Kapitola:
Pridaná: 20.10.2007, 19:34:51
Čítaná: 692×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

V Chrabromilskej klubovni sa ozvalo hlasné ,,puk." Drobná, približne polmetra vysoká postavička sa rozhliadla okolo seba. Všade bolo ticho. Škriatok zamieril k schodom nachádzajúcim sa vľavo, v zadnej časti klubovne, ktoré viedli do dievčenských spální. Vedel veľmi dobre kam má ísť. Bol tu už neraz, keď pomáhal upratovať. A bol nielen v tejto klubovni. Bol aj v Bystrohlave, Bifľomore i Slizoline. Poznal veľmi dobre celý hrad.

Prešiel po chodbe, kde po oboch stranách boli skoro len samé dvere. Teda - ak nerátame obrazy, lampy na stenách a sem - tam nejaký okrasný drevený stolík s kvetmi vo váze. Celkom presne vedel, ktoré dvere hľadá. Ako jediné mali inú kľučku. Bola mosadzná a v tvare ruky. Takto ju vraj začarovali dvojičky hneď prvý deň ako prišli na Rokfort. Vedel, že sa jej nesmie dotknúť. Keby to spravil, kľučka by ho chytila do železného zovretia a nepustila by ho. Luskol prstami a dvere sa otvorili. Po špičkách vošiel dnu.

V izbe boli štyri veľké, drevené postele s ,,nebesiami," z ktorých viseli baldachýnové červené závesy. Len jedna posteľ ich nemala zatiahnuté. Ale aj keby ju nezbadal, trafil by. Vedel, kde - ktorá z dievčat spí.

Olivian sa sníval veľmi zvláštny sen. Bola kdesi v lese, uprostred tmavej noci. Ale nebola sama. Nikoho nevidela, ale zato ho cítila. A počula.

,,Ja si ťa nájdem všade ... Olivian ... všade. Predo mnou sa neschováš," ten hlas znel ako hadie syčanie. A potom sa zmenil na hlas, ktorý patril Faethonovi.

,,Olivian, nájdi ma," hovoril skoro šeptom akoby bol chorý, či snáď zranený. ,,Potrebujem ťa, nájdi ma."

A znova sa ozval čudný smiech. Po chrbte jej prebehol mráz. Načiahla sa za prútikom, keď ju niekto chytil za ruku. Jeho zovretie ľadových prstov cítila tak intentívne.

Zobudila sa a zaklipkala očami do jasného svetla sviečky, ktoré ju na chvíľu oslepilo. Za ruku ju držal akýsi škriatok.

,,Slečna Potterová," zapišťal ticho. ,,Pani," uklonil sa až po samú zem.

,,Kto si? A čo tu robíš?" opýtala sa ho pošepky. Keď jej pustil ruku, vytiahla si perinu až pod bradu.

,,Ja byť Tingle," predstavil sa a znova sa uklonil.

,,Tingle vám chcieť niečo ukázať, pani," zapišťal a odbehol k dverám, pričom roztopený vosk z horiacej sviečky pristál na jej ružovej perine v dlhej šmuhe.

,,Veď je noc!" zvolala neveriaco a pozrela sa na hodinky. Ukazovali pol druhej. ,,Nepočká to do rána?"

Lenže škriatok mocne zavrtel hlavou, až sa rolnička na konci jeho čiapky rozozvučala a zacinkala. Len veľmi neochotne vstala a nasledovala toho čudného škriatka.

,,Kam ideme? Kam ma to vedieš?" spytovala sa ho, ale on jej už tretíkrát odvetil rovnako.

,,Vy sa nebáť, pani. Ja vám chcieť niečo ukázať."

Olivian si porazenecky vzdychla. Buď je to ozaj dôležité, alebo sa ten starý škriatok zbláznil. Radšej by pripustila možnosť, že mu len preskočilo. Počula vraj, že škriatkom v pokročilom veku sa to môže stať veľmi ľahko. A šanca na zotavenie je ... no, žiadna.

Vedela však jedno. Idú niekam hore. Na cestu si pre lepšiu viditeľnosť svietila prútikom, hoci kvôli tomu musela počúvať nespokojné ponosovanie sa ľudí z obrazov a ich príkazy, aby zhasla. Konečne sa škriatok zastavil a ostal stáť pred nejakou kamennou stenou. Boli na siedmom poschodí.

,,Sme tu, pani moja," zapišťal a usmial sa.

Škriatok sa postavil pre ňu a stena sa začala meniť. Objavili sa v nej dvere veľké možno jeden meter. Otvoril ich a chytil ju za ruku.

,,Nech pani vstúpi," uklonil sa a pozýval ju dnu po chvíli váhania. ,,Vy sa nemusieť báť, Tingle dobrý škriatok," uisťoval ju.

Olivian naňho nehľadela s dôverou, ale on si naozaj prial, aby vošla.

,,To, čo mi chceš ukázať je tam, vnútri?" opýtala sa a on prikývol. Zohla sa a po štyroch prešla cez nevysoké dvere. Tingle vošiel za ňou a zavrel dvere.

Ocitli sa v priestrannej izbičke, ktorej steny boli od hora až nadol úplne zapratané poličkami s knihami. V strede miestnosti bol okrúhly stolík a dve stoličky, kreslo a kozub, v ktorom pukotal ohník.

,,Sme v núdzovej miestnosti, pravda?" opýtala sa škriatka, ktorý jej galantne odsunul stoličku, ale sám si nesadol. Prešľapoval na mieste a tváril sa dosť nešťastne. Iba prikývol.

,,Tingle sem musieť ..." trhalo mu hlavou, ale hovoril ďalej. ,,Ja musieť ... sem ... poskrývať ... knihy!" zvolal nešťastne a schoval si tvár do dlaní. Schytil polienko dreva, ktoré bolo uložené s ostatnými pri kozube a mlátil sa ním po hlavičke.

,,Tingle! Prestaň s tým!" zvolala a snažila sa mu ho vytrhnúť z rúk.

,,Ja sa musieť potrestať! Ja vás sem priviesť, ale ja sľúbiť, že to tu nikomu neukázať," prezradil jej škriatok plačlivo.

,,Tak na čo si ma sem potom vlastne priviedol? A komu si sľúbil, že to tu nikomu neukážeš?" vyzvedala. ,,Bol to niektorí z profesorov, alebo azda študentov?"

,,Ja sľúbiť ... riaditeľovi," šepol Tingle.

,,Ach," prikývla a tmavohnedé vlasy, skoro až čierne sa jej zaleskli vo svetle ohňa.

,,Ja musieť čoskoro opustiť Rokfort," pišťal, ale to si vravel skôr sám pre seba. Bolo na ňom vidno, že ho to vôbec neteší. Ale potom znova uprel svoje veľké sivé oči na ňu. ,,A Tingle musieť niekomu ukázať, kde stratené knihy."

,,Odísť? Kam odísť?" Vari sa ten škriatok opil alebo čo?

,,Ja musieť ísť za svojím pánom. Ja ho strážiť už od bábätka. Ja nechcieť, aby on si ublížiť," povedal rozcítene, ale potom pristúpil k stolu, chytil sa jeho nôžky a trieskal si o ňu hlavu, až ho jeho veľké uši plieskali po lícach.

,,Ja to nemať povedať!" šepkal žalostne. ,,Ja povedať priveľa! Hlúpy škriatok! Hlúpy!"

Olivian ho chytila za útle plecia a až na štvrtý pokus ho odtrhla od nohy stola.

,,Tingle? Prečo si tu vlastne skrýval tie knihy?" chcela ho priviesť na iné myšlienky, pretože už znova hľadal niečo, čím by si ublížil.

,,Aby pán nemôcť čítať a učiť sa!" vypleštil na ňu svoje okále rozhodiac rukami, akoby nič nechápala.

,,A kto je tvoj pán?"

Tingle neodpovedal. Namiesto toho jej hľadel do neveľkého výstrihu nočnej košele. Aspoň ona si to myslela. Pristúpil k nej a načiahol ruku k jej krku. Zaleskol sa mu v nej jej prívesok. Ten, ktorý jej Faethon daroval na narodeniny.

,,Vy ho mať stále rada?" opýtal sa dojato a ona sa zamračila. Odkedy sa škriatkovia zaujímajú o ľúbostný život študentov? napadlo jej a vytiahla si medailón z jeho ruky.

,,To nie je tvoja starosť," odvetila dotknuto.

Nič viac jej nechcel prezradiť a ani nemohol, hoci sa ho vypytovala. Stiahol si z hlavy čiapočku a napchal si ju do úst, len aby neprehovoril, keď sa ho naďalej vypytovala na to, kto je jeho pánom a pred kým strážil a schovával tie knihy.

Keď ju potom vyviedol z núdzovej miestnosti a odprevadil pred klubovňu, odmiestnil sa a ona sa vrátila do spálne. Nemohla dosť dlho zaspať. Neustále uvažovala nad tým zvláštnym škriatkom a všetkým, čo jej povedal.

,,Pred kým schovával tie knihy? A kto bol ten jeho pán, ktoré stráži?" To boli posledné myšlienky, ktoré jej vírili hlavou tesne pred tým, ako konečne zaspala.

,,Aha. Takže sa ti to naozaj nesnívalo?" opýtala sa pobavene Viola, keď sedeli po vyučovaní všetci siedmi (ona, Viola, Virginia, Mandy, Josh, Ceassario a Ellie) vo Veľkej Sieni a ona im povedala o tej čudnej nočnej príhode.

,,Nie, jasné, že sa mi to nesnívalo," nahnevala sa. Veď jej nešibe! Určite to nebol sen. Alebo ... žeby áno? Už si sama nebola ničím istá.

,,No, dobre," prehovoril Josh po chvíli ticha. ,,Predpokladajme, že je to pravda, čo ti povedal ten škriatok. Ale aj tak je to zvláštne."

,,Veru, kto by si bol čo i len pomyslel, že tie knihy kradne škriatok," zašomral Ceassario. ,,O akom pánovi to však táral!?"

,,Čo ak to bol Kewan Reen?" opýtala sa Virginia, ktorá zdvihla hlavu od rozpísaného pergamenu, cmúľajúc koniec cukrového brka. Písala list svojmu Julianovi do Čiech.

,,To si nemyslím," odvetila Olivian. ,,Veď vieš, že sa v Dennom prorokovi a aj ostatných časopisoch objavila správa, že bol zbavený všetkých obvinení. Podľa mňa, to môže byť ktokoľvek. Ten škriatok nepovedal, že je ten jeho pán z Rokfortu preč."

,,Inak ... mňa napadol aj Faethon," Ceassario sa na Olivian veľavýznamne pozrel, hoci tá sa naňho tak zamračila, že slabšia nátura by sa hádam aj striasla od strachu. No, ale musela si priznať, že aj ju to napadlo.

,,No, možné to je. Čo to vravel? Že ho strážil už od narodenia?" Mandy zabuchla knihu Snár pre pokročilých, z ktorého im dal Trelawney - Bumble-bee domácu úlohu. Aj tak bola viac sústredená na ten rozhovor ako na ňu.

,,Ale to všetko sú len dohady," povedala Ellie, ktorá sa celý čas tvárila nezúčastnene a všemožne sa snažila nevšímať si Ceassariovu prítomnosť. Hoci si naňho začínala pomaly zvykať, no nik ju neprinútil hovoriť s ním.

,,Nenapadlo vás, že by to mohol byť niekto z učiteľského zboru?" zvolal Viola a oči sa jej figliarsky zaiskrili. ,,A čo ak to bol ten zákerný, slizký školník? Od prvého dňa sa mi zdá podozrivý."

,,Pre Merlina!" zaúpela Virginia a zalomila rukami. ,,To by znamenalo, že Baskervil má aj nejaký rozum!" poklopkala si rozhorčene prstom po čele. ,,Veď ten nevie koľko je dva a dva. Rozmýšľaj predsa a nekaz nám povesť!"

Viola jej len vyplazila jazyk a zmĺkla.

,,Predpokladajme, že by to predsa bol len Faethon," nadhodila Mandy. ,,Prečo by to robil? Vie niekto o tom, že ho zaujímala čierna mágia?"

Všetci boli ticho. Aj Olivian. Zdalo sa jej, že o Faethonovi skoro nič nevie. A to spolu chodili už skoro rok.

,,No, tak teda. Znova budeme predpokladať, že ho naozaj čierna mágia zaujímala. To by vysvetľovalo jeho ... stavy. Bledosť, kruhy pod očami, ..."

,,...prebdené noci," doplnil ju Ceassario.

,,Áno. Taktiež je tu jedna vec, o ktorej nikto nevie," dodala záhadne Madeline. ,,Nikomu som o tom nepovedala."

Všetci na ňu upli svoj zrak a ona sa zahniezdila.

,,Počula som ho hovoriť parselčinou."

Nastalo hrobové ticho.

,,Ale ..." začala Olivian no zmĺkla.

,,To by ..." začal aj Josh. ,,Znamenalo by to, že je ... že je ..."

,,Čo vlastne je? A kým?" zvolal Ceassario nechápavo. ,,Vôbec mi to nejde do hlavy. Nikdy som nepočul, že by tak hovoril. Netušil som, že ten ... jazyk ... ovláda." Zatváril sa viac ako znechutene.

,,Môžeš mi veriť, že ten jazyk mu ide naozaj perfektne," tvrdila Mandy bez váhania.

,,Ale prečo si nám to nepovedala?" rozčuľovala sa Virginia. ,,Mysleli sme si, že na teba použil to ich kúzlo, ... ako sa len ..."

,,Myslíš, Serpensortia?" Ceassario zdvihol pobavene obočie.

,,Hej, presne to," zatvárila sa znechutene.

,,No, akosi som na to zabudla. Až teraz ma to napadalo," ospravedlňovala sa.

Na nič múdre však neprišli. Ale to len preto, že mali žalostne málo informácií. Jedno, čo vedeli naozaj bolo, že Faethona nikto dobre nepoznal, aby mohli s istotou tvrdiť, že to pred ním skrýval škriatok tie knihy a prečo sa vlastne tak zmenil. Mohol mať na to kopec iných dôvodov!

Olivian sa preto rozhodla, že nezaškodí, ak bude trochu pátrať a vyzvedať. Snáď sa dozvie aspoň niečo. Išla preto za jediným človekom, ktorý o celej tej situácii vedel určite najviac. Za riaditeľom Niallom Longbottomom.

,,Opuntia fragilis," bolo heslo tohto týždňa, ktoré prinútilo kamennú obludu odskočiť od priechodu k schodom do riaditeľne. Tento mesiac sa ich riaditeľ zameral na heslá z ríše kaktusov.

Zaklopala na dvere, ale nikto sa neozýval. Po chvíli váhania vošla predsa len dovnútra.

,,Pán riaditeľ?" zvolala, ale nič. Vošla dnu a sadla si na stoličku, že ho počká. Ubehlo desať minút a on sa neukázal. Ubehla aj polhodina a ona sa začínala nudiť. Vstala s hlasným povzdychom a začala sa prechádzať po kancelárii. Všetci mali pravdu, keď tvrdili, že je to skôr botanická záhrada. Postavy v portrétoch visiacich na senách boli podozrivo ticho. Len ju pozorovali a buď sa usmievali, alebo nesúhlasne mračili. Zakopla do kanvy s vodou a skoro ju vyliala. Ale neobišla ju. Zdvihla ju zo zeme a popolievala riaditeľove rastlinky. Už to naozaj potrebovali.

Do riaditeľne často nechodila, tak si ju začala dôkladne obzerať. Bolo tu strašne veľa kníh, hoci na školskú knižnicu to predsa len nemalo. Na poličkách boli rôzne prístroje. Ona spoznala akurát tak Nezabudal (ktorý bol teraz sfarbený do červena - riaditeľ zrejme na niečo zabudol), Špiónoskop a Nepriateľohľad. Ale bolo tam aj strašne veľa iných vecí. Zaujala ju však jedna zvláštna misa, položená na vysokom podstavci v zadnom rohu miestnosti, ktorá bola plná akejsi tekutiny. Nemusela dlho uvažovať nad tým, čo to je. Dedo jej o takej veci už hovoril. Mysľomisa. A bola plná myšlienok.

Olivian zaváhala len na chvíľočku. Bola príliš zvedavá, aby sa zamýšľala nad možnými dôsledkami a niečím takým ako bola etika alebo morálka. Kedy bude mať inú takúto príležitosť? Nikdy. Ponorila si tvár do misy s víriacou strieborno - sivou hmotou za všeobecného pohoršenia bývalých sportrétovaných riaditeľov a riaditeliek.

Padala. Všetko okolo nej sa nachvíľu zakrútilo, až kým nepristála na zadku v akejsi triede.

,,Trieda Čarovania," zvolala natešene, len čo ju spoznala. Vedela od deda, že môže hovoriť akokoľvek nahlas, nikto ju nebude ani počuť, ani vidieť. Ona bolo pozorovateľom.

,,Niall? Predveďte nám kúzlo Vingardium Leviosa," požiadal ho akýsi bruchatý profesor s úsmevom. Ich riaditeľ bol vtedy zrejme prvák. Kúzlo zvládol bravúrne, za čo si vyslúžil 10 bodov pre svoju fakultu.

,,Chodil do Bystrohlavu?!" zvolala prekvapene. Vždy si myslela, že ich riaditeľ bol Chrabromilčan.

Potom ňou šklblo a výjav sa zmenil. Niall mal vtedy asi už šestnásť a ponad akúsi knihu pozoroval nejaké dievča. Zasnene na ňu civel, čmárajúc si pritom do knihy veľké i malé srdiečka. Keď ňou znova trhlo, ocitla sa už na jeho svadbe. Ženil sa s tým dievčaťom, ktoré vtedy tak zaľúbene pozoroval.

Ale potom užasla. Ocitla sa v obývačke jej starých rodičov! A to bolo minuloročné Vianoce! Riaditeľ im rozprával o akejsi veštbe. Bol tam jej dedo, babička a aj Ron a Hermiona Weasleyovci. Stala sa tak svedkom celého ich rozhovoru a dokonca si vypočula i veštbu.

Vynorila sa z Mysľomisy a rukávom si utrela tvár. Cítila sa, akoby ju mala celú pokrytú pavučinou.

,,Potterová!" zvolal podráždene Severus Snape zo svojho obrazu. ,,Už vám niekto povedal, že ste celý dedo?! Aj on sa rád vkrádal do myšlienok nestrážene! Súkromie vám nič nehovorí?!"

,,Prepáčte prosím," jachtala zahanbene. Bola zmätená viac ako predtým. Snažila si v hlave roztriediť myšlienky, ale tu sa to nedalo.

,,Nechaj ju Severus," ukľudňoval ho Albus Dumbledore. ,,Ešte po toľkých rokoch máš k tej rodine veľmi negatívny postoj." Zacmukal, pričom si vreckovkou čistil sklá okuliarov.

,,Pán riaditeľ?" ozvala sa Olivian k Dumbledorovi.

,,Áno?" usmial sa na ňu, nasadiac si svoje polmesiačikové okuliare opäť na nos.

,,Salazar Slizolin ovládal parselčinu, však?" opýtala sa.

,,Správne," prikývol.

,,Je možné, aby ju ovládal niekto, kto s ním nie je pokrvne spriaznený?"

,,No, tým si nie som istý," zamyslel sa Albus. ,,Pokiaľ viem, v celej čarodejníckej histórii sa nikto taký nevyskytol. Ak pravdaže nerátame tvojho deda. Ale on bol špeciálny prípad, pretože bol úzko spätý s Tomom Marvolosom Riddlom, posledným dedičom Salazara Slizolina."

,,Teda, ak to správne chápem, parselčina je výsadou Slizolinovho príbuzenstva."

,,Ty si ale bystrá," zahundral Phineas ironicky, ale ona si ho nevšímala.

,,Ak teda náhodou niekoho poznám, kto ovláda tento jazyk ... je z jeho krvi?" mumlala si skôr pre seba, ale Dumbledore prikyvoval.

,,A poznáš niekoho takého?" zaujímal sa už aj Severus a spolu so stoličkou sa prisunul až k okraju obrazu, nakláňajúc sa čo najviac dopredu.

,,Pán riaditeľ, môžem sa vás ešte niečo opýtať?" ozvala sa znova.

,,Samozrejme, Olivian, len sa pýtaj," usmieval sa.

,,Viete o tom, že by mal niekedy Voldemort nejaké ... deti?"

Všetci z obrazov sa začali hurónsky rehotať, vrátane Dumbledora.

,,Nie, tak o tom neviem a je to aj veľmi nepravdepodobné," odvetil, ešte stále sa uchechtávajúc.

,,Prečo?" nedalo jej to. Ako je to potom možné, že vie Faethon po parselsky? Musí to mať predsa nejaké zdôvodnenie.

,,Lebo ten zloduch nemal srdce!" zavrčal Severus. ,,Vôbec nevedel milovať! On také niečo jednoducho nepoznal."

,,No, Severus to vystihol," povedal Albus spokojne.

,,Viete to určite?" hneď začala vysvetľovať, keď sa Albus zamračil. ,,Chcela som povedať, veď ... dieťa sa nemusí splodiť len z lásky," mykla plecami. ,,Viete, možno predsa po ňom niekto ostal, koho splodil len z vypočítavosti ... alebo ... násilne."

Všetci v obrazoch stíchli. Dorianovi Regretovi dokonca zabehlo víno, ktoré popíjal v susednom obraze so svojím priateľom Izmailom Hornom.

,,No ... teoreticky," zadumane si hladkal bradu Albus.

,,Teoreticky by sa to mohlo stať, však? Potom by sa to celé dalo nejako rozumne zdôvodniť," zvolala, presvedčená tým, že práve odhalila kus pravdy o Faethonevej minulosti, hoci ju to vôbec netešilo. Kto by sa už len rád dozvedel, že jeho priateľ je akýmsi záhadným potomkom Salazara Slizolina, o ktorom existencii nemal nikto ani len potuchy.

,,Ale aj tak," nedal sa Albus. ,,Zdá sa mi to celé pritiahnuté za vlasy."

,,Hej, možno," pripustila. ,,Ale bolo by to zrejme jediné možné vysvetlenie toho, čo sa stalo s ..."

Strhla sa. V riaditeľni sa odniekiaľ ozvalo prenikavé zaškriekanie vtáka. Ona i postavičky v portrétoch si prikryli uši. Keď škriekanie prestalo, zdvihla konečne hlavu.

,,Ešte aj to jeho zviera je nemožné," hundral Phineas Nigellus.

Ale ona ho nevnímala. Ako to, že si ho nevšimla? Na bidielku, hore na poschodí sedel zeleno - čierny vták. Bol to Auguruj. Ten, ktorého videla raz počas upršanej noci. No, možno to nebol práve on, ale bol to rozhodne Auguruj.

,,Prichádza riaditeľ," šepol jej Albus srdečne a ona sa otočila k dverám, ktoré sa v tej chvíli otvorili a objavil sa v nich prekvapený Niall.

,,Dobrý večer, pán riaditeľ," pozdravila ho a on jej odzdravil.

,,Ste nejaká bledá," poznamenal hľadiac na ňu skúmavo.

,,Zľakla som sa vášho ..." ukázala prstom hore na miesto, kde stále sedel riaditeľov Auguruj.

,,Zľakli ste sa môjho Tarasa?" usmial sa. ,,Je neškodný."

,,Viem, ale zaškriekal a ... zľakla som sa. Predtým som si ho nevšimla," vysvetlila.

,,Čo vás ku mne vlastne privádza slečna Potterová?" opýtal sa a už dumal nad novým heslom. Nemohol predsa pripustiť, aby mu sem len tak vošiel niektorí zo žiakov, kedykoľvek sa komu zmyslí!

,,Chcem sa opýtať ... je pravda, že po Faethonovi Rumourovi pátrajú aurori?"

,,Je to žiaľ pravda. Váš starý otec usúdil, že to tak bude najlepšie. Ale nebojte sa. Nemajú mu ublížiť. Len ho chcú nájsť."

Prikývla.

,,Viem, že sa oňho bojíte, ale Faethon sa zrejme zmenil. Už nie je ten, koho ste poznali," usmial sa a ponúkol ju zeleným pelendrekom, ktorý chutil ako kiwi.

Vzala si a odhryzla.

,,Naozaj si myslíte, že Faethon ... je ... posadnutý čiernou mágiou?"

Niall videl jej nešťastný pohľad. ,,To mi povedzte vy. Myslíte si to?"

Neodpovedala. Bolo ťažké na to čo i len pomyslieť, nie ešte priznať to.

,,Ak vám môžem poradiť, slečna Potterová," dodal záhadne. ,,Nestrácajte nádej. Nádej je niečo, čo dokáže udržať pri živote. Nádej je niečo, čo dodáva silu vzdorovať osudu, hoc by bol aký nepriaznivý. A ako sa vraví, nádej zomiera posledná."

Olivian sa ospravedlnila a odišla, rozmýšľajúc, čo jej tým chcel povedať.

********************************************

P. S.: Prajem príjemné čítanie ... ak sa vám to páči, píšte, ale píšte aj vtedy, ak máte nejaké výhrady :) a bodujte ... dik

Testralka

[ » na začiatok « ]