Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Medy si vzdychla a zrazu vyzerala na viac ako na trinásť. Vyzerala dokonca staršie, ako ja.
„Medea, odpovedz mi. Čo mu spravím? Prečo sa so mnou rozíde?“
„Elly, musím už ísť.“
„Nie! Ešte nejdeš! Musíš mi to povedať! Prečo?“
Objala ma a pritom mi zašepkala do ucha: „Pretože ho podvádzaš.“ Otočila sa a odišla.
Stála som pred Troma metlami a cítila som sa...tak zvláštne. V momente, keď sa Medy otočila, som mala pocit, že mi srdce vynechalo pár úderov. Potom sa rozbúchalo prudšie ako predtým.
Z pľúc akoby mi vyfučal všetok vzduch a vzápätí ho bolo všade veľa.
Srdce mi bilo ako zvon na veži, takmer som ho počula, napriek silnejúcemu vetru.
Najprv som sa nemohla ani hnúť a zrazu som sa rozbehla.
Bežala som do Rokfortu, do Chrabromilskej veže, do svojej izby.
Ľahla som si na posteľ. Až keď sa mi zdalo, že všetko je akési rozmazané, uvedomila som si, že plačem.
Medea mala, samozrejme, pravdu. Podviedla som Remusa. A keby len raz! Ale to nebolo zďaleka najhoršie.
Knihu, ktorú jej dal otec, nečítala pred ňou žiadna žena! Okrem Kassandry.
Ako som už vravela: rodičia boli na svoj pôvod veľmi hrdí. Keď sme boli malé, ocko nám rozprával príbehy, ktoré sme považovali za rozprávky. Až pred pár rokmi sme zistili, že ani jeden z nich rozprávkou nebol. Všetky tie historky boli pravdivé a vraj z nich môžeme zistiť, prečo je naša rodina taká vážená.
Otec svoj pôvod odvodzoval od Kassandry, mamka od samotného čarodejníka Apolóna.
*
Kassandra bola slávnou veštkyňou. Kedysi, pred dve a pol tisíc rokmi.
Nebola slávna len svojimi vešteckými schopnosťami. Kassandra bola široko-ďaleko najkrajšia čarodejnica. Svojimi plavými vlasmi poplietla hlavu nejednému mužovi. Takmer každý mladý Trójan o nej sníval.
Kassandra však chcela byť kňažkou a to znamenalo, že nesmela mať vo svojom živote žiadneho muža.
No, nanešťastie, zaľúbil sa do nej aj mocný čarodejník Apolón. Myslel si, že keď je bohatý, každá žena mu padne k nohám. Kassandra nie. Odmietla ho so slovami: „A načo mi budú tvoje peniaze, keď môj otec je kráľom Tróje? Načo mi bude, že si krásny, keď ja žiadneho muža nechcem? A nakoniec: načo mi bude hlupák, ako si ty?“
Nesmierne tým urazila jeho nafúknuté mužské ego. Apolón sa nahneval a uvrhol na ňu kliatbu: Nikto neuverí jej veštbám, kým sa nenaplnia. A tak sa aj stalo.
Kassandra umrela veľmi mladá. Nikto jej neveril, keď predpovedala svoju smrť, dokonca ani muž, ktorý mal umrieť s ňou, a ktorý s ňou vskutku umrel.
Keď padla Trója, Agamemnón ju uniesol a priviedol do Mykén. No na lodi ju stihol zneuctiť a počas plavby mu Kassandra porodila dvojičky, Teledama a Pelopa.
Keď prišli do Agamemnónovho mesta, Kassandra zastala pred chrámom.
„Nevchádzaj dnu. Tvoja žena ťa zabije!“
Agamemnón jej však neveril. Nenapadlo ho, že o svojej žene Kassandre nikdy nehovoril.
Smelo vošiel do chrámu a Kassandra za ním.
Agamemnónova žena so svojim milencom zabili oboch.
Vravelo sa, že v ten večer, keď umrela Kassandra s Agamemnonom, umreli aj ich dvaja synovia. No nebola to pravda. Kassandra bola múdra a navyše videla budúcnosť, a tak predtým, ako vošla dnu, potichu zašepkala: „Krybo!“ a obaja jej synovia zmizli. V troskách chrámu sa našli iba kúsky oblečenia, ktoré tam Kassandra hodila a tak si všetci mysleli, že dvojičky sú mŕtve tiež.
Obaja však žili dlho. Viedli si záznamy o svojich rodinách, rodokmene sa stali ich najcennejším dedičstvom.
Mamka ich našla na Akropole a odvtedy visia u nás v hale.
Čo sa týka Kassandry, pred smrťou urobila pár opatrení, aby jej dar nezmizol z povrchu zeme. Akýmsi kúzlom preniesla svoju moc na obyčajnú ženu, mukelku, menom Pýtia. Nechcela, aby jej synovia mali rovnaké schopnosti ako ona, chcela ich tým chrániť.
Pýtia žila v chráme, chcela sa stať kňažkou hlúpeho Apolóna. Ten si jej schopnosti všimol a rozhodol sa ich využiť. Nahovoril Pýtii, že jej vízie nepatria jej. Že sú to jeho predpovede, ktoré posiela k nej, a ktoré iba ona môže preložiť ľuďom do jazyka, ktorému by porozumeli.
Pýtia sa nepriečila, veď Apolóna uctievali ako boha. Prečo by sa mala ona, chudobná žena, protiviť vôli takého veľkého muža?
Apolón bol však veľký nie len duchom, ale aj aroganciou, egoizmom a túžbou po majetku. V Delfách si zriadil „veštiareň“, kde pod dohľadom kňazov opíjal Pýtiu a nútil ju ľuďom hovoriť, čo ich čaká, a to iba za „malý“ poplatok. Onedlho sa stala Pokladnica v Delfách najbohatšou v celom Grécku, ba dokonca v celom vtedajšom svete.
Kňaz menom Toristhos si všimol, že Pýtia veští nie len vtedy, keď je na blízku Apolón. Ona veštila stále a jej predpovede sa napĺňali s hrozivou presnosťou.
Toristhos povedal Apolónovi, že vie o jeho tajomstve. Ten sa zľakol a prinútil Pýtiu zabiť Toristha. Vtedy, keď Pýtia nevedomky vyriekla smrtiacu kliatbu, Apolón využil rozpoltenosť jej duše a vzal si jej časť. Vložil ho do inej ženy, tú poslal do Atén a dal jej meno Pýtia Aténska.
Nová veštiareň, nové zisky. A tak nútil svoje veštkyne zabíjať a ich schopnosti vkladal do ďalších a ďalších žien. V Grécku bola Pýtia Megarská, Pýtia Spartská, Lokridská... Olympská.
Časom Apolón patril medzi najbohatších čarodejníkov staroveku.
Stalo sa však niečo, s čím nepočítal: tri z jeho Pýtií sa zaľúbili do kňazov a mali s nimi deti. Dcéry, ktoré zdedili dar veštectva bez toho, aby tomu predchádzal najohavnejší zločin: vražda. Naopak, malé veštkyne boli plodom lásky.
S príchodom nových obyvateľov do Grécka, postupne domáci čarodejníci strácali svoje postavenia. Padli. Nahradili ich múdrejší, schopnejší, ziskuchtivejší.
Apolón sa utiahol k svojmu otcovi, Diovi.
Pýtie zrazu zmizli. Postupne v tichosti umierali, až nakoniec umrela aj prvá.
No ich deti nie. Ich dar sa dedil z generácie na generáciu. Časom sa však vytrácal. Neputoval z matky na dcéru, ale na vnučku, neskôr na pravnučku a dnes...
Dnes sa skutočná veštkyňa nájde len zriedkavo.
*
Keď do Grécka prišli noví čarodejníci, Apolón sa uchýlil k Diovi. No to nebol jediný dôvod. Keď videl, aké sú veštkyne šťastné so svojimi deťmi, pochytili ho výčitky svedomia.
„A ako to mám napraviť, otec?“ spýtal sa raz Apolón Dia.
„Na to musíš prísť sám,“ odvetil Zeus. „Kassandra po sebe nezanechala len svoj dar. Ale aj jednu knihu. Keď zistíš, ako sa jej môžeš zmocniť, zmiznú aj tvoje zlé pocity.“
Apolón premýšľal, no na nič neprišiel. Rozhodol sa, že zájde za Hekatopsom. Vravelo sa, že len on všetko vidí a všetko vie.
„Hekatops, pomôž mi,“ povedal mu Apolón. „Hľadám knihu, ktorú...“
„Nič nehovor!“ zvolal Hekatops „Viem, kde sa tá kniha nachádza. Kassandra ju uložila na Akropole. No nenájdeš ju tak ľahko. Nájde ju jedine syn veštkyne.“
„Ale všetky majú len dcéry!“ zhrozil sa Apolón.
„Pravda. Uvažuj...“ V tej chvíli zavrel oči a zaspal.
Apolón sa snažil, ako vedel, no na nič neprišiel. Keď to už chcel vzdať, napadla ho úžasná myšlienka. Veď je predsa čarodejník! Mohol začarovať ktorúkoľvek veštkyňu a tak spôsobiť, aby mala syna.
Vošiel teda do chrámu, kde spala Pýtia Aténska. Poslal preč kňazov a pristúpil k nej. Naposledy ju videl ako malé dievča, keď do nej vložil časť duše inej veštkyne.
Odvtedy sa zmenila.
Ležala na dlážke, okolo nej horeli sviečky a otvorená strecha poskytovala pohľad na hviezdy. Jej tvár jemne svietila, taká bola bledá.
Otvorila oči a pozrela sa naňho.
„Apolón,“ zašepkala.
Čarodejníkovi prebehol po chrbte mráz. Nechcel, aby táto krásna žena mala syna s iným mužom. Nechcel...nemohol...vysloviť zaklínadlo.
Možno proti svojej vôli – a možno ani nie – sa do nej zaľúbil.
Zrušil všetky veštiarne, ich pokladnice dal Diovi a ten ich rozdelil medzi ľudí.
S Pýtiou, ktorú odvtedy takto nenazval (jej pravé meno bolo Kalliope), mal i bez čarov a kúziel syna, Ofrea.
Ten jedného dňa vystúpil na Akropolu a priniesol knihu.
„Otec, je tam toho toľko!“ zvolal, keď pribehol do domu rodičov.
„Ale naša je len tá kniha,“ usmial sa Apolón.
Vo chvíli, keď mu jeho syn podal knihu, pochopil, aký bol hlúpy. Kalliope a Orfea miloval najviac na svete. V duši mu zavládol pokoj. Ale nie nadlho.
„Nože ju otvor!“ vyzvala Kalliope Orfea.
„Nie, otvor ju ty, mami!“ V momente, keď sa Kalliope dotkla knihy, pocítila obrovskú bolesť. Vykríkla a padla na zem mŕtva.
*
„A to je dôvod, prečo sa dedí z otca na syna a prečo je naša rodina taká vzácna. V každej generácii je aspoň jedna čarodejnica, ktorá sa knihy pokúsi dotknúť. A vtedy umrie. Tá, ktorá ju nájde a bude schopná držať ju a neumrieť, bude vedieť, ako ju použiť,“ zakončil ocko vždy svoje rozprávania.
Neverili sme mu. Dokonca sme ani neverili, že tá kniha existuje.
Až keď mala Medy sedem rokov a ja som sa vrátila prvý krát z Rokfortu na letné prázdniny.
*
Medea a ja sme sa hrali v mojej izbe. Zrazu Medy vstala a zišla do haly.
„Kam ideš?“ bežala som za ňou.
„Pozri,“ povedala ukazujúc na veľké dvere. „aká je toto miestnosť?“
„Neviem, vždy je zamknutá.“
„Nie, teraz nie je,“ odporovala mi. Stisla kľučku a dvere sa s vrzgotom otvorili. „Poď!“
Obe sme zišli po schodoch do dlhej studenej miestnosti. Bola plná starých vecí: stoličiek, skríň, stolov... No na konci svietil jeden svietnik. Medy k nemu pribehla a vykríkla: „Je tu niečo napísané!“
Pribehla som za ňou.
„Kde je čo napísané?“ nechápala som.
„Nevidíš? Tu, na svietniku. Je tu: otvor ma!“
„Otvor ma...“ hľadala som tie slová, no žiadne som nevidela.
Medea sa zasmiala. „Otvor ma? Ako mám otvoriť svietnik?“
Vtom ma napadlo čosi absurdné, no zároveň úplne samozrejmé.
„Povedz mu, nech sa otvorí.“ Hoci som netušila, čo Medy vidí, zrazu som pocítila vzrušenie. V našom dome bola tajná miestnosť!
Medy sa zasmiala ešte raz a s chichotom povedala: „Otvor sa!“
Svietnik zhasol a my sme nevideli ani na krok.
„Niečo sa hýbe!“ To sa odsúvala stena. A za ňou bola...
„Vidíš to, čo ja?“
„Nie, Medy, ty asi vidíš niečo iné, pretože to, čo vidím je úplne čudné.“
„Elly, prestaň. My máme tajnú miestnosť?“
„Nie je to tajná miestnosť.“ Uvedomila som si, no akosi som sa stále chvela nedočkavosťou. „Ten svietnik ti sám povedal, nech ho otvoríš.“
Vošli sme do druhej miestnosti, oveľa útulnejšej, ako chladná pivnica.
Vyzerala ako obývačka. Veľmi stará a veľmi zaprášená. V kozube horel oheň a na poličkách, ktoré lemovali celú izbičku, boli v radoch naukladané knihy.
„Pozri sa na tú červenú!“ vyhŕkla Medea.
„Ktorú?“
„Tú úplne hore!“
Keby ma na ňu neupozornila, ani by som si ju nevšimla.
„Ako sa k nej dostanem?“ potichu si mrmlala sestrička.
„Pomôžem ti,“ povedala som a nastavila som ruky. Medy si na ne stúpla a tak mohla dosiahnuť na knihu.
„Mám ju!“
„DIEVČATÁ!“ zaznel ockov hromový hlas. „Čo tu vystrájate!“
Pustila som Medy a tá aj s knihou spadla na zem. Ako padala, podkopla mi nohy a ja som spadla na ňu.
Rýchlo sme sa pozviechali a vyplašene sme hľadeli do dverí, kde stál nahnevaný otec.
„My sme...“
„Len sme...“
No ani jedna z nás nevedela, prečo sme sem vlastne šli.
„Čo to máš v rukách?“ spýtal sa, keď si uvedomil, že Medy niečo skrýva za chrbtom. Pomaly zdvihla pohľad na ocka a ukázala mu červenú knihu.
Bola krásna! Mala farbu ako krv, bola viazaná v koži a na obálke bolo čiernou farbou jediné písmenko: K.
Ocko však pri pohľade na ňu zbledol a oči sa mu rozšírili.
„Daj ju sem!“ povedal a surovo zdrapil knihu. Uložil ju na jej pôvodné miesto a rýchlo nás vyhnal von z miestnosti.
Keď sme boli v hale, otočil sa k nám a povedal: „Už tam nikdy nevkročíte.“
*
Až teraz som pochopila, že Medea našla Kassandrinu knihu. A že teda patrí jej. Ale čo s tým mala Kamena?
Kamena je naša tetuška. Ockova sestra. Tvrdí, že je veštkyňa a že zdedila tento vzácny dar. Vždy, keď bola u nás, vnucovala nám svoje veštby.
Možno je pravda, že sa takmer všetky vyplnili, ale to ešte nie je dôvod, aby som ju mala rada.
Ale dnes, keď mi Medy povedala, že videla...že vie o mne a Remusovi...a že aj Kassandra to videla...
Ale prečo? Kassandra bola slávna, ešte stále je. Prečo by sa mala starať o to, čo sa stane o dve a pol tisíc rokov takému bezvýznamnému človeku, ako som ja?
Alebo žeby som nebola až taká bezvýznamná? Predsa som sestra majiteľky knihy. Možno Kassandra videla Medy a celú jej rodinu.
Musím sa s ním rozísť.
To bolo prvé, čo ma napadlo, keď som si uvedomila, prečo má Medy tú knihu.
Nechcem, ale musím.
A hlavne, musím ísť za Severusom.
Už dávno mi povedal, že ak chcem Remusa ochrániť, musím sa pridať k Vol- ...k Temnému pánovi.
Vstala som z postele, utrela som si posledné slzy a vybrala som sa do podzemia.
* * *
SNZ: Teraz nebude, pretože som unavená.
Ale ĎAKUJEM všetkým Vám, čo ste to vydržali a počkali ste si na túto kapitolku.
A prosím, pošlite mi sovku, alebo čosi(pohľadnicu...?), či sa vám páčila. Ďakujem.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Milí čitatelia, nikdy by som si nemyslel, že takýto článok niekedy napíšem, ale je to tak a stále neverím, že sa to deje. Dnes v dopoludňajších hodinách nás vo veku 39 rokov navždy opustila naša Jin, niekdajšia vedúca fakulty Bifľomor, významná postava tejto stránky spoluzodpovedná za mnoho zábavných aktivít a stretiek. Pre mňa však bola oveľa významnejšia, bola to moja dlhoročná partnerka a láska.