Kapitola:
Pridaná: 6.10.2007, 21:57:09
Čítaná: 547×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Chodby Rokfortu boli ponorené do tmy a pokojného ticha. Nečudo. Veď bolo sotva pol tretej v noci. Ale napriek tomu bola hore jedna osôbka, ktorá sa štverala hore schodmi na siedme poschodie hradu s ťažkým vrecom, preveseným cez plece. Zrazu čosi zahučalo a škriatok sa strhol, obozretne sa obzerajúc okolo seba. Veľkými sivými očami pátral v tme. Schody o poschodie nižšie menili smer. Keď hukot ustal, opäť nastalo skoro hrobové ticho a škriatok si utrel z čela pot, štverajúc sa ďalej. Na chodbe si zložil z pleca plné vrece a ťahal ho za sebou. Kráčal potichu. Len vrece vydávalo šuchotavý zvuk, keď ho za sebou ťahal, po zemi. Škriatok sa postavil pred kamennú stenu a čakal. Stena sa začala meniť. Po chvíli sa v nej objavili neveľké dvere. Prv, než siahol na kľučku, ešte raz sa započúval a poobzeral okolo. Potom vošiel dnu a zavrel za sebou. Dvere na vonkajšej strane steny zmizli.

,,Vravela som vám, že sa tu niečo deje," zašepkala skoro nečujne profesorka Lupinová.

,,Ja viem, Kasiopeja. Niečo som tušil už dosť dávno. A ak sa nemýlim, poznám toho vinníka," odvetil jej riaditeľ. Boli vo výklenku chodby za robustnou sochou akéhosi tučného rytiera.

,,Čo urobíme?" opýtala sa.

,,Vy sa vráťte a vyspite sa. Myslím, že bude lepšie, ak tu nájde len mňa ... alebo teda, ja jeho."

,,Ale, pán riaditeľ ..." pokúsila sa namietnuť.

,,Žiadne ale. Len ma poslúchnite. Mám dojem, že sa vás aj tak vždy trochu bál," záhadne sa usmial a díval sa ako profesorka nazlostene odchádza. Toto si Niall musel vyriešiť sám. Veľmi ho zaujímalo, prečo to vlastne ten škriatok robí. A kvôli čomu vlastne? Bolo to viac než záhadné. Isté je, že bol veľmi opatrný, ale aj tak. Keď sa škriatok neobjavil ani po pol hodine, Niall si vyčaroval kreslo, aby sa mu pohodlne čakalo a striehol v prítmí chodby.

Malé dvierka sa v stene ukázali skoro až nadránom. Začínalo svitať, keď sa na chodbe objavila zívajúca, neveľká postavička domáceho škriatka.

,,Tingle?" oslovil ho menom a škriatok od ľaku podskočil. Už chcel lusknúť prstami a odmiestniť sa, keď Niall skríkol: ,,Petrificus Totalus!" a mieril na škriatka svojím mahagónovým prútikom. Vyľakaný škriatok sa nevládal ani pohnúť. Ostal stáť na chodbe ako socha a zízal na riaditeľa.

,,Tingle. Ja ti nechcem ublížiť. Chcem sa len porozprávať. Teraz ťa uvoľním, ale upozorňujem ťa, nepokúšaj sa mi utiecť, nemalo by to zmysel," vysvetlil a vyslovil protikúzlo. Škriatok sa celý roztriasol. Rolnička na konci jeho čiapočky pritom slabunko cinkala. ,,Nasleduj ma," vyzval škriatka a ten za ním cupital so zvesenou hlavou ako trestanec na popravu.

,,Posaď sa," riaditeľ ukázal na kreslo oproti svojmu, sediac za písacím stolom. Škriatok však nesúhlasne pokrútil hlavou. ,,Tak dobre." Riaditeľ sa skúmavo zahľadel na škriatka. ,,Ako dlho tam nosíš tie knihy?" opýtal sa ho rovno a škriatok naňho prekvapene vyvalil svoje veľké sivé okále.

,,Vy ... vy ... vy to ve-vedieť, pane?" pýtal sa zajakávajúc piskľavým hláskom a hľadel ohromene na riaditeľa, ktorý prikývol.

,,Mal som isté tušenie," povedal. ,,Tak odpovedz. Odkedy a prečo ich tam vlastne nosíš?"

Spiace postavy v obrazoch sa tvárili, že spia, ale spod privretých viečok pozorne sledovali celú situáciu. Jediný, kto bol hore a pozorne počúval bol Albus Dumbledor. A jediný, kto naozaj spal, bol Severus Snape. Sedel roztiahnutý na stoličke, jeho čierne vlasy mu padali do tváre a chrápal tak hlasno, až sa triasol aj jeho rám obrazu.

Tingleove oči sa zaleskli slzami a zabodol zrak do zeme. Nemohol mu povedať celú pravdu. Nemohol. A to teraz znamenalo, že on, škriatok, bude znova bez práce? A blíži sa zima. Ako prežije? Kde si tak rýchlo zoženie novú prácu? Pred očami mu prebehla jeho úbohá budúcnosť. Bude sa túlať špinavými ulicami miest, žobrať a nakoniec zahynie od hladu a chladu. Nikto za ním nevyroní ani slzičku, pretože nikomu na ňom nezáleží. Je sám a opustený.

,,Tingle?" oslovil ho riaditeľ.

,,Tingle ich tam nosiť ... od ... od kedy on sem prísť," zapišťal nešťastne. ,,Ale ja vám nemôcť povedať prečo. A ani vám ich nevrátiť!" dodal bojovnejšie a zdvihol hlavu, pričom mu rolnička zacinkala.

Niall si vzdychol. Tušil, že tento škriatok nie je obyčajný a rovnako tušil, že s ním budú aj problémy. Ale v tom ho niečo napadlo.

,,Niekoho chrániš?" opýtal sa znova a potešil sa, keď videl škriatkovu reakciu. Nemýlil sa!

,,Tingle vám nič nepovedať! Ja nemôcť to prezradiť!" pišťal a z veľkých očí ako popolníky sa mu valili trblietavé slzičky. ,,Vy teraz Tingla istotne vyhodiť!" kľačal na kolenách a hlavu si búchal o tvrdú podlahu v riaditeľovej kancelárii, až kým ho ten z nej nezdvihol.

,,Prestaň, Tingle!" prikázal mu a podával mu veľkú bielu vreckovku.

,,Óóóó, vy Tingla vyhodiť!" zapišťal a rozžialene sa rozplakal. Otočil sa a vykročil zhrbený k dverám.

,,Tingle! Ja ťa nevyhadzujem!" povedal pokojne riaditeľ. ,,Vreckovku som ti dal, aby si si utrel nos," vysvetlil mu.

Škriatok sa otočil a neveriacky naňho cez slzy zazeral. ,,Vy Tingla ... nevyhodiť, pane?"

,,Nie, utri si nos," povedal mu znova. ,,Som s tebou spokojný. Si veľmi pracovitý, ostatní ťa chvália. Prečo by som to robil?" opýtal sa nechápavo.

,,Tingle tu môcť pracovať, aj keď pánovi nepovie, ... nič?" škriatok vylúdil na svojej mokrej tváričke úsmev, zvierajúc v ruke vreckovku.

,,Áno. Ale povedz mi ešte. Tie knihy ... sú tam v bezpečí?" opýtal sa riaditeľ a škriatok prikývol. ,,Nikto ich nenájde?" škriatok znova prikývol. ,,A nikomu ich ani neukážeš? Naozaj nikomu?" opýtal sa znova.

,,Nikomu, pane," prisahal škriatok. ,,Nikomu."

Niall spokojne prikývol a poslal škriatka spať. Sám si však sadol do svojho obľúbeného kresla a zamyslel sa. Veľmi dobre si pamätal na nočnú návštevu Harryho Pottera a na všetko, čo mu porozprával. Vedel ho pochopiť. Bál sa o svoju vnučku Olivian. A tie horoskopy a aj vták Auguruj boli veľmi zvláštnymi znameniami. Radili sa dlho do noci a rozoberali to z každej možnej strany. Prišli na pár možností, ale jedna bola nepravdepodobnejšia ako druhá. No Niall rovnako ako Harry sa prikláňal v poslednom čase už len k jednej jedinej. Ten, o ktorom hovorila posledná veštba nebohej profesorky Trelawneyovej bol už dávno tu, len ho bolo treba nájsť. Niekde sa musela stať chyba. Niečo bolo inak a preto ho nenašli. Nevedeli si ale vysvetliť, čo to bolo. Nezostávalo im iné, len pátrať ďalej.

,,Dnes ma pozval Julian do Rokvillu," priznala sa Virginia dievčatám, keď si políhali do postelí. Bol piatok večer.

,,No," zašepkala Viola. ,,Aj mňa pozval Jirka."

,,Takže nikto z nás nepôjde sám," ozvala sa Madeline. ,,Ja idem s Joshom a Oliv ide s Faethom. Kam sa všetci chystáte?"

,,My musíme ísť s Faethonom do Jewelry. Jeho teta bude mať narodeniny, chce jej niečo pekné kúpiť," Olivian pretočila stranu v rozčítanej knihe.

,,My chceme ísť do Medových labiek a prejsť sa. Chceme ešte využiť to pekné počasie," odvetila s úsmevom.

,,Ja najprv ukážem Julianovi celý Rokvill a potom sa rozhodneme."

,,Myslím, že máš Virginia pravdu. Konečne si dostala aj nejaký skvelý nápad," poznamenala Viola. A už si predstavovala, kam by mohla Jirku všade zobrať a čo by mu všetko mohla ukázať.

,,Neviem sa rozhodnúť, ktorý je z tých vašich dvojčiat krajší," dumala Mandy nahlas.

,,Sú rovnakí! Presne ako my!" povedala Viola a čudovala sa, nad akou hlúposťou Mandy vôbec uvažuje.

,,Áno, sú síce navlas rovnakí, ale nemáš pravdu sestrička," skočila jej do reči Virginia. ,,Julian má trošku tmavšie vlasy, hoci to veľmi nevidno. Ale čo vidno, je jeho znamienko na krku pod pravým uchom. Jirka ho nemá. Ale neviem, ktorý z nich dvoch je krajší."

,,Myslím, že Jirka je krajší," povedala Viola provokatívne, načo sa Virginia samozrejme nafučala.

,,Nemáš pravdu! Julian je krajší ako Jirka!"

,,Si hlúpa koza!" vykríkla Viola a Virginia vyskočila z postele, pustiac sa do vlastnej sestry.

Olivian zabuchla knihu. Mandy sa len smiala a dívala sa ako sa sestry váľajú po posteli a klbčia sa. Niekedy boli horšie ako dve mačky.

,,Dosť!" skríkla Olivian, ale neprestali a tak vytiahla svoj prútik. ,,Impedimenta!" Dvojičky sa od seba konečne odtrhli a hodilo ich to každú na druhú stranu postele.

,,Olivian!" vykríkli obe naraz. ,,Prečo si to urobila?!" opýtali sa obviňujúco. Mandy sa stále rehotala, čo napálilo Violu a hodila do nej svoj vankúš, ktorý jej pristál rovno v tvári. Teraz tam zamračene sedela a z úst vypľúvala perie z natrhnutého vankúša.

,,Hádate sa kvôli hlúpostiam!" zvolala. ,,Ak môžem povedať svoj názor, obaja, aj Julian aj Jirka sú rovnako pekní, ale na Faethona nemajú!" uškrnula sa. Vytiahla spoza chrbta svoj vankúš a hodila ho do dvojičiek.

,,Vankúšová vojna!" vykríkla Virginia veselo a začali sa ohadzovať a smiať sa na plné kolo, pričom všade po spálni lietalo bielučké perie.

Keď vyšli v sobotu ráno z klubovne, každá vyobliekaná a perfektne upravená s pomocou Mandy, ktorá sa dvojičkám viac než ochotne ponúkla, že im spraví jemný make-up, zamierili najprv do Veľkej Siene, aby sa naraňajkovali. Neskôr sa zaradili do dlhočizného radu, kde ich od brány púšťal do dediny školník a profesorka Lupinová, upozorňujúc ich na zdvorilé správanie a včasný návrat. Mandy s Joshom, Virginia s Julianom a Viola s Jirkom, sa vybrali iným smerom ako Olivian s Faethonom, Ceassariom a Ellie. Deň bol ozaj vydarený. Slniečko svietilo a pofukoval jemný vánok. Rozhodli sa, že skočia do Jewelry a potom si pôjdu sadnúť do Troch metiel.

,,Tešíš sa na zápas?" opýtala sa Ellie Faethona.

,,Ani neviem. Ale nenechám si ho ujsť," odvetil. Držal sa s Olivian za ruky a ona sa spokojne usmievala.

,,Bude to fakt pecka," povedal Ceassario. ,,Ten zápas," vysvetlil, keď videl, že ho Ellie nepochopila. Nemohol si pomôcť, ale v jej prítomnosti so seba dokázal urobiť totálneho idiota. Napríklad predvčerom, keď bola oblečená celá v čiernom a on sa tak necitlivo spýtal, či jej vymrela rodina. Pochopiteľne to myslel ako žart. Kto mal vedieť, že jej zomrela starká?! Nič sa mu nedarilo. Netušil ako ju pozvať na rande. Vedel len, že ho má určite plné zuby. Veď jej toho toľko už vyviedol. Nevedel prečo sa pri nej správa ako blázon. Jednoducho to tak bolo. Aj vtedy, keď jej chcel pochváliť ten fialový svetrík, povediac: ,,Pekný výstrih, Llandoveryová." Dostal také zaucho, že mu v ňom zvonilo ešte dva dni potom. Alebo keď jej nechtiac vylial na úlohu atrament z kalamára, či oblial ju tekvicovým džúsom. Faethon mu poradil, že to chce čas. A že má na ňu ísť citlivo. Aj Olivian mu povedala to isté. Ale on ju chcel hneď! Prečo aj nie, keď každý bol s každým, len on bol sám. Aspoň jemu sa tak videlo. Veď nebol škaredý, ani hlúpy.

Spoločne vošli do obchodu. Olivian s Faethonom si išli poprezerať výkladové vitrínky na jednej strane a Ellie sa rozhodla pre opačnú stranu. Chcela im nechať trocha súkromia. Ceassario ju nechcel rušiť a tak len stál opodiaľ a díval sa raz na ňu a raz na Faethona s Oliv. Nakoniec sa rozhodol, že pôjde do Troch metiel a počká ich tam. Nemohol zniesť to, ako ho Ellie vytrvalo ignorovala od toho posledného incidentu. Bol pre ňu vzduch. Sadol si k prázdnemu stolu za zástenou a objednal si ďatelinové pivo. Kým tam prišli tí traja, mal ich v sebe už päť. Sedel tam, veselo sa vyškierajúc.

,,No zbohom!" zahundrala Ellie a sadla si od neho čo najďalej, opovrhujúc ním ako sa len dalo. Neznášala ho. Namyslený tupec! nadávala mu v duchu. A ešte k tomu aj ožran!

,,Boli sme preč sotva dvadsať minút!" zvolal prekvapene Feathon. ,,To si sa stihol opiť za taký krátky čas?"

,,No ... a čo!" povedal Ceassario a zasmial sa.

,,Myslím, že by bolo lepšie, keby sme sa vrátili," navrhla Olivian a Faethon len súhlasil.

,,Skvelý nápad!" Ellie bola znechutená. Takto jej pokaziť víkend!

,,Vieš, čo Llandoveryová?" zaštikútal. ,,Sklapni!" zvolal podráždene a vstal. Všetci traja sa za ním dívali ako tackavo vychádza z podniku.

,,Tak poďme," zavelil Faethon. Lenže pri bare ich zastavil čašník a žiadal vyrovnanie dlhu. Ceassario odišiel bez zaplatenia.

,,Nemám toľko pri sebe," šmátral po vreckách. Ostali mu dva sikle, jeden knut a jeden galeón.

,,Ani ja," priznala sa Olivian zúfalo.

,,Ja to zaplatím," ponúkla sa Ellie neochotne a vytiahla svoju peňaženku.

Lenže keď vyšli von aj oni, Ceassaria nikde nebolo.

,,Dočerta!" zahromžil Faethon. ,,Kde mohol zmiznúť?! Musím ho nájsť," povedal a otočil sa k Olivian. ,,Mrzí ma to."

,,To nemusí, pomôžem ti, určite nebude ďaleko," pobozkala ho a vydala sa pátrať. Mala prehľadať všetky podniky a obchody v meste, zatiaľ čo Faethon okolie.

Ellie teda šla späť do školy. Ona sa na hľadaní zúčastniť nechcela. Zúrila. Celú cestu späť nadávala na toho hlupáka Ceassaria Crrowa. Ako mohol spraviť niečo také nezodpovedné! Nielenže bol blázon, on bol aj idiot! Keď sa blížila k lesu, okolo ktorého viedla cesta, už z diaľky ho videla sedieť na skale pri jej kraji. Presunula sa na druhý kraj cesty a dúfala, že prejde okolo bez povšimnutia. Nestalo sa.

,,Á, naša kráľovná prichádza!" zvolal ironicky Ceassario na plné hrdlo. ,,Pokloňme sa jej!" a urobil to, pričom skoro spadol na hlavu a zatackal sa. Zastala a rozzúrene sa naňho pozrela.

,,Čo chceš?" vyštekla jedovato.

,,Teba, dočerta!" zreval na plné hrdlo.

,,ČO?!" zvolala neveriaco Ellie a založila si ruky v bok.

,,Nepočula si?" opýtal sa drzo.

,,Si opitý!" znechutene ohrnula nos. ,,Faethon a Olivian ťa hľadajú po celom Rokville a ty tu sedíš a trepeš somariny!" otočila sa a chcela odísť.

,,JA, ŽE TREPEM SOMARINY?" zreval tak, že si myslela, že to určite počuli až v Rokville. ,,Áno, možno, že som opitý, ale na vine si ty! Vysvetli mi, ako si sa vlastne dostala do Bystrohlavu? Podplatila si ten starý klobúk, či čo? Podľa mňa vôbec nie si bystrá!"

,,TOTO FAKT NEMÁ CHYBU!" kričala aj ona. ,,Z ČOHO MA TO OBVIŇUJEŠ?"

,,ZO VŠETKÉHO! Z TOHO, ŽE SI TAKÁ NEVŠÍMAVÁ, NAMYSLENÁ HORENOSKA, Z TOHO, ŽE SI TAKÁ KRÁSNA A Z TOHO, ŽE SI CHLADNEJŠIA AKO ĽADOVÁ KRÁĽOVNÁ!" zvolal na plné hrdlo. Z neďalekého kríka vybehol zajac a trielil do lesa ako raketa.

,,VIEŠ ČO?" jačala ako zmyslov zbavená. ,,SI TUPEC A KRETÉN!" vmietla mu do tváre a uštedrila mu takú facku, až sa zatackal. Chytil sa za líce, na ktorom mu ostal odtlačok jej prstov a provokačne sa zasmial.

,,Možno," povedal už kľudnejšie, ,,ale niečo si predsa len od teba ukradnem." V okamihu ju zovrel pevne v náručí a v sekunde ju pobozkal. Bola taká prekvapená, že sa zabudla aj brániť. Ellie bola zovretá v jeho náručí vydaná mu na milosť, nemilosť. Drvil jej ústami pery, až kým ich nepootvorila a on dnu vsunul svoj jazyk. Vzdychla. Počula ako mu splašene tlčie srdce a uvažovala, či jej nebije ešte rýchlejšie. Keď sa prebrala a podarilo sa jej vymaniť z jeho objatia, dostal ďalšiu facku. Stáli od seba sotva dva metre a splašene dýchali tak, akoby prebehli aspoň 5 míľ.

,,Mal by si vedieť, že JA sa okrádať nenechám!" zvolala pobúrene. ,,To čo mi ukradnú, vezmem si späť!" povedala zlostne a pristúpila k nemu drsne ho chytiac vpredu za bundu. Znova ho pobozkala. Ona bola síce rozčúlená, ale Ceassario si pripadal ako v nebi. Nenamietal. Opätoval jej bozk s radosťou. Keď sa potom odsotila, rozbehla sa preč, zatiaľ čo on tam ostal stáť a spokojne sa usmieval.

,,Čo si jej spravil?" opýtal sa zadychčaný Faethon a s Olivian sa dívali už len na Ellien chrbát.

,,Mám dojem, že ľady povolili, kamoško," povedal viac pre seba ako preňho. Olivian sa s Faethonom na seba nechápavo pozreli a pokrčili plecami. Teraz ich trápilo iné. Ako dostať Ceassaria do školy tak, aby nikto nič nezistil.

Mali šťastie, vyriešilo sa to samo. Teda ako sa to vezme. Dvojičky - všetci štyria - mali v úmysle trocha zabaviť školníka Baskervila. Lenže to sa im nepodarilo. Keď už boli skoro pri bráne, odkiaľsi doletel nejaký unudený sup, pristál Baskervilovi na hlave, a keď ho ten zahnal, odletel aj s jeho parochňou.

,,Pozrite na toho vtáka," smiali sa všetci. ,,Nesie si domov vojnovú korisť," smiali sa cez slzy, ktoré im tiekli po tvári a chytali sa za bruchá. ,,Baskervilov skalp!"

,,Vážení a milí!" ozvalo sa z rozhlasu štadióna. ,,Vítam vás na Slávnostnom otvorení tohtoročného metlobalu! Proti sebe nastúpia dva tímy. Tím Londýnskych rakiet (chrabromilčanov - na takýchto zápasoch bolo povolené vybrať si vlastný názov týmu) proti tímu Krkonošských vlkov!" kričal Joshua Rickman do mikrofónu. Vedľa neho sedela profesorka Lupinová a dohliadala - ako vždy - na jeho komentovanie.

,,A tu už prichádzajú naše Rakety! Kapitán a stíhač, Aidan Brook, strážca, Maddison Borderová, triafači - Erica Fellowová, ktorá nahradila chorú Allison Burialovú. Veru tak. Bobrie kiahne nie sú žiadna sranda! Hneď za ňou je Alexis Wingedová a Lorelai Mittensová. Nasledujú ich Will Deek a Scot Trott. Už dávno som mu chcel povedať, že to jeho meno sa skvele rýmuje. Ako Trott - kompót, alebo piškot."

,,Komentuje k veci, Rickman," upozornila ho zlostne profesorka, ale on si ju nevšímal.

,,Vieme, že tvrdo trénovali. Dnes sa ukáže, aký bude výsledok zápasu. Vyhrá náš tím, alebo to budú Vlci z Čiech?"

Viola a Virginia nadšene kričali, keď sa na ihrisku objavil český tím hráčov. Mali na sebe Zelené habity s výšivkou striebornej vlčej hlavy na chrbtoch.

,,A tu ich máme! Krkonošskí vlci v plnej paráde. Skutočne impozantní pohľad. V ich čele je kapitán a triafač Daniel Vondráček, strážca Julian Zach a ďalší dvaja triafači, Jirka Zach a Pavel Bartoš. Odrážačky Iveta Holubková a Adriena Kováčová. Stíhač, Jovan Mydlenko!"

Tímy sa na pokyn rozhodcu Lionella Dazzlea vzniesli do vzduchu, nasledované odrážačkami a ohnivou strelou. Keď vyletela do vzduchu aj prehadzovačka, ozvalo sa zapískanie a hra sa začala.

,,Prehadzovačky sa zmocnil Vondráček a neomylne mieri k našim bránkovým obručiam. Dúfam, že náš strážca nespí," komentoval. Maddison samozrejme striehla poletujúc medzi obručami. Videla, ako Vondráček prihral Zachovi a ten potom hneď jemu, keď sa vyhol odrážačke, ktorú naňho poslal Trott. Prehadzovačku zachytila a zožala applause. Prihrala Alexis a tá zasa Erice, ktorej sa podarilo vyhnúť Bartošovi a šikovnou kľučkou oklamala aj Zacha. Vystrelila a strážca nestihol včas zareagovať.

,,10 : 0 pre Londýnske rakety," zahlásil Rickman. ,,Teraz sa prehadzovačky zmocnil Jirka Zach a znova si to namieril na našu stranu ihriska. Maddison, nesklam nás," povedal. Nesklamala. Keby to bola urobila, Brook by ju v besniacom amoku zaškrtil. Zápas sa vliekol. Trval už hodinu a pol a stav bol nerozhodný, 90 : 90. A ohnivá strela nikde. O ďalšiu pol hodinku sa stav zmenil na 130: 100 pre Krkonošských vlkov a vôbec to pre tím chrabromilčanov nevyzeralo dobre. Hráči začínali byť unavení a aj komentátor už strácal hlas, keď všetci spozorneli. Jovan Mydlenko, český stíhač sa rútil naprieč ihriskom za ohnivou strelou v tesnom závese s Aidanom Brookom.

,,A zdá sa, že stíhači zbadali ohnivú strelu," povedal, čo bolo jasné všetkým. ,,Kto vie, ktorí ju nakoniec chytí." Všetci hľadeli za dvoma hráčmi, ktorí sa teraz strmhlav rútili dolu, z niekoľko stometrovej výšky, vrážajúc do seba a vzájomne sa odtláčajúc. Niekoľko metrov nad zemou ohnivá strela zmenila smer a vyrazila znova nahor. Potom sa stočila doprava v snahe uletieť preč. Lenže stíhači sa jej držali ako kliešte, aj keď si to nasmerovala na bystrohlavskú tribúnu kolmo dole. Ani tak sa jej nepustili. Lenže tesne pred tribúnou Jovan zastal, aby nenarazil, na rozdiel od Aidana, ktorý sa posunul na metle viac dopredu s načiahnutou rukou.

,,Oou," zalamentoval Josh do mikrofónu. ,,Toto vážení nevyzerá dobre. Uvidíme kto to prežije! Brook, alebo tribúna!"

V nasledujúcej chvíli to vôbec nebolo jasné. Ozvala sa tupá rana a Brook narazil do tribúny, pričom padal asi dva metre nadol.

,,Tak toto muselo veľmi bolieť," povedal Josh do mikrofónu. Celý štadión stíchol napäto čakajúc, čo sa stane. Aj hráči prestali hrať. Zrazu sa spod tribúny vyštveral dobitý Brook s rukou víťazoslávne zdvihnutou nad hlavou. Trepotala sa v nej zlatá, ohnivá strela.

,,A je to tu! Brook chytil ohnivú strelu! Chrabromilské Londýnske rakety vyhrali nad Českými Krkonošskými vlmi 250:130!"

Odvšadiaľ sa ozývali pokriky, vyspevovanie a blahoželanie víťazom. Dokonca aj Faethon povedal, že musí poblahoželať Brookovi. Lepší zápas na škole ešte nevidel. Zaslúžene mu preto patrilo víťazstvo.

Oslava víťazstva trvala dlho do noci. Všade sa oslavovalo, ale len v chrabromilskej klubovni trvali oslavi najdlhšie. Krik, pospevovanie a nekonečné blahoželania, sprevádzané výbuchmi konfiet a po klubovni lietajúcou ohnivou strelou dodávali Brookovi energiu. Keď konečne odkvecol od únavy aj on, objímajúc zlatý, víťazný pohár s blaženým výrazom v tvári, spiac rozvalený v kresle, bolo skoro päť hodín ráno.

**********************************************

P. S.: Dúfam, že sa vám táto kapitolka bude páčiť ... komuntujte a poslielajte sovky ... návrhy, vylepšenia rada zvážim ... píšem to predsa pre vás :o) Tesi

Otázočka: Prečo si myslíte, že Tingle kradne tie STRATENÉ knihy?

[ » na začiatok « ]