všetko v poriadku!“ pomyslela si Elizabeth po tom ako zatvorila dvere svojej izby a hodila sa na posteľ. V tom niečo začula. Oprela sa o lakte a pozrela na sa dvere kúpeľne. Bola tam Gertrúda. Prehrabávala sa v jej veciach v kúpeľni.

„Čo to robíte?“ opýtala sa Elizabeth ostro.

Vstala a pobrala sa za ňou. Gertrúde vypadli veci z rúk a vystrašene pozerala na Elizabeth.

„Prepáčte mi! Len som hľadala svoju sponku! Keď som vošla do tejto izby tak som ju ešte mala, ale zrazu ju nemám!“ povedala vyľakane.

Elizabeth ju však vytlačila von z izby.

„Už nikdy nevkročíte do tejto izby, je vám to jasné?“ spýtala sa nepríjemným hlasom.

Gertrúda vyľakane pootvorila ústa a prikývla. Elizabeth jej zabuchla dvere rovno pred nosom.

„Teda, teda čo sú toto za ľudia? Normálne Gertrúde a Elvíre nedôverujem. Včera som bola zaslepená zrejme krásou tohto domu a tak som slúžky tak nevnímala.“ pomyslela si Elizabeth, „Keď im nedôverujem, asi by som ich mala prepustiť. Hmm...“ rozmýšľala, kým si upratovala veci vo svojej izbe.

Gertrúda po tom, ako jej Elizabeth zatvorila dvere priamo pred nosom, sa otočila a keď bola za rohom, začala nadávať.

„Suka jedna namyslená! A ja, že to s ňou bude ľahké. Veď aj Elvíra povedala, že niečo musí byť v jej izbe. Niečo čím by sme otvorili chodbu, alebo niečo, čo by nám napovedalo, kde máme hľadať ten majetok!“ šomrala si popod nos, keď zbadala pred sebou Elvíru, ako sa nad ňou týči v celej svojej výške.

„Tak? Našla si niečo?“ spýtala sa jej nepríjemne.

Gertrúda rozmýšľala, čo má povedať. „Do čerta! Čo jej poviem?“ pomyslela si vystrašene.

„Niečo som sa ťa pýtala!“ zvýšila hlas Elvíra.

„No, nie nenašla, lebo...“ no nedopovedala. Elvíra vystrela ruky nad hlavou a vyšľahli jej z nich ohnivé pásy, ktoré jej popálili ruky. Gertrúda zvrieskla. Padla na kolená a chytila si ruky.

„Prosím nie!“ zavzlykala.

„Povedz mi, načo sú ti tie ruky?“ spýtala sa a potom ešte raz popálila Gertrúdu no tentoraz na čelo, „A mozog? Načo ich máš?“ skríkla na ňu panovačne.

Gertrúda sa však iba triasla a vzlykala. Elvíra sa poobzerala okolo, dokonca sa pozrela aj za rohmi a potom sa znova otočila ku Gertrúde.

„Nech sa to znova neopakuje!“ povedala výhražným tónom, potom sa otočila a pobrala sa preč. Gertrúda si šúchala ruky a pozerala za ňou. Takúto Elvíru ešte nezažila. Ešte nikdy jej takto neublížila. Vedela, že má výnimočné schopnosti, ale ešte nevidela na vlastné oči, ako ich používa. Vstala a pobrala sa do svojej izby. Tam si ruky a čelo navlhčila ľadovou vodou a potom si na ne dala liečivú mastičku a potom si ich obviazala.

Elizabeth sa pripravila na odchod. Nastúpila do auta. Ako šoféra si zobrala záhradníka Jamesa. James bol prekvapený, ale vďačne sa prezliekol a sadol za miesto šoféra.

Práve vchádzali do mesta, keď Elizabeth začala tému.

„James, čo mi vieš povedať, o Gertrúde a Elvíre?“ spýtala sa ho.

James neodpovedal hneď. Elizabeth si všimla, že sa tváril veľmi zamyslene.

„Prečo to chcete vedieť?“ spýtal sa jej on.

„To je na dlhšie!“ povedala Elizabeth netrpezlivo a s očakávaním naňho pozerala.

„Nemám vám čo povedať!“ povedal jej po chvíli.

Elizabeth mu však neverila. Začala pociťovať únavu. Až teraz si uvedomila, že takmer nespala.

Keď sa Elizabeth vrátila o dve hodiny domov, bola úplne mŕtva. Vystúpila z auta a pobrala sa do svojej izby a pritom povedala služobníctvu, aby ju nevyrušovali, iba v krajnom prípade.

Zatvorila dvere vo svojej izbe a znova sa hodila na posteľ. Zatvorila oči a na pár minút zaspala.

„Kam sa zberáš?“ spýtala sa Laura, keď videl, ako Norbert si berie metlu.

Ten hneď skryl metlu za chrbát a tváril sa nechápavo.

„Kam by som išiel?“ spýtal sa svojej sestry.

„Norbert, nerob zo mňa hlupáka! Dobre viem, že ideš za tou Elenou!“ povedala Laura nahnevane a prekrížila si ruky na prsiach.

„Elizabeth,“ opravil ju Norbert.

„To je jedno! Nezabúdaj, že rodičia už majú pre teba vybranú nevestu! Nemôžeš chodiť za inou, keď sa máš oženiť s Klaudiou!“ povedala mu nahnevane.

„Teba do toho nič, čo robím!“ odsekol jej podráždene Norbert.

„Ak sa rodičia dozvedia, že chodíš za mukelkou, vnučkou Amandy Rose, budeš mať veľké problémy!“ dohovárala mu.

Norbert iba na ňu pozeral. Mlčal. V tom však otvoril to veľké okno, pred ktorým stál a vysadol na metlu a vyletel von. Laura sa hneď k oknu rozbehla a pozrela sa na oblohu, na konce koruny stromov, kde už stihla zazrieť iba Norbertov habit.

Elizabeth sa zobudila na to, ako niečo buchlo na jej balkóne. Vstala, do ruky chytila jednu vázu, pripravená zaútočiť a pomaly otvorila dvere. Práve chcela vázu rozbiť o hlavu votrelca, keď sa v polceste zastavila.

„Norbert! Ale ste ma vystrašili!“ povedala prísne.

Norbert stihol ešte schovať metlu do kúta balkóna a milo sa na Elizabeth usmial.

„Ako ste sa sem dostali?“ spýtala sa ho neveriaco a obzerala sa okolo.

„Po svojich!“ odpovedal jej s úsmevom.

„No to určite, to vám teda verím. A prečo ste nepoužili vchod? A prečo balkón?“

Pokrčil plecami. Elizabeth prevrátila oči dohora.

„Nepozvete ma ďalej?“ spýtal sa Norbert a založil si ruky za chrbát a vyzývavo na ňu pozrel.

„Och, samozrejme!“

Vošli do vnútra a sadli si za malý stolček, čo mala Elizabeth v izbe.

„Viete, práve som spala, aby som sa vyspala, kvôli tej včerajšej noci!“ povedala mu namrzene.

„Och, áno. Už je vám lepšie?“ spýtal sa jej.

„Áno, je mi fajn.“ usmiala sa naňho.

Norbert si všimol, že jej rana na hlave sa úplne zahojila, nemala tam už ani škrabanček.

„Zvláštne!“ pomyslel si, no vyrušil ju jej hlas.

„Nemám po niečo poslať? Chlebíčky? Čaj?“ spýtala sa ho.

„Nie, nie!“ vyľakal sa Norbert.

Elizabeth si to všimla.

„Deje sa niečo?“

„Nie, len prepáčte, ale nemám rád obyvateľov tohto domu.“ povedal jej pokojne a obzeral sa po izbe.

Elizabeth vstala a urazene sa naňho pozrela.

„Tak prečo ste za mnou prišli?“ spýtala sa ho urazene.

Norbert vstal. Podišiel k nej posteli a zobral do ruky jeden jej vankúš. Elizabeth naňho pozerala a nechápala, čo robí. V tom ten vankúš do nej hodil a rozosmial sa.

„Lebo som vás chcel vidieť!“

„Tak toto ste nemali!“ povedala Elizabeth a chytila vankúš do ruky a rozbehla sa k nemu a začala sa vankúšová vojna. Elizabeth si nepamätala, kedy sa tak dobre zabávala. Všade lietalo perie a bolo počuť iba búchanie vankúšov a rehot na celú izbu. Nakoniec skončili tak, že Elizabeth ležala na posteli a v rukách držala už prázdne vankúše a Nobert vedľa nej. Otočili hlavy k sebe. Nevedeli čo povedať. Pomaly sa ich pery približovali...

[ » na začiatok « ]