Kapitola:
Pridaná: 27.10.2007, 21:05:07
Čítaná: 591×
Hodnotenie: (počet hlasov: 20)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Elizabeth Green

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ide sa "oslavovať"! 2 » Nový život 3 » Spln 4 » O´Conceitovci 5 » Nedôvera a vojna 6 » Zabudnúť 7 » Prehraté boje 8 » Nešťastné lásky 9 » Marcusovo tajomstvo 10 » List s pravdou 11 » Na slávnosti 12 » Odhalenie 13 » Donútené rozhodnutia 14 » Objavenie neskutočnosti 15 » Nová nevesta 16 » Zrkadlo túžob 17 » Stred hradu... s pokladom

Elizabeth tomu nemohla uveriť. „To nemôže byť pravda! Veď som ju nikdy nevidela, nie to ešte s ňou hovorila!“ povedala stále tomu neveriac. „Bohužiaľ, celé dedičstvo zanechala tebe a nie mne, svojej vlastnej dcére.“ povedala trpko. Detektív stál za sedačkou, kde sedela Elizabethinina matka a jeho pohľad sa stretol s Elizabethininym. Spýtavo na seba pozerali. Joanne si nič nevšimla. „Inak mami, kde si nechala Rúfusa? Veď ste si veľmi dobre rozumeli.“ povedala Elizabeth rýchlo meniac tému. „Nuž, skončila som to. Jednoducho sa to s ním už nedalo vydržať.“ povedala s trpkým úsmevom. Elizabeth sa už po druhý krát prekvapila. Veď jej matka si s Rúfusom veľmi dobre rozumela. „Tu niečo nesedí!“ pomyslela si, „Najprv sa objaví moja matka, ktorá sa o mňa nikdy nezaujímala a ktorú som niekoľko rokov nevidela a potom sa dozviem, že moja stará matka, ktorú som nikdy nevidela mi odkázala obrovské dedičstvo. Moja matka mi teraz povie, že sa s Rúfusom rozišla, hoci sa hádali, ale veľmi ho milovala. Čo sa to deje?“

„No vidím, že si to budete musieť premyslieť.“ povedal pokojne detektív pozerajúc na ňu akoby jej čítal myšlienky. Elizabeth prikývla a potom hlavou ukázala na matku naznačujúc detektívovi, že by si mala niekde nájsť bývanie. Detektív pochopil. „Ehm, pani Green. Mali by ste si nájsť nejaký lacný hotel na prespanie.“ pripomenul jej. Joanne zdvihla hlavu a najprv sa pozrela na detektíva a potom na Elizabeth, veď budem spať u svojej dcéry, nie je tak Elizabeth?“ pozerala na ňu. Elizabeth nahnevane pokrútila hlavou. „Prepáč mami, ale nie je tu dostatok miesta pre dve!“ zavrčala. Nevedela jej odpustiť, že sa i ňu nikdy nezaujímala. „Ale Elizabeth... pán detektív povedzte niečo!“ obrátila sa na detektíva. Detektív pokrútil hlavou. „Budete, si to musieť nejako vyjasniť!“ povedal, „Prepáčte, ale my už musíme ísť.“ a aj on aj policajti sa pozdravili a odišli. Elizabeth si prekrížila ruky cez prsia. „Tak mami? Máš dostatok peňazí na hotel?“ spýtala sa jej. Joanne na ňu iba pozerala. Po chvíli povedala. „Elizabeth som tvoja matka, hádam by som mohla u teba zostať!“ povedala jej prísne. „Nie, nemohla!“ odvrkla hneď Elizabeth a otočila sa a začala si vyzliekať talár a odkladať vyznamenania. Po dnešnom večeri mala dostatočne zlú náladu, aby si ju mohla vybiť na matke. „Elizabeth!“ zrúkla na ňu matka. Elizabeth sa otočila a pozrela na ňu. „Prosím, aspoň jednu noc!“ prosila ju matka. V očiach sa jej zaleskol smútok. Elizabeth sa teda rozhodla. „Dobre teda! Jednu noc, IBA JEDNU!“ súhlasila neochotne. Joanne sa usmiala a vyzula si svoje čierne lodičky. Elizabeth jej doniesla deku a rozbalila gauč na spanie a medzitým si všímala svojej matky výzor. Bola chudšia a bledšia ako obyčajne, ale zato jej hnedé vlasy so sem-tam nejakou šedinou sa nezmenili, iba jej trochu dlhšie narástli a jej modré oči jej tiež nejako zosmutneli, ale zato mala nalakované nechty na červeno. „Fúha, dosť dlho som ju nevidela!“ povedala Elizabeth nenápadne pozerajúc na matku, ktorá sa teraz odličovala sediac v kresle a z kabelky vyberala rôznu kozmetiku. Elizabeth si všimla, že väčšina kozmetiky sú veľmi drahé značky na ktoré Elizabeth nemohla minúť ani halier, veď načo by jej to aj bolo. „Tak dobrú noc!“ popriala jej a pobrala sa do kúpeľne. „Dobrú.“ odzdravila Joanne potichu, že to Elizabeth ledva počula.

Elizabeth ešte v posteli rozmýšľala nad starou mamou. „Veď ma vôbec nevidela! Ako mi mohla odkázať celý majetok?“ rozmýšľala a potom upadla do nepokojného spánku. Na Jacka už vôbec nemyslela. V ten večer sa v nej zrodila nenávisť a na Jacka už nemalo zmysel myslieť. Treba myslieť na budúcnosť a minulosť nechať za sebou, veď načo sa ňou zaoberať...?

Elizabeth si takmer vôbec nepospala. Zobudila sa skoro ráno, musela ísť pracovať do kaviarne. Nečujne sa prichystala, ale pred odchodom ešte prichystala raňajky a trocha upratala, lebo to vyzeralo ako po výbuchu. Mame načarbala list, že keby niečo potrebovala ma ju hľadať v kaviarni Červený lampáš. „Veď ona ju už nájde!“ pomyslela si Elizabeth. Vyšla z bytu a na schodoch pred domom ju čakalo prekvapenie – bol tam Jack. Hlboko spal, len si tak veselo odfukoval. Elizabeth sa hneď nahnevala a prešla popri ňom, načo sa on zobudil. „Elizabeth!“ zavolal na ňu prosebným tónom. Elizabeth sa neotočila. „Elizabeth!“ Jack ju dobehol a chytil za lakeť. „Nechaj ma!“ zabručala naňho Elizabeth a vytrhla si lakeť z jeho rúk, „Hnusí sa mi, keď sa ma dotýkaš!!!“ a pobrala sa ďalej, akoby sa nič nestalo. „Elizabeth, prosím, musíš ma vypočuť!“ povedal prosebne Jack. Nechcel sa dať odbiť a tak ju chytil po ramenami za ruky a otočil ju k sebe. Elizabeth skoro stratila rovnováhu. „Čo nepochopíš ani na druhýkrát, že ťa už nikdy v živote nechcem vidieť?“ spýtala sa ho surovo. „Ja nemôžem bez teba žiť Elizabeth!“ povedal jej prosebným hlasom. „Prepáč, ale po včerajšku sa ja bez teba zaobídem!“ povedala Elizabeth a snažila sa mu vymaniť z rúk, ale nedarilo sa jej. „Elizabeth prosím, prepáč, bol som na mol a ešte teraz ma bolí z toho hlava!“ ospravedlňoval sa jej Jack. „Tomu sa hovorí Opica!“ povedala Elizabeth. Kopla ho do píšťaly a pobrala sa ďalej. Jack ju dobehol a znova ju chytil za ruky a pritiahol si ju k sebe. Elizabeth zatajila dych. Napriek všetkému Jacka stále milovala. „Povedz mi, že ma nemiluješ a ja odídem a dám ti pokoj!“ povedal jej Jack prosebným hlasom. Elizabeth mlčala, iba sa pozerala do jeho očí, čo boli pre ňu vždy neodolateľné. Jack ju zrazu zobral do náručia a pritiahol si ju k sebe a vášnivo pobozkal. Elizabeth sa najprv nevedela spamätať. Elizabeth sa však po pár sekundách od neho odtrhla a vrazila mu facku, takú silnú ešte nikomu nedala. „To máš zato, aby si si na mňa už nikdy nedovoľoval!“ vykríkla. Odpľula si k jeho nohám a pobrala sa do práce. V kaviarni sa prezliekla do pracovného- dlhá čierna sukňa a blúzka a na tom ešte biela zástera a ešte si k tomu zaplietla copíky. „Vyzerá chutne!“ pomyslel si Marcus, ktorý sedel v kaviarni a schovával sa za novinami a čakal, kým ju obslúžia. A nečakal dlho. Elizabeth k nemu prišla a neprítomným hlasom sa ho spýtala pozerajúc na svoj bloček. „Dobrý deň! Želáte si?“ spýtala sa. Marcus zložil noviny a položil ich na stôl. „Áno, dám si vás!“ povedal usmievavo. Elizabeth sa naňho pozrela. „Marcus!“ jej tvár ožila, „Čo tu robíš? Ako sa máš?“ spýtala sa ho a prisadla si k nemu. „Mám sa vždy fajn, keď si so mnou!“ povedal jej Marcus a chytil jej ruku. Elizabeth si ruku vyslobodila. „Prepáč, mám veľa práce!“ povedala chladne pozerajúc ponad jeho plece. Vstala a zamierila dnu do kaviarne. Zrazu sa vedľa neho objavil Jack s kyticou ruží. Marcus tomu nemohol uveriť. „Čo tu ten robí?“ pomyslel si nazúrene. Vstal. Jack k nemu otočil hlavu. „Marcus! Čo tu robíš?“ spýtal sa ho. Marcus vstal a podišiel k nemu. „To by som sa ťa mal spýtať ja, nemyslíš?“ spýtal sa ho nazúrene, „Čo od nej chceš?“ „Je to moje dievča a...“ „NIE JE TO TVOJE DIEVČA! PO TOM, ČO SI JEJ UROBIL BY TA UŽ NEPOVAŽOVALA ZA SVOJHO CHLAPCA!!!“ zrúkol naňho Marcus a urobil krok k nemu. „Nevykrikuj tu! Ja ju milujem a keď nebude moja, nebude nikoho!“ povedal nahnevane obzerajúc sa. Marcus to využil a znova ho začal biť. Jack stihol ešte zachrániť kyticu a údery mu vracal tiež. Návštevníci kaviarne sa začala rozhorčene rozchádzať. Pribehla Elizabeth a odtrhla ich od seba. „Čo to robíte?“ zrevala na nich. „Prišiel som sa ti ospravedlniť!“ povedal Jack a otrčil jej kyticu pred nos. Marcus naňho iba zazeral. Elizabethinina tvár sa rozjasnila. „Naozaj?“ spýtala sa ho natešene. Na Jackovi bolo vidieť, že mu doľahlo. „Áno! Elizabeth, ako som ti už povedal ráno, milujem ťa a nechcem o teba prísť!“ povedal jej. Elizabeth si zobrala kyticu a ovoniavala ruže. „To je veľmi...“ no v tom zmenila výraz na zúrivú grimasu, „...zlé, ako sa to správaš!“ zavrčala naňho a začala ho mlátiť kyticou. Okolo sediaci návštevníci začali nechávať peniaze na stoloch a rozchádzali sa. Všimol si to aj šéf a hneď pribehol. Rozhliadol sa po prázdnej kaviarni a potom pozrel na trojicu - Elizabeth, Jack, Marcus - a hneď všetko pochopil. „Elizabeth! Môžeš mi povedať, ako sa toto mohlo stať?“ spýtal sa jej a rozhodil rukami akoby ukazoval na prázdnu kaviareň. Elizabeth si až teraz uvedomila, že všetci zákazníci odišli. Nazúrene pozrela na Marcusa a Jacka a sklonila hlavu. „Prepáčte, mám nejaké osobné problémy!“ ospravedlnila sa šéfovi nahnevaným hlasom. V ruke stále držala zničenú kyticu ruží. „Mrzí ma to Elizabeth, ale si prepustená! V našej situácii si nemôžeme nechať ujsť zákazníkov! A okrem toho si urobila tejto kaviarni zlé meno!“ nazúrene jej povedal. „Prosím, pane! Nie, to nie!“ Elizabeth vzopäla ruky, akoby sa modlila. „Prepáč, Elizabeth, ale nemám inú možnosť.“ povedal jej a odišiel, čo bolo znamenie, že sa už nemajú o čom rozprávať. Elizabeth šmarila Jackovi zničenú kyticu do rúk a išla sa prezliecť.

Keď prišla domov, jej matka práve umývala riady z raňajok. „Ahoj! Už si doma?“ čudovala sa. „Áno, prepustili ma!“ povedala Elizabeth stále nahnevane. „Och!“ zhíkla jej matka a prisadla si k nej na gauč. Elizabeth jej všetko povedala. Všetko o Marcusovi a Jackovi. Pri Jackovi jej matka zhíkla ešte raz a potom zostala nazúrená. „On sa ťa pokúsil znásilniť? To je ale idiot! Ako ti to mohol urobiť?“ opakovala stále znova a znova. Elizabeth sa s matkou trochu zblížila, ale stále ju nemala dostatočne rada, aby ju považovala za svoju matku. „Veď doteraz sa o mňa vôbec nezaujímala!“ pomyslela si. Keď skončili debatu, niekto zazvonil. Elizabeth vyskočila a išla otvoriť dvere. Zostala prekvapená, keď vo dverách uvidela detektíva. „Ehm, pane, želáte si?“ spýtala sa ho. „Dobrý deň, slečna Green. Smiem isť ďalej?“ spýtal sa jej. „Samozrejme!“ povedala Elizabeth a voviedla ho do obývačky, „O čo ide?“ spýtala sa ho, keď sa usadil na gauči. „Viete, myslím, že by som vás mal oboznámiť s vaším majetkom.“ povedal jej. Elizabeth stŕpla. Na svoj majetok, ktorý jej zanechala stará mama úplne zabudla. „Ehm, teraz?“ spýtala sa ho. „Áno, to by bolo najlepšie. Mám tu auto a myslím, že by ste mali poznať svoju moc!“ povedal jej a povzbudivo sa na ňu usmial. „Hm, ja neviem, na dnes už niečo mám...“ začala Elizabeth. „Ale prerušila ju matka. „Samozrejme, že pôjdeme!“ povedala detektívovi a mračila sa na Elizabeth. Elizabeth zostala bezmocná, toľko túžila uvidieť starú mamu a vidieť ako býva, ale teraz sa trochu toho zdráhala, no nemala na výber. Detektív sa teda postavil a počkal, kým sa dámy vychystajú.

„Budete prekvapená! Uchvátená! Vaša stará mama bola veľmi vzdelaná a bohatá a tiež veľmi obľúbená!“ povedal Elizabeth detektív, keď sa už niekoľko hodín, spolu s Elizabethininou matkou vozili v jeho aute. „Ako je to ešte do Ballyvoyu ďaleko?“ spýtala sa Joanne, matka Elizabeth. Bola už veľmi netrpezlivá, chcela vedieť, koľko toho jej matka zanechala Elizabeth. „O chvíľu sme tam!“ odpovedal detektív. Elizabeth celú cestu neprehovorila, iba sa dívala na okolitú krajinu. Jej stará mama si vedela vybrať, lebo Elizabeth až vyvaľovala oči na krajinu, kde si jej stará mama postavila dom. „Slečna Green! Najprv vám ukážeme, z čoho žila vaša matka!“ oznámil jej detektív, vďaka čomu ju prebudil z duševnej neprítomnosti. „Áno, dobre!“ Odpovedala Elizabeth neprítomným hlasom.

O pár minút zastali v malom meste pred akými obchodom. „Slečna Green! Vitajte v Ballyvoy. Práve stojíme pred obchodom vašej starej mamy. Toto bol jej prvý obchod, ktorý vytvorila holými rukami.“ Oznámil jej detektív veselo. Elizabeth vystúpila z auta a pozrela sa na obchod. Volal sa Cukrovinky Dúha. Bol veľmi pestrofarebný aj zvonka, aj zvnútra. Keď sa ale prizrela bližšie, zbadala, že sú tam rôzne cukrovinky, rôznych farieb, tvarov a predpokladala, že aj lahodných chutí. „Viete, vaša mama mala rada cukrovinky a vždy chcela mať obchod s cukrovinkami.“ povedal jej detektív. Joanne iba neveriacky pozerala na obchod. „Mama mi nikdy nepovedala, že niečo takéto má!“ pomyslela si nahnevane, no mlčala. Elizabeth podišla k obchodu a nazrela dnu. Vo vnútri pobehovalo asi dvadsať ľudí a každý robil niečo iné. Elizbaeth si tiež všimla, že obchod zvnútra vyzerá ešte väčší ako zvonka. „No choďte dnu! Tento obchod je teraz váš!“ povedal jej detektív usmievajúc sa nad jej prekvapeným pohľadom. Elizabeth otvorila dvere. Zazvonil zvonček a všetci v obchode zastali a otočili sa. Okamžite onemeli. „Slečna Elizabeth!“ zvolali niekoľkí prekvapene. „Ehm, dobrý deň!“ pozdravila Elizabeth nervózne. „Vážení, toto ako určite viete, je slečna Elizabeth Green, vnučka a dedička majetku Amandy Rose!“ oznámil detektív pracujúcim. „Dobrý deň, slečna! Sme veľmi radi, že ste sem prišli! Konečne aspoň spoznáte, ako vaša stará mama žila!“ povedal niekto veselo. „Niečo sme pre vás upiekli!“ povedal niekto a vykročil z tlupy pracujúcich. Bol to asi dvadsaťročný muž a niesol akýsi farebný perník. „Jééj ďakujem! Perníky mám veľmi rada!“ povedala Elizabeth a zobrala si perník. Chlapec sa jemne uklonil a pobral sa k práci. „Tu sa o nič nemusíte starať, všetci sú oboznámení, čo a ako majú robiť, stačí iba, keď im dáte výplatu na konci mesiaca. Ale teraz poďme ďalej!“ posúril ju detektív. Rozlúčili sa s pracujúcimi v cukrovinkách a pobrali sa do auta. O pár minút nato vystúpili a ocitli sa zase pred nejakým obchodom. Tentoraz však pred akýmsi kvetinárstvom. Volalo sa Rose. „Zvláštny názov. Kto vie, prečo ho tak nazvala?“ zamrmlala si Elizabeth pobavene. Totiž priezvisko jej starej mamy bolo Rose. Vnútri boli len dvaja ľudia. Jeden sa staral o kvety a druhý o pokladňu a poriadok. Rose bol totiž veľmi malý obchodík, veľa tam toho nemuseli robiť. Elizabeth sa zoznámila aj s ľuďmi pracujúcimi v Rose a dostala ružu od muža, čo tam pracoval. Keď o pár minút neskôr vystúpili z auta, Elizbaeth uvidela asi trojposchodový obchod s oblečením. Detektív zachytil Elizabethinin spýtavý pohľad a zasmial sa. „Pani Rose si veľmi potrpela na módu. Ale väčšinou navrhovala iba do divadiel, bola známa módna návrhárka. Tento obchod tam sú všetky kostýmy do divadelných hier. Takže aj vy by ste museli niečo začať navrhovať.“ povedal jej a žmurkol na ňu. Elizabeth si uvedomovala, že ju čaká ťažká práca. „Toto bude makačka!“ pomyslela si namrzene a pozerala na obchod. Až teraz si uvedomila, že jej život nabral úplne iný smer. Pôvodne chcela byť novinárkou alebo tanečnicou, alebo si založiť nejakú tanečnú skupinu a nacvičiť s ňou choreografie a vystupovať po celom svete. Ale toto, starať sa o cukrovinky, kvetinárstvo a módny butik? Prečo?

„Toto je zatiaľ všetko. Teraz ideme pozrieť váš nový dom!“ povedal detektív, keď si znova sadli do auta.

Viezli sa ďaleko od civilizácie po kamennej ceste, okolo bol len les alebo nejaké lúky. Auto sa dosť knísalo po ceste a tak sa im nesedelo pohodlne, každú chvíľku do seba narazili plecami. „Kedy tam už budeme?“ spýtala sa Joanne otrávene. „Už čoskoro!“ povedal detektív. Joanne si vybavila spomienky na svoju matku Amandu. Pokiaľ vedela, bývali v v meste a nie tu v lese. Nikdy sa jej matka o tom nezmienila, že... „Kto vie prečo mi nepovedala, že stavia dom!“ pomyslela si. Zrazu sa pred nimi začal objavovať akýsi múr, kamenný múr, taký starodávny, aký mávali hrady a zámky a hneď nato sa im naskytol pohľad na neuveriteľné miesto. Za múrom bol obrovský dom tiež postavený z kameňa, aký mal múr. Elizabeth trochu pootvorila ústa a nemohla uveriť tomu čo vidí. Pred ňou stál jeden obrovský hrad. Jej mama zrejme tiež stratila reč, lebo oči vypliešťala na hrad. „Tak, slečna Elizabeth, vitajte doma!“ povedal jej detektív, keď vystúpili z auta a stáli pre obrovskou dubovou bránou. Elizabeth nemohla odtrhnúť oči od svojho „nového domu“, ale premohla sa a poobzerala sa okolo seba. Tráva bola udržiavaná, akoby stará mama ani nezomrela. Malá fontánka – dve víly – si veselo a tichučko žblnkotala a vtáčiky si vyspevovali, o novom neznámom návštevníkovi. Elizabeth sa nemohla ubrániť úžasu. „Je tu tak nádherne!“ vzdychla. Zdvihla hlavu k nebu a roztvorila náruč a zhlboka sa nadýchla. Detektív sa hádam už po stý raz usmial. „Som rád, že sa vám tu páči!“ povedal jej, „Vaša stará matka si dala záležať!“ „To vidíme!“ povedala Joanne a Elizabeth si v jej hlase všimla chlad, ale nevšímala asi ho. „Pán detektív...?“ chcela sa spýtať, ale detektív ju prerušil. „To bude len najlepšie!“ povedal jej a usmial sa. Elizabeth sa teda v ešte ten istý deň nasťahovala do svojho nového domu, kde chcela začať svoj nový život.

[ » na začiatok « ]