Kapitola:
Pridaná: 18.9.2007, 17:10:03
Čítaná: 420×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Podkapitola I.: Volanie jednorožca

Po prázdninách v škole rýchlo zapadli do vybehaných koľají. Učenie a učenie a hromada domácich úloh. Sedeli v klubovni a každá sa venovala tej svojej úlohe. Dvojičky boli sklonené nad úlohou z Aritmancie, Mandy sa zaoberala úlohou z Herbológie a ona sa venovala domácej úlohe zo Starobylých rún. Runy boli podľa nej veľmi fascinujúci predmet. Išlo vlastne o akési abecedné znaky, ktoré sa používali už pred vyše 1500 rokmi. Okrem toho predstavujú účinný veštecký a magický systém. Slovo runa vlastne samo o sebe znamená tajomstvo, záhadu, či niečo skryté. Oni sa na týchto hodinách zaoberali prekladom rún. Veštenie z rún väčšinou prebieha tak, že ich vyťahujú z vrecúška jednu po druhej v stanovenom počte. Avšak niektorí veštci runy radšej všetky rozložia po stole znakmi dolu a potom spomedzi nich vyberajú tie, z ktorých budú veštiť. Oni mali za úlohu na pergamen napísať veštbu, preloženú z rún, ktoré si predtým rozhodili po stole. Aj Olivian tak urobila. Na svoj pergamen napísala najprv runovú abecedu, pretože to zakaždým ich profesorka vyžadovala, pod to runové symboly, ktoré sa jej objavili vo ,,veštbe" a pod nich ich preklad. Jej vyšlo veľmi jednoduché a jasné: ,,Volanie jednorozca." Nesmeli používať interpunkciu.

Horšie na tom však bolo, že mala zdôvodniť túto veštbu. A ak nechcela nikomu vešať na nos, čo to znamenalo, musela si veľmi dobre premyslieť odpoveď, aby vyznela vierohodne. Nakoniec tam napísala, že sa zrejme jedná o začiatok niečoho nového a čistého (čo bola pravda, pretože pri znamení jednorožca o nič iné ani ísť nemohlo). Napodiv, takáto stručná úloha profesorke stačila. Olivian si vydýchla, lebo sa obávala, či jej to bude stačiť, hoci sama profesorka nezadala počet potrebných riadkov na úlohu, alebo dokonca centimetrov. Keď poobede sledovala západ bledého slnka, začula niečo, čo nik iný nemohol počuť. Erdžanie prichádzajúce z veľkej diaľky. Vedela to! Vedela, že sa vrátia! Spokojne sa usmiala. Len čo bude môcť, pôjde za nimi.

Profesor Mole jej len potvrdil, že sa Jednorožce skutočne vrátili, hoci on ich osobne nevidel. Našiel však po nich odtlačky stôp v snehu a pri kŕmidlách zachytené vlasy z ich strieborných hrív. Musela však počkať. Škola ju teraz príliš zamestnávala, rovnako ako príprava budúceho čísla ich časopisu. Ale po týždni už dlhšie čakať nemohla. Musela ich vidieť. Stále ju volali. Nielen pri západe slnka, ale aj pri brieždení. Jedno poobedie si povedala, že si to nenechá ujsť. Priateľkám povedala, že sa ide prejsť. Teplo sa obliekla a do vreciek kabáta si napchala tri červené jablká. Keď bola už vonku, zamierila ku komore s metlami a jednu si požičala. Blesk 2004 jej vyhovoval. Prebehla cez most a zamierila k jazeru. Netušiac, že ju niekto pozoruje a sleduje. Mierila rovno do Zakázaného lesa. Aspoň si to ten dotyčný myslel. Lenže ona doňho len vošla a hneď odbočila bočnou cestičkou vedúcou vľavo. Tam vysadla na požičanú metlu a vzniesla sa do vzduchu mieriac niekde hlbšie do lesa, hoci stále ostávala na jeho okraji. Nevšimla si, že niekto iný o pár minút vysadol tiež na metlu a vydal sa za ňou. Pomaly sa zvečerievalo a slnko sa chýlilo k obzoru, keď zosadala z metly. Pristála na neveľkej čistinke, kde viedla len jediná prístupová cesta - zo západu, predierajúca sa pomedzi košaté sosny a borovice, vysoké smreky a jedle. Sadla si na pník a pošúchala si skrehnuté ruky, napriek tomu, že mala rukavice. Vonku bolo veľmi chladno. Sneh sa ligotal v lúčoch zapadajúceho slnka a všade bolo také ticho, že počula svoj vlastný dych. Keď sa slnko prvý raz dotklo hornatého horizontu, zaerdžanie sa ozvalo prvý krát. Potom prišlo ďalšie a ďalšie. Olivian vstala a napäto čakala hľadiac do diaľky lesnej cestičky. Zo zlatistej slnečnej žiary sa postupne ukazovali obrazy a tvary koní. Prekrásnych koní s rohom na čele. Jednorožce. Najprv rozoznala jedného, ktorý bežal napred. Hneď sa však objavil druhý a medzi nimi klusalo rozkošné žriebätko. Boli biele ako sneh a tak sa jagali, že pripomínali skôr farbu tekutého striebra. Ich hrivy za nimi viali a chvosty mali hrdo zdvihnuté. A ona len stála a kochala sa ich krásou.

Očarený hľadel ako Jednorožce zastali naprostred čistinky a zvedavo ňuchali naberajúc do pľúc chladný vzduch nozdrami. Jej pach už poznali. Bál sa, že môžu zacítiť aj jeho, ukrytého za stromami. Ale nestalo sa tak. Stáli tam a čakali, hrabúc kopytami do snehu. Olivian vybrala z vreciek jablká a vykročila k nim. Spievala. Spievala jasným, zvonivým hlasom akúsi pieseň, ktorej slová nevedel rozoznať. No jej tóny sa niesli čistinkou ako spev elfov, ... priezračný, dojemný a čistý. Nič krajšie ešte nevidel. Olivian prišla až celkom blízko k nim. Rozdelila jablko napoly a natiahla ruku k najstaršiemu Jednorožcovi. Ten sa k nej nahol, oňuchal ho a zjedol. Jablká rozdelila medzi troch jagavých Jednorožcov. Najmenší z nich si stal bližšie k nej a jemne ju štuchol hlavou, na čo sa ona rozosmiala a pohladkala ho. Otočila sa k najstaršiemu a čosi mu šepla do ucha. Ten zaerdžal, akoby jej odpovedal a ona ho objala okolo krku. Nahol sa k nej, akoby aj on ju chcel objať. Potom odstúpila. Oni sa pobrali ku kŕmidlu s čerstvou trávou, ktorú im tam tak prezieravo nachystal profesor Mole. Olivian zostala ešte chvíľku, kým Jednorožce nezmizli v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Jeden z nich - ten najstarší - sa ešte otočil, postavil sa na zadné a veselo zaerdžal. Mal dojem, že jej tým hovorí: ,,Stretneme sa nabudúce." Olivian po ich odchode vysadla na metlu a mierila do hradu. On, nenápadný, v závese za ňou tiež.

Olivian sedela pred kozubom celkom sama a čítala si posledný list od jej anonymného odosielateľa. Pýtal sa jej, či má nejaké výhrady voči slizolinským študentom. A ona uvažovala, čo tým myslel a či nechcel náhodou naznačiť, že je práve z tejto fakulty. Odpísala mu popravde, že nemá. Skutočne jej tak nezáležalo na výzore ako na charaktere. Hoci ani výzor nebol zanedbateľný. Napriek všetkému ešte nechcel odhaliť svoju identitu a prosil ju o strpenie. Ako mu to mala odmietnuť, keď jej poslal ďalšie krásne verše? Rozhodla sa, že trochu ešte počká. Nakoniec, nie nadarmo sa vravelo, že trpezlivosť ruže prináša. Nevedela však posúdiť, čo prinesie tá trpezlivosť jej. Sklamanie? Či azda veľkú lásku? Občas sa jej zdalo, že jej život je príliš nudný a fádny. Všetko sa točilo len okolo školy, školského časopisu, rodiny. Ale mala aj svetlé chvíľky, keď chodila k Jednorožcom alebo ... vždy, keď ho videla aspoň na malý okamih. Od vtedy, čo sa s ňou zhováral vo vlaku už spolu nehovorili. A to ju mrzelo. Stále ho vídala v spoločnosti jeho priateľov, alebo ho videla vo funkcii ,,vešiaka," keď na ňom bola doslova ,,zavesená" tá otrava Penny. Stále sa nevzdávala. A hoci ju neznášala, musela obdivovať jej výdrž. V jedno piatkové poobedie, keď chcela znova odpísať na list svojho neznámeho ctiteľa, jej jeho podarený Výr uletel skôr ako mu stihla k nôžke priviazať list. Márne za ním volala. Nahla sa z okna a počula hvizd, ktorým ho privolal jeho majiteľ. Musela sa viac vykloniť, aby zazrela aspoň kúsok z neho. Stál na nádvorí pri kamennej studni s fontánou. Výr mu pristál na ruke. Do tváre mu však nevidela, na to bol veľmi ďaleko a mal na hlave kapucňu. Snežilo. Aj napriek tomu zatajila dych, keď zdvihol hlavu a chvíľu na ňu nehybne hľadel. Mala dojem, že jej doslova číta v duši. Potom sa otočil a odkráčal.

,,Pán riaditeľ!" rozčuľoval sa školník. ,,Mňa z tých vašich vnučiek trafí šľak! Sú horšie ako chalani!" hromžil Baskervil v riaditeľni, chodiac hore - dolu.

,,Čo sa stalo, pán Discit?" ozval sa znepokojene riaditeľ.

,,Že čo sa zase stalo?" zvolal nešťastník a strhol si z hlavy čiapku.

,,Ou!" poznamenal Niall hľadiac na vypálenú lysinu školníka. A to, čo malo byť vlasmi bolo teraz vrabčie hniezdo, akurát, že veľmi rôznofarebné. ,,Vymenili mi náplň v šampóne! Vraj proti masnoste!"

,,Waw, Discit, máte nový look?" ozvala sa prekvapene Kasiopeja s rukami v bok hľadiac vyjavene na školníkovu hlavu.

,,Nie!" odvrkol jej a otočil sa späť k riaditeľovi. ,,Žiadam okamžitú satisfakciu!" zvolal hroziac krivým ukazovákom pravej ruky.

,,To mi je jasné. Môžete byť pokojný. Dvojičky dostanú trest," upokojoval ho Niall, krútiac hlavou. Na to školník odišiel, tresnúc dvermi, ktoré zástupkyňa nezavrela.

,,Takže dvojičky?" opýtala sa zo zdvihnutým obočím.

,,No, áno. Čertice," odvetil a uškrnul sa. Jeho školník vyzeral naozaj veľmi, veľmi smiešne. Úbohý Baskervil.

,,Pán riaditeľ, nebudem vás dlho zdržiavať, chcela som sa opýtať, kedy chcete oznámiť, že sa bude konať ten ples," vysvetlila, napravujúc si svoj nový klobúk s pávím perom, posadený na plavých vlasoch.

,,No, myslel som si, že to spravíme dnes, pred podávaním večere."

Celá škola bola zase plná správ o nadchádzajúcom plese, ktorý sa mal konať na 14. februára, čo vychádzalo tohto roku presne v nedeľu. Všetci boli prekvapení, ale riaditeľ im to vysvetlil veľmi stručne.

,,Trocha zábavy nikomu neuškodí, však?" a usmieval sa od ucha k uchu, keď sa do vzduchu vznieslo množstvo vyhodených čapíc a ozval sa radostný pokrik.

Olivian sa však mala na čo tešiť snáď zo všetkých najviac. Jej ctiteľ sa rozhodol odhaliť svoju identitu práve na tom plese. Nevedela, ktoré pocity v nej prevažujú viac. Obavy z toho kto to bude, alebo strach, že sa mu nebude páčiť. Najhoršie na tom bolo asi to, že ona svojho vysnívaného princa už mala. A on o ňu nejavil bližší záujem. Často ľutovala, že vtedy neposlala ten list ako pôvodne chcela. Ale už sa to nedalo vziať späť. Teraz na to už bolo neskoro.

Na výzdobe Siene sa podieľali skoro všetci. Všade prevládala ružovo biela farba. Vo vzduchu sa vznášali drobné červené srdiečka, ktoré boli tiež rozhodené po stoloch, čo malo pôsobiť dekoratívne. Stoličky boli obalené bielym plátnom a previazané ružovými mašľami. Aj stoly prikrývali belostné obrusy s ružovým lemovaním a obrázkami malých, bucľatých amorčekov znázornených ako vystreľujú šípy. Jedla a pitia bolo celé hromady a na pódiu sa už pripravovala na vystúpenie kapela Dúhoví Elfovia. Dievčatá robili posledné úpravy na svojom výzore a chlapci postávali v hlúčikoch, čakajúc na svoje vyvolené.

,,Nevrť sa!" prikázala jej Mandy, keď sa pokúšala nalíčiť jej oči.

,,Ja neviem, na čo je to dobré," hundrala popod nos nervózne.

,,Aby si sa páčila," odvetila Madeline s rukami v bok.

,,Ak by som sa mu nepáčila taká aká som, predsa by mi nepísal, nie?" vyrukovala na ňu.

,,No. Áno. To je možné, ale takto budeš ešte krajšia," nedala sa odbiť. Netrvalo to našťastie už dlho. Mandy bola očividne so svojím výtvorom spokojná. ,,Je to skvelé. A najlepšie na tom je, že sa mi podarilo urobiť ti nenápadný make-up a predsa ťa to zvýraznilo."

,,Hm, ďakujem," odvetila Olivian obzerajúc sa v zrkadle. Keby bolo podľa nej, vôbec by si nedávala šminky. Snáď len trochu lesku na pery. Ale musela uznať, že ozaj nevyzerá zle. Nebolo to až také nápadné. Skôr decentné.

,,Mám ísť s tebou, alebo to zvládneš?" ozvala sa Mandy po chvíli. Jej priateľka bola veľmi nervózna. Aj slepý by si to všimol.

,,Nie," odvetila rýchlo. Chcela to zvládnuť sama. Ak to bude trapas, aspoň sa o tom nikto nedozvie.

,,Tak, veľa šťastia," Mandy ju objala a pobozkala na líčka. V dverách sa ešte otočila a povzbudivo sa usmiala dodajúc, že vyzerá ako víla, a keď sa mu nebude páčiť, bude to úplný pako.

Olivian schádzala po schodoch. Obišla Zloducha, ktorý poletoval okolo vyleštených rytierskych brnení a očividne niečo hľadal, mrmlúc si popod nos. Ani si ju nevšimol. Keď schádzala po schodoch, pridržiavajúc si dlhé šaty, aby sa nepotkla a nedolámala si väzy, počula Zloduchovo víťazoslávne zvolanie: ,,Haha!" Hneď na to ju predbehol s lukom v ruke a tulcom so šípmi prevesenými cez plece. Vrútil sa do Siene, aby sa aj on trocha zabavil. Zostreľoval vo vzduchu levitujúce srdiečka. Každé, ktoré puklo, zmenilo sa na ružový kvet a znieslo sa na dlážku. To, že úplnou náhodou trafil Kewana Reena do zadku bola podľa neho len nehoda.

Ona však nezamierila do Siene. Kráčala po chodbe vpravo od Siene za malými blikajúcimi šípkami, ktoré mali tvary srdiečok. Bolo by jej to pripadalo veľmi milé a neskutočne romantické, keby sa jej tak nepotili ruky a netriasli kolená od nervozity. Vedela, že ju už blízko.

,,Kam ideš slečinka?" ozývalo sa z obrazov visiacich na stenách. ,,Zablúdila si? Ples je vo Veľkej sieni." Ale ona ich nevnímala. Potom ho zazrela. Zastala, ale len aby sa zhlboka nadýchla a pozbierala roztratenú odvahu. Podišla ešte o pár krokov bližšie, ale viac nemohla. Akoby odrazu vrástla do zeme. Bol od nej vzdialený sotva tri metre. Stál na malom balkóne vo svite mesiaca, ktorý bol práve v splne. Pootočil hlavu. Vycítil, že je tam, že stojí za ním. Otočil sa a natiahol k nej svoju ruku.

P. S: Druhá podkapitola Srdcovej kráľovnej bude najneskôr zajtra ... a možno ešte dnes ... ale len možno ... pa testralka :)

[ » na začiatok « ]