Kapitola:
Pridaná: 3.10.2007, 20:36:38
Čítaná: 511×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Sobota im ubiehala akosi veľmi pomaly. Mandy sa zdalo, že minúta trvá aspoň dvakrát tak dlho ako by mala. Tak veľmi sa nudila, že si už doobeda spravila všetky úlohy a zvyšok dňa leňošila v spálni, čítajúc akúsi knihu, ktorú našla na Olivianinej polici. Rozhodovala sa medzi Bájami a povesťami Anglicka a Dejinami Írskych Leprechaunou. Zvíťazili Báje a povesti. No potom ju to omrzelo, vytiahla prútik a precvičovala si na nej kúzlo Vingardium Leviosa a prinútila knihu lietať po celej spálni. Ležala na bruchu s pokrčenými kolenami a rukou si podopierala bradu, keď do spálne vošli dvojičky s Olivian a keď náhle prerušila kúzlo, kniha spadla Viole na hlavu. Olivian sa zamračila, vzala si knihu z jej hlavy a uložila ju späť do police.

,,Konečne," zvolala Mandy zatváriac sa trošku previnilo a posadila sa na posteli. ,,Ešte chvíľu a unudím sa na smrť."

,,Veď sme boli preč len hodinu," povedala Olivian a zvalila sa na posteľ vedľa nej.

,,A to sme mohli byť aj dlhšie," povedala Virginia a zatvárila sa kyslo.

,,Hej. Ten Froll by potreboval rozptýliť," nadhodila Virginia zamyslene. ,,Potreboval by babu, aby sa viete ... znormalizoval."

,,Veru, je ako blázon," pritakala Olivian a zívla si, zobliekla si habit a zavesila ho do skrine.

Nikto netušil, že v hlave Virginie sa začal rodiť plán so snahou čo najskôr ho uskutočniť. Dokonca vedela aj o veľmi vhodnej kandidátke na pozíciu Frollovej priateľky. Myslela si, že keď tak skvele nedávno zariadila, aby sa profesorka Mournová dostala k dverám učebne Veštenia v pravý čas, aby si všetko vypočula, zvládne aj toto. Hoci vedela, že Froll je tvrdý oriešok a možno to bude nad jej sily, no za pokus by to stálo.

,,Čo si chcete obliecť na ples?" opýtala sa Mandy, ktorá horúčkovito prehľadala svoj šatník.

,,Neviem. Ale uvažovala som nad tými fialovými šatami," povedala Viola, vyskočila zo stoličky a bežala k svojej skrini. Vytiahla z nej spomínané šaty. Prevesila si vešiak na krk, aby jej šaty priľahli k telu a zatočila sa s nimi.

,,Tie ti fakt pristanú," povedala uznanlivo Mandy.

,,Baby, čo bláznite," poklopkala si prstom Virginia po čele. ,,Ples je až o dva týždne!"

,,Veď práve, že UŽ o dva týždne!" zapišťala Mandy skľúčene. ,,Ja stále neviem, čo si oblečiem!"

,,Neboj sa," potľapkala Olivian kamarátku po pleci. ,,Dovtedy určite niečo vyberieme. Máš ich tu predsa toľko ..." a uzkázala na hromadu šiat v skrini. Keby v Rokforte prebiehala súťaž o najviac napchatú skriňu, Mandy by bez konkurencie vyhrala prvé miesto. V tomto bola neprekonateľná. Hordy šiat, niekoľko druhov párov topánok a kozmetický kufrík, nesmeli v jej skrini nikdy chýbať.

V nedeľu všetci sedeli vo Veľkej Sieni a nielen študenti, ale aj profesori boli veľmi napätí a plní očakávania z nadchádzajúcej návštevy. Hodiny už odbili sedem a hostia ... nikde. Všetci boli prekvapení, ale i nervózni. Len riaditeľ sa spokojne usmieval a zhováral sa s profesorkou Lupinovou. Bolo už skoro 19:45, keď sa dvere na Sieni otvorili a dnu vpochodoval svojím kačacím krokom Baskervil, uhladzujúc si svoj príčesok, ktorý pôsobil skôr ako vypratá, pelechatá mačacia srsť. Školník podišiel k riaditeľovi, teraz už stojacemu pri ambóne a oznámil mu príchod hostí. Zatiaľ, čo sa vracal, aby ich uviedol do Siene, počúval riaditeľove slová spolu s ostatnými.

,,Dovoľte mi, aby som uvítal vzácnych hostí až z ďalekých Čiech!" zvolal radostne a len čo to povedal, školník otvoril dvere a všetci od strachu i prekvapenia zhíkli. Plavovlasá cudzinka, stojaca na čele neveľkého dvojradu vyčarila veľkú, striebornú vežu, ktorá sa akoby zhmotnila v Sieni, medzi študentskými stolmi a tým profesorským. Hrala nejakú melódiu a na jej vrcholci sa mihali postavičky, vykukujúce a znova vchádzajúce do vežičky. Spoza chrbta plavovlásky, ktorá hneď ustúpila sa dnu vrútil obrovský, vrčiaci biely vlk a dvoma skokmi sa ocitol pri veži. Virginia s Violou otvorili od prekvapenia ústa. Ale nie nad tým kúzlom, lež nad tými chalanmi, ktorí ho vyčarovali spolu. Boli tiež dvojčatá, navlas rovnakí a neskutočne krásni. Len Olivian sa striasla. Vlk jej pripomenul toho, s ktorým sa stretla v lese. Lenže tento vlk bol obyčajný patronus. Obehol okolo veže, potom sa postavil pred ňu, prikrčil sa a rozďavil papuľu, akoby na ňu dýchol. Nad vežou sa ukázal biely mrak, z ktorého sa začali sypať snehové vločky. Iný zo študentov vyčaril most, vedúci od dverí až k veži. Hudba zosilnela a za jej tónov dnu vstúpilo spolu desať ľudí, akoby kráčali po tom vyčarenom moste. Deviati študenti a ich doprovod. ,,Zrejme riaditeľ," pošepkal Ceassario Faethovi. ,,Všimol si si, že na sebe nemajú habity?"

,,Nie som slepý," odvetil mu Feath a pozoroval s ostatnými to divadlo.

Postavili sa pred ambónu Rokfortského riaditeľa do radu ako vojaci, vlk zavil tak hlasno, až si niektorí museli zakryť uši a zmizol spolu so striebornou, zasneženou, vyhrávajúcou vežou.

,,Veľkolepé," zatlieskal riaditeľ a ostatní sa k nemu pridali. ,,Orloj a Karlov most, ak sa nemýlim."

Všetci ohromene počúvali ako sa s nimi ich riaditeľ víta v ich rodnom jazyku.

,,Drahý Otakar," podali si ruky a objali sa ako starý známy. ,,Tak rád vás tu vidím."

,,Niall," pozdravil ho rovnako srdečne riaditeľ čarodejníckej školy Strieborný orloj. ,,Tie vlaky sú aj po toľkých rokoch nespoľahlivé. Na koľajnice si ľahol nejaký starý medveď," vysvetľoval náhliac sa, ,,zrejme rozhodnutý spáchať samovraždu! Ani za svet sa nechcel odtiaľ pohnúť! Museli sme ho odtiahnuť násilím. Ani čary naňho nezaberali! Vingardium Leviosa, pche!" odfrkol si.

,,Ale došli ste v poriadku a to je hlavné," usmial sa riaditeľ. A prehovoril k profesorom a študentom.

,,Rád vám predstavujem svojho starého známeho, Otakara Drobného, člena Medzinárodnej čarodejníckej konfederácie, podpredsedu Rady čarodejníkov a najlepšieho lingvistu, akého som stretol ... a jeho študentov." Niall zmĺkol, pretože sa ozval búrlivý potlesk na uvítanie hostí. ,,S komunikáciou nebude problém, pretože všetci do jedného ovládajú náš jazyk naozaj na jednotku." Potom pozval riaditeľa Drobného na čestné miesto, za profesorský stôl, aby si zasadol po jeho ľavici. Študenti sa rozdelili a po dvoch si sadli k študentským stolom. Len pri chrabromilskom ich sedelo o jedného viac. Študenti sa s nimi pozdravili a na stoloch sa objavila bohatá hostina, do ktorej sa hneď všetci pustili.

,,Takže, ... vy ste z Čiech," ozval sa ako prvý Aidan, v ktorom to len tak vrelo od zvedavosti.

,,Áno," odvetilo stručne rusovlasé dievča a napichlo si na vidličku kúsok z odkrojeného rezňa.

,,Si hráčka? Na akom poste hráš?" vypytoval sa, jediac automaticky, nevšímajúc si, čo si všetko vkladá do úst.

,,Som stíhačka," usmiala sa hrdo a napila sa džúsu. ,,Je to dobré, čo to je?" opýtala sa zvedavo. ,,Tekvicový džús," odvetil ktosi.

,,Je dobrý, my taký u nás nemáme, len samé ovocné a tak," odvetila.

Aidan si znova vložil lyžičku do úst, ale hneď aj vypľul všetko späť. ,,Čo to dočerta!" zatváril sa ako boh pomsty a prezeral si za všeobecného rehotu okolosediacich obsah vypľutej lyžičky. Jedna z dvojičiek mu vymenila misku s cereáliami za misku s modrým želé pudingom. Ten so srdca nenávidel.

,,Viola, daj si odpich!" odvetil a načiahol sa za svojou miskou.

,,To bolo dobré," povedal jeden z chlapcov - dvojičiek uznanlivo a druhý ešte sa chichotajúc prikyvoval. Viola sa nesmelo usmiala a spokojne sa ďalej venovala svojej večeri.

Hostia boli rozdelení do fakúlt, skoro tak ako sedeli pri jednotlivých stoloch. Len to dievča, čo sedelo pri ich chrabromilskom stole dali do bystrohlavu, lebo chcela byť pri svojej spolužiačke. Chlapcov - dvojičky však nechali v ich fakulte. Len čo vyšli zo Siene a dostali sa do klubovne, aby sa ubytovali, zbehli späť zo spálni, lebo si všimli, že sú tam aj dievčatá, na ktorých išli oči nechať.

Neboli tam síce jediné, čo by sa im páčilo viac, ale im to vôbec nevadilo. Už sa stihli zoznámiť s chalanmi, s ktorými bývali na izbe. Nejaký Dennis a Michael. Celkom pohoďáci, na rozdiel od toho čiernovlasého dlháňa menom Aidan, ktorý ich prenasledoval a kládol im hromady otázok. Ale rozhodli sa rozšíriť svoje obzory a rozhodiť siete aj v iných vodách. Hlavne v tých dievčenských. Veľmi ich potešilo, keď tam našli tie krásne, tmavovlasé dvojičky s modrými očami ako nezábudky a nezbedným úsmevom stále na perách. Boli v spoločnosti ďalších dvoch dievčat. Čiernovlasej zelenoočky a červenovlásky, ktorú objímal nejaký chalan. Predpokladali, že to bol jej priateľ.

,,Ahojte," pozdravili ich. ,,Ja som Jirka Zach a toto je môj brat Julian," predstavil ich oboch. ,,A vy ste?" opýtali sa ich obaja naraz. Viola a Virginia sa usmiali a skoro zbožne hľadeli na hnedookých blodniačikov, vysokých a snáď najkrajších, akých kedy stretli.

,,Ja som Viola," začala, pretože Virginia ako sa zdalo, stratila reč. ,,A toto je moja sestra Virginia." Podali im ruky.

,,Ja som Mandy a toto je môj priateľ Josh," tiež si potriasli rukami.

,,Ja som Olivian," usmiala sa na nich aj ona a zoznámila sa s nimi.

,,Aká bola cesta? Naozaj ležal medveď na koľajniciach?" ozval sa Josh.

,,Áno, žiaľ," odvetil Jirka.

,,A ako sa vám tu páči?" Mandy sa zahniezdila a oprela sa o Joshovo plece.

,,Je tu fakt krásne. Veľmi nám to pripomína náš domov a tiež školu. Nachádza sa v podobnom prostredí." Povedal Jirka a brat ho doplnil.

,,Presne tak. Je v Krkonošských horách. Je tam krásne. Ak chcete, ukážeme vám neskôr fotky," ponúkol sa vďačne Julian.

,,Prepáč, že sa pýtam," ozvala sa Olivian, ,,ale nemohli sme si nevšimnúť, že vy nemáte habity. Prečo?"

,,Ani neviem. Vždy sa obliekame normálne. Odkedy sa pamätám," odvetil jej zadumane. ,,Hoci aj na tej vašej tradícii niečo je. No na metlobal máme habity."

,,Čo to bolo, čo ste predviedli v Sieni?" ozvala sa konečne aj Virginia skoro po polhodinovom mlčaní.

,,Karlov most a Pražský orloj," odvetil jej Julian a venoval jej taký očarujúci úsmev, po ktorom bola opäť polhodinu ako v tranze, pretože ju úplne očaril. Lenže sestra do nej štuchla a mykla hlavou, aby jej naznačila, že sa s ňou nenápadne a súrne potrebuje pozhovárať. Obe vstali a ospravedlnili sa, že sa hneď vrátia. Prešli cez otvor v stene a zastali na chodbe pred obrazom Tučnej pani.

,,Správaš sa ako hlúpa koza," vyčítala jej Viola. ,,Si taká zaľúbená, že aj slepý hipogrif by to videl!"

,,No a čo!" zvolala a založila si bojovne ruky v bok. ,,Nemôžem za to, že sa mi tak veľmi páči!"

,,A ktorý sa ti vlastne páči?" opýtala sa už miernejšie Virginie. ,,Mne sa páči Jirka."

,,Mne Julian," zaštebotala červenajúc sa.

,,Takže je rozhodnuté," podali si ruky a povedali heslo. ,,Zaškrtená víla." Žiaľ, odvtedy, čo sa tie dve - Tučná pani a víla - pohádali, nebolo cesty k udobreniu.

,,Mamička moja," zahundrala Tučná pani, ,,to hovoríte o tých dvoch nových, ktorí mi len nedávno chceli namaľovať fúzy? Sú to blázni!" vyštekla urazene a ohrnula nad nimi nos.

,,No a?" odfrkla si Viola. ,,Aj my sme nad tým párkrát uvažovali," odvetila, keď prechádzali späť dovnútra. Tučná pani zhíkla, neveriac vlastným ušiam a šomrala niečo o nevychovaných dievčatách.

Jirka a Julian sa prekvapivo rýchlo skamarátili aj so Zloduchom. Vraveli, že oni majú tiež jedno také podarené strašidlo a volá sa Vydriduch. Vraj si s ním užili kopu zábavy. Študenti s nimi chodili aj na vyučovanie, ale len niektoré predmety ako Dejiny mágie, Herbológia, Starostlivosť o čarovné tvory a Elixíry, aby sa naučili niečo, čo možno nemali vo svojich osnovách a aby spoznali to, o čom sa inak mohli len dočítať. Ešte pred obedom sa potom vybrali na ihrisko, aby trénovali. Počasie im stále prialo, hoci Jirka s Julianom tvrdili, že to už dlho nepotrvá. Aj chrabromilské družstvo tvrdo trénovalo, pretože Aidan Brook bol rozhodnutý natrhnúť hosťom pri zápase gate. Chcel vyhrať! Jeho spoluhráči chodili z tréningu na smrť unavený, často zaspávali nad domácimi úlohami a Scott Trott raz dokonca skončil v tanieri s tvárou na palacinke. Keď sa potom chvatne prebudil, kričiac: ,,Brook! To som nebol ja!" všetci sa chechtali a mysleli si, že aspoň v sne naňho s radosťou vypaľuje odrážačky.

Zachovci - dvojičky - sa hneď stali stredobodom pozornosti. Popri škole, tréningu a nadbiehaní dievčatám stíhali aj znepríjemňovať život ich školníkovi Baskervilovi. Hneď v prvý deň mu prepašovali do jeho kancelárie ,,Smraďocha." Bolo to malé, čierne, guľaté a chlpaté zvieratko, ktoré príšerne smrdelo, inak bolo neškodné. Školník odtiaľ vybehol až po dobrej hodine. No, smrad tam bol aj predtým, ale musel byť obrovský, keď odtiaľ vybehlo aj to zvieratko, kašľajúc a dusiac sa. Pod rozheganou skriňou so spismi natrafilo na hotovú biologickú plynovú bombu. Baskervilove staré ponožky. To dobré stvorenie ,zachránila´ Virginia, ktorá šla vtedy náhodou okolo. Prišlo jej ho ľúto.

,,Tak!" zreval Baskervil a zdrapol ju za plece, pričom sa čierny chlpáčik v jej ruke stúlil. ,,A mám ťa! Ideme rovno za riaditeľom!" A ťahal ju preč aj napriek jej protestom.

,,Okrídlený Pegas!" zreval pred kamennou obludou a tá uskočila. Ťahal Virginiu hore schodmi, nevšimnúc si, že ich niekto pozoruje.

,,Pán riaditeľ! Čo je veľa, to je veľa!" zahučal. ,,Ten váš nepodar ..." zasekol sa, keď zbadal prísny pohľad riaditeľa a opravil sa. ,,Vaša vnučka mi nastražila do kancelárie životu nebezpečnú pascu a ešte má tú drzosť klamať, že to nebola ona! Ale ja som ju teraz prichytil! In flatranty!" pohrozil jej prstom, načo mu ona vyplazila jazyk.

,,Hovorí sa In flagranti delicto!" opravila ho otrávene.

,,Virginia," napomenul ju pokojne Niall.

Na dvere ktosi zaklopal.

,,Vojdite!" vyzval ho riaditeľ a dnu vstúpil Julian.

,,Pán riaditeľ, ona to nebola," povedal pokojne postaviac sa vedľa nej.

,,Kto - čo nebol?" opýtal sa trochu nechápavo.

,,Toho Sadzníčka pyžmového som náhodou stratil. Som jej vďačný, že ho našla. Dlho som ho hľadal," zaklamal a nevenoval Baskervilovi ani pohľad.

,,Skutočne?" riaditeľ bol očividne prekvapený.

Len Virginia bola ohromená. ,,Nemusíš sa ma zastávať," pošepla mu.

,,Neviem, prečo by si mala byť potrestaná za to, čo si nespravila," vysvetlil jej rytiersky a jej sa v duši rozhostil zvláštny pocit, aký ešte nikdy necítila.

,,Tak potrestajte jeho!" zvolal Baskervil a ukázal naňho svojím krivým prstom.

,,Počuli ste predsa, že ho stratil," zopakoval riaditeľ Baskervilovi.

,,To nie je pravda!" zvolal školník. ,,Určite klame! To monštrum ma iste malo zabiť!"

,,Nezmysel," zasmial sa Julian. ,,Môj Rony je úplne neškodný. Ako iste viete, pán riaditeľ," dodal vychytrale.

,,Samozrejme, pán Zach," usmial sa Niall. Vôbec mu neušlo o čo tomu mladému mužovi ide.

,,Pán školník, ubezpečujem vás, že od toho drobného zvieratka vám nikdy nič nehrozilo."

,,Dobre, pán riaditeľ, ale aj tak vás žiadam, aby sa mi takáto háveď nemotala po škole, inak by som ju rozpučil," zlostne zazrel na čierny chumáčik vo Virginiiných rukách a keď odchádzal, bol by prisahal, že videl, ako mu tá malá sadza vyplazila jazyk.

,,Rony je fakt úplne neškodný," zopakoval.

,,Viem, viem. Ale aj tak vás musím požiadať, aby ste si na svoje zvieratko dávali väčší pozor."

,,To platí aj pre teba, mladá dáma, už mám naozaj dosť tých sťažností. Nabudúce to fakt oznámim tvojim rodičom," povedal výhražne, načo ona pregúlila oči.

,,Ále, dedo," vyšla z jeho kancelárie s Julianom v pätách.

,,To je tvoj dedo?" zatváril sa šokovane. ,,A ja som ťa išiel zachraňovať," sklamane zabručal. Ale ona sa usmievala.

,,To je tvoj Sadzík? Je veľmi pekný, taký milučký ..." napriek tomu, že nedávno smrdel, musela si k nemu pričuchnúť. Mala dojem, že sa jej to len zdalo, ale on teraz skutočne voňal! ,,Vonia!" zvolala a vypleštila oči.

,,Áno," zaškeril sa. ,,Môže pohlcovať okolité vône. Smrdel len preto, že bol pri Baskervilovi ... a ten veru nevonia." Obaja sa zasmiali a Virginia si vyložila Ronyho na plece. Presunul sa až k jej uchu a pritúlil sa k nej.

,,Zdá sa, že sa mu páčiš," povedal Julian.

,,Aj mne sa veľmi páči on," pošteklila ho a čierna, chlpatá gulička sa začala natriasať a vydávať čudný, piskľavý zvuk, čo mal byť zrejme smiech.

,,Vonia ako fialky," povedala po chvíli, keď tú vôňu konečne zaradila.

,,Presne ako ty," povedal skoro šeptom Julian a ona sa zapýrila.

Keď sa v klubovni mali rozdeliť, aby sa odobrali každí do svojich spální, Virginia ho zastavila, aby mu poďakovala.

,,Veľmi si cením, že si to pre mňa urobil, ... aj keď si nemusel," naklonila sa k nemu a pobozkala ho na líce. Usmiala sa a vybehla do dievčenských spální. Zanechala ho tam stáť ako sa priblblo usmieva s čiernym chumáčikom Ronym na hlave.

**************************************************

P. S.: Nasledujúca kapitola: Krkonošskí vlci :o) Prajem príjemné čítanie ... bodujte a posielajte sovky ... Tesi

[ » na začiatok « ]