Kapitola:
Pridaná: 19.9.2007, 15:22:56
Čítaná: 537×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Deltphinus Trelawney stál uprostred svojej učebne s výzorom stredovekého korzára, ktorí kedysi prepadávali lode na moriach. Chýbala mu už len páska cez oko a tá jeho náušnička, ktorú musel mať odloženú počas školského roka. Keď sa prechádzal po triede, habit za ním vial a omotával sa okolo svalnatých nôh. Na krku sa mu ligotal akýsi amulet. Bola to hviezda v dvojkruhu. Raz im vysvetlil, že je to Biely pentagram, ale znamená aj Moc svetla. Je to základný znak ochrany. Štíť, ktorý odráža zlé kliatby a želania a vracia ich späť k adresátovi. Chráni vraj aj pri vykonávaní mágie, dovoľuje zlé sily odviesť na iné miesto a tam ich spútať a tiež pomáha vládnuť nadprirodzenými silami. Virginia Longbottomá si zasnene vzdychla. Pripomínal jej hlavných hrdinov z jej obľúbených kníh, ktoré Olivian nazývala romantickými brakmi. Vedela, že takých príveskov mal viac. Niekedy nosil aj Šalamúnov magický pentakel, Znak predvídavosti (akýsi zošikmený kosoštvorec s rytinou meča, čakana, sekery, srdca a hviezdy alebo korunky na vrchnej strane), tiež mal Kabalistický pentakel kráľovnej (čo bola veštiaca minca, ktorá slúžila na nájdenie vhodnej nevesty alebo ženícha), mal aj Kvet Avarov, symbolizujúci láskyplné spojenie milencov, Asýrsky mesačný pentakel zo Suzy, Starohebrejský amulet proti chorobám, Agrippov pentagram a Matternichovu Stellu. Vedeli, že vlastní aj niečo, čo volal Lotosový kvet, Kruh Tetramorf, Druhý Jupiterov pentakel, amulet s názvom Čínsky ochranný duch a ešte zopár nejakých.

,,Takže, dnes si niečo povieme o tarotovej veštbe známej ako Keltský kríž," zvolal a rozdával im na stoly balíčky kariet.

,,Budete veštiť svojmu susedovi, takže karty dobre premiešajte a preložte ich na tri kôpky od seba. Rozložte ich a váš sused si vyberie trinásť z nich. Poukladáte ich presne ... do takéhoto ..." kreslil na tabuľu tvar a poradie v akom majú byť karty za sebou poukladané, ,,tvaru," dokončil. ,,Máte pri sebe knihy, takže potom si urobte stručné poznámky na pergameny, čo by mali znamenať vaše veštby. Začneme dnes a čo nestihneme, ostane vám na úlohu do ďalšej hodiny."

Viola štuchla svoju sestru, keď si už asi po stí krát vzdychla.

,,Ak okamžite neprestaneš, vykričím na celú triedu, že ho zbožňuješ!" vyhrážala, hoci to nemyslela vážne.

,,No opováž sa!" zvolala Virginia s rukami v bok a prižmúreným pohľadom prebodávala Violu.

,,Čo keby si sa sústredila na to, čo nám kázal robiť? Potom by som ťa tu nemusela pucovať!" vysvetlila jej sestra prísne.

,,Veď hej, už," odfrkla si unudene a vzala do ruky balíček kariet.

Všetci boli ticho. Len sem tam sa zdvihla do vzduchu ruka, aby sa niečo opýtala. Všetci pilne pracovali na svojich veštbách. Nikomu sa však nechcelo hovoriť o tej svojej, preto to len naťahovali a naťahovali, kým konečne nezazvonilo. A on si nič nevšimol, pretože bol sám zabratý do písania. Skoro si nevšimol, že zvonilo.

Keď sa tak stalo, vletela dovnútra učebne sova so správou pre profesora. Trelawney ju zvedavo otvoril a preletel pohľadom. Mračil sa. Písal mu riaditeľ, aby sa dostavil okamžite do kancelárie, v naliehavej záležitosti.

,,Deltphinus, tu ste," ozval sa prívetivo riaditeľ a rukou ukazoval na stoličku, aby si sadol.

,,Čo by ste rád, pán riaditeľ?" opýtal sa netušiac o čo môže ísť.

,,Dostal sa mi do ruky zaujímavý artefakt," odvetil skrývajúc pobavenie. ,,Ale verím, že ide len o nedorozumenie, ktoré mi hneď vysvetlíte," dodal už o niečo prísnejšie.

,,Samozrejme, ak to bude v mojich silách," odvetil a sledoval riaditeľa ako sa nahol k svojmu stolu a z vrchného šuflíka vybral akýsi list, ktorý mu podal. No len čo ho zbadal bližšie, začervenal sa ako malá školáčka. Ešte aj uši mu horeli.

,,Čo to má znamenať?" opýtal sa Niall a podišiel k malému stromčeku zasadenému v črepníku, ktorý sa volal Bonsaj, aby mu otrhal odumreté lístky.

,,Nevedel som, že vzťah medzi profesormi tejto školy, by mohol byť zakázaný. Preto som si dovoliť napísať ten ... ľúbostný ... list profesorke Snowsovej," vyjachtal zahanbene. Vôbec nemal potuchy, že by sa o tom mohol niekto dozvedieť. A že by z toho mohol byť taký kolosálny trapas.

,,Samozrejme, proti tomu nič nemám, Deltphinus," usmial sa naňho povzbudivo. ,,To profesorke Willow sa nepáčil. Len si ho prečítajte," nabádal ho.

Deltphinus ho otváral čoraz viac zamračene, pretože nechápal dôvod, prečo sa jej nepáčil. Bol predsa zo všetkých tých listov najzrozumiteľnejší a najkrajší. Aspoň podľa neho.

Niall sledoval ako profesor veštenia otvoril list a div mu po prvých prečítaných riadkoch nevypadli oči, tak ich vytreštil.

,,Ale toto som jej nepísal!" zvolal skoro hystericky.

,,Samozrejme, že nie. Iste ju nepovažujete za krátku žabu, alebo určite nemá kamene v duši," nadhodil riaditeľ a márne skúšal potlačiť úsmev. ,,Mám dojem, že za to je zodpovedné vaše brko na kontrolu pravopisu, však?"

,,Asi ... zrejme to tak bude. Naozaj som ho pri písaní použil," tváril sa ako kôpka nešťastia. Tak preto mu ani na jeden list neodpísala. Pero bolo pokazené. No, ale ak boli všetky listy takéto, tak sa ani nečudoval.

,,Deltphinus, myslím, že bude celkom stačiť, keď sa jej za to osobne ospravedlníte," riekol riaditeľ zadumane, hľadiac za ním ako si stále neveriaco prezerá list.

Deltphinus naňho stále čumel a čítal ho dokola:

,,Hladný Vilko,

tok veľmi povedať Ty chcem, jak po sebe lúžim. Si krátka žaba s kameňmi v duši. Nepovedz áno, lasica moja a razom ťa rozpučím.

Delly."

Ešte aj jeho meno to sprosté pero skomolilo. Čo mal robiť? Kráčal zadumane po prázdnej chodbe, keď počul ako na dvere pracovne Willow niekto zaklopkal a začul ju ako čosi niekomu prikazuje. Jej pracovňa bola hneď za rohom, uvedomil si náhle. Ostával mu teda jediný pokus (aspoň on si to myslel). Musel uviesť veci na pravú mieru. Vystrčil sa nenápadne spoza roha omrknúc, či je vzduch čistý a potichu našľapoval k dverám. Nezaklopal na ne. Postavil sa pred dvere a začal recitovať.

,,Sladká Willow," začal, ale nezdalo sa mu to dosť nahlas a preto spustil o oktávu vyššie.

,,Sladká Willow,

tak veľmi povedať ti chcem, jak po tebe túžim. Si krásna žena s diamantom v duši. Povedz mi áno, láska moja a razom ťa zovriem v ná..." dvere sa nečakane otvorili a tresli profesora veštenia rovno do hlavy.

,,Deltphinus?" preľakla sa, keď ho videla roztiahnutého na dlážke ako žabiaka, ktorému sa nepodaril skok. Rýchlo sa však zbieral zo zeme, hoci sa mu krútila hlava a robil to nemotorne. Poobzerala sa po chodbe, či nikto nebol svedkom toho divadielka a stiahla ho dnu, držiac za habit.

,,Mysleli ste to vážne?" opýtala sa neistým, rozochveným hlasom. ,,Aj tie ostatné listy?"

Deltphinus zmätene prikyvoval, ale potom pokrútil hlavou. ,,Nie, nie!!!" zvolal. ,,Písal som vám samé vyznania, za tie hlúposti môže to nepodarené pero s kontrolou pravopisu!"

,,Och, hlupáčik," riekla nežne. ,,Pobozkaj ma, Delly," riekla vášnivo, oprela ho o svoj stôl zahádzaný písomkami a pomôckami a vrhla sa naňho. Deltphinus prekvapený vývinom celej situácie sa však veľmi rýchlo prispôsobil. Vpil sa do jej pier ako smädný mních, ktorý strávil rok na púšti. Lenže ona ho znova prekvapila, keď z neho doslova strhla habit a jedným ťahom mu rozopla košeľu, až z nej gombíky poodlietali na všetky strany jej kancelárie. Hneď na to ho nie práve jemne zložila na zem a sama pokračovala vo vyzliekaní.

,,Na túto chvíľu čakám už viac ako rok," šepla medzi bozkami sediac na ňom. ,,Zbožňujem, ak má chlap zarastenú hruď," šepla vášnivo. Deltphinus sa zasmial. Takýto vývoj situácie rozhodne nečakal, ale ani proti nemu nič nemal. Zobral jej tvár do dlaní a v dlhom, vášnivom bozku ju pretočil pod seba.

,,Ty moja krátka žabka," doberal si ju a ona sa usmiala tiež. Ich úsmevy sa znova stratili v ďalších bozkoch.

,,Miluj ma, Delly, miluj," žiadala ho celá roztúžená a on jej s radosťou vyhovel.

Baskervil práve kontroloval chodby, či sa po nich nepotulujú náhodou nejaký záškoláci a popri tom prachovkou v ruke utieral obrazy, zbavujúc ich prachu i pavučín, prípadne ich narovnával, ak boli nakrivo. Keď v tom zastal a počúval. Jeho výraz tváre menil farby ako Chameleón obyčajný. Z toho čo počul mu bolo všelijako. Podišiel až blízko k dverám a otrčil svoje ucho, aby lepšie počul. Nemýlil sa. Tie hlasné vzdychy a stonania vychádzali spoza dverí profesorky Herbológie. Nemohol uveriť vlastným ušiam. Práve tam zrejme mala techtle - mechtle s nejakým žiakom! Veď to predsa jasne počul, keď dotyčný zreval: ,,Ste úžasná pani profesorka! Len tak ďalej, nižšie, ... nižšie." A potom zasa: ,,Ó, áno, presne tam! Waw! To je ... ono!" A hneď na to: ,,Za ... zachráňte ma niekto! Tá žena je neskutočná! Waw!" Ona tam vážne znásilňovala nejakého študenta! Baskervil sa preľakol. Ani ho len nenapadlo držať to v tajnosti. Okamžite bežal do riaditeľne, hoci mal z toho zmätku problém spomenúť si na to správne heslo. Len čo však vyriekol ,,Vŕbový list," kamenná obluda odskočila a on vybehol hore schodmi ako dvadsaťročný mladík.

,,Pán riaditeľ! Pán riaditeľ!" kričal už zo schodov.

Niall sediac v kancelárii a študujúc nové vyhlásenie rady Wizegamontu, ktorej bol členom len prevrátil očami, čakajúc, čo zase školníkovi vyviedli tie jeho všetečné vnučky.

,,Áno? Ba ... pán Discit?" našťastie sa veľmi rýchlo opravil. ,,Čo sa stalo tentokrát?"

,,Profesorka Snowsová práve ... " zarazil sa a v ruke kŕčovito zvieral prachovku, žmúriac oči a hľadiac kamsi do horného rohu miestnosti, pričom výraz jeho tváre bol doslova dementný.

,,Čo spravila profesorka?" opýtal sa prekvapene riaditeľ.

,,No ... ako by som to," poškrabal sa školník pod svojím príčeskom. ,,Práve znásilnila nejakého študenta," vychrlil.

,,PROSÍM?!" zvolal Phineas Nigellus z obrazu zhrozený tým, čo práve počul. ,,Ako mohla morálka na takej slávnej škole, klesnúť tak hlboko?!!"

,,To snáď nemyslíte vážne človeče?!" ozval sa sám Severus Snape zazerajúc zo svojho obrazu na školníka, ktorý sa teraz tváril ako svätec s tak vážnou tvárou, až mu to nesvedčalo. Keby mohol, vyskúšal by si na ňom svoje skvelé umenie v legilimencii.

,,Skutočne pán riaditeľ, skutočne," odkašľal si. ,,Ten chudák očividne potrebuje našu pomoc. Sám sa jej dožadoval. Volal a kričal ...ako to znelo," zamyslel sa. ,,Za ... zachráňte ma niekto!" skúšal napodobniť volanie, ktoré počul. To vyznelo naozaj presvedčivo.

Len z jedného jediného obrazu sa ozýval hurónsky smiech. To sa smial Dumbledor. Doslova sa rehotal, až mal okuliare nakrivo, z očí mu tiekli slzy a chytal sa za brucho.

,,Kde ste ich to počuli?"

,,No, ... tie ... hm, zvuky vychádzali z profesorkinej kancelárie."

,,Dobre, tak poďme."

Školník ustúpil riaditeľovi a nasledoval ho. Niall bol vážne zvedavý, čo sa to deje v jeho škole. Toto ešte nezažil. A nevedel si predstaviť profesorku Willow ako vôbec zvádza nejakého študenta. To bolo predsa neprístojné! Ale ak sa nemýlil, o čom svedčala aj reakcia Dumbledora, vyškereného a chichúňajúceho sa na celé kolo, nebol s profesorkou žiaden študent.

,,Tu je to, pán riaditeľ," ukázal na dvere, za ktorými sa teraz ozývalo len chichotanie.

,,Ja viem," odvetil vážne a zaklopal.

,,Áno, hneď," odvetila profesorka, ale nestihla otvoriť dvere. Tie sa rozleteli a dnu vstúpil riaditeľ. Prísne pozrel na sporo odetú dvojicu, ležiacu na zemi pred kozubom. Okolo nich boli porozkladané listy. Deltphinus sa nahol k soške malého čerta a z vidiel stiahol profesorkynu podprsenku, podávajúc jej ju.

,,To som si mohol myslieť," povedal. ,,Nabudúce by ste sa mali lepšie zabezpečiť, pretože neviete, kto vás všetko môže počuť a vyvolať zbytočný poplach. No, nedajte sa rušiť," uškrnul sa a zavrel dvere.

,,No, ... ďakujem za upozornenie, ale nebol to žiaden študent," otočil sa a odišiel bez vysvetlenia, zanechajúc tam školníka stáť vyjavene ako slepého krta na dennom svetle. Ten sa nakoniec naježil a hundrajúc si popod nos a zlostne utierajúc prach aj z búst skoro jednu rozbil. Potom sa zarazil, šmaril prachovku do kúta a kačacím krokom odchádzal.

Penny Cruszová bolo naozaj veľmi vytrvalé dievča. Vôbec jej neprekážalo, že Faethon momentálne chodil s akousi Olivian Potterovou. Ona sa proste rozhodla, že ich rozoštve, za čo sa jej iste Faethon neskôr poďakuje. Veď byť s ňou - nádhernou Bystrohlavčankou - bola predsa pocta!

,,Uvidíte, že mi to dnes vyjde," chválila sa Larvine a Birgitte. ,,Som si tým istá. Dnes ho proste presvedčím, že som preňho ja tou pravou." Kráčala rázne po chodbe s tými dvomi podarenými sojkami v tesnom závese.

,,No ja neviem, Penny," dovolila si zapochybovať Larvina. Ale zdalo sa, že Penny ju nevníma. Mala plnú hlavu svojich zákerných plánov.

,,Ja jej verím," ozvala sa Birgitt a vyplazila na nesmelú Larvinu jazyk. ,,A ty si čo za kamošku, keď ju nepodporíš?" odula sa a vystrčila bradu hore, rozhodnutá, že sa s ňou nebude baviť. Larvina si len porazenecky vzdychla a dobehla ich.

Faethon stál na chodbe s Ceassariom a zhovárali sa o nadchádzajúcom tréningu metlobalu (hoci Ceassario nepatril medzi jeho spoluhráčov, bol skôr taký žeravý fanúšik), keď k nim znenazdania prikvitla Penny.

,,No čo je Cruszová, stratila si sa?" ozval sa nie práve galantne Ceassario.

,,Pche!" odfrkla a prehodila si svoje dlhé blond vlasy cez plece.

,,Ahoj Faethon. Ako sa máš?" začala celkom nevinne.

,,Ahoj, Penny. Mám sa fajn," odvetil mračiac sa a uvažujúc čo od neho asi tak zasa chce. A to si myslel, že bude mať pokoj.

,,Počula som, že túto sobotu bude ďalší metlobalový zápas," nadhodila s nevinným úsmevom. Ceassario pritom robil grimasy akoby chcel vracať z toho, čo počul.

,,No, hej, bude," odvetil Feathon a otočil sa. Videl prichádzať Olivian a zo široka sa na ňu usmial.

Penny to rozčúlilo, ale nevyviedlo z rovnováhy. ,,Tak teda veľa šťastia v tom zápase, dúfam, že vyhráte," prehodila a kým sa stihol spamätať, čo sa deje, už mal jej dotieravý jazyk v ústach. Pobozkala ho tam na chodbe, pred všetkými i pred očami Olivian. Keď ho konečne pustila, bol taký ochromený, že nevládal ani uvažovať. Usmiala sa a žmurknúc naňho odišla preč s pobaveným smiechom, pretože jej plán vyšiel. Olivian ušla so slzami v očiach. Faethon, utierajúc si zhnusene ústa hľadal v pobavenom dave študentov jej smaragdové oči, ktoré sa naňho usmievali. Ale nenašiel ju.

,,No, toto je dosť blbé kamoško," potľapkal ho po pleci súcitne Ceassario. ,,Olivian ti ušla. Povedal som ti, že s tou kozou budú ešte problémy."

Faethon šmaril svoje knihy na zem a rozbehol sa, ani sám nevedel vlastne kam. Bežal, kam ho srdce viedlo. Zazrel ju trieliť cez most a k lesu. Vedel, kam má namierené. Bežal za ňou.

Olivian sa zadúšala vzlykmi. Predierala sa pomedzi kríky. Jedna vetvička ju šľahla po tvári a nechala jej dlhú, úzku ranku na líci. Keď sa konečne dostala na lúku, sadla si na pník, objala si nohy a plakala.

,,Ako mi to mohol urobiť? Ako?" vzlykala. ,,A ja som mu verila!"

Vôbec nepočula tiché šušťanie suchej trávy, ktoré sa približovali kdesi zboku. A ani prasknutie zlomenej vetvičky, na ktorú kdesi - čosi práve stúpilo. V hustých kríkoch sa objavili oči, svietiacie v tme, ale ona ani tie nevidela. Práve si zložila okuliare a utierala si vreckovkou vlhké oči. Strhla sa, až keď neďaleko nej čosi zlovestne zavrčalo. Rýchlo si nasadila okuliare a rozhliadla sa okolo seba.

,,Och," vzdychla a skamenela na mieste. Sotva desať metrov od nej sa krčil obrovský, šedý vlk s vycerenými zubami a obrovskými tesákmi. Veľmi dobre vedela, aké môžu byť zvery v Zakázanom lese nebezpečné a predsa sem tak bezhlavo bežala. Teraz však bolo zbytočné nadávať si. Vlk bol dvakrát väčší ako obyčajný vlci. Krčil sa pri zemi ceriac zuby pripravený k skoku. Očividne si myslel, (ak vôbec myslel), že vidí svoju večeru.

,,A ja hlupaňa som sa mu to postarala!" myslela si, hryzúc od strachu spodnú peru. Opatrne sa natiahla za prútikom. Vždy ho nosievala vo vrecku habitu, ale teraz ... tam nebol. Teraz mala skutočne dôvod na paniku, či hystériu. ,,To snáď nie je pravda! To nemôže byť pravda!" šepkala zúfalo. Lenže v tej chvíli sa vlk rozbehol a ona zakričala z plných pľúc od strachu prikryjúc si hlavu rukami.

Vtedy sa jej spoza chrbta ozvalo: ,,Depulso!" vyšľahol záblesk červeného svetla a trafilo vlka rovno do hrude, pričom ho odrazilo pár metrov vzad, naspäť do kríkov.

,,Poď!" Faethon ju stiahol k sebe na metlu a vzniesli sa do vzduchu vo chvíli, keď sa vlk preberal a hľadel za nimi divoko vrčiac.

Zosadli až v bezpečí pri jazere. Faethon bol ešte celý bez seba. ,,Nemôžem tomu uveriť!" zvolal. ,,Zbláznila si sa?" otočil ju k sebe a zatriasol ňou. ,,Ešte sekunda a mohlo byť po tebe!" Nemohol si nevšimnúť jej slzy a okrem toho sa celá triasla. Jeho pohľad zmäkol. Chcel ju objať, no ona ho od seba odstrčila.

,,Nedotýkaj sa ma!" zvolala nahnevane. ,,Bež sa svojou Penny! Ja si už poradím!" A celá roztrasená kráčala cestou späť do lesa.

,,Kam to ideš? A prečo by som mal ísť za Penny?" opýtal sa a v tom mu došlo. Bola vtedy na chodbe, keď ho Penny pobozkala.

,,Daj mi pokoj!" zvolala.

,,Stoj," povedal pokojne. Lenže neposlúchla. Chcel jej to všetko vysvetliť. ,,Stoj, lebo ťa k tomu donútim!" varoval ju. Pomohlo to a zastala. Ale neotočila sa, preto sa postavil pred ňu.

,,Nemôžem za to, že ma pobozkala. Kľudne sa opýtaj Ceassaria ako to bolo," stíchol. Jeho slová nemali zreteľne žiadny účinok. Jej pohľad bol tvrdý. Zaťala sa.

,,Neveríš mi?" opýtal sa sklamane a zvesil plecia. ,,Naozaj s ňou nič nemám. Neviem o čo jej išlo, ale povedala mi, že mi chce popriať veľa šťastia v metlobale, v sobotňajšom zápase. Ako som mal tušiť, čo jej behá po rozume, a že sa ma pokúsi pobozkať?"

Stále bola ticho.

,,Tak dobre. Ale aspoň mi sľúb, že viac do Zakázaného lesa nepôjdeš a už vôbec nie sama! Ani kvôli Jednorožcom."

,,Ako o nich vieš?" prehovorila začudovane, ale zháčila sa. Chvíľu boli obaja ticho. ,,Naozaj s ňou nič nemáš?" opýtala sa hľadiac mu rovno do očí.

,,Nie a ani som nikdy nemal. A ani nechcem mať," ubezpečoval ju.

,,Verím ti," povedala napokon rezignujúc.

,,Tak veľmi som sa o teba bál, keď som tam zbadal toho vlka," šepkal jej do vlasov, keď ju strhol do náručia. ,,Nechcem ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby som tam prišiel čo i len trošku neskôr!" zvieral ju tak pevne a predsa tak nežne. Pobozkal ju. Nežne sa pritlačil ústami na jej pery a keď ich pootvorila, vkĺzol dnu svojím jazykom. Keď sa od seba po hodnej chvíli odtrhli, chytil ju za ruku a viedol späť do školy. Na moste však zastali. Vytiahol svoj prútik a namieril ho na jej ranku na líci povediac: ,,Episkey." Ranka sa hneď zahojila. A potom si ešte na niečo spomenul.

,,Ach, skoro by som zabudol," z vnútorného vrecka svojho habitu vytiahol jej prútik a podal jej ho.

,,Ty si ho našiel?" ozvala sa a od radosti ho objala.

,,Mala by si si naň dávať lepší pozor," upozornil ju starostlivo. Vtisla mu na pery bozk a spoločne vykročili na most.

P.S.: Ďalšia kapitola bude mooožno večer. Má názov Koncoročné skúšky - ale upozorňujem, že to nie je posledná kapitola!!!

návrhy - komentáre - ak máte, pošlite sovičku, mám pekného Kuvička vrabčieho :)) a nudí sa

testralka

[ » na začiatok « ]