Kapitola:
Pridaná: 16.10.2007, 17:40:08
Čítaná: 552×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

*************************************************

UPOZORNENIE!!!

Vážení a milí, táto kapitolka nie je práve vhodná pre čitateľov do 12 rokov - respektíve jej posledná časť. Preto to prosím rešpektujte.

Dúfam, že štýl písania zodpovedá tomu, čo sa ... môže :) ... a nikto to nestiahne a nescenzúruje.

*************************************************

Dom Harryho Pottera bol ... veľkolepý. Aspoň tak sa to Faethonovi videlo. Olivian mu povedala, že jej starký bývajú v Godrikovej úžľabine. Bola to pekná dedinka. Ale predsa, podľa neho bolo mesto omnoho viac zaujímavejšie.

No nie viac ako momentálne osadenstvo domu. Po jeho pravici sedela Olivian. Vedľa nej stál a zvedavo naňho čumel malý Marcus, syn Aidy a Jamesa Pottera, najstaršieho Harryho syna. Olivian mu povedala, že sa ženil pomerne mladý, ale dlho nemohli mať deti. V kreslách vedľa nich sedel Nathaniel s Melody, Olivianin brat a jeho priateľka. Oproti nim sedeli na veľkom, pohodlnom gauči jej starký, Ginny a Harry. Vedľa nich Albus s Pantheou, jej rodičia a len čosi pred hodinkou prišla aj jej teta Lilly. Bola stále slobodná, hoci musel uznať, že Olivian vravela pravdu, keď tvrdila, že je nesmierne krásna. Veľmi mu ju pripomínala. Rovnako tmavé vlasy a zelené oči. Nebolo pochýb, po kom obe sú. Celý starý pán, Harry Potter. Vraj sa okolo nej chlapi len tak točili, ale ona si nevybrala žiadneho. To bolo záhadou pre celú rodinu. A teraz aj pre neho.

,,Faethon, nehanbite sa a ponúknite sa," núkala ho prívetivo Ginny Potterová a postavila pred neho tanier s obloženými chlebíčkami.

,,Ďakujem, možno neskôr," odvetil. Bol taký prejedený, že aj z pohľadu na jedlo mu bolo zle. Len nedávno obedovali a už mala prichystané aj ďalšie chody. Hoci to bolo len malé občerstvenie, ako im tvrdila. Na podnosoch boli chlebíčky, rôzne koláče a potom slané oriešky, cracry i tyčinky, ako aj rôzne nápoje.

,,Odkiaľ to vlastne pochádzate?" Ginny si konečne znova sadla do kresla a uprela naňho svoje zvedavé oči, rovnako ako všetci ostatní.

,,Z Hellifieldu. Tam žije moja teta, ktorá ma po smrti rodičov vychovávala," odpil si z jahodového muštu.

,,To je nám ľúto," odvetila babička úprimne.

Olivian sa mračila už hodnú chvíľu. A to dosť hrozivo. Už jej tá rodinná spoveď išla na nervy. Ale nikto okrem deda si to nevšimol. A tak ten radšej prezieravo zmenil tému rozhovoru.

,,Vraj ste veľmi nadaný metlobalový hráč," usmial sa Olivianinho priateľa.

Olivian na starého otca vďačne žmurkla. Konečne téma, ktorá zaujíma chlapov.

,,No, snažím sa, pane," usmial sa Faethon. Bol očividne nervózny. Aj Harry si to všimol.

,,Na akom poste hráte?"

,,Som strážca."

,,My sme mali za našich čias Olivera Wooda. Poviem ti, bol fakt strašne prísny ako kapitán. A potom ho vystriedal môj najlepší priateľ a teraz švagra Ron Weasly. Ja som bol stíhač, rovnako ako môj otec. Môj syn James bol odrážač, Albus triafač a aj naša Lilly bola v družstve ako triafačka."

,,Bol si už aj zranený? Tiekla ti krv?" ozval sa nadšene desaťročný Jamesov syn s plnými ústami čokoládového kotlíkového koláča.

,,Marcus, s plnými ústami sa nerozpráva," napomenula ho jeho matka Aida a napravila si vankúše, aby sa mohla lepšie oprieť. Bola totiž v siedmom mesiaci tehotenstva.

,,Je ti dobre, miláčik?" opýtal sa jej starostlivo James. Prikývla a s úsmevom sa oňho oprela, keď ju nežne objal okolo pliec.

,,Áno, Marcus, bol aj zranený," odvetila mu Olivian miesto Faethona. ,,A nie raz." Chlapec zhíkol a pozorne si Faethona prezeral, prežúvajúc koláčik, či na ňom náhodou nenájde nejakú stopu po zranení.

,,Ach, áno. Ešte dnes si živo spomínam na tú príšernú bolesť v ruke, keď mi ju zlomila začarovaná odrážačka a profesor Lockhart mi z nej nepodareným kúzlom odstránil všetky kosti."

Všetci sa na tom dobre pobavili aj teraz.

,,A ako sa vám darí v škole, Faethon?" ozvala sa Lilly, tiež nesmierne zvedavá na priateľa svojej netere.

,,Celkom dobre," povedal a načiahol sa za papayovo -čokoládovým koláčikom, ktorý pred neho na podnose strčila Melody a podala ho ďalej Nathanielovi.

Cítil sa ako na krížovom výsluchu. Ešte šťastie, že ho Olivian držala za ruku. Len nevedel, či to bolo kvôli povzbudeniu, alebo kvôli tomu, aby nevzal nohy na plecia. Napriek tomu bol rád, že je pri ňom. Dodávala mu silu a odvahu čeliť tým rodinným otázkam.

,,Nebuď taký skromný," štuchla doňho jemne a hrdo im všetkým oznámila, že patrí k najlepším študentom z Rokfortu.

,,A kde sa plánujete zamestnať? Aké povolanie vás zaujíma?" Panthea sa nevedela dočkať, kedy bude na rade a položí mu ďalšiu otázku.

,,No, pravdupovediac, uvažoval som o práci aurora."

,,Skutočne?" ozval sa zadumane Harry. ,,To je veľmi chvályhodné. Môžem vám povedať, že je to zaujímavá a veľmi zodpovedná práca. Berieme len tých najlepších. Ale to zrejme ste, keď to tvrdí moja vnučka," pochválil ho za dobrý výber.

Faethon bol celý šťastný, keď odtiaľ odchádzali. Tentoraz použili krb a prepravu hop - šup práškom. Konečne si vydýchol. Tá spoveď nemala konca kraja! Mal dojem, že už zaručene vedia aj to, koľko vlasov má na hlave, vrátane čísla jeho topánok.

,,Bolo to až také zlé?" ustarane sa opýtala Olivian, keď sa zvalil vyčerpaný na posteľ v jej izbe a privrel oči.

,,Ani nie, ale mohla si ma varovať dopredu," zabručal zívnuc si.

,,Keby som to spravila, ani ťa tam nedostanem," povedala so šibalskými iskričkami v očiach.

,,Asi máš pravdu," zamyslel sa. ,,Tvoja rodina je ..."

,,Aká?" skočila mu do reči.

,,No, ... veľká a s hromadou otázok," uškrnul sa. ,,Ale sú fajn."

,,To som rada. Ešte som sa ti nepoďakovala za darček."

,,Veru. Mala by si to preto čím skôr napraviť," povedal prísne sa tváriac, ale rozosmial sa, keď naňho skočila a pošteklila ho na bruchu. ,,To ti nepomôže. Dosť som sa s výberom darčeka natrápil, takže?" dal si ruky pod hlavu a čakal.

,,Faethon Rumour, niekedy si naozaj ..."

,,Strašne milý?" prerušil ju s nevinným úsmevom anjela. ,,Naozaj očarujúci?" zazubil sa.

,,Nie! Naozaj strašne neskutočný!" zasmiala sa.

,,Ale ty ma miluješ aj preto," vravel sebavedome. Olivian sa len zasmiala, keď ju prevalil pod seba.

,,Tak to popri, Olivian Potterová," vyzval ju. Jeho výraz tváre nadobudol zvláštnu zmes zmiešaných pocitov. Mátalo ho to už dosť dlho a od noci, kedy spolu spali to bolo čím ďalej, tým horšie. Bolo vari zlé, že ju miluje a túži po nej? Mal chuť z nej strnúť oblečenie a ...

Nestihla to poprieť a on nestihol svoje vtieravé myšlienky rozvinúť. Jeho túžba pohasla úmerne s volaním jej matky.

,,Večera!" zakričala jej mama z kuchyne.

,,Už zasa ideme jesť?!" spýtal sa nešťastne Faethon, ktorému nestihlo vytráviť od obeda. Zvalil sa vedľa nej na posteľ ako ranený hipogrif a chytil sa za stále plné brucho.

,,Neboj sa, iba ovocie," uistila ho a nahla sa k jeho pootvoreným perám, z ktorých len pred chvíľou vyšiel tichý vzdych. ,,A ďakujem." Pobozkala ho.

,,Aj ja ďakujem," usmial sa.

Vstala z postele a zdvihla aj jeho.

,,Tak poď. Ideme na ten ovocný šalát."

Ellie Llandoveryová kráčala zasneženou uličkou. Práve sa vracala od dvojčiat, Violy a Virginie Longbottomových. Dievčatá si balili kufre. Len čo si stihli odovzdať darčeky a trochu poklebetiť, vyzvonili jej, že sa chystajú do Čiech, za Jirkom a Julianom Zachovými. Boli také vytešené, ako asi aj malý sadzík Rony (ktorého daroval pred návratom do Čiech Julian Virginii), ktorý jej sedel na kolenách a veselo poskakoval. Mali odísť zajtra ráno. Chlapci ich pozvali osláviť Nový rok a ony sa nevedeli dočkať. Dokonca Viola bola nedočkavejšia ako citlivá Virginia. To jej fakt nešlo do hlavy. A ona je sama. Tak trochu im závidela, hoci im to z celého srdca priala.

Odbočila z chodníka hlavnej cesty na vedľajšiu, kde stál ich dom na Azúrovej ulici. Vzdychla si. Pod nohami jej chrupčal sneh a za ňou ostávali šľapaje. Videla svoj vlastný dych, ktorý sa v mrazivom večeri zviditeľnil. Nechcelo sa jej veľmi ísť domov. Bola tam sama ako prst. Teda, zabudla na Spinu, ktorá ju tam poslušne čaká. Jej mačka bola to jediné, na čo sa doma mohla tešiť. Včera jej prišla pohľadnica od rodičov z Aspenu. Nie, že by im závidela, ale boli spolu. Oni mali jeden druhého, zatiaľ čo ona nemala nikoho.

,,Ó, teda pardón, mám mačku," zašomrala si neveselo zvesiac plecia.

,,Prečo som PRE MERLINA na Vianoce sama?! Ešte aj Santa Claus má škriatkov a sobov!" vyvrátila hlavu dohora pýtajúc sa hviezd, ktoré dnes večer ani nebolo vidno. Ťažko si vzdychla. Obloha bola zatiahnutá. Znova začalo snežiť. Cítila sa strašne. Mala chuť plakať. Už jej k tomu nechýbalo veľa. Postavila sa pred bránu domu a civela naň. No hej. Pozajtra odíde k starkým do Manchestru. Aspoň sa nebude cítiť tak ... strašne sama!

,,Si opustený rovnako ako ja," zamumlala sotva počuteľne. Hľadela na prázdny dom, osvetlený len vonkajšími svetlami, ktoré sa tiahli pozdĺž chodníka a samozrejme farebnými, vianočnými sviečkami, ktoré viseli po obvode strechy a aj okien. V tom sa zarazila. Bránka bola otvorená. Ona ju zatvárala. A viedli odtiaľ pomerne čerstvé stopy. Tam i naspäť. Kto to len mohol byť? Nikoho predsa nečakala. Faethon s Olivian mali prísť až o dva dni. A u dvojičiek práve bola. Jej ruka vo vrecku pevne zovrela prútik, pripravená ho ihneď použiť. Vytiahla ho a obzerala sa okolo seba. Nikde nikto. Len tma, miestami osvetlená neónovým svetlom pouličných lámp, padajúce snehové vločka ... a ona. Aspoň sa jej tak zdalo. No známy hlas ju rýchlo vyviedol z omylu.

,,Ellie," z tieňa na druhej strane vyšla vyššia postava, dobre naobliekaná proti zime a mrazu. ,,To som ja. Neboj sa. Sklop ten prútik."

Na druhej strane stál Ceassario Crrow.

,,Čo tu robíš?!" zvolala zúfalo, ale prútik pre istotu a pre svoju väčšiu bezpečnosť nesklopila.

,,Chcel som ťa vidieť," povedal, stále stojac na tom istom mieste s rukami vo vreckách čiernej bundy.

,,Aha. Takže si ma videl a môžeš ísť," cúvla.

,,Chcel som ťa vidieť a zapriať ti krásne sviatky," pokračoval. Stále sa ani nepohol.

Ale ona si ním predsa nemohla byť istá!

,,Hm, tak ... ďakujem a teraz už choď," vyzvala ho varovne.

,,A ešte niečo som ti chcel ..." nedokončil. Rukou ukázal na ich dom. ,,Na schodoch som ti nechal darček."

Ellie bola už naozaj zúfalá. Mala sa cítiť teraz trápne, alebo mala byť poctená jeho ... šľachetnosťou? Od zúfalstva by si najradšej vyšklbala vlasy! On zrejme odmietal fakt a nechcel pochopiť, že ho neznáša! Vybuchla.

,,Ja nestojím o žiadne tvoje dary, Ceassario Crrow! Pochop to konečne! Ja ťa nemilujem! Chápeš? N E M I L U J E M!" posledné slovo mu vyhláskovala ako vyhúknutému prváčikovi na základnej škole. Bola taká rozčúlená, až sa jej zvýšil tep srdca a zrýchlil dych. Zdalo sa, že ním to ani nepohlo.

Ale nebola to pravda. Nebol to mráz, ktorý ho tak dokonale schladil a chytil jeho srdce do ľadových pazúrov. Boli to jej slová. Také neoblomné a kruté. Aspoň on to tak pociťoval. Keby vedela, čo tými slovami spôsobila, možno by jej ho bolo aspoň trošku ľúto. Bol zdrvený a jeho srdce krvácalo. Nechcel sa vzdať, ale teraz nevidel inú možnosť. Vedel však jedno. Nikdy nebude ľúbiť nikoho iného a ona to možno jedného dňa pochopí a dá mu aspoň jednu, jedinú šancu. Jedného dňa ...

,,O to ťa už ani nežiadam, Ellie," povedal skrúšene. ,,Chcem ťa poprosiť o odpustenie."

Ellie mala dojem, že zle počula. Ustrnula. Mráz sa jej zarýval do ruky, v ktorej držala prútik a oči ju štípali. Teraz hovoril on a ona počúvala stojac v obrannej pozícii s prútikom v ruke.

,,Mrzí ma, že som ťa vtedy cestou z Rokvillu ... napadol. Mrzí ma, že si neprijala tie kvety, ale chápem ťa. Chcem, aby si vedela, že ťa naozaj chápem," uisťoval ju a ona akosi vedela, že to nie je trik z jeho strany a on sa ju nepokúša oklamať. ,,Mrzí ma tiež, že som ťa vtedy špehoval. Naozaj, nemal som. Ale nemrzí ma, že som si ukradol tie dva bozky. Pretože si ich navždy uchovám v pamäti a v srdci. Tých pár sekúnd bolo najkrajších v mojom živote."

Ellie postupne skláňala ruku s prútikom. Bola ticho ako dnešná noc. Tichá a tajuplná, bez hviezd a bez nádeje.

,,Chcel by som, aby sme boli aspoň priatelia. O nič viac ťa nežiadam. Len o priateľstvo. Sľubujem, že ti už nikdy neublížim a nespravím, čo nechceš. Sľubujem," dodal a natiahol k nej svoju ruku. ,,Priatelia?" opýtal sa. Čakal, že niečo urobí. Ale ona tam len stála, počúvala ho a sledovala.

,,Neviem, či ti môžem veriť," riekla napokon ticho. ,,Po tom všetkom ..."

,,Môžeš. Neklamal by som ti. Nikdy."

Musela uznať, že to znelo dosť presvedčivo, ale aj tak v nej hlodali obavy. Ona mu podá ruku a on ju znásilní rovno tu, na ulici! To určite! Nie je žiadna hlupaňa! Zaťala sa.

,,Prepáč, ja ... nemôžem," cúvla o krok späť. Narazila pri tom do ich kovanej bránky. Videla ako mu klesla ruka a znova si ju strčil do vrecka.

,,Dobre. Aj to chápem," šepol s pohľadom zaboreným niekde do zeme. ,,Vlastne, som si na vine sám. Môžem ťa o niečo poprosiť?" opýtal sa naposledy.

Neodpovedala. Rozmýšľala, či práve nerobí najväčšiu chybu svojho života, ale potom si spomenula na všetko, čo jej spravil a ako sa k nej správal a zaťala sa.

,,Ten dar si prosím nechaj. Viem, že si si ho veľmi želala. Ber to ... ako moje ospravedlnenie, za všetko, čo som ti spôsobil. Prajem ti Šťastný Nový rok." Otočil sa a odišiel.

Ellie tam len stála a hľadela za ním, aby sa uistila, či naozaj odišiel a či to nebolo len dobre zahrané divadlo. Či na ňu nevyskočí niekde z nejakého tmavého kúta a vysmeje sa jej, že je v Bystrohlave a napriek tomu nie je bystrá, pretože nezistila, čo mal skutočne za lubom.

Striasla sa. Vložila si prútik do vrecka a zatvorila za sebou bránku. Prebehla po chodníku a vybehla hore schodmi. Veranda bola osvetlená a vyzametaná. Doobedu odpratávala sneh veľkou lopatou, pretože ich susedia boli muklovia, tak ako jej rodičia a keby videli čo robí, ach jaj! A na rozdiel od jej rodičov ... boli doma. N verande ležala neveľká škatuľa, zabalená v lesklom papieri a previazaná červenou stuhou s kartičkou, na ktorej bolo žiarivým zeleným písmom napísané jej meno.

,,Nezaprie sa z akej je fakulty," zamumlala a po krátkom váhaní vzala balíček do rúk. Poťažkala ho.

,,No ľahký nie je," a vzápätí s ním zatriasla. Nič. Rodila sa v nej čoraz väčšia zvedavosť. Odomkla, ale na verande ešte so seba oprášila snehové vločky, ktoré ju stihli počas toho ... stretnutia ... prikryť takmer od hlavy po päty. V predsieni sa zobliekla a vyzula. Zatlieskala a v dome sa zažali svetlá. Zamierila rovno do obývačky a sadla si na rohož pred kozub. Darček položila pred seba a pomaly ho otvárala. Čo ak tam nájde hnojové bomby? Veď ho odkopla! Už natrvalo a zdá sa, že to pochopil, za čo bola nesmierne vďačná. Rozviazala mašľu a roztrhala papier. Keď pomaly otvorila veko škatuľky, vyrazilo jej dych. Prikryla si ústa rukou a do očí jej vyhŕkli slzy.

,,Prečo? Prečo to urobil?" zašepkala plačlivo. ,,A odkiaľ to vôbec vedel?" rozplakala sa. Odsunula škatuľku ďalej od seba a ľahla si na rohožku. Jej telo sa otriasalo vzlykmi. Veko škatuľky sa odchýlilo. Na zamatovej podložke ležal sklenený flakón s modrým uzáverom. Vo svetle ohňa sa v ňom trblietala akási tekutina rubínovej, krvavej farby. Ránhojič. Na ňom pracoval David. A kvôli nemu aj zomrel. Ešte mocnejší ako Rujovníkový elixír, príprava ktorého je taká náročná, hoci nie zdĺhavá. Otrávil sa, keď ho požil. Myslel si, že je dokončený a prísady a všetko dal v správnom množstve a pomere. V ten deň sa porezal. A keď ho užil, aby ho rovno vyskúšal, otrávil sa ním. Nezomrel by na tú drobnú reznú ranku. Zomrel na otravu vlastnoručne pripraveným elixírom.

V škatuľke bol priložený aj list.

,,Ellie,

toto je Ránhojič. Isto sama vieš, že lieči ťažšie zranenia, hoci medzi ne nepatria ťažké zlomeniny. No dokáže vyliečiť uštipnutie jedovatým živočíchom, uhryznutie hocakým zverom, hojí bodné a rezné rany, aj tie, ktoré sú spôsobené kúzlom čiernej mágie a zahojí popáleniny najvyššieho stupňa, hoci to páli a bolí ako čert. A povráva sa, že dokáže zahojiť aj zlomené srdce. Ale to bola len legenda, pretože sa nenašiel nik, kto by to dosiaľ vyskúšal. Dokonca ani ja. Vyskúšal som ho. Funguje.

s láskou Ceassario."

V ten istý večer boli Olivian a Faethon na prechádzke. Vrátili sa do Godrikovej úžľabiny, lebo tam mali pocit väčšieho súkromia. Starký odišli k Hermione a Ronovi Weaslyovcom a oni mali celý dom pre seba. Albus ich tam ani nechcel pustiť, ale nakoniec ho uprosili.

Kráčali ruka v ruke po zasneženej záhrade, keď sa Faethon zohol, nabral do rúk sneh a rýchlo si vyrobil guľu. Hodil ju do Olivian, ktorá zvýskla a uskočila.

,,Tesne vedľa," zašomral Faethon so smiechom a zohol sa po ďalšiu guľu. Lenže ani ona neostala nehybne stáť a tiež sa zohla, aby si rýchlo pripravila svoj bojový arzenál. O chvíľu sa rozpútala snehová bitka. Ich smiech a výskot sa niesol celou záhradou. Faethon to nakoniec vzdal. Nechal sneh - snehom a začal ju naháňať. Lenže bola šikovná a stále mu unikala. No nie dlho. Unavil ju. Keď to najmenej čakala, dostihol ju a zvalil do snehu. Chichotala sa a ani on sa neubránil smiechu. Priľahol ju a ona sa zaborila do snehového záveja ešte hlbšie.

,,Veď sa tu celá stratím," zapišťala.

,,Nie, lebo ja ťa vždy a kdekoľvek nájdem," povedal a sklonil sa k jej tvári. Dotýkali sa nosmi a maznali. Ich dych sa navzájom miešal. Pobozkal ju na líce. Bolo studené, vyštípané od mrazu, presne ako jeho. Ale jej pery boli horúce. Nežne sa na nich prisal a vpíjal do seba ich sladkosť. Párkrát sa spolu pregúlili, bozkávajúc sa a chichotajúc, ale aj tak ostala pod ním.

Faethon sa nadvihol na lakťoch a zadíval sa jej hlboko do očí.

,,Prial by som si, aby ..." nedokončil. Jeho hlas znel inak. Hrubšie. Zachrípnuto. Vzrušene. Mohla to opísať toľkými slovami.

Nemusel dopovedať. Vedela, na čo myslí. A cítila to. Cítila jeho rastúcu túžbu. No aj ona ho chcela ... a veľmi.

Veselý úsmev z jej perí sa vytratil. Ale len preto, aby ho vystriedal ten tajomný. Plný prísľubov.

*** !!! ***

Obaja vstali a ona ho hypnotizujúc svojím pohľadom viedla späť do domu. Len čo sa za nimi zabuchli dvere, ich pery sa znova spojili. Po dlhom bozku sa Olivian odtiahla, náhlivo sa vyzula, nehľadiac, kam odleteli jej čižmy. Cúvala k schodom vedúcim na poschodie a do podkrovia, nespúšťajúc z neho zrak. A on kráčal poslušne za ňou. Keď vošiel do jej izby, zastal na prahu dverí. Všade bolo plno horiacich sviec. Jej bunda bola prevesená cez operadlo stoličky. A ona stála uprostred izby osvetlená žiarou hebkého svetla sviec a s vlasmi voľne padajúci na chrbát. Bol ňou totálne očarený. Sotva dýchal.

,,Olivian?" opýtal sa chrapľavo, akoby sa chcel uistiť, či sa mu nesníva a či vie, čo robí. Lebo potom ... potom už bude neskoro vravieť ... nie.

Podišla k nemu, vtiahla do dnu a dvere zamkla. Postavila sa na špičky a pobozkala ho, zaboriac si prsty v jeho tmavých vlasoch.

,,Stačí ti to ako odpoveď?" šepla dráždivo.

Zložil jej z očí okuliare a položil ich na stolík. Pobozkal ju na čelo, obe viečka, nos i líca. Jej ústa ho mučili a vyvolávali v ňom stále nové a nové pocity, ktoré sa ním zmietali ako more počas prílivu, alebo obrovskej búrky. Objímal ju tak mocne, akoby sa bál, že je snom, ktorý sa rozplynie. Ani si nevšimol, kedy mu zobliekla bundu a sveter. Zbadal to až teraz, pretože sa mohol voľnejšie pohybovať. Chytil ju za pás a pritiahol si ju ešte bližšie, drviac jej pery v nástojčivom bozku.

Olivian si myslela, že uhorí. Jeho dotyky boli také intenzívne, elektrizujúce a celú ju spaľovali. Pod svetrom cítila jeho ešte stále studené ruky, ale to jej neprekážalo. Vyzliekol jej ho spolu s tričkom a chvíľu sa na ňu len tak díval ohromený jej krásou. Jej pokožka zamatovo žiarila. Nebola to žiara sviec. To žiarila ona. Keď jej sťahoval ramienka podprsenky, plecia i ruky jej zasypával bozkami, kým ona zápasila s opaskom jeho nohavíc. O chvíľu stáli pred sebou tak, ako prišli na svet. Stále sa bozkávali a hladili, šepkajúc svoje mená do ticha podkrovnej izby. Ich dotyky boli nesmelé, ale o to viac mámivé. Chceli poznať každé jedno miestočko na tele toho druhého. Podlamovali sa jej kolená, ale Faethon ju zdvihol do náručia, uložil na posteľ a prikryl ju vlastným telom, neprestávajúc ju celú zasypávať bozkami.

Olivian ticho zastonala, keď ucítila jeho horúce pery na svojom brušku. A nielen tam. Na krku, pleciach, vzrušením dvíhajúcej sa hrudi, ... Jeho ruky boli rovnako zvedavé ako jeho pery. Skúmal ju podrobne ako bádateľ, ktorý objavil svoj najväčší poklad. A ona ho objímala a láskala, oplácajúc mu bozky a dotyky so všetkou oddanosťou a láskou, ktorú k nemu cítila.

Lenže to, čo cítila, by sa nedalo slovami len tak opísať. Bola ako omámená. Jej telo sa akoby zobúdzalo zo zimného spánku. Páčilo sa jej to. To čo cítila teraz, s ním ... bolo priam neskutočné. No dialo sa to. A predsa to nebolo všetko. Na to mala prísť už o malý okamih, pretože obaja boli pripravení. Ich horúce telá sa chveli očakávaním a prísľubom naplnenia, ktoré malo čochvíľa vyvrcholiť.

,,Ľúbim ťa," zašepkal jej do uška, keď vzápätí prekvapene vykríkla a jej nechty sa zaborili do jeho nahého chrbta.

,,Aj ja ... ťa ... ľúbim," vzdychla a ich pery sa spojili rovnako vášnivo ako ich telá, tancujúce podľa taktovky dirigenta menom Vášeň.

***********************************************

P. S. Tu je ďalšia kapitolka, dúfam, že som nepísala veľmi ... opovážlivo :) a dúfam, že sa vám bude páčiť :)

pozdravujem svoje skalné čiteteľky ... Fo, Rennku, Droku a ďalšie :o)

[ » na začiatok « ]