Kapitola:
Pridaná: 17.10.2007, 14:09:00
Čítaná: 561×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Za oknami neveľkého domu vládla ešte noc, hoci ranné zore sa už zapaľovali pod prvými lúčmi chladného, decembrového slnka.

,,Nie! Nie!" v posteli sa zo zlého sna metal svetlovlasý chalan.

,,Nie!" šepkal prosebne. ,,Ja som to nebol! Ja som to nebol!" z očí sa mu vykotúľali horké slzy bezmocnosti. V klietke na písacom stole sa nepokojne hniezdila sova, vyrušená zo spánku. Myšiarka poľná sa jantárovými očami rozhliadla po izbe. Jej zrak spočinul na metajúcej sa kôpke na posteli.

,,Nie!" vykríkol chlapec a s posledným výkrikom sa prebudil. Bol celý spotený. Srdce mu nahlas tĺklo a bol udýchaný. Na tvári sa mu perlili drobné kropaje potu.

,,Ja som to nebol," zašepkal, utierajúc si roztrasenou rukou spotenú tvár. Vymotal sa z prikrývky a pomalým, unaveným pohybom nevládneho starca podišiel k oknu.

Svitalo. Veľa času mu už neostávalo. O pár hodín na Ministerstve zasadne súd a budú ho súdiť. Rozhodnú o jeho živote. Vždy mu prekážalo, keď mu niekto prikazoval, čo má robiť. A teraz mal poslúchnuť. Musel poslúchnuť!

,,Keby som vedel, čo sa vlastne stalo?!" šepol nešťastne a chytil si hlavu do dlaní.

,,Čo sa to so mnou stalo? Ako to, že sa všetko obrátilo proti mne? A z akého dôvodu?" nič nechápal. Snažil sa však upokojiť a myslieť racionálne. Teda, pokiaľ sa dalo. Oprel sa čelom o okennú tabuľu a privrel oči. Tak dávno už nemal pokojný spánok ...

Musel si zhrnúť, čo vedel. Čo bolo skoro ... nič. Pamätal sa len na chvíľu, keď sa zobudil v nemocničnom krídle. Na stoličke vedľa jeho postele sedel riaditeľ.

,,Kewan?" ozval sa zamyslene s pohľadom upretým naňho.

,,Áno, pán riaditeľ?" opýtal sa akýmsi cudzím hlasom.

,,Vieš, čoho si sa dnes dopustil?"

Bol ticho. Hľadel naňho ako omráčený. Ako to mal premerlina vedieť, keď si ani nepamätal, ako sa dostal sem?!

,,Budeš vylúčený zo školy. Napadol si škriatka a učiteľa. Použil si neodpustiteľné kliatby. A kvôli tomu pôjdeš aj pred súd," hovoril monotónne.

Kewan Reen bol zdrvený. Čoho som sa to dopustil? Nechápal. Nič nechápal! Ako? A kedy?!

,,To musí byť omyl pán riaditeľ ...!" vyjachtal skľúčene bledý ako stena.

,,Žiaľ, nie je, Kewan," uistil ho.

,,Ale ... ja ... ja si na nič nespomínam!" vykríkol.

Riaditeľ si len vzdychol. Bolo mu ho ľúto. Ale ... chcel to spraviť.

,,Dovolíš mi použiť na tebe kúzlo Legillimencie?" opýtal sa po chvíli rozmýšľania.

,,Áno," odvetil chlapec bez zaváhania.

Riaditeľ vytiahol svoj mahagónový prútik a vyslovil neverbálne zaklínadlo: ,,Legillimens!"

Kewan sa strhol, keď mu riaditeľ kúzlom vnikol do mysle. Cítil sa zle. Napínalo ho, ale bol odhodlaný vydržať. Sedel tam, rukami kŕčovito zvieral matrac postele a čakal, kým sa kúzlo s ostrým noža rýpalo v myšlienkach i pamäti.

Keď Niall prútik znova po chvíli sklonil, vedel, že Kewan neklame. Ale ako je to množné, pre Merlina? pýtal sa sám seba. Jedine ... ak by ...

,,Kewan," opýtal sa hľadajúc tie správne slová. ,,Pamätáš sa na to, čo sa stalo v kuchyni?"

,,Nie, pán riaditeľ," odvetil prekvapene. ,,Ja si vôbec nič nepamätám. Neviem o tom, že by som bol v kuchyni ... a vôbec nemám potuchy ani o tom, že by som použil nejaké neodpustiteľné kliatby na niekoho zo škriatkov."

Niall vedel, že Reen neklame. Lenže ako to dokázať? A chcel to vôbec dokazovať? V hlave sa mu zrodila nová myšlienka. Kewana zrejme ... ktosi ... posadol. Iná odpoveď nejestvovala. Ale ako prísť na to, kto to bol? To bolo oveľa ťažšie.

,,Verím ti," povedal napokon riaditeľ, ale nedokázal zabrániť tomu, aby ho nevylúčili zo školy a aby sa nedostal pred súd.

Nečakal dlho a zo skrine si vytiahol batoh. Nahádzal doň najpotrebnejšie veci a potichu zišiel dole. ,,Vyraboval" kuchyňu a zobral si všetky peniaze, ktoré mal otec doma v trezore. Dobre poznal číselnú kombináciu, hoci o tom rodičia nevedeli. Tam bol uložený aj jeho prútik. Mali ho dnes zobrať na pojednávanie, kde mal byť iste neskôr zničený. Ale to on nedovolí. Nevedel, či robí dobre, ale teraz iné východisko nevidel. Musel utiecť! Striasol sa pri predstave, že by mal svoju mladosť stráviť nikde v Azkabane! To nikdy! On nebude ich prvým väzňom v novom roku! Lenže ani život utečenca, ktorý si práve zvolil, nebolo ktovie čo. Ale bude aspoň voľný. Hoci sa bude musieť ukrývať. Namieril svoj prútik na hrebeň, ktorý mal dva zúbky odlomené a vyriekol zaklínadlo: ,,Portus!" Z neveľkého červeného hrebienka sa stalo prenášadlo. Kewan Reen sa ešte vrátil k trezoru a hodil doň narýchlo načmáraný list pre rodičov. Potom sa dotkol hrebeňa ... a zmizol.

,,Ani jedna," povedal riaditeľ hľadiac na oddelenie kníh v Rokfortskej knižnici so zakázanou literatúrou.

,,No, veru," hlesla ich knihovníčka. ,,Včera ich tu bolo posledných pätnásť a dnes ... nič."

,,Nevadí," odvetil ticho riaditeľ. ,,Nestratili sa. Ja viem, že sú v bezpečí." Snažil sa ju upokojiť. Hoci sám bol dosť znepokojený. Myslel si, že škriatok knihy schováva pred Reenom, ale zrejme to bol omyl. Musel tu byť niekto, ... iný.

Lenže Tingle mlčal. Nechcel prezradiť, pred kým ich schováva a on ho nechcel trápiť, lebo škriatok si potom len ubližoval. Jedno však bolo isté. Ich pátranie bolo neúspešné.

Ďalší deň mal Denný prorok najčerstvejšie správy o zrušenom pojednávaní, ktoré sa neuskutočnilo pre útek Kewana Reena, teraz hľadaného Ministerstvom. Z titulky sa na čitateľov usmieval Kewan a vedľa jeho fotky bolo napísane:

,,ZRUŠENÉ POJEDNÁVANIE!"

Dňa 2. januára t.r., sa mal o deviatej hodine konať súdny proces s Kewanom Reenom, študentom siedmeho ročníka Rokfortskej strednej školy čarodejníckej.

Menovaný študent v decembri minulého roku zaútočil na zamestnanca školy a použil neodpustiteľné kliatby. Následne na to, bol odzbrojený profesorkou Kasiopejou Lupinovou a riaditeľom Niallom Longbottomom. Chlapcovi bol odňatý jeho prútik a bol vylúčený zo školy. Od toho incidentu naňho bolo uvalené domáce väzenie.

Avšak Kewan Reen zmizol. Podarilo sa mu zrušiť ochranné kúzlo a utiecť nevedno kam. Ministerstvo po ňom intenzívne pátra.

Preto prosíme aj vás, milí čitatelia, ak tohto chlapca spoznáte a uvidíte kdekoľvek, hneď to hláste na Ministerstve mágie, na Oddelení pre presadzovanie čarodejníckeho práva.

Delia Parrowá."

,,Kto im dal tie informácie?" rozčuľoval sa riaditeľ.

,,Nemám potuchy," hlesla Kasijopeja a sadla si na stoličku oproti riaditeľovi. ,,Možno niektorí z rodičov," poznamenala. ,,Nečudovala by som sa im. Aj ja by som sa bála o svojho syna. Pravda, ak by som nejakého mala."

,,Prečo vlastne utiekol? Vari nevie, aký život ho čaká?" zahundral riaditeľ a pretrel si unavené oči.

,,Naozaj si myslíte, že sme sa zamerali na nepravého?"

,,Určite Kass, určite," pozrel na ňu smutne. ,,Dovolil mi, aby som ho preveril. Kúzlom Legillimens," vysvetlil.

,,A?" narovnala sa a prehodila si cez plece kučeravé vlasy cviklovej farby.

,,Nič," zložil si ruky na bruchu a preplietol prsty.

,,Ako je to možné?" čudovala sa zmätene. ,,Zhodli sme sa predsa, že nebol pod vplyvom Imperiusa. Jedine ..." šepla po chvíľke. ,,Mohlo sa stať, že bol ... posadnutý?"

,,Najprv som na to nepomyslel, zdalo sa mi to nemožné, ale ..." zamyslel sa, ,,asi to tak bude."

,,Lenže, nezdal sa byť," krútila hlavou neveriaco profesorka.

,,No, boli ste nahnevaná Kasiopeja," riekol. ,,Zdalo sa mi, že jeho pohľad je akýsi neprítomný. Preto som ho chcel nechať rozprávať a preto som s ním ostal v nemocničnom krídle."

,,O tom ste mi nepovedali," durdila sa.

,,Iste, viem. Ale vtedy sme si mysleli, že je to ON. A že je vinný a takto hlúpo sa prezradil. Lenže ... mýlili sme sa."

,,A čo ste sa vtedy dozvedeli?" bola až príliš zvedavá a Niall to len naťahoval.

,,Na nič si nepamätal. V jeho mysli som nenašiel nič, len čiernu dieru. Prázdne miesto."

,,Tak teda ..." šepla. ,,Naozaj bol posadnutý?"

Niall prikývol. ,,Nemal ujsť. Sľúbil som mu, že mu pomôžem ako budem len môcť. Včera som sa kvôli tomu stretol s Harrym Potterom a dlho sme sa radili. Iste by ho neboli odsúdili, hoci ... vzali by mu prútik a naďalej by bol ostal v ochrannej väzbe, kým by sa prípad neuzavrel."

,,Ale teraz už ... nie je väzňom," povedala profesorka ticho. Spomenula si, ako jej vykričal do tváre tie urážky. Že má vlčiu krv a to všetko ... Ak to nebol on, kto teda poznal jej tajomstvo? Zachvela sa. Mali nepriateľa, ktorý bol niekde nablízku a čo bolo horšie, ... nepoznali ho.

,,Obvinili sme nevinného," šepol riaditeľ. Bolo na ňom vidieť, že si to vyčíta rovnako ako aj profesorka.

,,Tak ako bolo?" opýtala sa Mandy dvojičiek.

,,Neskutočne!" usmiala sa roztopašne Virginia. Jej malý čierny Sadzík poskakoval po knihe z Herbológie.

,,Úžasne!" povedala aj Viola. ,,Boli sme na všetkých známych miestach!"

,,A dokonca nám ukázali aj ich školu. Je síce super, ale na Rokfort nemá," škerila sa Virginia. ,,A ako si sa mala ty?"

,,Dobre. Síce sme boli doma, ale boli to krásne sviatky," odvetila Mandy zamyslene a štuchla do Olivian, ktorá s neprítomným úsmevom hľadela do stropu.

,,Čo je?" strhla sa a všetky sa na nej zasmiali.

,,Ani sa nemusím pýtať, pri kom myšlienkami si. Ale už neblúď, sme opäť v škole, drahá priateľka," doberala si ju dobromyseľne.

,,Ale veď hej. Myslíš, že som si to nevšimla?" odvetila polohlasne a schúlila sa do klbka. Zajtra mali mať prvú hodinu rún. Už tak dlho ich nemala v ruke. Začala ten predmet nenávidieť. Stále jej vychádzali samé hlúposti, ako POZOR SI DAJ, NEBEZPECIE CIHA, NEOBRAT SA MU CHRBTOM, SMRT NA TEBA DYCHA a podobné hlúposti. Ich profesorka z toho bol dosť ... vystrašená. Ale čo ona? Veď to boli jej veštby. ,,Ktovie, čo sa dozviem zaujímavé zas zajtra," dumala naštvane.

Keď sedeli na druhý deň vo Veľkej sieni a raňajkovali, Mandy po očku hľadela ako sa Olivian zvítala s Faethonom. Už dlho ju mátal v hlave. Zdal sa jej ... čudný. Bola šťastná, že Olivian si našla lásku, ale ... niečo jej tu nesedelo. Faethon sa v poslednej dobe správal čudne. A nielen v poslednej dobe. Aj predtým mával ... zlé dni, ako si to nazvala ona. Býval bledý ako smrť a pod očami mal tmavé kruhy. Ale potom, keď bol s Olivian sa zase dalo všetko do poriadku. Nechápala to. Dialo sa s ním niečo, ale videla to len ona? Aj dnes mal pod očami také kruhy, akoby pozeral cez boxovací ďalekohľad. A Olivian nič! Pokrútila hlavou a radšej dojedla hrianku, kým bola ešte teplá.

,,Veď sa jej na to opýtam potom," myslela si a napila sa mlieka s medom.

Lenže zabudla. Najprv mali hodinu Starostlivosti o zázračné tvory, potom Herbológiu a Veštenie s Deltphinusom Trelawneym a nakoniec ako čerešničku na torte Elixíry s profesorom Grossamerom Rascalom. Keď si konečne spomenula, že sa chcela spýtať Olivian na Faethona, bolo už neskoro a jej priateľka tvrdo spala. Ale zaumienila si, že to napraví a opýta sa jej na to hneď ráno. A tak aj bolo.

,,Je Faethon v poriadku? Nie je chorý?" vyzvedala, keď sa umývali v kúpeľni.

,,Nie, prečo," čudovala sa Olivian.

,,No, ty si si nevšimla tie tmavé kruhy pod očami?"

,,Hej. Vraj sa učí neskoro do noci," vysvetlila akoby sa nič nedialo. ,,Veď vieš, že za chvíľu budú skúšky z MLOKa a ešte k tomu je kapitánom metlobalového družstva."

,,Si si istá, že je to len preto?" rýpala Mandy.

,,O čo ti ide?" napajedila sa Olivian.

,,O nič. Len vravím, že je čudný."

,,Nie je čudný! Tvoj Josh je čudnejší!"

,,Tak to teda nie! Josh je úplne v poriadku! Ale Faethom by som si nebola istá!"

,,Nevolaj ho tak!" ziapala Olivian.

,,A ako ho mám volať? Slizolinský kráľ?" vyrývala. Už bola naštvaná aj ona.

,,Si hlúpa! Závidíš mi a nechceš mi dožičiť kúsok šťastia? Tak dobre! Kašlem na teba!" Olivian nahnevane tresla ručníkom a odpochodovala do spálni, prezliecť sa.

,,Tak dobre! Aj ja na teba!" kričala za ňou Mandy.

Dvojičky sa na nich len nechápavo pozerali s otvorenými ústami. Toto sa ešte nestalo.

,,Oni sa na seba hnevajú?" šepli naraz.

Celý deň sa jej Olivian vyhýbala a aj Mandy sa tvárila namrzene. Koho by už neštvalo, že sa jej najlepšia priateľka na vás hnevá? Rozhodilo ju to. Ešte nikdy sa na seba nehnevali a nikdy ešte po sebe nekričali. A oni nevedeli, čo teraz. Vždy boli spolu a teraz sa mali rozdeliť? Dohodli sa, že ich skúsia uzmieriť a tak sa predsa len rozdelili. Viola hustila do Mandy a Virginia do Olivian. Ale veľmi to nepomohlo.

Mandy Weasleyová kráčala poobede po záhrade a hútala, čo robiť. Chcela byť chvíľu sama. A pri Viole sa ani nedalo rozmýšľať. ,,Možno som to mala nechať tak," uvažovala nahlas. ,,Teraz sa na mňa zbytočne hnevá. A ja si zrejme len všetko namýšľam!" prekrížila si ruky na hrudi. ,,A čo ak nie?" zahundrala vzdorovito. Naštvala sa ešte viac, hoci sa sem prišla upokojiť. Keď sa vracala do hradu, začula niečo čudné. Niekto rozprával ... prekliatym jazykom. Vedela, že to je parselčina, hoci ju nikdy pred tým nepočula. Znelo to príliš sykavo, aby to bolo niečo iné. Podišla bližšie. Bola zvedavá.

,,Faethon!" zvolala neveriaco a vytreštila oči.

Faethon sa otočil a prekvapene na ňu zízal.

,,Čo tu robíš?" opýtala sa a jej zrak padol k jeho nohám, kde sa na zemi zvíjali dva hadi.

,,Á, to si ty," odvetil znechutene. Oči sa mu nezvyčajne leskli. Mandy vedela, že to nebol dobrý nápad, osloviť ho. Toto nebol ich starý Faethon. Bol niekto iný!

,,To ty si rozprával?"

,,Vidíš tu niekoho iného?"

Neušlo jej, že je drzý. Vyzeral hrozne. Strhaný, bledý s kruhmi pod očami. A prútikom v ruke. Zľakla sa.

,,Bojíš sa ma?" na perách sa mu usadil divý úsmev. Vyzeral ako opilec, ktorý je nanešťastie pri zmysloch a veľmi dobre vie, čo robí.

,,N ... nie," vyjachtala, ale nebola to pravda.

,,Vraj si sa pohádala s Oliv. Vraj sa ti na mne niečo nepáči," hovoril a premeriaval si ju prižmúrenými očami.

,,To nie je pravda," ohradila sa. ,,Len som chcela vedieť, či nie si chorý. Všimla som si, že si bledý a tak ..."

,,A tak ťa napadlo, že sa mi môžeš miešať do súkromia," dokončil s nepredstieraným hnevom. ,,To by si nemala Mandy. Nie je to slušné!" jeho hlas znel chladne ako ľadové ostrie. ,,Ale ty si poslušné dievčatko, však?" natiahol k nej ruku a prešiel jej palcom po líci. Neuniklo jej, akú mal studenú ruku. Striaslo ju a on sa len zarehotal. Bol to iný smiech. Znel tak choro, ... divo.

,,Ja ... musím už ísť," hlesla, ale nohy ju neposlúchali. Stála tam meravo ako kamenná socha.

,,Nikam nepôjdeš!" zvolal zúrivo. V okamihu vytiahol svoj prútik a ona ostala nehybne stáť. Len oči jej nepokojne preskakovali. Zozadu sa k nej pomaly približoval tretí had. Toho si predtým nevšimla. Už bol celkom blízko. Plazil sa jej okolo členkou. A ona nemohla nič robiť! Z očí sa jej kotúľali slzy. Neznášala hadi! Bála sa ich. A zomrie tu takto, uhryznutá jedovatou Zmijou šípovkou. Veľmi dobre vedela, čo to bude znamenať. Tieto hadi produkujú hemotoxín. Je to druh jedu, ktorý rozkladá krvné bunky uhryznutej koristi. Ich jedy sú dosť silné na to, aby dokázali zabiť človeka.

V tej chvíli počula ako Faethon niečo hadovi prikázal. Keby mohla, kričala by o pomoc. Alebo prosila, nech ju nechá ísť. Lenže nemohla. Kúzlo Petrificus Totalus jej to nedovolilo. Na chvíľu zacítila ako sa jej do lýtka zarývajú ostré hadie zuby. Spadla na zem, hlavu si udrela o kameň. Upadla do bezvedomia.

Faethon tam len stál a nemo sa na ňu díval. ,,Nemala si vyzvedať. Nemala si sa do toho miešať," oči mal rozšírené od strachu. Až teraz si uvedomil, čo spravil. Až teraz akoby precitol. Lenže bolo neskoro!

,,Čo teraz?" pýtal sa sám seba. Rozbehol sa do svojej klubovne a narýchlo sa pobalil. Dokonca napadol Ceassaria, ktorý sa stále vypytoval, čo robí, či sa zbláznil. Vysadol na svoju metlu, aby sa čím skôr dostal k Rokfortskej bráne. Mal šťastie. Nikto ho nesledoval. Za bránou sa odmiestnil.

,,Mandy! Madeline!" kričala Olivian, ale nikto sa jej neozýval.

,,Len hľadajte ďalej! Hľadajte!" povzbudzovala ich vytrvalo Kasiopeja.

,,Slečna Weasleyová! Kde ste! Ozvite sa!" ozval sa hromový hlas profesora Dazzlea. Po škole i po areáli školy sa ozývali výkriky. Nikto ju však nevidel.

,,Tu je!" skríkol ktosi. ,,Je ranená! Pre Merlina! Ona umiera!"

Všetci sa nahrnuli do aleje, k miestu, kde ležala.

,,Pozor! Uhnite!" kričal Josh smrteľne bledý a vystrašený, keď robil miesto levitujúcim nosítkam.

,,Všetci do hradu!" zavelil riaditeľ a ponáhľal sa s nosidlami na ošetrovňu.

Olivian, Josh, Viola, Virginia a aj Ellie ho nasledovali. Dokonca aj Ceassario. Dvere na ošetrovni sa zavreli a oni ostali trčať na chodbe.

,,Čo ... čo sa ... pre merlina stalo?!" vzlykala Olivian. Nikto jej neodpovedal.

,,Ak nebodaj ... zomrie ..." hlesla Viola.

,,To ani nehovor! Ani nad tým neuvažuj!" kričal zúfalý Josh. To on ju našiel. Skoro zomrel od hrôzy, keď ju tam videl ležať.

Všetci boli ticho. Len dievčatá smoklili.

Ellie pozrela na Ceassaria. ,,Naozaj to funguje?" opýtala sa chvatne.

Hľadel na ňu bez slova. Najprv nevedel, na čo sa pýta, ale pochopil.

,,Máš ho tu? Prines ho! Rýchlo!" zvolal s nádejou v hlase a ona sa rozbehla preč.

Keď sa potom vrátila so škatuľkou v trasúcej sa ruke, búchajúc na dvere ošetrovne, vybehla odtiaľ nazúrená madam Priscila.

,,Zbláznili ste sa dievča?! Vašej priateľke ide o život a vy ..." oči jej zasvietili, keď zbadala flakón s rubínovou tekutinou.

,,Odkiaľ to máte?" vytrhla jej ho z ruky a rútila sa naspäť. ,,No, nie je to hadie sérum, ale toto sa nám teraz zíde viac."

,,Ránhojič?" opýtal sa riaditeľ a aj on sa upokojil. ,,Ak je správne namiešaný, tak ..."

Lenže to už madam Priscila z neho zobrala stanovenú dávku (presne 10 kvapiek) a nakvapkala jej ho do rany. Najprv sa nedialo nič a ich úsmevy pohasli. Lenže potom rana začala bublať. Začala sa z nej valiť krv zmiešaná s jedom. Asi po dvoch minútach sa rana ukľudnila a začínala sa sceľovať. Madam Priscila medzitým umyla z jej nohy jed s otrávenou krvou. A ošetrila jej aj ranu na hlave, ktorá našťastie nebola vážna.

,,To by sme mali," povedala víťazoslávne. Podišla k flakónu a dobre ho uzavrela. Vrátila ho Ellie.

,,Slečna Llandoveryová, dobre si ho strážte. Je to obrovský poklad. Dnes ste zachránila život slečne Weasleyovej."

Ellie sa pozrela na Ceassaria, ale ten hľadel do zeme. No počul každé slovko.

,,Ako jej je?" ozval sa Josh.

,,Necháme ju oddýchnuť si. Ostane pri nej pán riaditeľ," vyháňala ich.

,,Potrebujem s ním hovoriť," ozval sa konečne aj Ceassario. ,,Nutne!"

,,Och! Tak dobre, poďte dnu," kývla mu a zavrela za nimi dvere.

Olivian ostala pred ošetrovňou. Nemohla odísť. Už raz ju opustila. Teraz to neurobí.

,,Pán riaditeľ? Mali by ste niečo vedieť," povedal skrúšene.

,,Áno, pán Crrow?" Niall tušil, čo to bude.

,,Faethon ušiel," zašepkal a hľadel na spiacu Mandy, ktorej sa už vracala farba do tváre. ,,Myslím, že to bol on."

,,Aj ja si to myslím," zosmutnel. ,,Mali by ste sem zavolať slečnu Potterovú. Pokiaľ sa nemýlim, stále čaká na chodbe." Ceassario prikývol. ,,A potom choďte za profesorkou Lupinovou, nech pošle správu jej rodičom."

**************************************

P. S.: No, k tomu nemám čo dodať ... snáď, že karta sa pomaly obracia.

... bodujte a píšte sovky, poteším sa :)

Tess

[ » na začiatok « ]