Kapitola:
Pridaná: 28.10.2007, 09:55:26
Čítaná: 607×
Hodnotenie: (počet hlasov: 19)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Elizabeth Green

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ide sa "oslavovať"! 2 » Nový život 3 » Spln 4 » O´Conceitovci 5 » Nedôvera a vojna 6 » Zabudnúť 7 » Prehraté boje 8 » Nešťastné lásky 9 » Marcusovo tajomstvo 10 » List s pravdou 11 » Na slávnosti 12 » Odhalenie 13 » Donútené rozhodnutia 14 » Objavenie neskutočnosti 15 » Nová nevesta 16 » Zrkadlo túžob 17 » Stred hradu... s pokladom

V tej chvíli vyšlo slnko. Tri zvery boli okolo nej, sa zrazu premenili na ľudí.

„Uf, ako dobre, že sme opäť ľudia, už som si myslela, že tak ostaneme navždy!“ povedala žena a s úľavou si vzdychla.

Muži však pozerali na bezvedomú Elizabeth.

„Nie je to víla?“ spýtal sa jeden z nich.

„Vyzerá tak. A vieš že neviem? Spĺňa všetky znaky víl.“ odpovedal druhý.

„Zoberme ju zo sebou, je v bezvedomí! Treba ju vyliečiť, och bože, prečo sme sa len museli stať vlkolakmi? Nikdy by som nechcel takémuto nevinnému stvoreniu ublížiť!“ povedal prvý.

„To viete, že ani ja,“ ozvala sa žena, „Ale keď sme vlkolakmi, nedokážeme sa brániť, musíme loviť a zabíjať.“ povedala žena.

„Nebola to predsa naša chyba, že nás v detstve pohrýzol vlkolak. Ale tak musíme niečo s ňou urobiť, ešte som ju tu nevidel,“ povedal druhý muž a zdvihol jej hlavu a prezrel ju , „a okrem toho, krváca!“ upozornil svojich spoločníkov.

„To je fakt, bola to naša chyba, že si víla udrela hlavu a omdlela, musíme ju vyliečiť!“ povedal prvý muž a zodvihol ju celú do náručia.

„Bože, veď sa len udrela a omdlela! Nie je to nič vážne!“ povedala žena a dala si ruky vbok.

„Keď hovoríš, že to nie je nič vážne, tak to ani dlho nebude trvať, kým ju vyliečime!“ povedal druhý muž.

„Oswald! Norbert! Vám tuším počarovala! Oswald, tebe nestačí, že už máš ženu?“ spýtala sa žena nazúrene.

„Laura, vieš, že stačí, ale už sme predsa povedali, že to kvôli nám spadla a udrela si hlavu a omdlela. Keby sme ju nenaháňali, tak by sa nič nestalo!“ povedal Oswald, „Sestrička, treba sa o ňu postarať!“

„Oswald má pravdu, Laura. Lebo keby tu ležala až do rána, kto vie, či by sa ešte prebudila!“ povedal Norbert, „A teraz už poďme, lebo tu vykrváca na smrť a kým sa vy dohodnete, už môže byť neskoro!“ pokarhal ich a tak sa spolu vybrali do svojho obrovského hradu.

Dom O´Conceitovcov bol obrovský. Všetci z rodu O´Conteitovcov tam žijú a sú veľmi namyslení, lebo sú bohatí, ale predsa majú také nešťastie, že polka rodiny je chorá. Ako napríklad Oswald, Norbert a Laura oni sú vlkolaci. Ich strýka Alfréda vycucal upír a tak sa sám stal upírom. Ich matka bola rodená bosorka a otec len normálny človek. Ich stará mama so starým otcom boli zombie a preto spolu so strýkom Alfrédom vychádzali iba v noci. Možno to znie bláznivo, ale je to tak. Jednoducho celá rodina je zamiešaná tými najzvláštnejšími rasami. Teraz sú dôležití iba Oswald, Laura a Norbert. Spolu prišli nad ránom. Slnko ešte nebolo poriadne vidieť, ale už sa ráno začínalo. Norbert s Oswaldom a Laurou išli do izby pre hostí a Elizabeth položili na posteľ. Stále bola v bezvedomí.

„Oswald prosím chod po doktora a ty Laura prines vodu a alkohol.“ Prikázal Norbert svojím súrodencom. Obaja prikývli a pobrali sa preč. Norbert zostal s Elizabeth sám.

„Aké sú tie víly krásne! Je najkrajšia víla, čo som za celý život videl. Je nádherná!“ šepkal potichu a hladil jej líca a vlasy. Elizabeth otvorila oči. Norbert sa hneď odtiahol. Zažmurkala.

„Bože, aká je len krásna!“ pomyslel si.

„Kde to som? Kto ste?“ spýtala sa slabým hlasom.

„Som Norbert O´Conceit, a vy ste kto?“ spýtal sa jej.

„Volám sa Elizabeth Green! Ako som sa sem dostala?“ spýtala sa ho.

„To je dlhý príbeh!“ mávol Norbert rukou.

„Potrebujem to vedieť! Chcem ísť domov!“ povedala panovačným hlasom a posadila sa na posteli, ale zakrútila sa jej hlava a znova padla na vankúš. Chytila sa hlavy a keď ruku odtiahla, na ruke mala krv.

„Čo sa mi stalo?“ spýtala sa znova.

„Totiž to nevieme, ale našli sme vás ležať v lese a boli ste zranená, ako vidíte a tak sme vás prichýlili.“ povedal jej pokojne Norbert. V tom vošli Oswald s lekárom a Laura niesla vodu alkohol.

„Pán lekár, prosím pozrite sa na ňu!“ povedal Oswald. Laura podišla k posteli a namočenú šatku jej dala na hlavu.

„Ďakujem.“ poďakovala Elizabeth. Laura prikývla a posadila sa vedľa Norberta.

„Prosím, mohli by ste ma nechať s ňou osamote? Potrebujem ju teda prezrieť!“ poprosil lekár.

„Samozrejme!“ povedala Laura a ťahala so sebou Oswalda a Norberta.

„Tak ideme na to! Neviete čo sa stalo?“ spýtal sa lekár Elizabeth, keď odišli.

„Bohužiaľ, pamätám sa iba na to, ako som sa zrazu ocitla uprostred lesa a utekala som pred troma zvermi. Ale stále nechápem ako som sa ocitla uprostred lesa!“ povedala Elizabeth a pozerala naňho, akoby čakala, že on jej presne povie, čo sa stalo.

„Nuž, mne pán Oswald povedal, že vás našli v lese ležať a boli ste zranená, ako iste viete,“ povedal lekár a ukázal na jej čelo, „a zobrali vás sem. No ukážte, nech vás ošetrím.“ povedal a sadol si k nej na posteľ. Prezrel ju a zistil, že okrem toho, že Elizabeth má rozbité čelo jej nič nie je.

„Oswald mi tvrdí, že ste víla. Je to tak?“ spýtal sa jej takmer dychtivo, keď jej ošetroval ranu na čele. Elizabeth naňho chvíľu hľadela akoby spadol z jahody no potom sa rozosmiala na plné hrdlo. Lekár nechápavo na ňu zazeral.

„Ja a vi...víla?“ rehotala sa Elizabeth, „Tak to teda nie! Ja som normálny človek!“ povedala a smiala sa ďalej.

„Prestaňte sa vrtieť, lebo vám tú ranu nedošetrím!“ povedal lekár namrzene.

„A čo ste čakali? To ste si naozaj mysleli, že som víla? Víly existujú, ale asi tak v rozprávkach!“ povedala stále sa chichúňajúc.

„Hm!“ ozval sa lekár, ale potom už mlčal dovtedy, dokým jej ranu neošetril. „Tak hotovo!“ povedal s úľavou.

„Konečne! Takže môžem ísť domov?“ spýtala sa Elizabeth.

„No, ale veď toto je váš domov nie? O´Conceitovci vás našli tak...?“

„Nie! Ja nie som nikoho majetok, som im veľmi vďačná, ale chcem ísť domov!“ nahnevane mu skočila do reči.

„No myslím, že idem ich zavolať!“ povedal lekár, zbalil sa pozdravil sa a odišiel. Do izby vošiel Norbert a jeho súrodenci.

„Tak ako?“ spýtala sa žena,

„Volám sa Laura!“ predstavila sa Elizabeth, „A toto sú moji bratia, Oswald a Norbert.“

„Ja som Elizabeth Green! Ďakujem vám, že ste ma zachránili, ale ja by som chcela ísť domov!“ povedala Elizabeth prosebne. Vstala z postele a podišla k nim.

„Hm, ale kam domov? Našli sme ťa predsa tu!“ povedal Oswald.

„Prepáčte, ale zdedila som dom po mojej babičke Amande Rose a tam odvčera bývam. Za vašu záchranu sa vám vyplatím, ale už chcem ísť domov!“ povedala Elizabeth prosebne.

„Povedala si Amanda Rose?“ spýtala sa Laura a pozrela na svojich bratov.

„Áno, som jej vnučka!“ povedala Elizabeth, ktorá nechápala o čom je reč. Súrodenci na seba pozerali bojazlivými pohľadmi.

„Myslím, že bude lepšie ak pôjdeš!“ povedal Oswald, „Keď sa naša matka dozvie, že tu bola vnučka Amandy Rose, je s tebou koniec, aj s nami. Idem za Erikom, aby bol diskrétny!“ povedal a rozbehol sa za lekárom.

„Veď to som vám tu celý čas hovorila, chcem ísť domov!“ povedala Elizabeth. Norbert a Laura ju chytili za lakte a ťahali z domu. Prehodili si plášte, lebo vonku bola rosa a bolo dosť chladno a jeden dali aj Elizabeth.

„Zavedieme ťa tam!“ povedala Laura a obzerala sa.

Elizabeth bola prekvapená. „Hm ďakujem!“ povedala. Obaja sa okolo seba pozorne obzerali, akoby na nich mal každú chvíľu niekto vyskočiť. O pár minút už boli na kopci, z ktorého bolo vidieť na Elizabethinin dom.

„Konečne!“ pomyslela si Elizabeth. „Odtiaľto to už zvládnem sama, ešte raz vám ďakujem!“ povedala Elizabeth dala im plášť a pobrala sa domov.

„Pod!“ povedala Laura a otočila sa a išla dolu kopcom domov. Norbert však pozeral za Elizabeth, až kým nezašla za bránu.

„Takže vnučka Amandy Rose? Zaujímavé...“ povedal si sám pre seba, otočil sa a pobral sa za Laurou.

[ » na začiatok « ]