Kapitola:
Pridaná: 19.10.2007, 14:59:09
Čítaná: 824×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

,,Naozaj mi chceš tvrdiť, že nič nevieš?" opýtala sa ho znova strácajúc akúkoľvek nádej.

,,Olivian, ja neklamem!" trval na svojom stojac pred katedrou v triede Aritmancie.

,,Si predsa jeho najlepší priateľ!"

,,Možno som ním naozaj niekedy bol, ..." rozhodil rukami a prehrabol si svoje plavé vlasy, ktoré mu padali do čela. ,,Nechápeš to? Všetko sa zmenilo!"

,,Ale ..." odmietala pripustiť takú možnosť. Zaťala ruky v päsť. Odmietala uveriť tomu, že by bol jej Faethon naozaj zlým.

,,Žiadne ale, Olivian!" skríkol. ,,Zmier sa s tým! On sa už nevráti. Už nie je tým, kým býval!" schmatol knihy zo stola a zmizol. Olivian sa strhla, keď za sebou tresol dvermi.

,,Do Zloducha!" zanadával rútiac sa späť do klubovne v žalároch. Ako jej mal pre Merlina vysvetliť, že naozaj o ničom nevie a netuší, kde sa Faethon podel?! Dnes to bolo už tretíkrát za tento týždeň, čo ho ,,odchytila" a nasilu ho vtiahla do najbližšej prázdnej triedy, aby sa porozprávali. Možno nevedel, čo naozaj prežíva, ale už si pre Rumoura vytrpela dosť, tak prečo sa naňho stále a dookola vypytuje? Len on a ešte pár zasvätených vedeli, že stála na okraji Astronomickej veže, lebo chcela odtiaľ skočiť. Nechápal to!

,,Načisto sa zbláznila?" premýšľal hundrúc si popod nos. Do spální vbehol ako víchor a tresol aj týmito dvermi. Knihy hodil na stôl, pričom jedna žuchla na zem. Ale len prevrátil očami a nezdvihol ju. Zvalil sa na posteľ a rukou si prikryl oči. Bol tu sám. Jeho zvyšní dvaja spolubývajúci Dragutín Edgehill a Xerxes Quinn boli chumaji, ktorí sa ho teraz stránili ako keby roznášal Dračie kiahne. Ale jemu to tak vlastne vyhovovalo. Jediný, s kým sa bavil bol Josh Rickman. Aj napriek tomu, čo Faethon vyviedol Mandy.

,,Prečo sa všetko tak skomplikovalo?" zabručal ako ranený medveď.

Myšlienkami sa vrátil späť do dňa, kedy sa to všetko zmenilo.

Keď sa ráno zobudil, Faethon bol ešte hore. Jeho pohľad bol prázdny a neprítomný. Nepochyboval o tom, že znova celú noc nespal. Nestalo sa to po prvýkrát. Nepáčilo sa mu to a snažil sa ho nejako priviesť k rozumu, lenže on ho vždy odbil slovami, že o nič predsa nejde.

,,Si v poriadku, Faeth?" opýtal sa zívajúc a odkopol prikrývky.

,,Prečo by som nemal byť?"

Ceassario si všimol, že jeho hlas, rovnako aj správanie sú ... iné. Ale neprikladal tomu veľký význam. Veď pre Merlina, ten blázon znova celú noc prebdel!

,,Len sa pýtam," zamumlal a viac mu nevenoval svoju pozornosť. Šiel po svojom. Vedel, že v takýchto chvíľach ho nemá otravovať. Preto sa umyl, obliekol, vzal svoje knihy a odišiel do Veľkej siene sám. Faethon sa neprišiel ani naraňajkovať. Do učebne Elixírov prišiel o minútu osem, čo bolo tesne pred príchodom profesora Grossamera. Na hodine bol však celkom normálny. Aspoň tak sa mu zdalo. Dokonca dostal 10 bodov, pretože ako prvý namiešal Nápoj plaču. A to dobre. Lenže Ceassario vedel, že Faethon nie je ktovie ako dobrý v tomto predmete a tak trochu ho to prekvapilo. Teda, veľmi ho to prekvapilo. No hlavu si nad tým nelámal. Ďalšia čudná vec sa stala na hodine Starostlivosti o zázračné tvory. Profesor Mole im doviedol ukázať Jednorožca. Lenže ten sa k študentom nechcel ani priblížiť. Fŕkal a kopal, kým ho prekvapený profesor nepustil a on zas utiekol hlboko do lesa. Faethon sa na tom len smial.

Na obede sa nestalo tiež nič neobvyklé. Keď sa najedli, odišiel kamsi spolu s Olivian. Mali dve voľné hodiny, tak si myslel, že ich chcú stráviť nejako užitočne. Spolu. On sa zatiaľ venoval rozoberaniu nadchádzajúceho metlobalového zápasu s Joshom a po očku pozoroval Ellie, ktorá sa opodiaľ veselo chichotala spolu s Virginiou a Mandy nad ničím, čo povedala Viola.

A potom sa to stalo. Poobede okolo pol piatej, to už bolo vonku šero, sa Feathon vrútil do ich spálne s výrazom šialenca a začal sa chvatne baliť.

,,Faethon?" opýtal sa, ale on asi ani nevnímal.

,,Faeth!" okríkol ho. ,,Čo ti je? Šiblo ti?!" chytil ho za plece a otočil k sebe, lenže jeho kamoš doňho sotil a vytiahol naňho prútik.

,,Stupefy!" zvolal a prekvapený Ceassario odletel so spálne a vraziac do stolíka v klubovni, ktorý sa hneď zlomil. Kým sa stihol pozviechať zo zeme s pulzujúcou bolesťou v hlave, Faethon okolo neho preletel a trielil preč.

,,Faethon!" zvolal, ale bolo neskoro.

Až potom sa dozvedel, čo sa stalo. Faethon napadol Mandy Weasleyovú, ktorá bola teraz v bezvedomí. A keby ju včas nenašli, bola by zomrela.

,,On na ňu zaútočil!" dumal, keď stál s ostatnými pred ošetrovňou. V hlave mu stále hučalo z toho tupého nárazu o stôl. ,,Síce poštval hada, ale ... zaútočil na ňu! Muselo mu preskočiť!" očami prechádzal po ostatných a uvažoval, čo sa stane, keď sa dozvedia, kto je na príčine tomu nešťastiu. ,,A čo spraví Olivian?! Veď jej priateľ napadol jej najlepšiu priateľku!" Z myšlienok ho vytrhla Ellie, pýtajúc sa ho na ,,Ránhojič," ktorý jej venoval na Vianoce.

,,Naozaj to funguje?" opýtala sa ho trasúcim sa hlasom, no v očiach jej žiarila nádej.

Aj jemu napadlo, že možno by nemuselo byť pre Mandy neskoro! ,,Máš ho tu?" opýtal sa namiesto toho, aby jej odvetil. ,,Prines ho! Rýchlo!"

Za Ellie zavial jej plášť a už jej nebolo. Objavila sa až o chvíľu s flakónom v škatuľke a zamierila rovno k zatvoreným dverám, divo do nich búšiac, kým jej neotvorila madam Priscila. Najprv ju síce vyhrešila, ale potom aj jej zasvietili oči a doslova jej vytrhla ten elixír z ruky.

Josh bol skoro celý ten čas ticho, až na moment, kedy nakričal na lamentujúcu Violu, keď vôbec pripustila možnosť, že Mandy Weasleyová zomrie. Naňho ani nepozrel. Vedel, že obviňuje aj jeho z toho, čo sa stalo Mandy. Bol predsa Slizolinčan! Prašivý Slizolinčan!

Ale tá nenávisť sa premenila na vďaku, keď sa dozvedel, že ten elixír je od neho. A to vďaka riaditeľovi, ktorý vyšiel na chodbu hneď za madam Priscilou, uistiť ich, že Mandy bude naozaj v poriadku, a že za jej záchranu môžu ďakovať nielen ich ošetrovateľke a Ellie, no hlavne Ceassariovi, ktorý ho vyrobil. Všetci potom hodnú chvíľu nechápavo zízali na neho a na Ellie, ktorá sa hneď potom radšej bleskovo spakovala a odkráčala do svojej klubovne. Veľmi dobre vedeli, že tí dvaja si nie sú práve blízky a tak sa čudovali, ako je možné, že má taký vzácny elixír a ešte k tomu aj od neho. Len Olivian bola ticho. Ostala tam sedieť, aj keď odišiel za riaditeľom a povedal mu, čo sa stalo u nich v žalároch. Ten ho potom poslal po ňu a aj za profesorkou Lupinovou.

Celý týždeň bol aj on svedkom toho, ako na Olivian Potterovú každí zazerá. A ešte aj tá Penny, ktorá ju neustále osočovala a dokonca provokovala. Raz na ňu chcela použiť aj prútik, mieriac na ňu zákerne od chrbta! Lenže nepodarilo sa jej to. Bol rýchlejší. Nepozorovane vytiahol z vrecka habitu svoj prútik a vyslovil neverbálne zaklínadlo.

,,Levicorpus!"

Penny sa vzniesla do vzduchu hore nohami - akoby ju niekto schytil za pätu - za hlasného zhíknutia svojich dvoch priateliek Larvinie a Birgitt. Habit jej spadol na hlavu spolu so sukňou, ktorú si márne snažila pridržať. Všetci vybuchli do smiechu, pri pohľade na ňu bezmocne sa metajúcu vo vzduchu. Dokonca aj Baskervil sa rehotajúc odpratal do svojej pracovne, hoci ... skôr by sa to dalo nazvať plynová komora ako pracovňa. Keď ju Ceassario po chvíli znova odčaroval, celá červená v tvári ako rak trielila z chodby preč, predierajúc sa cez zabávajúci sa dav študentov, ktorí na ňu pokrikovali. Larvinia a Birgitt za ňou bežali, len čo jej zo zeme pozbierali popadané knihy. Ale aj tak nezabránil tomu, aby si na nej tá potvora zgustla. A urobila to pred všetkými v Sieni (samozrejme, že tam neboli vtedy žiadny profesori, to by sa neopovážila).

,,Ceass!" dvere spálne sa rozleteli a dnu vpálil jeho spolužiak a najnovšie aj strachopud Dragutín.

,,Čo otravuješ?!" oboril sa ani naňho nepozrúc.

,,Vstávaj, máš ísť za riaditeľom," povedal a na tvári mal úškľabok, ktorý pripomínal výsmech.

Ceassario pomaly vstal, nevrlo naňho zazerajúc.

,,Ak sa neprestaneš tváriť sprosto ako taký Tryskochvostý škrot, prisahám, že ti tu fasádu, ktorú ty tak nerozvážne nazývaš tvárou, rád napravím," varoval ho chladne.

Dragutín sa prestal usmievať a radšej rýchlo zmizol.

Cestou z klubovne ho však zastavili dvaja šiestaci. Obaja vysokí, chudí a na prvý pohľad totálni tupci.

,,Ty si Ceassario Crrow, však?" opýtal sa jeden z nich.

,,A čo má byť?" už ho to prestávalo baviť. Vedel, že sa určite spýtajú na jeho kamoša a či je všetko, čo sa stalo pravda. Ale nie. Oni chceli niečo celkom iné. Pre zmenu.

,,Ja som Dirk Townsend a toto je Trick Hamspell," predstavil ich Dirk.

,,Takže," začal Trick. Jeho pohľad prezrádzal namyslenosť a jeho nos zdvihnutý vysoko do hora ho nabádal opýtať sa, koľko krát v živote už musel zažiť potopu. ,,Radi by sme vedeli, kde je Rumour."

,,Na čo?!" opýtal sa, akoby to nebodaj vedel.

,,Chceme sa k nemu pridať," Dirk si založil ruky na hrudi a uškrnul sa ako po víťaznom boji s Uhorským chvostorožcom.

,,Lenže ja neviem, kde je, jasné? Nemám o tom ani potuchy!" zreval. ,,A neviem o tom, že by si hľadal kamošov!" obišiel ich a oni za ním prihlúplo hľadeli.

,,Ale keby si sa niečo dozvedel, ozvi sa," zamával mu Trick na rozlúčku s prihlúplym výrazom a Dirk zvesil plecia. Vyzeral tak, akoby mu do očí vari aj vyhŕkli slzy.

Ceassario pokrútil nechápavo hlavou, zaťukajúc si prsom na čelo a pobral sa preč.

,,Rosa regeliana," povedal heslo a kamenná obluda strážiaca vchod do riaditeľovej pracovne uskočila nabok. Keď sa vyštveral hore schodmi, zaklopal na dvere.

,,Vstúpte," vyzval ho riaditeľ. ,,To ste vy Ceassario," usmial sa naňho.

,,Pán riaditeľ," pozdravil a až potom si všimol svojho otca. Zosim Crrow stál pri kozube.

,,Synku," pozdravil ho so širokým úsmevom a schmatol ho do svojho obrieho objatia, potľapkajúc ho po chrbte. ,,Rád ťa vidím."

,,Aj ja teba, ale už ma pusť!" zvolal Ceassario, celý červený v tvári.

,,No, nechám vás o samote," riaditeľ vstal a prešiel k dverám.

,,Nezdržím sa tu dlho. Nanajvýš pätnásť minút," povedal, keď sa pozrel na svoje náprsné hodinky.

,,Takže, o čo ide?" opýtal sa Ceassario otca, keď sa za riaditeľom zabuchli dvere. Nestávalo sa, že by ho prišiel len tak navštíviť počas školského roka.

,,Ide o to, že náš šéf, pán Potter nás poveril pátraním po tvojom kamošovi Rumourovi a ja chcem, aby si mi povedal všetko, čo o ňom vieš," prešiel Zosim priamo k veci.

,,Lenže ja nič neviem, otec," odvetil pokojne a rozhodil bezmocne rukami. ,,Čo nikto nechápe, že Faeth sa mu nezdôveroval s tým, čo robil?!" pomyslel si rozčúlene. Už mu s tým všetci išli na nervy.

,,Netrep!" zvolal skoro zo smiechom jeho otec. ,,Veď bol tvoj najlepší kamoš!"

,,Áno, to si povedal veľmi správne, že BOL!" posledné slovo naschvál zdôraznil.

,,No tak poporiadku," Zosim prútikom mávol na stoličku, ktorá podrazila jeho synovi nohy, len aby si sadol. ,,Pozri, možno nevieš, kde sa ukrýva, ale ..."

,,Nie možno! Určite! Keď odtiaľ zmizol, dokonca ma napadol!" zvolal pokúsiac sa vstať, ale neúspešne. Akoby bol k tej stoličke prilepený.

,,Napadol ťa? No, ale nič ti nie je ako vidím. Takže," pokračoval Zosim spokojne, nevšímajúc si svojho metajúceho sa syna na stoličke.

,,Chcem vedieť všetko. Aký bol, aké mal zvyky, čo rád robil, kam rád chodil. Mal priateľku? Chlapci v jeho veku ju už majú. Okrem teba, pravdaže." Zahundral len tak, medzi rečou nespokojne.

Ceassario prevrátil očami. ,,Toto bude zrejme viac ako na pätnásť minút," pomyslel si. A tak radšej začal odpovedať na otcove otázky. Pričom samozrejme odpovede boli veľmi stručné. Zosim si všetko zapisoval do svojho poznámkového bloku.

,,A čo tá priateľka? Určite nejakú mal," opýtal sa nakoniec.

,,Nie. Nemal. Neznášal dievčatá!" zahundral. ,,Môžem už konečne ísť? Vieš všetko, čo viem aj ja! A za chvíľu mi začína hodina Elixírov!"

,,Hm, no pravdaže, zaujímave ... hoci ... čudné," mumlal si Zosim a švihol prútikom. Stolička sa vrátila na miesto, lenže Ceassario padol na zadok. Toto jeho otec robil často. ,,Mal by mať zakázané rozmýšľať, keď čaruje, pretože potom bol nesústredený," napadlo jeho synovi zakaždým, keď niečo ,,vyviedol."

,,Fakt nemal priateľku?" opýtal sa nechápavo otec.

,,Nie," trval Ceassario na svojom vyhlásení.

,,Bol teda ..."

,,Nie! Pre Merlina! Ako ti to mohlo len napadnúť?!" zlostil sa jeho syn. ,,Proste nenašiel takú, ktorá by ho zaujala. Tak vidíš, nie som sám, kto nemá žiadnu babu!" chrstol mu do očí, hoci vedel, že to samozrejme nie je pravda. Len chcel ... ani sám nevedel prečo, ochrániť Olivian.

,,To ja v tvojom veku ..." zasníval sa Zosim, keď ho syn náhle prerušil.

,,Ty v mojom veku si už dávno vystriedal najmenej desať dievčat, potom si stretol matku a o ňu si sa pobil so svojím najlepším kamošom. Áno, iste, to dávno viem. Počul som to azda tisíckrát!"

,,Mhm," zahundral Zosim. Vzdal to. V tomto nevedel so svojim synom ani pohnúť.

,,No, tak dobre. Prepáč, že som ťa zdržal synku, budem musieť už ísť. Tak čau, choď, ja ešte počkám na riaditeľa."

,,Maj sa, oci," pozdravil ho Ceassario a veľmi rád odtiaľ odišiel.

,,Pátrajú po ňom aurori?" skríkla Olivian s vytreštenými očami. Ceassario ju počkal po vyučovaní, len aby jej to oznámil. Najprv sa nevedel rozhodnúť, ale potom ... pomyslel si, že by to radšej mala vedieť. Aby náhodou nevyviedla nejakú hlúposť.

,,To nemyslíš vážne!"

,,Myslím," pritakal. ,,Dnes mi to povedal môj otec. Bol tu za mnou, aby zo mňa vytiahol nejaké informácie."

,,A čo si mu povedal?" opýtala sa s hlavou položenou na rukách. Nemohla tomu uveriť. Iste, chápala deda, že si robí svoju prácu, ale prečo jej nič nepovdal?

,,A čo som mal? Veď nič neviem!" nahneval sa. Všetci si zrejme mysleli, že je hotová encyklopedická zbierka informácií o Faethonovi Rumourovi.

,,Prepáč," zahučala tiež namosúrene. ,,Len sa pýtam."

,,Ty mi prepáč. Som zo všetkých tých otázok veľmi ... . Ale nič," mávol rukou po chvíli. Už ani nevedel nájsť vhodné slová na to ako sa cítil.

,,Ja len, že je tam niekde vonku ... a je celkom sám ... a ešte stále mrzne," vyjachtala plačlivo.

,,Ó, nie, len sa mi tu znova nerozplač. Neznášam tie vaše babské náreky," zaúpel. Lenže bolo neskoro. Olivian znova ronila slzy veľké ako krokodílie slzy. Sadol si k nej a objal ju.

,,Nemyslel som to tak," zašepkal, držiac ju nemotorne v náručí. ,,On si určite poradí."

V tom sa dvere na učebni Aritmancie otvorili a dnu nakukla Ellie. Stála na prahu dverí, zamračene na nich hľadiac, pričom si to ani sama neuvedomovala.

Ihneď od seba odskočili, akoby sa práve popálili.

,,Ja ... som len chcela ..." jachtala Ellie. ,,Olivian, máme schôdzu redaktorov. O desať minút v redakcii." Otočila sa na opätku. Na Ceassaria sa ani nepozrela a trielila preč, akoby mala za pätami Baziliška.

*************************************************

P. S.: Prajem príjemné čítanie ... píšte, bodujte, ... vďaka :)

Tes

[ » na začiatok « ]