Kapitola:
Pridaná: 10.10.2007, 19:53:32
Čítaná: 534×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

V Rokfortskej kuchyni bolo rušno. Vládol tu teraz krik a hurhaj. Škriatkovia zmätene pobehovali a pišťali.

,,Kde si dal tie knihy!" zvolal hrozivo bledý, strapatý siedmak. Pod očami mal tmavé kruhy a v ľavej ruke zvieral prútik.

,,Ja ich nemať," zapišťal škriatok rozhodne.

,,Klameš!" chlapec sa chytil za hlavu a na sekundu privrel oči, akoby sa mu mala každú chvíľu rozletieť napoly ako časovaná bomba. Prebodol škriatka pohľadom, z ktorého sálala nadradenosť a nenávisť.

,,Ja viem, že ich máš ty!" zreval zúrivo a prútik v ruke zovrel tak tuho, až mu zbeleli hánky.

,,Tingle ich nemať!" zapišťal škriatok znova.

,,Neklam! Nie som hlupák!" zvreskol na plné hrdlo drsným hlasom, ktorý akoby ani nebol jeho.

,,Už dlho ťa sledujem," zaškeril sa víťazoslávne. ,,Ty úbohý, špinavý otrok!" odfrkol si znechutene. ,,Veľmi dobre viem, kde si ich nazvláčal!"

,,Lenže Tingle vám ich nedať!" oponoval mu vzdorovito škriatok s prižmúrenými očami. Bol v strehu. Vedel, že tento mladý čarodejník by proti nemu kedykoľvek mohol vyslať zo svojho prútika kliatbu.

,,Dávam ti poslednú šancu, sluha!" hovoril s kyslým úsmevom. ,,Pôjde to po dobrom, alebo ... po zlom!" zasyčal.

,,Nie! Nikdy!" Tingle bol tvrdohlavý.

Okolo Tinglea a zúrivého študenta sa vytvoril kruh. Stáli okolo nich ostatní škriatkovia, nemo sa prizerajúci tomuto nevšednému divadlu. Ešte sa čosi také nestalo, žeby žiak napadol škriatka. Stáli tam v nemom úžase, neschopní pohybu. Veď vlastne ani nechápali o čo ide.

,,Tak teda ... ty si si vybral!" chlapec sa od potláčanej zlosti až triasol. Teraz jej dal však voľný priechod. Všetky pocity - dobré i tie zlé, ktoré sa v ňom nahromadili vybuchli ako ničivý vulkán. Nenávisť, pomsta, ale i zvrátená, chorobná túžba tak hlboko zakorenená v jeho mladej duši, zamilovaná do čiernej mágie mu celkom zatemnili myseľ. A jeho túžba by teraz dokázala aj zabíjať. Stala sa neovládateľnou. Nenávistným pohľadom si premeral malú postavičku stojacu pred ním s pevným odhodlaním - nevzdať sa bez boja!

,,Ale ja ťa zlomím, ty prašivé, neužitočné stvorenie!" pomyslel si v duchu jeho protivník, ktorý mieril na škriatka svojím prútikom. Nezaváhal ani na chvíľu, aby naňho nevyslal svoje kliatby.

,,Imperius!" zvolal chlapec a z jeho prútika vystrelila jedovatá zelená žiara, mieriaca na drobnú postavičku, stojacu len pár metrov oproti nemu.

Lenže škriatok nezaváhal a vystrel pred seba ruky. Vytvoril si tak akýsi obranný štít, ktorý kliatbu odrazil. Vrazila do kotlov nad ohňom. Zhodila ich a kuchyňu zaplnil syčiaci dym a poletujúce iskri. Ostatní škriatkovia sa schovávali a vykukovali spoza rohov stien, spoza stoličiek, hrncov, z kredencov.

,,Crucio!" zasyčal chalan znova, ale aj teraz sa kliatba odrazila a na strope kuchyne spravila puklinu.

Chlapec bol naozaj odhodlaný. Vysielal jednu kliatbu za druhou a škriatok sa len statočne bránil. Kuchyňa vyzerala hrozne. Ako po ničivom výbuchu. On nechcel chlapcovi ublížiť. Ako by mohol? Ich zápas trval možno aj viac ako desať minút, keď sa spoza chlapcovho chrbta ozvalo rázne: ,,Expelliarmus!"

Chlapca to odhodilo do otvorenej skrinky s panvicami, kde s treskotom, ale bez vážnejšieho zranenia pristál. Jeho prútik pristál v drese, vo vode medzi špinavým riadom.

Zdvíhal sa zo zeme a jeho pohyby pripomínali skôr pohyby starca. Utrel si z čela kvapky krvi, ktoré sa mu spustili z tenkého pramienka spod vlasov. Chvíľku civel na červenú šmuhu na svojej dlani a potom jeho zlosť vystriedal čudný, šialený smiech.

Škriatok sa pozrel na profesorku a potom na chlapca, zvíjajúceho sa šialeným smiechom na zemi. Jeho obranný postoj sa nezmenil.

,,Á ... potomok vlkolaka," vysmieval sa jej. ,,Špinavá krv!" zakričal nahlas.

Lenže s profesorkou Lupinovou to ani nepohlo. Neverbálnym kúzlom si privolala jeho prútik a vložila si ho do vrecka habitu, keď sa v kuchyni ozvalo hlasné ,,puk." Uprostred toho všetkého sa zjavil zamračený riaditeľ.

,,Á ... dokonca aj sám pán riaditeľ sa prišiel pozrieť, čo sa deje!" vysmieval sa aj jemu. Lenže Niall venoval svoju pozornosť škriatkovi, ktorý skormútene, celý nešťastný hľadel na toho bláznivého chlapca, akoby si neuvedomoval, čoho sa práve dopustil a čo ho čaká.

,,Si v poriadku, Tingle?" Niall bol spokojný, keď škriatok okamžite prikývol.

,,Viete, čo si myslím?" opýtal sa drzo študent. ,,Že ste N U L A!" hláskoval. ,,STE NIKTO!" postavil sa a odpľul si na zem, rovno pred riaditeľa. Škriatkovia, ktorí znova povyliezali zo svojich úkrytov zhíkli nad toľkou bezočivosťou.

,,Ako sa opovažujete!" okríkla ho rovnako pohoršená Kasiopeja, ale Niall ju zastavil.

,,Nezaštekáš poslušne ako sa patrí, Kassi?" opýtal sa posmešne. ,,Veď to psy robia, či nie? Len neviem, čo vlci!" Tešilo ho, keď videl ako sa profesorke nahrnula červeň do tváre, ale ani sa nepohla.

,,Čo tu vlastne chcete?" opýtal sa Niall pokojne študenta.

,,Ten malý trkvas to veľmi dobre vie," zašepkal chalan a vrhol na škriatka zúrivý pohľad. ,,Stačila mi ešte malá chvíľka a bol by som ho zlomil," pomyslel si.

,,Lenže ja to neviem," odvetil Niall.

,,No jasné! Viete ... Dumbledore by to iste vedel! Jemu nikdy nič vraj vysvetľovať nebolo treba, hoci aj ten dementný, senilný starec mal kopu otázok. Ale vy ste len obyčajný, starý, nechápavý trubiroh, ktorému treba naservírovať všetko na striebornej tácni!"

,,Kasiopeja, nie!" okríkol ju zamračený riaditeľ, keď už - už chcela toho holobriadka konečne umlčať.

,,Hav - hav," zaštekal provokatívne a rozosmial sa, kým v nej kypela žlč nad jeho do neba volajúcou drzosťou. ,,Máte rada nočné vychádzky? Aúúúúúú," zavyl chytiac sa za brucho napodobniac vytie. Nechápala, čo chce ešte Niall počuť.

,,Viete, musím vzdať Voldemortovi česť! Bol to naozaj niekto! Na rozdiel od vás," odfrkol si a približoval sa. ,,Vy ste len starý, prašivý kus ..."

Nedopovedal. Niall vystrel ruku, v ktorej mal svoj mahagónový prútik a chlapec klesol na zem.

,,Dúfam, že ste Reena nezabil, pán riaditeľ," zvolala prekvapená Kasiopeja a sklonila sa ku Kewanovi, roztiahnutému na zemi, aby zistila, či je v poriadku. Hoci si nebola istá, či chce, aby bol v poriadku.

,,Samozrejme, že nie. Použil som naňho jednoduché kúzlo ,,Altus visus!" vysvetlil. Vyčaroval nosidlá, Kasiopeja ho naň preložila pomocou kúzla Vingardium Leviosa a odišla s ním z kuchyne do nemocničného krídla.

,,Tingle, si naozaj v poriadku?" opýtal sa riaditeľ zamyslene.

Škriatok prikývol. ,,Ja mu nechcieť ublížiť, pane," zapišťal hľadiac za vznášajúcimi sa nosidlami.

,,Ja viem. To som nechcel ani ja," usmial sa smutne riaditeľ. ,,Bol si statočný Tingle, ďakujem," otočil sa a vyšiel z kuchyne nasledujúc profesorku Lupinovú.

,,Čo sa mu stalo?" ozvala sa prekvapene madam Priscila, keď k nej dopravili Kewana Reena.

,,Pán riaditeľ naňho použil kúzlo Altus visus," vysvetlila a dívala sa ako mu Priscila odhrnula vlasy z čela a ošetrila ranku.

,,Hlboký spánok? Ale prečo?" opýtala sa prekvapene.

,,Musel som. Napadol škriatka a použil neodpustiteľné kliatby," vysvetlil hľadiac naňho zamyslene. ,,Choďte po profesora Dazzla," prikázal jej a ona okamžite poslúchla.

Na chodbe boli zhromaždení študenti. Všetkých zaujímalo čo sa stalo a boli zvedaví. Dokonca boli medzi nimi aj duchovia.

Len Zloduch lietal splašene po chodbe a jačiac: ,,Ja s tým nič nemám! Ja som to nebol!" Nikto nevedel o čom to tára a po chvíli si ho prestali všímať.

,,Kasiopeja, čo sa stalo?" opýtal sa znova ustarane Lionell, keď mu odmietala čokoľvek prezradiť. Nasledoval ju do nemocničného krídla. Tam ich už čakal riaditeľ s madam Priscilou.

,,Lionell," privítal ho s vážnou tvárou, takou nezvyklou, pre tohto skoro vždy usmievajúceho sa muža.

,,Pán riaditeľ," pozdravil a až potom si všimol študenta svojej fakulty. ,,Reen? Čo sa stalo?" podišiel k jeho posteli akoby sa chcel presvedčiť, že ho neklame zrak. ,,Vysvetlite mi to!" dožadoval sa.

,,Samozrejme, ako vedúci fakulty Bystrohlavu musíš vedieť, čo sa stalo," začal riaditeľ, kým Kasiopeja civela na spiaceho Reena.

,,Tvoj žiak dnes použil na jedného z našich škriatkov neodpustiteľné kliatby. Iste vieš, čo to znamená. Nanešťastie viem, že nebol pod vplyvom Imperiusu, takže ..." riaditeľ bol smutný a sklamaný. Aj Dazzle bol vážny a hľadel neveriaco na Reena s kamenným výrazom tváre, ktorý napriek všetkému bol šokovaný a odzrkadľoval prekvapenie.

,,Áno, viem, čo to znamená," povedal ticho Lionell. ,,Bude mu odňatý prútik a bude musieť podstúpiť disciplinárne konanie, nehovoriac o tom, že bude okamžite vylúčený z Rokfortu."

Niall nepovedal nič, len pokýval hlavou. Naozaj to bol smutný koniec, pre tak nadaného študenta ako bol Kewan Reen. Avšak teraz už myslel aj na iné. Mohol byť tým chlapcom on? Zrejme to v tej istej chvíli napadlo aj Kasiopeju, pretože sa naňho pozrela s tým pohľadom, ktorý dával vedieť, že pochopila. Skutočne pochopila.

Keď sa potom ocitla s riaditeľom v jeho kancelárii, čítajúc nahlas Reenov spis, utvrdili sa v svojich domnienkach.

,,Kewan Reen, narodený 25. apríla 2041. Matka Hedviga, rodená Perryová, otec Christopher Reen. Súrodenci žiadny. Pochádza z Leicestru. Nevýrazný, utiahnutý, ale bystrý a všímavý," čítala nahlas. ,,Adoptovaný," poznámka bola na konci listu písaná drobným písmom. Nevšimli si to. Túto podstatnú informáciu prehliadli.

,,Myslím, že je to on," povedala zamyslene. ,,Jeho sme hľadali celé tie roky. Sedelo by to," zamumlala, keď si narýchlo v hlave spojila všetko, čo vedeli. ,,Ak by ovšem naozaj pochádzal nejakým zázrakom z Grety."

,,Áno," zahundral zamyselne aj Niall. ,,Ale aj tak chcem o ňom vedieť viac. Dnes musím prijať ešte jeho rodičov. Najprv sa s nimi pozhováram a potom ... opustí Rokfort navždy."

Rokfort bol plný správ o tom, čo sa stalo. A každého to veľmi prekvapilo. Toto by nikto na Kewana nebol povedal. Ale jediný človek, ktorého to vôbec, ale vôbec nezaujímalo a netrápilo bol Ceassario Crrow. Ten mal iné problémy, ktoré musel vyriešiť. A týkali sa nikoho iného ako Ellie Llandoveryovej. S Ceassariom sa poznali už dlho. Dalo by sa povedať od škôlky. Vedel o nej skoro všetko. Dokonca aj to, že už mala priateľa a ten zomrel nešťastnou náhodou. Ale nemohol si pomôcť. Vedel, že ju ľúbi a cítil to už dávno. No iba pred časom si to uvedomil. Lenže ona bola uzavretá a akoby slepá k jeho márnym pokusom o zblíženie. Ešte na základnej škole, ktorú navštevovali v Londýne - tiež spoločne - sa jednoducho prestali kamarátiť. Z neho sa stal ťažký macher, ako s obľubou vravievala a ona bola ... proste bola preňho nedostupná. Dobre vedel, že nie je žiadna ľadová kráľovná, ako ju unáhlene nazval. Jej srdce bolo horúcejšie ako slnko, ktoré denne vychádzalo na oblohu. Prechádzal sa po záhrade a dumal, čo robiť. Uznal, že to vtedy trochu pokazil.

,,No, viac ako trochu," zahundral a oprel sa o strom, hľadiac na soviu voliéru. Musel niečo vymyslieť. Aj jeho pokus s ospravedlnením sa vyšiel nazmar. Poslal jej kvety a kartičku, kde napochytre niečo načmáral. Nevyšlo to. Okamžite za ním dobehla a zadychčaná mu vrazila tie kvety do ksichtu, vraj: ,,Zožer si ich!" To teda nečakal. A ona to ešte k tomu spravila vo veľkom štýle, pred jeho klubovňou, kde ho vysmiali skoro všetci spolužiaci, lebo práve išli na hodinu čarovania. Dokonca aj Faethon sa na tom bavil a ani sa nesnažil skryť to. Ale aspoň mu potom poradil, keď sa Ceassario vyhrážal, že skočí zo Severnej veže.

,,Musíš preto niečo obetovať," navrhol. ,,A obeta, ktorú prinesieš na oltár lásky ... musí byť dosť veľká." No, lenže ,,pán múdry" mu nepovedal, čo by to tak mohlo byť. Na to vraj mal prísť sám, pretože ani jemu s Olivian nikto nepomáhal.

,,Študenti," predniesol naduto profesor Binns, svojím zvyčajným nudným monotónnym hlasom. ,,Na dnešnej hodine Dejín mágie privítame vzácneho hosťa."

V triede nastal šum. Študenti sa prebrali k životu. Tí, ktorí ležali natiahnutý na laviciach od totálnej nudy sa vystreli na stoličke a zamračene čakali, čo - alebo - kto to bude.

,,Veru tak," pritakal profesor. ,,Dnes budeme preberať veľmi zaujímavú tému, ktorá sa nás týka všetkých do jedného, a ktorá približne pred pädesiatimi rokmi ovplyvnila naše životy. Muž, ktorý čaká za dverami tejto učebne," všetky zraky padli na dvere a nejeden zo žiakov ľutoval, že nevidí cez ne, ,,urobil pre čarodejnícky svet mnoho. Aj jeho meno je rovnako zvučné ako meno Albusa Dumbledora, Severusa Snape, Nicholasa Flamela, Lorda Voldemorta a mnohých iných. Dámy a páni, chlapec, ktorý prežil, pán Harry Potter osobne!" zvolal a do triedy vstúpil čulý, postarší muž, s úsmevom na tvári.

,,Olivian, to je tvoj dedo," štuchla do nej Mandy nadšene, keď všetci tlieskali.

,,Dobrý deň," pozdravil Harry a žmurkol na svoju milovanú vnučku, keď sa ich pohľady stretli. Rovnako aj na Mandy.

Toto tu ešte nebolo. Hosť na Dejinách mágie! Konečne bola hodina taká zaujímavá, že nikto nezaspal. Konečne boli všetci pri plnom vedomí celých 45 minút a nikto ani nechrápal. Harry rozprával najprv k téme hodiny: ,,Lord Voldemort a konečné víťazstvo!" Potom už len odpovedal na zvedavé otázky žiakov.

Olivian bola naňho hrdá. V očiach sa jej zračila nesmierna pýcha, že je práve jeho vnučka. Jej starý otec bol proste klasa! Bol perfektný!

Keď sa s ňou po vyučovaní rozprával už nebol taký usmievavý. Síce mu na perách sedel úsmev, ale ona cítila, že ho niečo trápi. Keď sa blížili k bráne Rokfortu, videli, ako odchádzajú Reenovi rodičia spolu s ich synom. Pri bráne Rokfortu stál profesor Mole a Dazzle spolu s riaditeľom. Reenovci sa rozlúčili a všetci traja sa odmiestnili. Pred tým sa však Kewan otočil a pozrel sa na ňu so slabým úsmevom. Jeho pocity boli zmiešané. Cítila to. Bol nešťastný, ale aj spokojný. Nechápala to. Dedo ju objal okolo pliec a povzdychol si.

,,Musím ísť aj ja, miláčik," pobozkal ju na čelo a mocne ju objal.

,,Dobre, pozdrav odo mňa babičku," zašepkala.

,,Hej, skoro by som zabudol," usmial sa a vyťahoval z vrecka svetra zapečatený list. ,,Vraj, načo unúvať sovu, keď sem idem," uškrnul sa a dal jej jemnú frčku do nosa. Rozosmiala sa. Naposledy sa objali a Harry odišiel. Za bránou sa otočil a pred tým ako sa odmiestnil jej ešte zamával. Neušlo jej však, ako sa záhadne na seba s riaditeľom pozreli. Vtedy jej napadlo, že dedo sem nemusel prísť na pozvanie profesora Binnsa. Ale ak neprišiel preto, lebo to chcel Binns, prečo teda prišiel? Darmo si nad tým lámala hlavu, žiadne rozumné vysvetlenie ako to, že sa chcel uistiť, že Reen opúšťa školu ju nenapadlo. Bol predsa vo Wizengamote a pracoval pre Ministerstvo ako auror. Zrejme považovali za dobré, poslať tam len jedného človeka. Reenovci chceli všetko udržať v tajnosti. A ani riaditeľ Longbottom netúžil po tom, aby sa celá udalosť rozmazávala v Dennom prorokovi, alebo podobnom plátku. Ako sa zdalo, bol koniec.

******************************************************

P.S.: Túto kapitolku venujem svojej sestre Andromedke, ktorá mi na ňu vnukla nápad ...

- dúfam, že sa vám bude páčiť ... píšte, bodujte, poteším sa :)

TES

[ » na začiatok « ]