Kapitola:
Pridaná: 20.9.2007, 15:35:03
Čítaná: 463×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Feathon vyprevadil posledného zákazníka z obchodu Weaslyovské výmysly a vynálezy. Prehodil si cez plece plátenú tašku a skontroloval jej obsah. Rozlúčil sa so svojím šéfom a zamieril do Troch metiel.

,,Prosím si ďatelinové pivo," povedal obsluhe, keď si sadol za prázdny stôl stojaci v kúte miestnosti. Poobzeral sa po návštevníkoch, ktorých tam teraz bolo pomenej a vytiahol si knihu z tašky. Otvoril ju na strane, kde prestal čítať, aby mohol pokračovať. Keď sa blížila obsluha, rýchlo ju schoval pod stôl a vytiahol znova, až keď odišla. Bolo toho ešte toľko čo chcel vedieť a čo ho tak nesmierne zaujímalo. Hoci vedel, že je to zakázané, nemohol si pomôcť. Bolo to silnejšie ako on. Domov, k tete sa vrátiť nechcel. Napísal jej krátky list s vysvetlením, že si našiel dobrú brigádku, pretože si potreboval zarobiť. Nenamietala. Keď dopil pivo a zjedol tekvicové pirôžky, ktoré si neskôr objednal, zaplatil a odišiel do hostinca Kančia hlava, kde boli na vrchnom poschodí zriadené spálne a on si jednu z nich prenajal na celé leto.

Vstúpil do haly a zbadal tam drobné stvorenie. Bosé, v otrhanom modrom kabátiku, s čudnou čiapkou na hlave, na konci ktorej bola rolnička. Zvonček.

,,Povedal som ti, že nemám pre teba žiadnu prácu!" zrúkol naňho majiteľ a škriatok sa prikrčil.

,,Ale ... ale ja ju potrebujem," zapišťal. ,,Zamestnajte ma," prosil skoro na kolenách. ,,Som veľmi pracovitý," prikyvoval hlavou a pritom mu rolnička zvonila.

,,Ty mi nerozumieš?!" majiteľ Kančej hlavy bol až zúrivý. ,,Nemám tu pre teba miesto!" zvolal. Kopol doňho a škriatok spadol na chrbát, hľadiac za odchádzajúcim majiteľom Kančej hlavy Wurtissom.

Faethon pokrútil hlavou a pristúpil ku škriatkovi.

,,Poď, vstaň," podal mu ruku a škriatok sa jej chytil. No len čo to spravil, mykol sa, akoby ho kopol elektrický prúd a vystrašene naňho vypleštil svoje veľké sivé oči.

,,Si v poriadku?" Faethon si kľakol na koleno, aby pozdvíhal zo zeme drobnosti, ktoré sa škriatkovi vysypali z jeho malej, poplátanej taštičky prevesenej cez plecia. Ale neodpovedal mu. Kľačal na zemi, valiac naňho svoje oči, ktoré ho teraz obozretne sledovali.

,,No, nemusíš sa so mnou rozprávať," odvetil ľahostajne Faethon a podával mu jeho taštičku.

Škriatok sa za ňou opatrne natiahol a vzal si ju.

,,Hľadáš si prácu? Skúsil si to už na Rokforte?" opýtal sa zvedavo Faethon, snažiac sa priviesť ho k reči. Ale škriatok len pokrútil hlavou.

,,Čo keby som napísal riaditeľovi a opýtal sa ho, či sa na Rokforte nenájde nejaké voľné miesto?" ozval sa vstávajúc.

,,Pán ... pán by to pre mňa urobil?" prehovoril škriatok neveriaco.

,,A prečo nie?" usmial sa naňho. Bol to ozaj čudný škriatok. Za ten čas sa už stretol s rôznymi škriatkami, ale tento ...

,,Pán ... to nemá ... v krvi," odvetil záhadne, načo sa Faethon zamračil. ,,Pán sa ... hnevá?" opýtal sa škriatok vystrašene.

,,Nie, hoci ti ... nerozumiem. Máš dnes kde spať?" opýtal sa ho po chvíli.

Škriatok prikývol. ,,Našiel som si pekný ... bú ... bútľavý strom ... v lese," ukázal kdesi zaňho trasúcim sa prstom.

,,A jedol si už?" opýtal sa ho, pretože vyzeral dosť úboho. Snáď aj podvyživene. Ale on znova prikývol. A na jeho otázku, či nie je hladný aj tak, odvetil, že nie.

,,Vieš, čo? Ten list pošlem ešte dnes," povedal mu. ,,Počkaj ma zajtra na rázcestí, pred Kančou hlavou. Snáď dovtedy dostanem odpoveď." Dohodli sa aj na čase a Faethon odišiel. Škriatok za ním stále hľadel, držiac si v rukách svoju čiapočku s rolničkou.

,,Ty si ešte tu?!" zrúkol Wurtiss, na čo škriatok luskol prstami a s hlasným ,,puk" sa odmiestnil.

Faethon spravil to, čo sľúbil tomu divnému škriatkovi. Až potom, keď písal ten list si spomenul, že sa nespýtal na jeho meno. Rozhodol sa, že tak urobí zajtra. Ešte v ten deň napísal riaditeľovi do Rokfortu a hneď večer mu prišla aj odpoveď s tým, že toho škriatka radi privítajú a dajú mu prácu. Takže bolo to vybavené a Faethon sa mohol opäť venovať svojej obľúbenej činnosti.

Sedel za stolom a pred sebou mal knihu ,,Čierna mágia, II. stupeň." Bez problémov zvládol za tých šesť rokov asi desať kníh, ktoré sa zaoberali touto temnou stránkou čarovania. Pravdaže, musel to robiť potajomky, aby sa o tom nikto nedozvedel. A okrem toho, musel vymyslieť spôsob ako sa k nim dostať. Tieto knihy boli veľmi strážené. Nachádzali sa síce v knižnici, ale toto oddelenie chránili veľmi silné kúzla. Ani sám nevedel ako a podarilo sa mu ich zlomiť. Všetci síce vraveli, že je veľmi nadaný čarodejník, ale dovtedy ani sám nevedel, čo sa v ňom skrýva. Ešte v ten prvý večer objavil zaklínadlá, ktoré zrušili obranu. Samozrejme, že ich potom vždy začarovával naspäť, len čo si vybral potrebné knihy.

Teraz sedel nad kapitolou popisujúcou všelijaké zložité kliatby s vysvetlením ich účinkov, s popisom správneho mávania prútika a s proti kliatbami. A on sa to všetko učil a skúšal. Všetko ho tak veľmi fascinovalo. Chcel vedieť stále viac a viac.

Škriatok čakal presne tam, kde sa dohodli. Postával na rázcestí, žmoliac svoju čiapočku s rolničkou v kostnatých, dlhých prstoch a bojazlivo sa obzeral okolo seba.

,,Ahoj, tak tu si," oslovil ho Faethon s úsmevom. ,,Tak je to vybavené," odvetil spokojne.

,,Pán ... zohnal ... prácu?" opýtal sa prekvapene.

,,Áno. Na Rokforte," a ukázal na hrad stojaci na skale za dedinkou Rokvill. ,,Ako sa vlastne voláš?" opýtal sa škriatka.

,,Pán ... dal škriatkovi prácu," zamumlal si škriatok popod dlhý, špicatý noštek, hľadiac do zeme.

,,No nie tak celkom, ale už ťa tam čakajú," odvetil zadumane Faethon. ,,Ako sa voláš?" opýtal sa znova.

Ale škriatok stále opakoval len to svoje: ,,Pán ... dal škriatokovi prácu." Otočil sa na odchod a zdvihol svoje sivé okále k hradu. Nasadil si na hlavu čiapočku, oprášil si kabátik a narovnal svoju hrkotajúcu taštičku. Potom sa obzrel za chlapcom a dlho sa len tak pozeral. Jeho pohľad bol zamyslený i smutný.

,,Tingle," zapišťal, luskol prstami a zmizol.

Olivian sa prebudila do upršaného rána. Takto si veru prázdniny nepredstavovala. Najhoršie na tom bolo to, čo sa stalo v noci. Zobudila sa, lebo vonku strašne zahrmelo. Obloha sa znova otriasala bleskami v doprovode ohlušujúcich hromov. Keď podišla k oknu, snažiac sa zachytiť divoko sa vo vetre trepotajúcu záclonu, zbadala sedieť na konári čudného vtáka. Sedel tam v lejaku na zosušenej vetve konára jablone. Zavrela okno a oprela sa o parapet, v snahe obzrieť si ho lepšie. Bol zelenočierny. Taký nezvyčajný. Najprv si myslela, že je to sup, ale nie, mýlila sa. On nemal holý krk. Bol celý pokrytý perím a veľmi chudý. Ozaj vyzeral biedne, akoby nežral aspoň rok. Spieval. Jeho spev bol výrazný, hlboký a taký chvejivý. Pripomínal skôr krik ako spev, ale aj tak bola jeho pieseň nesmierne smutná. A ako sa na ňu díval. Striasla sa. Vták zakrákal, rozprestrel krídla a uletel do noci.

Na ďalší deň listovala knihou ,,Čarovné tvory a ich výskyt," aby zistila, čo to bolo za vtáka. Bola si istá, že patril do ich sveta. Do čarodejníckeho sveta. A skutočne. Bol to Auguruj. Nemalo ju to zistenie prečo znepokojiť. Spieval pri jej okne. ,,No a?" pomyslela si. ,,Tak zablúdil," hneď to aj zdôvodnila. V knihe sa dočítala, že tento vták spieva iba vtedy, keď sa blíži dážď. To, že spieval v daždi zrejme nebolo nič neobvyklé. Avšak aj tak ju to znepokojovalo. Rovnako ako veta uvedená o niečo vyššie v opise tohto vtáka. ,,Auruguj vydáva výrazný hlboký chvejivý krik, kedysi považovaný za predzvesť smrti."

,,Dobre, takže to bude zrejme pravda," dumala nad tým, keď zatvárala knihu. Lenže bolo tu aj tak zopár zvláštnych vecí. Tak napríklad to proroctvo, ktoré jej vyšlo na teste z predmetu Starobylé runy. ,,Čo to malo znamenať?" márne si nad tým lámala hlavu. Jediné, čo jej bolo jasné a bez pochýb bol ten záver. ,,Daj si pozor," ale nevaroval pred kým, alebo pred čím. Takže, ak si chcela pomôcť, musela urobiť niečo viac. Vytiahla predpovede horoskopu na tento rok, ktoré dostala od dvojičiek a začala ich pozorne čítať. Lenže ani tam sa nič nedozvedela. Horoskopy boli väčšinou o láske a točili sa okolo rodiny. Avšak niečo jej uniklo. Jedno drobné slovko. Bolo pri predpovedi na september a ležalo učupené medzi slovami ,,večná a slobodná." Celkom drobným písmom tam bolo napísané ,,smrť."

Olivian ešte v ten deň telefonovala dvojičkám, ale tie nedvíhali. Prežila strašnú noc a hrozne mučivé chvíle, kým jej zazvonil telefón a oni sa po jej vypočutí sľúbili na návštevu. Okamžitú návštevu. Jej rodičia skoro dostali infarkt, keď z ničoho nič vyšľahli z ich kozuba v obývačke zelené plamene a vypadli odtiaľ dvojičky.

,,Práve som vám to chcela oznámiť," usmiala sa previnilo na mamu, sledujúc ako si utiera zo sukne zvyšky šľahačky z ovocného koláča.

,,Neskoro," zahundrala jej mama, zatiaľ čo jej otec vytiahol prútik a namieril jej ho na fľak. Ten hneď zmizol.

,,Vybavené," usmial sa triumfálne a odpil si z kávy.

Virginia a Viola vyšli do Olivianinej izby a sadli si na posteľ, tváriac sa previnilo. Auria v klietke slabo zahúkala.

,,Tak, čo je?" ozvala sa Viola tváriac sa neurčito. Zato Virginia bola zvedavá.

,,Pozrite sa sem," ukázala na papier s runovými symbolmi. ,,Toto mi vyšlo na tom koncoročnom teste." Dvojičky si zvedavo prezreli symboly.

,,Všetko, čo poznáš sa ti zmení. A to čo máš rada, sa tiež premení. Pozor si daj," preložila nahlas čítajúc Virginia. ,,No a?" opýtala sa nechápavo.

,,Včera v noci som videla Auguruja. Spieval mi pod oknom," pokračovala Olivian.

,,No a?" ozvali sa znova obe dvojičky.

,,Aké no a?!" zvolala rozčúlene. ,,Spieval mi pod oknom!"

,,Auguruj je neškodný vtáčik," odvetila lenivo Viola. ,,Mala by si to vedieť najlepšie ako aj to, že spieva, keď sa blíži dážď."

,,Dobre," zložila si ruky v bok a prísne na nich pozrela, pretože to, že bol zjavne pokladaný za symbol smrti im bolo fuk. ,,Tak mi povedzte, kde je ten pravý horoskop, ktorý ste mi urobili. Nechcem ten falošný." Strčila im pod nos Vianočný dar, ktorý od nich dostala.

Dvojičky na seba pozreli. ,,Ako si na to prišla?" ozvala sa Viola prekvapene.

,,Runy neklamú!" odvetila naježene. ,,Vykladala som si ich odvtedy snáď tisíckrát. Stále hovoria o zmene a daj si pozor! Vo veštení nie som až taká dobrá, preto vás potrebujem! Potrebujem vedieť, čo tam stojí, nech je to čokoľvek!" zvolala rozhodne a nekompromisne.

,,Tak dobre," odvetila nakoniec Virginia a Viola len prikývla. ,,Ale ver mi, že sa ti to nebude páčiť."

,,Ani nám sa nepáčil," zamiešala sa Viola. ,,Preto sme ho tak trochu ... upravili."

Virginia si vytiahla zo zadného vrecka riflí ošúchaný pergamen. Otvorila ho a položila na posteľ, kým jej sestra vytiahla svoj prútik a ukazujúc naňho zvolala: ,,Aparecium." Pred nimi sa začali z prázdneho papiera vynárať písmená i celé vety. Olivian ho schmatla do ruky a čítala. Výraz jej tváre sa rýchlo menil. Zbledla na smrť.

P. S.: Tá kapitoka pred tým za veľa nestála, lenže nejako ten školský rok trebalo ukončiť :))

- vaše názory si rada prečítam - sovkou - alebo: Eoska7@azet.sk

testralka

[ » na začiatok « ]