Kapitola:
Pridaná: 30.9.2007, 11:49:05
Čítaná: 520×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Olivian bola naozaj spokojná. Od toho krásneho večera a vlastne aj noci, keď oslávila svoje narodeniny žiarila ako slniečko. Všetko sa jej zdalo byť perfektné a všetko jej vychádzalo. Nikdy predtým nebola azda šťastnejšia. Teraz sedela s Mandy a Joshom v Chrabromilskej klubovni. Mandy bola opretá o Josha, ktorý ju držal v náručí nežne ju objímajúc a dosť hlasno rozoberali nadchádzajúci zápas medzi Bystrohlavom a Bifľomorom. Ale Olivian, ktorá práve sedela zohnutá nad úlohou z Aritmancie to vôbec nevadilo, pretože už končila. Dopísala poslednú vetu a znova si prečítala celú úlohu veľmi pozorne, kontrolujúc jej obsah. Nechcela, aby jej niečo uniklo, hoci aj nepodstatná malá chybička. Nechala uschnúť atrament a oprela sa v kresle, naťahujúc si ubolený chrbát.

,,Počul som, že dnes bol Faethon na koberčeku v riaditeľni," ozval sa Josh. Najprv jej to nechcel povedať, ale potom si pomyslel, že to možno už aj tak vie.

,,Naozaj?" otočila sa k nemu zamračená.

,,Nevedela si to?" ozval sa prekvapene. Ale hneď mávol rukou a uškrnul sa. ,,Poslal ho tam Binns, vraj chrápal príliš hlasno."

,,Iste ti to nepovedal len preto, že mu to bolo trápne," vyklonila sa Mandy spoza nového výtlačku Denného proroka. ,,To sa predsa môže stať každému, hlavne pri takom uspávacom prostriedku ako je profesor Binns. On je zaručene tým najkvalitnejším ,,elixírom spánku." Prevrátila očami a znova sa zahĺbila do čítania denného proroka. Oblizla si prst, aby otočila na ďalšiu stránku. Hneď na to sa vyrovnala ako strunka a vzrušene skríkla: ,,Decká, počúvajte." Odkašľala si a začala nahlas čítať.

,,Zatajené skutočnosti na Ministerstve mágie

Pravda, alebo falošná špekulácia?

Povráva sa, že Ministerstvo mágie plánuje znovu otvoriť najväčšiu a najhoršiu väznicu Azkaban, ktorá bola zničená po úteku väzňov nazývaných Smrťožrúti, ešte za čias neblahej vlády lorda Voldemorta. Skoro päťdesiat rokov bolo toto strach naháňajúce miesto zatvorené, ale ako sa zdá, je opäť zrekonštruované. Opýtali sme sa preto samotného Ministra mágie, čo je na tom pravdy.

,,Neviem, odkiaľ ste získali túto informáciu, ale myslím si, že nič nestratím tým, ak prezradím, že je to naozaj pravda," prezradil nám Ignacio Broderick a dodal: ,,V každej spoločnosti existujú aj tieto inštitúcie, aby chránili čestných občanov pred vrahmi a násilníkmi. Novovytvorená väznica Hadesa bude uzatvorená a prestavaná na Útulok pre čarodejníkov bez domova a všetkých, ktorý potrebujú strechu nad hlavou."

Je naozaj šľachetné, koľkú starostlivosť prejavil minister o blaho a bezpečie nás ostatných. Ale nedá mi, aby som sa znova nespýtal. ,,Kto bude strážiť väzňov? Dementori, taký nespoľahliví, schopní pridať sa na stranu zla, ako to bolo aj predtým?"

,,Samozrejme nie, nad touto možnosťou sme sa ani nezamýšľali," reagoval Ignacio Broderick. ,,Stále rokujeme a stále prijímam nové a nové návrhy. Všetko je ešte len v prípravnej fáze."

Valliant Veronny.

,,Znova otvoria Azkaban?" opýtal sa prekvapený Josh. ,,Ale prečo? Hadesa je už pre väzňov primalá?"

,,Určite nie!" kývala hlavou Olivian.

,,Máš pravdu. Pokiaľ viem, majú tam asi tak dvadsať väzňov," odvetila Mandy. ,,Viete, môj brat tam pracuje ako strážnik. Keď bol doma naposledy, vravel, že tam majú len zopár zlodejov, pár členov akéhosi gangu, ktorí začarovávali ľudí len tak zo zábavy, nejakého priekupníka rohov Jednorožcov a pár vlamačov. Myslím si, že aj v Azkabane budú pracovať len čarodejníci."

,,No, bolo by to oveľa lepšie ako takí Dementori. Kto vie, kde sa utiahli po tom boji, lebo som počul, že odišli niekde na sever krajiny, ďaleko do hôr," hútal Josh. ,,Čo tam ešte píšu?"

Mandy sa znova začítala. ,,No, v podstate už nič zaujímavé." Zložila noviny a zívla si, práve keď z nástenných hodín vyletela malá kukučka a jedenásťkrát zakukala. Zletela k svojmu kŕmidlu, zopár ráz ďobla do zrniečok, napila sa vody a vyletela späť do malého okienka v hodinách, ktoré sa za ňou hneď zatvorili.

,,No, ja pomaly pôjdem. Zajtra máme prvú hodinu elixírov, musím sa dobre vyspať, aby som to zvládla," Mandy vstávala z gauča a naťahovala sa ako mačka. Všetci veľmi dobre vedeli ako veľmi neznáša tento predmet. ,,Tak dobrú noc," pozdravila im a Josh jej dal bozk na dobrú noc. Hneď po nej odišiel aj on.

Olivian bola tiež príšerne unavená a už sa jej zatvárali oči, ale musela ešte skontrolovať úlohu Virgine z Numerológie. Sľúbila jej to. Opravila jej drobné chyby vo výpočtoch a vstala, upratujúc si knihy zo stola. Šuchtavým krokom sa potom pobrala do spálni. Dievčatá už dávno tvrdo spali. Dokonca aj Madeline, ktorá sem prišla len pred malou chvíľkou. Olivian sa zívajúc ešte z posledných síl vybrala do kúpeľne, aby sa umyla. Pohybovala sa ticho ako mačka, len aby svoje priateľky nezobudila. Keď sa prezliekla aj ona, vliezla do postele a zavŕtala sa pod perinu. Napriek tomu, že bola na smrť unavená, nemohla zaspať. Počula ako kukučka odkukala aj dvanásť a ona stále hľadela do stropu a nepokojne sa prehadzovala v posteli. Myslela na to, čo jej povedal Josh. Feathon bol v riaditeľni a nič jej nepovedal. Zaspal na hodine. No, dalo by sa pochopiť, že zaspal práve na hodine profesora Binnsa, ale ona vedela, že to nebolo prvýkrát. A tie hrozné kruhy pod očami! Čo vlastne robil? ,,Má nejaké problémy?" hútala v duchu snažiac sa nejako to všetko vysvetliť, ale bezvýsledne. Márne sa ho vypytovala, čo mu je. Zaryto mlčal a s úsmevom jej hovoril, že všetko je v poriadku. Celú situáciu len zľahčoval, ale ona tušila, že tu niečo nesedí. Čoho sa bál?

Na oblohe svietil veľký guľatý mesiac. Aspoň sa jej taký zdal byť. Bol spln. A nocou sa ozvalo dlhé zavytie. Vlčie zavytie. Olivian vyskočila z postele, keď začula buchnúť dvere - ako si myslela. Zamierila k oknu, cez ktoré do spálne prúdilo ako neón mesačné svetlo. V diaľke, niekde ďalej ako uprostred Zakázaného lesa, na najvyššom kopci nazývanom Ferocity (Divoký) sedel vlk, s hlavou zdvihnutou k žiarivej striebornej guli plávajúcej nočnou oblohou a vytrvalo zavíjal. Na kamennej dlažbe dvora sa v tme ozývali zvuky krokov. V tom si všimla niekoho kráčať po dvore Rokfortu, mieriac k mostu, vedúcemu priamo do lesa. Postava v plášti s kapucňou zastala, poobzerala sa okolo seba a vysadla na metlu. Vzniesla sa do vzduchu a letela priamo do stredu Zakázaného lesa, sprevádzaná vlčím vytím, ktoré pripomínalo skôr nejaké volanie. Olivian si sadla na posteľ, stále hľadiac za tým neznámym človekom, letiacim teraz kdesi do tmavej noci. Striasla sa. Ešte stále si pamätala, aký mala strach z toho, keď ju ten vlk chcel napadnúť. Našťastie ju našiel Faethon. A teraz niekto letí priamo medzi nich. Veď toto sa rovná samovražde! ,,Ale možno neletí k nim," napadlo ju. ,,Možno si ide len tak zalietať ... uprostred noci ... trochu čudné," otočila sa na bok, šúchajúc si unavené oči. Zaspávala, ale vlčie vytie neustávalo.

Keď schádzali po schodoch na druhý deň do Veľkej Siene na raňajky, všetky sa stali svedkami hádky medzi profesorom veštenia a profesorkou herbológie. Obaja sa síce snažili stíšiť svoje hlasy, ale pri hádke to jednoducho nikdy veľmi nešlo. A okrem toho, stáli uprostred chodby.

,,Vysvetli mi to, Deltphinus! Povedz mi aspoň jeden jediný rozumný dôvod!" zvolala podráždene a prstom mu výhražne mávala pred očami.

,,Nemôžem, Willow. Nemôžem!" rozhodil bezmocne rukami. Bolo na ňom vidno, že je bezradný a zúfalý.

,,Ale prečo!" zrevala so zaťatými päsťami. Z očí jej sršali blesky. Dievčatá - vykúkajúce nenápadne spoza rohu chodby - si pri pohľade na rozzúrenú profesorku mysleli, že by mu najradšej jednu vrazila a len horko ťažko sa ovládala, aby to neurobila.

,,Jednoducho som sa tak rozhodol! A basta!" zahnala ho do kúta a on v sebaobrane zaútočil.

,,Je to tvoje posledné slovo?" jej tvár nadobudla nepreniknuteľný výraz. Vystrela sa hľadiac mu priamo do kobaltových očí.

,,Áno," odvetil tvrdohlavo si stojac za svojím vyhlásením.

,,Dobre! My dvaja sme skončili!" vyhlásila profesorka Mournová a dievčatá, nechtiac načúvajúce hádke - ako kopa ďalších - zhíkli od prekvapenia. Aj Deltphinusovi klesla sánka. Toto určite nečakal. Díval sa za ňou ako odchádza s otvorenými ústami, pričom si popod nos rozhorčene mrmlala niečo o tupých mužských egách, zabednencoch a tvrdohlavcoch.

Dievčatá sa pozerali jedna na druhú, nevediac, čo majú robiť. Radšej počkali, kým zdrvený profesor odišiel a až potom vyšli spoza rohu a vošli do Siene na raňajky vzrušene debatujúc, čo to malo znamenať.

Ráno sa veru nezačalo najlepšie. A aj celý deň bol hrozný. Na hodine Elixírov Mandy vybuchol kotlík a hustý smradľavý dym vyhnal všetkých z triedy kašľajúc na chodbu. Na Herbológii dostali nečakaný test, no nepomohlo im ani šomranie, uprosovanie. Dvojhodinovka Starostlivosti o zázračné tvory sa skončila ešte pred koncom prvej hodiny, pretože profesora uštipla nadrozmerná skoro desaťcentimetrová včela, pochádzajúca z rodu Bombidae a chovu Uhorska, nazývaná Bombas argillaceus. A ani z hodiny Veštenia nič nemali, pretože profesor si celú hodinu sám pre seba vykladal karty a veštil si stále dookola na niekoľko rôznych spôsobov. Na úlohu im nedal nič. Ani nepostrehol, že zazvonilo. Ležal natiahnutý v kresle s pohľadom upretým do stropu a vyzeral nielen komicky, ale aj úboho. Zatiaľ čo dievčatá s ním cítili, chalani si ukazovali prstom na hlavy, šepkajúc si, že má určite o koliesko menej.

Nečudo, že sa Virginia nad ním zľutovala a bežala hneď za dedom, aby sa s ním porozprával.

,,Deltphinus?" ozval sa Niall Longbottom, keď na jeho klopanie nikto neodpovedal, vošiel dnu.

,,Áno?" jeho hlas znel unavene.

,,Nechceli by ste sa porozprávať?" opýtal sa jemne. Deltphinus vyzeral naozaj zle. Jeho vnučka nepreháňala. Sadol si do mäkkého kresla potiahnutého tmavozeleným damaškom a podoprel si hlavu rukou, hľadiac na profesora.

,,Ani nie," odvetil Trelawny.

,,No, tak ako myslíte ..." a chystal sa vstať.

,,O čo tým ženám vlastne ide?!" rozčúlil sa. Vyskočil z kresla a začal pochodovať po učebni ako divý, hore a dole. ,,Vôbec ich nechápem! Sú to potvory! Vysajú z vás holý život! Daj čertovi prst a vezme ti celú ruku! Svätá pravda!"

,,No, ale tak pri Merlinovej brade, poviete mi už, čo sa vlastne medzi vami stalo?" ozval sa riaditeľ. Nemal ani tušenia, o čo tu išlo. A skúšať si legilimenciu na svojich profesoroch podľa neho bolo neetické.

,,Willow! Chce sa vydávať!" skríkol nešťastne.

,,No a? Veď o tom sníva snáď každá žena, drahý priateľu. Snáď ste si nemysleli, že profesorka Mournová je nejaká výnimka?" ozval sa prekvapene.

,,Ale ja si ju nemôžem vziať! Čo to nechápete? Ako by som jej to mohol urobiť?!" zreval Deltphinus s výrazom totálneho martýra.

Niall sa usmial. Už vedel celkom presne, kde je problém. Nešlo o to, že on profesorku prestal milovať, alebo že by si ju nechcel raz vziať. Profesor Trelawny si myslel, že ak by ju požiadal o ruku sama by ho odmietla a vysmiala. A to všetko pre jeho priezvisko. Jeho meno po otcovi, ktoré nikdy nepoužíval, pretože sa zaňho hanbil.

,,Nemyslíte si, že by ste sa mali konečne priznať k menu svojho otca?" opýtal sa jemne Niall.

Deltphinus naňho len zazeral. ,,Prečo by som to robil?"

,,No, predpokladám, že ste ho mal rád a vážil ste si ho. Váš otec bol veľký človek, skvelý vedec a čarodejník. Vychoval vás, miloval vás a vy sa hanbíte za meno, ktoré ste po ňom zdedili?"

Deltphinus sa začervenal. ,,Áno, som možno hlupák, ale vy neviete aké to bolo, keď vás kvôli menu ponižovali a vysmievali sa vám i vášmu ,čudáckemu´otcovi. Delfi, čmeliačik," napodobnil vierohodne výsmechy detí i ľudí, na ktoré doteraz nezabudol. ,,A toto mám spraviť ja svojim deťom?! Alebo Willow?"

,,Lenže to už patrí dávno k minulosti. Dokázali ste všetkým, že ste niekto!" presviedčal ho riaditeľ. ,,Ste čestný, šľachetný a robíte česť svojmu menu!"

Deltphinus si len odfrkol.

Dvere učebne sa bez varovania rozrazili. ,,To preto si ma nechceš vziať? Pre jedno meno?" tvárila sa šokovane Willow. Stála v dverách ako socha, tváriac sa tak, akoby ju práve obliali studenou vodou.

,,Odkedy si tu?" opýtal sa Trelawney a otočil sa tvárou k oknu, zahľadiac sa na tmavé oko Čierneho jazera.

,,No, ... počula som to podstatné," odvetila mu vyhýbavo a vošla dnu.

,,Zdá sa, že som tu ako piate koleso na voze," usmial sa Niall. Vedel, že si to už vyriešia sami. ,,Nebudem prekážať."

Nikto z nich ho však nevnímal. Willow hľadela na ohnutý chrbát svojho milovaného. Počula ako si vzdychol. Znelo to, akoby práve prehral veľkú vojnu.

,,Ako sa vlastne voláš?" opýtala sa ticho, keď sa dvere na učebni zavreli za odchádzajúcim riaditeľom.

,,Deltphinus Trelawney ... Bumble-bee," a zhrbil sa ešte viac. Čakal, že sa začne smiať. Že ho hneď odmietne, ale znova ho prekvapila.

,,Ty chceš mať so mnou deti?" opýtala sa dojato. Pristúpila bližšie a objala ho okolo úzkeho pása.

Deltphinus sa otočil v jej milujúcom zovretí. Vzlykala. A usmievala sa od ucha k uchu. Oči jej žiarili ako dva diamanty.

,,Tebe neprekáža ... to ... moje meno?" opýtal sa prekvapene a keď pokrútila hlavou, pocítil, ako z neho opadla tá prekliata ťarcha.

,,Len preto si si ma nechcel zobrať?" opýtala sa znova cez slzy. ,,A ja som si už myslela, že ma nemiluješ," vzlykala.

,,Milujem ťa, veď si celý môj život," riekol Deltphinus a pobozkal ju so všetkou vášňou, ktorú k nej cítil. ,,Takže ... naozaj ti nevadí ... moje meno?" opýtal sa znova opatrne, keď sa od seba odtrhli.

,,Blázonko," usmiala sa. ,,Bumble-bee," zopakovala ticho. ,,Krajšie meno som v živote nepočula. A koniec koncov, nie meno je dôležité, ale srdce a duša človeka. A ty máš srdce zo zlata. A teraz sa ma to opýtaj," žiadala prosebne a dívala sa ako si jej milovaný kľaká pred ňou na koleno.

,,Willow, ... vydáš sa za mňa?" vyceril na ňu svoje biele zúbky v šťastnom úsmeve, keď od radosti zvýskla a padla mu do náručia.

Deltphinus namieril prútikom na malú krabičku, ukrytú pred neželanými pohľadmi za Knihou veštenia pre začiatočníkov. Otvoril ju a nastokol prsteň na jej prstenník. Nevedel, čo sa ligotalo viac. Jej oči, žiariace toľkým šťastím, alebo kameň z ametystu formovaný v tvare malého srdca a vsadený do bieleho zlata.

Ešte v ten večer oznámili všetkým svoje zasnúbenie a požiadali riaditeľa školy, či by sa nemohla svadba konať tu v Rokforte. Obaja totiž nemali skoro žiadnych žijúcich príbuzných a preto by boli radi oslávili svoj najkrajší deň v živote práve tu. Riaditeľ im s radosťou vyhovel. Prípravy na ňu trvali celý mesiac. Pozvaní bol snáď celý Rokfort. Škriatkovia v kuchyni vyvárali a vypekali tie najvyberanejšie jedlá a spolu so žiakmi pripravovali občerstvenie vonku na lúke pri škole. Ukazovalo sa krásne počasie a babie leto, ktoré sľubovalo krásny deň. Každí niečím prispel.

V deň svadby sa všetci zhromaždili na lúke, kde bol postavený altánok, v ktorom sa mali snúbenci zosobášiť a veľké fronty poukladaných stoličiek do radov. Všetci boli slávnostne poobliekaní a čakali spolu so ženíchom a pastorom, kedy sa objaví nevesta.

Výňatok z časopisu Rokfortská strela, rubrika: Správy z Rokfortu.

,,Svadba na Rokforte!

Dňa 29. septembra, o 14 hodine sa uskutočnil v priestoroch Rokfortu sobáš profesora Deltphinusa Trelawneya Bumble-beeho a profesorky Willow Zarry Mournovej, ktorých oddal pastor Hugolín Erwieen.

Na svadbe sa zúčastnil úzky okruh rodín mladomanželov, kompletný profesorský zbor, študentov nevynímajúc.

Oslava bola naozaj veľmi okázalá. Nechýbalo skvelé jedlo, pitie i hudba, ukončené v neskorých nočných hodinách ohromným ohňostrojom, hoci predčasne odpáleným, za výdatnej pomoci školníka Discita (Baskervila).

Accoladus Tyarny"

Samozrejme, Tyanryho správa bola jasná a stručná ako vždy, nechýbali v nej žiadne fakty. Až na to, že nespomenul Zloducha, ktorý ceremóniu pozoroval spolu s ostatnými zvedavými duchmi z okien školy a ako jediný narúšal obrad hlasným plačom a smrkaním, tváriac sa, ako veľmi ho všetko dojíma. A ani Krvavého baróna, ktorý Šedej dáme znova vyjadril zápalisto svoje city, ktoré mu ona nikdy neopätovala.

*****************************************************

P. S.: Tak ... máte tu ďalšiu kapitolku ... bodujte, posielajte sovky, komentárom sa poteším ... testralka

[ » na začiatok « ]